ղľáԾ
Na jedinej farbe
ležia tvoje nebesia.
Máš oči plné jasu,
havraniu kožu
azlýtok ti stekajú iskry.
Si už unavená
pohľadom na tú istú rovinu.
Je vnej priveľa pokoja.
Dnes sa ti prisnil sen.
Cítila si vietor,
ako zdvíha tvoju tvár.
Ako zem púšťa korene
aty stúpaš do víru
žiariaceho svetla.
Kslnku pláva koráb
plný strateného svetla.
Je to spev
Pomaly hasnúcej hviezdy.
To, čo sa odráža,
sú len kusy ozvien
apraskot klenby
pod tebou.
Máš ruky
všiestich stranách prázdna.
Držíš sa ho.
Aono povoľuje.
Pobledla si, priepasť.
Už nemáš farbu
zamilovanej ženy.
Ráno vstaneš,
preklínaš tmu
avkročíš do dymu,
ktorý ostal po sviecach.
Mlčíš čoraz viac,
no nie zvedomia svojej sily,
ale že čakáš, kto ťa osloví.
Akoby si zostarla.
Ty, ktorej čas nosí hlavy mŕtvych bohov.
Ty, ktorá žiariš pred počatím večnosti.
Nerozumiem.
Ale darujem ti kvety,
ktoré máš tak rada.
