ղľáԾ
Zrejme žiadna kniha žiadneho slovenského autora nevzbudila taký kritický ičitateľský záujem vglobálnom jazyku dnešného sveta ako anglický preklad Rivers of Babylon.[1] Vydavateľstvo muselo pripraviť dotlač a pochvalné či dokonca nadšené reakcie sa objavili prakticky vo všetkých veľkých britských mienkotvorných denníkoch, od The Guardian aThe Independent cez The Telegraph až po The Times Literary Supplement. Pišťanek vnich bol označovaný dokonca až za dôstojného dediča odkazu Rabelaisa, Balzaca aGogoľa aprirovnávaný bol vrôznych súvislostiach aj kDostojevskému, Sharpovi či Süskindovi.[2]
Zvyššie povedaného akoby vyplývalo, že aj čitateľský záujem o Pišťankove prózy bude trvať stále. Vlastná skúsenosť pedagóga na univerzite, ktorý sa každoročne stretáva so živými čitateľskými reakciami študentov na jeho diela, ma však vedie kpodozreniu, že mnohí dnešní mladí ľudia už oveľa menej rozumejú anajmä chcú rozumieť jeho čiernemu humoru, ktorým zábavne idesivo presne mapuje svoj svet. Je možné, že tento jeho svet už jednoducho nie je ich svetom aPišťankovo písanie sa tak pomaly stáva okrem živej literatúry aj historickou spomienkou na, povedzme, deväťdesiate roky 20. storočia. Živou spomienkou pre tých, ktorí ich spolu sautorom ajeho písaním zažili, avhodným učebným materiálom pre tých, ktorí sa one už začínajú zaujímať ako okus histórie.
Či sa už toto podozrenie ukáže byť oprávnené, alebo nie, prichádza zrejme čas pozrieť sa komplexnejším pohľadom na dnes už uzavretú tvorbu tohto inšpiratívneho prozaika prelomu 20. a21. storočia. Ten pohľad môže mať niekoľko podôb. Je to autor, ktorého dielo môžeme stále ešte intuitívne pokladať za súčasné, ale zároveň sa už dá naň nahliadať aj zperspektívy literárnej histórie ahistorickej poetiky. Pri takomto pohľade je možné už dnes označiť Pišťanka za najsignifikantnejšieho autora deväťdesiatych rokov vslovenskej literatúre. Jednak pre prelomový, novátorský amnohými čitateľmi už v svojej dobe intenzívne vnímaný provokatívny charakter jeho poetiky; jednak pre to, že surčitými rysmi tejto novej poetiky sa chtiac-nechtiac musela neskôr vyrovnávať celá ďalšia prozaická generácia – od adoračného epigónstva cez funkčné nadväzovanie až po demonštratívne odmietanie. Najmä však: zdnešného pohľadu už vidíme silné väzby medzi Pišťankovým písaním avtedajšou slovenskou porevolučnou spoločenskou situáciou análadou. Zdobovej provokácie sa postupom času stalo dobové zrkadlo atieto prózy sa dajú okrem iného dnes použiť aj ako užitočný nástroj na lepšie porozumenie nedávnej, ale predsa len už histórii.
Zo všetkých možných prístupov ku korpusu Pišťankovho diela je táto kniha pokusom oten najskromnejší. Taký, vktorom bude prevažovať menej záväzný pohľad literárnokritický nad vážnym pohľadom historickým iteoretickým. Prostredníctvom nového čítania dobových kritických ohlasov sa vtejto knižke hľadá, čo bolo na jeho prózach príťažlivé pre vtedajších čitateľov vkonfrontácii srovnako kritickým čítaním dnešným. Týmto sa ambície tejto knihy vpodstate vyčerpávajú. Pišťankove prózy sa tu nedostávajú do kontextu tvorby svetoznámych autorov; nevykladajú sa prostredníctvom veľkých filozoficko-teoretických či poetologických konceptov as akademickým pojmovým aparátom sa tu tiež narába úsporne.
Jednotlivé knihy sa predstavujú vslede relatívne uzavretých, občas však medzi sebou komunikujúcich interpretácií, ktoré sú radené podľa času, vakom jednotlivé skúmané prózy knižne vychádzali. Malo by to umožniť kontinuálne sledovaťmodifikácie príznačných prvkov autorovej poetiky itematiky, zároveň však treba mať na pamäti aj komplikácie, ktoré vPišťankovom diele často vytvára rozdielnosť času napísania aknižného vydania jednotlivých próz. Napríklad zbierka poviedok Sekerou anožom vyšla až ako štvrtá autorova kniha, atak je tu zaradená aj jej interpretácia. Lenže táto zbierka obsahuje aj texty oveľa staršie než debutový román Rivers of Babylon; treba ju teda čítať aj ako predchodcu tohto románu iďalších autorových kníh.
Aj vprípade mnohých iných textov by sa tu dalo zoširoka písať o peripetiách, ktoré odložili ich publikovanie ocelé roky, ale to by znamenalo venovať sa viac dobe aautorovmu životu než prózam samotným. To však tiež nie je ambíciou tejto knihy. Tá sa primárne zameriava na kritickú interpretáciu autorových textov, nie na okolnosti jeho života, ktoré sú na doplnenie celkového obrazu len vecne zhrnuté vzáverečnom kalendáriu. Aak sa hneď nasledujúci odsek predsa len začne osobnou spomienkou na Petra Pišťanka, človeka sediaceho za kaviarenským stolom, je to iba vdobrej viere, že aj to je cesta kpresnejšiemu pomenovaniu osobitosti spisovateľa, zásadne meniaceho tvár slovenskej literatúry.
Nebol to práve kaviarenský typ. Intelektuálnym debatám oumení aliteratúre sa skôr vysmieval, ako by ich vyhľadával. Radšej sa niekde vreštaurácii schuti najedol, ako by nad maličkým stolíkom múdro usrkával zkávy. Nech ste sa sním však stretli vreštaurácii či občas predsa aj vkaviarni, priebeh stretnutia býval rovnaký. Sedieť za stolom sPetrom Pišťankom totiž zvyčajne znamenalo najmä počúvať ho. Nielen preto, že rozprával veľa arád, ale aj preto, že spolustolovníci ho radi rozprávať nechali. Vyplatilo sa im to. Pretože Pišťanek – na rozdiel od mnohých, čo tiež hovoria veľa aradi – rozprávať vedel. Dokonca tak dobre, že svojím rozprávaním často aj vylepšoval veci, oktorých rozprával. Jednou zjeho obľúbených tém boli filmy. Vyrozprával vždy celý dej, každú epizódu do najmenších podrobností, takže napokon aj čas prerozprávania filmu úzko korešpondoval so skutočnou stopážou. Ak ho teda pričasto nevyrušovala čašníčka. Vtedy to trvalo ešte dlhšie. Napriek tomu málokto od stola odchádzal pred záverečnou pointou. Jediným sklamaním pre poslucháča mohla byť následná návšteva kina. Film, ktorý ste zPišťankovho rozprávania poznali ako vzrušujúci, rafinovane vystavaný príbeh, sa vskutočnosti občas ukázal ako nezáživný,nudný aniektoré najlepšie scény, ktoré ste poznali zrozprávania, vňom dokonca aj chýbali...
Pišťanek si svoj rozprávačský talent dokázal hedonisticky užívať vkruhu priateľov, ale vedel ho tiež produktívne pracovne využívať. Prozaické využitie bolo pritom len jedno zviacerých. Vlastne častejšie než vrománoch apoviedkach ho používal v „spotrebnejších“ žánroch, najmä vpublicistike, ale aj vmarketingu areklame, pri písaní kuchárskej knihy či knihy označkovom alkohole... Vtomto zmysle bol mimoriadne zručným rozprávačským remeselníkom. Ana rozdiel od staršej podoby sebaprojekcie slovenských spisovateľov, ktorí svojou pozíciu vspoločnosti rozhodne nevideli na jednej úrovni sremeselníkmi, on stakýmto štatútom rozhodne problém nemal. Naopak, rád sa do roly šikovného remeselníka štylizoval aj vsúvislosti so svojou prozaickou činnosťou. Bola to napokon súčasť jeho radikálneho autoštylizačného gesta, sktorým na prelome osemdesiatych adeväťdesiatych rokov minulého storočia do literatúry vstupoval aktorým sa hneď na začiatku ostro vymedzil voči dovtedy prevládajúcej predstave ospisovateľovi-intelektuálovi. Pišťanek prišiel snovým konceptom spisovateľa-remeselníka, ktorý píše, aby ľudí zabával. Až provokatívne otvorene dával vintelektuálnych kruhoch najavo, ako mu záleží na masovom úspechu učitateľov a ako necíti potrebu kultivovať ich myslenie avkus. Nepotreboval byť ani socialistickým „inžinierom ľudských duší“, ani romantickým „svedomím národa“, ba dokonca už ani mienkotvorným intelektuálom, ktorý obyčajným ľuďom zo svojho piedestálu hovorí, čo by si mali myslieť ačo by mali robiť. Pišťanek svojím plebejským gestom sníma slovenského spisovateľa – ateda aj seba – zpozície nad ľuďmi azaraďuje sa dobrovoľne medzi nich. Jediné, čo ho odteraz od všetkých ostatných ľudí odlišuje, je len – asme naspäť pri počiatku tejto úvahy – osobitosť jeho videnia sveta amiera rozprávačského talentu.
Práve na ňom postavil svoj literárny úspech a jeho originálne rozprávačstvo je zároveň aj zdrojom výraznej zmeny, ktorú Pišťanek priniesol do slovenskej literatúry na začiatkudeväťdesiatych rokov 20. storočia. Pretože Pišťanek je nepochybne pre slovenskú prózu jedným zprelomových autorov. Práve sním sa spájarenesancia literárneho rozprávačstva – jednoduchého, priamočiareho, akčného avtipného, takého odlišného od dobovej prozaickej produkcie.
Jej najlepšiu podobu vtom čase už celé desaťročia predstavovala najmä početná a mimoriadne produktívna prozaická generácia, ktorú umelecky ajľudsky formovali šesťdesiate roky – vširokom rozpätí od Jána Johanidesa cez Rudolfa Slobodu, Vincenta Šikulu, Pavla Vilikovského, Pavla Hrúza, Ladislava Balleka až po Dušana Mitanu aDušana Dušeka. Títo autori netvorili žiadnu skupinu, nepísali podľa nijakého spoločného programu, ale podobne vnímali epiku najmä ako spôsob prenikania khlbším motiváciám ľudského konania, ako pole na kladenie otázok ozmysle ľudskej existencie, ako nástroj komplikovaného hľadania zvyškov autentického života vneautentickom svete. Pre väčšinu týchto autorov bolo pri tomto hľadaní charakteristické oslabovanie príbehovej zložky prózy vprospech introspekcie, psychologizácie, náročného reflexívneho uvažovania.
Táto široko chápaná generácia svojím kultivovaným neomodernistickým písaním nepochybne posunula slovenskú prózu keurópskemu intelektuálnemu štandardu. Svoj tvorivý koncept dokázali viacerí znich rozvinúť na dlhom časovom úseku aniektorí publikujú relevantné texty dodnes. Slovenská próza však dlhé roky čakala na ich rovnocenných nástupcov, ktorí kich – do značnej miery exkluzívnemu – literárnemu projektu ponúknu adekvátnu alternatívu. Táto absencia jednej či dokonca dvoch nasledujúcich prozaických generácií (samozrejme s výnimkami) bola nepochybne spôsobená najmä neinšpiratívnymi pomermi normalizovaného Československa sedemdesiatych aosemdesiatych rokov. Oto väčšie mohli byť očakávania od autorov vstupujúcich do oficiálnej literatúry vobdobí veľkých spoločenských zmien prelomu osemdesiatych adeväťdesiatych rokov. Ahoci sa neomodernistický koncept písania aj so svojím pôvodom v šesťdesiatych rokov dokázal adaptovať aj na roky deväťdesiate, tak sa tá plnohodnotná alternatíva knemu hneď skraja tejto dekády skutočne našla. Jej najviditeľnejším reprezentantom bol nepochybne práve Peter Pišťanek. Mal na to dobré predpoklady. Okrem nesporného talentu mu pomohlo aj to, že do oficiálnej literatúry vstupoval až okolo tridsiatky, teda ako vyzretý človek a napokon ajautor, keďže písaniu, hoci nie publikovaniu, sa venoval už celé predchádzajúce desaťročie.
Pišťankove prózy boli hneď od začiatku sebavedomou demonštráciou odlišnosti anezávislosti od dobového kontextu umeleckej prózy. Jeho extrovertné písanie ojednoduchých apovrchných ľuďoch bolo vedomou ironickou konfrontáciou s hlbokým neomodernistickým skúmaním zákutí ľudskej duše. Vtipne ajednoznačne odpovedal na otázku, či uňho išlo skutočne oreakciu na dobovú slovenskú literatúru: „Istotne, tá mi pripadala utáraná a prejemnená. To mi bolo smiešne aj na slovenských filmoch z tých čias. Väčšinou šlo o akýsi intelektuálsky svet, manžel je napríklad astrofyzik, ktorý umiera a nechce to povedať manželke, profesorke baletu...“[3]
Opozícia voči existujúcemu, akokoľvek funkčnému stavu vecí je zdravým nastavením každej prichádzajúcej literárnej generácie. Ale Pišťankova predstava ozmene nevyplýva len zosobnej potreby mladého autora nájsť si svoje nové, neobsadené miesto vliteratúre. Jeho zmena je zmenou paradigmy, zmenou principiálnou. Intelektuálna umelecká literatúra pracuje zvyčajne sobrazom človeka ako citlivej a premýšľavej bytosti, pre ktorú je prirodzené uvažovať osvete avlastnom mieste vňom. To je aj podstatou literárneho umenia, ktoré je umením animovaných, vpríbehoch rozpohybovaných myšlienok. Aby tá literatúra za niečo stála, mali by za niečo stáť aj tie myšlienky. Avo vysokej diskurzívnej literatúre potom treba tie sofistikované myšlienky prisúdiť rovnako sofistikovaným postavám alebo rozprávačovi.
Lenže Pišťankovou základnou myšlienkou, odpozorovanou zo životnej praxe, bolo, že ľudia vskutočnosti nezvyknú veľmi rozmýšľať nad sebou asvetom. Akeď, tak nijako hlboko. Radšej si uspokojujú svoje základné, väčšinou dosť prízemné ačasto priam až biologické potreby, ana hĺbanie oživote im neostávajú sily, čas ačasto ani chuť. Táto myšlienka či pozorovanie má uPišťanka aj svoje poetologické konzekvencie. Inými slovami, našiel odvahu naplno aplikovať toto ťažko spochybniteľné, predsa však kontroverzné zistenie doprozaickej praxe. Toto je Pišťankovo „podstatné azávažné“ literárne gesto, jednoduché, zrozumiteľné, ale tiež komické tým spôsobom, akým sa smejeme pri objavovaní zjavných vecí, na ktoré konečne niekto našiel odvahu achuť upozorniť. Táto jednoduchá idea mu umožnila vytvoriť jedinečný, u nás predtým nevídaný literárny svet, ktorý aj pri svojej grotesknej prehnanosti, bizarnosti, absurdnosti dokáže až kruto presne adôsledne referovať osvete skutočnom. Jeho postavy sú komické figúrky, ale zároveň aj skutoční ľudia. A groteskná realita je rovnako groteskou, ako aj realitou.
Inakosť, odlišnosť jeho písania bola užšiemu okruhu čitateľov literárnych časopisov jasná už zjeho prvých poviedok uverejnených tesne pred Nežnou revolúciou v „nových“ chmelovsko-štrasserovských Slovenských pohľadoch či v práve sa rodiacich Dotykoch. Širšej čitateľskej verejnosti sa naplno ukázala vtesne porevolučnom debute Rivers of Babylon. Ak sme už spomenuli, že Pišťanek od svojho nástupu do literatúry predstavoval nový typ neelitárskeho, pritom však umelecky ambiciózneho spisovateľa, tak musíme tiež dodať, že jeho románový debut zasa predstavuje nový typ neelitárskej, širokej skupine čitateľov prístupnej, pritom však umelecky ambicióznej literatúry. VRivers of Babylon prekračoval hranice toho, čo bolo dovtedy na Slovensku vnímané ako umelecká literatúra. Využíval pritom aj komponenty populárnych žánrov – od pornografie až po dobrodružný román. Istú časť verejnosti tento pokus orozkolísanie hraníc medzi umeleckým abrakovým písaním zneistil avyvolal unej zásadné poetologické otázky, ktoré si čitateľ, ba ani kritik zvyčajne pri čítaní prózy nekladie. Otázky typu, čo je vlastne literatúra, čo má literatúra ľuďom prinášať ačo je na nej umením. Nech si však čitatelia ikritici zodpovedali tieto otázky sami pre seba akokoľvek, mnohí znich intuitívne vycítili dôležitosť tohto románu aj vširšom literárnom kontexte a hneď od prvých dní po vydaní Rivers of Babylon oceňovali Pišťankovo písanie ako dobovo adekvátny umelecký prejav.
[1] PIŠŤANEK, Peter (preklad PETRO, Peter): Rivers of Babylon. Garnett Press, 2007.
[2] BOYD, William: Peter Pišťanek Rivers of Babylon. In: The Guardian. 24. 11. 2007. Citát dostupný na: . EVANS, Julian: Rivers of Babylon, By Peter Pistanek, trans. Peter Petro. In: The Independent. 25. 1. 2008. Dostupné na:
BEASLEY-MURRAY, Tim: Rivers of Babylon. In: The Times Literary Supplement. Citát dostupný na: . FISCHER, Tibor: Gangster's paradise on the forest floor. In: The Telegraph 29. 3. 2008. Dostupné na:
.
[3] TARAGEL, Dušan: Spisovateľ Peter Pišťanek: Písať sa mi už nechce, ale iné robiť neviem. In: Sme, 14. 1. 2010. Dostupné na:
