ղľáԾ
(úⱹǰ)
Prišla noc. Lampička blikala, rozhadzovala matné svetlo po stenách. Noc bola pokojná, tichá aoni dvaja začali rozhovor. Ja som čušal pod dekou, nespal, lebo som vedel, že sa bude točiť reč omulanoch, duchoch, čo som vždy veľmi rád počúval, vždy to bolo také zaujímavé, kúzelné. Preto som mal uši nastražené, aby mi neuniklo ani jedno slovo.
Aby som pravdu povedal, Róm môj sladký, musí niečo byť, niečo veľké, nepoznané, neprebádané. Mulano, mŕtvy, sa vie objaviť, keď ho človek najmenej čaká, objaví sa dvojakým spôsobom. Buď sa dá vidieť vcelej svojej veľkosti, alebo dá ináč vedieť, pocítiť, že je blízko pri tebe. Brrr, striaslo Šterňu, mráz mi ide po chrbte. Nerád by som zažil niečo také ako vAdamove. Tam som si do poslednej chvíle myslel, že je to živý človek, aaž potom sa mi rozjasnilo, že to bol duch. Pokiaľ som myslel na živého tvora, strach ma nechytil, apotom, keď som na to prišiel, bolo už na strach neskoro.
Ak chceš mulana vidieť, vraví ďalej Ondráš, musíš na neho myslieť, tým mu pomáhaš prísť, tým ho vyvolávaš, aby vstal, išiel, aby sa ti zjavil alebo dal osebe znať. Býva itak, že sa ti samo od seba zasníva smŕtvym. Sedíš sním, akoby bol živý, zhováraš sa sním, ale nikdy si nezapamätáš, očom ste hovorili. Sen alebo on ti to vymaže zhlavy. Niekedy si to môžeš zapamätať, ale veľmi zriedka. No itak celý sen nezachytíš. Ja to mám, človeče, prebádané.
A vtedy začal hovoriť Šterňa. Hneď po vojne preložili nás, takú menšiu skupinu, do Adamova pri Brne. Poslali nás strážiť fabriku, kde sa vyrábali zbrane. Všetci sme boli dôstojníci, tam obyčajný vojak nesmel. Povedali nám, že tam budeme iba mesiac, že sa školí špeciálny oddiel na tento účel. Pripadol mi asi dvestometrový úsek, strážil som výrobnú halu, patroloval som okolo nej spuškou na pleci. Vnoci sa vo fabrike pracovalo, okná boli otvorené, videl som dovnútra dielní, ako robotníci arobotníčky sústružia, frézujú. Za halou bolo také menšie priestranstvo apár krokov od múru bol strom, jabloň.
Bolo krátko pred jednou, keď zrazu zbadám pod tým stromom vysokého chlapa. Zbystril som, spozornel. Mohol byť odo mňa takých pätnásť metrov. Zrevem: Stoj, ani sa nepohni! Pušku som mal zacielenú tým smerom, azrazu nič, chlapa nikde, akoby sa bol prepadol. Myslím, že to bola halucinácia, achcem ísť ďalej, ale ešte raz pozriem na to miesto aznovu tam stojí ten chlap. Znovu som zakričal, podišiel odva kroky vpred, zamieril, achlap sa znova stratil. No, čo to, čo sa to so mnou robí? Vlasy som mal naježené od veľkého vzrušenia anapätia, pozerám sa pod ten strom, nikto tam nie je, chlapa nikde, otočím sa, že idem preč, len keď vidím, že je tam, že tam stojí, akoby na niečo čakal.
Čo je veľa, to je veľa, pomyslel som si, veď ja ti ukážem, napálim to doňho bez varovania, strelím ahotovo. Ako tam stál, vokamihu som zacielil, akeď som chcel potiahnuť kohútik, chlapa nebolo. Zmizol. Vtedy som zapískal, hneď dobehla hliadka. Prečesali sme okolie, chlapa nikde, akoby sa bol prepadol. Trikrát tam stál, trikrát zmizol, trikrát sa zjavil. Až vtedy mi to došlo. Panebože, vravím si. Bol to mulano. Duch. Predstavte si, ujco, že ten mulano vedel presne, čo chcem spraviť, že chcem vystreliť, avtedy sa stratil. Ja si myslím, že vskutočnosti tam stále bol, len menil svoj stav. Raz sa ukázal ako človek, potom zmizol, ale pritom tam stále bol. Bolo to moje prvé stretnutie smulanom aprial by som si, aby bolo aj posledné.
Keď to spomínaš, i ja ti niečo vyrozprávam, riekol Ondráš. Ubehlo odvtedy veľa rokov, bolo to ešte za Rakúsko-Uhorska. Ocitol som sa ako vojak vOstrave. Hneď za rohom stála, ó môj, búdka, kde sa predávali cigarety atabak. Bolo to vstrede týždňa, podídem kbúdke apýtam si balíček tabaku acigaretové papieriky, vtedy sa cigarety poväčšine šúľali, hotové fajčili len tí lepší, bohatší. Vnútri sedela objemná ženská vstredných rokoch, ináč to bola pekná ženská, azačala sa okolo mňa točiť. To chlap hneď pobadá, slovo dalo slovo adala mi adresu, aby som vsobotu prišiel za ňou, bývala asi desať kilometrov od Ostravy.
Prišla sobota, ja som dostal voľno apoďho za ňou. Čo to je pre vojaka, poriadne som šliapal aani som nezbadal ako, len keď som prechádzal dedinou. Bola dlhá, pekne vysvietená, ľudia chodili zdomu do domu, ako je na dedine zvykom. Za chvíľu som našiel jej dom avošiel som dnu. Stôl bol zaprataný jedlom, pijatikou, ovocím. Dobre sa na moju návštevu pripravila. Hneď sme začali jesť apiť. Do noci bolo ešte ďaleko, preto sme pili ajedli pomaly, ona si však uhýbala viac, pila rýchlejšie asveľkou chuťou. Vyzeralo to tak, že moja návšteva unej nebude posledná. Páčila sa mi, bola driečna, pekná. Mala počernú tvár, pekné vlasy aveľmi pekné nohy. Keď si na tie nohy pozrel, akoby po tebe prešla elektrina, chvenie. Ato chvenie, človeče, vyvoláva brnenie. Áno, brnenie, to je to správne slovo. Myslím si: nahovorím si ju.
Pritom sme sa zhovárali, špásovali ačas bežal. Potom išla do izby apriniesla nejaké fotografie apapiere. Papiere nechala tam, ale ako sme si prezerali fotky, človeče, jeden papier padol na zem, mne knohám. Zodvihol som ho, otvoril azačal čítať. Videl som, ako zbledla. Čítam meno, deň narodenia, úmrtia avduchu počítam. Bože môj dobrý, ona si dva dni po jeho pohrebe zavolala chlapa do bytu. Poviem ti rovno, bolo mi ztoho zle. Ona začala plakať, že muž bol dlho chorý, že vtele nemá vodu aže chcela chlapa. Nič som nepovedal, nič. Zodvihol som sa, napravil opasok avyšiel na ulicu. Bolo niečo pred jednou hodinou vnoci.
A tak idem hore rozsvietenou ulicou, pridal som do kroku aonedlho som opúšťal dedinu akráčal po ľavej strane cesty. Mal som šťastie, lebo noc nebola tmavá. Obloha svietila hviezdami amesiac sa veselo gúľal po oblohe. Mal som vsebe zopár pohárikov, dobre sa mi išlo askoro som zabudol, že som bol utej ženskej.
Už z diaľky som videl ozrutné topole. Pamätám sa, akoby to bolo teraz. Boli tri. Boli vysoké astáli vedľa cesty. Keď som prišiel bližšie, vkorune jedného znich strašne zapraskalo. Bolo ti to, akoby sa tam hore, na samom vrchole stromu, lámalo drevo. Stál som pod tým topoľom ačakal, kedy drevo čupne dolu. Ale nič, dolu nepadla ani trieska, avtedy mi prišla na um myšlienka. To on, jej muž. Do nôh mi vošiel strach, celé telo akoby som mal vstrachu, bol som celý strnulý, vyplašený. Jej muž prišiel zhrobu, alebo odkiaľ, azačal ma strašiť. Silno anemilosrdne.
Z posledných síl, lebo som ledva stál na nohách, som sa zvrtol avykročil, keď tu spoza tretieho topoľa vyrazil na hradskú chlap aišiel rovno kmúru cintorína. Tam sa stratil, zmizol, nebolo ho. Prešiel múrom ako duch. Mne stáli vlasy dupkom abol by som dušu vypustil, keby som vdiaľke nebol zbadal svetlo. Bože dobrý, Bože sladký, Bože dobrotivý, nevieš si predstaviť, čo to svetlo pre mňa znamenalo. To svetlo bola moja záchrana, to svetlo mi dodalo síl, že som začal bežať ostošesť, až som zastal pred železničnou búdkou, aako som otváral, vpadol som cez prah dnu. Sedel tam človek. Bol som zachránený. Keď som mu vyrozprával celý príbeh, krútil hlavou, bol ticho, nechcel tomu veriť. Povedal však, že sa oddávna hovorí, že pri tých topoľoch straší. Ale nepovedal kedy aako. Trvalo asi hodinu, kým som sa spamätal, ado svitu som ostal vbúdke.
Už nikdy v živote sa mi nesnívalo schlapom, ktorý prešiel cestu krížom rovno do cintorína. Už nikdy som vsne nevidel tie topole aich mohutné koruny.
