ղľáԾ
1
Každý sa usiluje preliať more do svojej jamky, pomyslel si pán Ó auviedol svet do pohybu. Ktovie, prečo si pomyslel práve toto. Niektoré myšlienky mu prichádzajú na myseľ úplne nečakane, a čo je zvláštne, majú, tak ako táto, prekvapivé následky.
Aj udalosti, ktorých je účastný, prichádzajú zväčša nečakane, živelne. Niečo sa stane, aon nevie prečo. Ani keď hľadá v minulosti, nenájde príčinu. Zdá sa mu, že udalosti sú generované náhodnými, nevystopovateľnými javmi a pátrať po ich príčinách nemá význam. A obyčajneaž ako väčší, kumulovaný celok môžu nadobudnúť určitý zmysel.
Po tvojom odchode si pán Ó musí nanovo poskladať život. Zaceliť niečím prázdnotu, ktorá tu po tebe zostala. Prázdna šálka, opustená stolička, všetko, čoho si sa dotkla, sa chveje, prebleskuje, doznieva v rezonančnom echu. To, čo bolo, je zrazu silnejšie. Už vie, že smútok môže byť aj neznesiteľný, smútok stebou bol iný.
Už dlho je na ceste. Aja, ktorý ho na tej ceste sprevádzam, ti o tom všetkom môžem iba rozprávať, no nemôžem nič ovplyvniť, nemôžem zasiahnuť. Môžem nanajvýš zmeniť uhol pohľadu, no nie priebeh udalostí.
Každé ráno sa vždy znova aznova pokúša načrtnúť základné fakty, rozbehnúť deje, vzkriesiť vyprchanú skutočnosť. Nikto mu v tom nemôže pomôcť, je odkázaný len sám na seba. V okamihoch, keď sa nesústredí, ničoho niet.
Spomeň si. Stojíš na nábreží opretá omúrik apozeráš na rieku. On sedí obďaleč na lavičke apozoruje ťa. Zrazu sa rozhodne, vstane apodíde ktebe. Kedy prestane plynúť, povie nahlas. To má byť heslo, spýtaš sa. Nie, otázka, povie a oprie sa vedľa teba omúrik atiež sa zadíva do rieky. Chvíľu ste ticho, potom sa ozveš: Viem, hľadáš Modrý dom. Pozrie ti do očí. Prečo modrý, spýta sa. Neviem, je to vec inštinktu, povieš. Díva sa ti do očí a vidí: máš vnich svetlo, na spánku ti tepe žilka, dýchaš. Uvedomí si, že dýcha aj on.
Možno by mohol ísť na to aj takto, od chvíle k chvíli, lebo príbeh mu stále uniká. Nedokáže ho dostihnúť. Zostáva mu len detail, spleť svojbytných detailov, ktoré by mohli existovať aj autonómne azapadať do akéhokoľvek iného príbehu. Bude čakať na chvíľu, kedy všetky udalosti začnú do seba zapadať askrátkym presným klapnutím napokon vytvoria hľadaný celok.
2
Už tretí deň je pod mrakom, prší, chlad, po ulici sa neustále preháňajú autá arozstrekujú špinavú, mazľavú vodu. Túlavé psy premokli, nevedia, kam sa podieť, čo robiť. Apán Ó je na tom rovnako. Miesta, kde nie si, zívajú prázdnotou, nič ich nedokáže zaplniť. Jestvuje abezmocne sa tomu prizerá.
Vie, že život má teoreticky nespočetne veľa možností, ale on akoby sa inštinktívne pridržiaval len jednej, a zdá sa, tej najútrpnejšej.
Problém môže byť aj vtom, že každý život osobitne, aj ten jeho, treba vždy a za každých okolností prežiť do najmenších, aj týchnajstrašnejších podrobností, a do posledného okamihu.
Keď sa to tak vezme, nerobí vlastne nič, ibaže to nič robí sveľkým nasadením. Dnes sa iba tak bezcieľne potuluje ao všeličom pri tom úporne premýšľa. Hlavne o mieste, kam by mal dôjsť, zapadnúť doň a všetko definitívne zaceliť. A hoci na nič nepríde, strašne sa stým natrápi.
Ráno zazrie na ulici čudnú, bežiacu dvojicu. Vpredu je vyšší, mladší, atesne za ním nižší astarší. Obaja vychudnutí aakýsi znepokojení. Napätie vidieť nielen vich tvárach, očiach, ale aj vich pohyboch. Akoby niekoho hľadali alebo prenasledovali, akoby cítili akési veľké nebezpečenstvo – tak pre nich samotných, ako ipre ostatných, aakoby otom vedeli len oni dvaja. Prebehnú po tribúne futbalového štadióna, oči stále na stopkách, trochu zadychčaní, načervenalí, potom ich vidí bežať cez Námestie nebeskej vážnosti aneskôr popri divadle. Prebehnú aj priestormi obchodného centra, povedľa chrámu, školy, radnice, cez park, vidí ich užtakmer v každej časti mesta. Nikto nevie, prečo bežia, čo ich znepokojuje. Nič nehovoria, dorozumievajú sa bez slov, iba rečou tela aočí. Čosi tu nesedí, niečo nie je vporiadku, pomyslí si. Ale okrem tej čudnej dvojice nič znepokojivé nespozoruje.
