ղľáԾ
Čosi nepomenovateľné, nezabudnuteľné vo videní: prchavá esencia všetkých dní mi svieti z pamäti.
Ľudia na bielych lavičkách, v bielych loďkách.
Biela a zelená vo vetre.
Jas odkiaľsi z pradávna.
Už možno nie šťastie, ale pokoj.
Maličký červený chrobáčik, sotva ho vidieť,
lezie po bielej, riedko popísanej stránke knihy.
Kde sa tu vzal: vyliezol zo slova tráva alebo les,
z medzierky medzi písmenami, z temnoty v slove noc?
Štyri biele záhradné stoličky na okraji čistiny, prázdne, strnulé, s intenzívnym existenciálnym napätím.
Svet ako objekt básnickej exploatácie?
Napíšem pár riadkov, a zvláštne: mám pocit, akoby som urobil niečo veľké.
Aké ťažké je znova vidieť: z pradávna, z hĺbky sna.
Farby vybledli, tonú vsivej, stále viac holoty, pustoty a černe.
Ale stopy leta ešte trvajú: pôdorysy polí, posledné listy stromov, rieka vracajúca sa do mora, cesta vracajúca sa z diaľok.
V opustenej záhrade hnijú jablká.
Vedľa chodníka kôpka zameteného lístia.
Pole otvorené do hmly.
Osamenie, pusté aakoby slepé cesty, blúdivé pohľady, márne hľadajúce lásku.
Chvíľa, zacyklená v čase: stojím vzimnom lese, sneží.
Nenatrpím viac krásy, nenasmútim viac radosti.
Na súmraku sa ešte raz obzriem – avtedy, keď skutočnosť nedáva chvíľu pozor, to zrazu vidím: domov neba a zeme.
