ղľáԾ
KEĎ PÔJDEM CEZ ÚDOLIE
„Sestrička, pani sestrička,“ naliehavo sa ozval starenkin hlas. „Slečna Sýkorová dnes jedla krémeš apritom by mala mať diétu.“
„Veru, zjedla ho celý,“ pritakala starenka zvedľajšej postele. „Ten veľký, francúzsky, spudingom ašľahačkou.“
„Odkiaľ to viete?“ opýtala sa zdravotná sestra.
„Videli sme ju, keď bola vbufete,“ odpovedali starenky jednohlasne.
„A vy ste boli kde?“
Starenky zaváhali. „Stáli sme za stĺpom.“
„Špehovali ste ju?“
„My?! Nie!“
Obe starenky, napriek tomu, že neboli sestry ani príbuzné, sa na seba podobali ako vajce vajcu. Boli rovnako staré, rovnako zvráskavené, vrovnakých nočných košeliach ležali vrovnakej nemocničnej izbe, na rovnako riedkych vlasoch nosievali rovnako tmavomodré šatky. Dokonca aj choroby mali rovnaké. Ako dvojičky, ktoré sa našli po mnohých rokoch auž sa viac nechcú rozlúčiť, chodievali spolu, ruka vruke, na obed, do sprchy, alebo len tak ležali schúlené pod jedným paplónom. Ticho si tam zverovali svoje veľké tajomstvá.
„Nie, my sme ju nešpehovali. Iba sme chceli vedieť, kam to stále po obede chodieva,“ vysvetľovala jedna adruhá ju okamžite doplnila: „Do bufetu. Adáva si tam krémeš, možno aj dva.“
Obe starenky sa na sestričku významne pozreli. Boli hrdé na svoje odhalenie, ale sestrička len ľahostajne kývla hlavou: „Tak to povedzte pánu doktorovi.“
„My?!“ zhíkli starenky. „My predsa nie sme žalobaby. Povedzte mu to vy...“
Keď sestrička odišla, starenky sa ksebe pritúlili azačali si štebotať: „... pán primár ku mne prišiel,“ chválili sa jedna druhej, „prišiel ku mne avraví mi, že, babička, vy máte také krásne výsledky, že by vám aj mladí mohli závidieť.“
„Tak, tak,“ prisviedčali si navzájom. „Krásne výsledky. Keby som ráno nebola išla na záchod, pán primár ma mohol poslať aj na urológiu...“
Ševel ich hlasov knej doliehal znekonečnej diaľky. Ležala ticho anepohnuto apočúvala, ako vonku svieti studené, októbrové slnko. Jeho lúče šramotili na plechovej streche ako chrúst vzápalkovej škatuľke.
Sadla si. Chodidlami vkĺzla do papúč apomaly sa postavila. Neistým krokom sa vybrala kdverám.
Starenky ihneď stíchli.
„Kam ste sa vybrali, pani Krausová?“ opýtala sa jedna znich.
„Ja?“ strhla sa, akoby ju niekto prebudil zo spánku.
„Kam ste sa vybrali, pani Krausová?“ zopakovala otázku aj druhá starenka.
Zamyslela sa: „Na záchod.“
„Pamätáte si, kde to je?“
Prikývla.
Starenky sa opäť pritúlili ksebe: „Prišiel za mnou pán primár avraví mi, že, babička, vy máte...“
Chodba sa strácala vnekonečne. Všetky dvere boli rovnaké. Rovnako chladné, rovnako biele, rovnako zavreté. Ktoré sú tie jej? Opatrne kráčala po vyblednutom linoleu. Svetlo zneónových lámp ju rezalo vočiach, bolelo. Striebristo-modré svetlo vypĺňalo celý priestor okolo nej. Odrážalo sa od stien, od dlážky, križovalo vzduch ako blesky, tisíckrát sa znásobovalo, dokonca sa zdalo, že tryská priamo zmúrov. Chodba vyzerala ako dlhokánsky tunel. Tunel smiliónom zavretých dverí. Ktoré sú tie jej?! Vústach ju štípal neodbytný pach chlóru. Usádzal sa jej vnočnej košeli, všedivých vlasoch, vo zvráskavenej pokožke. Chcela sa pred ním skryť. Ale kam? Začala sa jej zmocňovať panika. Ktoré? Ktoré? Ktoré? Zakrútila sa jej hlava. Nevedela si spomenúť, kde to vlastne je, čo tu robí. Bezradne spravila ešte niekoľko krokov, nohy sa pod ňou podlomili. Mala pocit, že každú chvíľu odpadne. Toľko dverí...
Vtom sa vedľa nej objavila obrovská ruka aohnivými písmenami začala čosi písať na stenu.
Zavrela oči apolohlasne si opakovala: „Nebudem sa báť, keď pôjdem cez údolie tieňov, lebo Pán je môj pastier, nebudem sa báť...“
„Tak vy ste na mňa žalovali sestričke?!“ vtrhla do izby slečna Sýkorová.
Slečna Sýkorová vlastne už dávno nevyzerala ako slečna, ale dôsledne vyžadovala, aby ju tak všetci oslovovali – slečna Sýkorová. „Toho pravého som zatiaľ nestretla,“ dodávala pritom vždy akoby na vysvetlenie.
„Veď, ktorý by ju aj chcel,“ zašomrala raz jedna zo stareniek, ale druhá ju ihneď zahriakla: „Tak sa nepatrí hovoriť.“
„Vy ste na mňa žalovali?!“ soptila slečna Sýkorová. „Vymysleli ste si, že som jedla krémeš?!“
„My sme si nič...“ pípli tichučko starenky.
„Tak za toto budete pykať!“ zasyčala slečna Sýkorová ažupan si pevnejšie pritiahla k telu. Potom dokorán otvorila okno. Studený vzduch okamžite nafúkal nemocničnú izbu ako balón. Nechýbalo veľa, aby sa izba odtrhla od budovy avzlietla. Ale ktovie, kam letia balóny naplnené studeným vzduchom.
Starenky sa ksebe vystrašene tisli ako dve kuriatka asnažili sa pred zimou skryť pod vychudnuté paplóny. Chlad ich však našiel všade, necudne ich ohmatával skrehnutými prstami aoni sa triasli od hanby ako pri svojom prvom milovaní.
„Za to ešte budete pykať!“ škodoradostne sa usmievala slečna Sýkorová.
Nemocnica stojaca na kopci nad mestom vyzerala ako mohutný a nedobytný stredoveký hrad. Vypínala sa do výšky avnoci sliepňajúcimi oknami žmurkala na svojich poddaných. Všetkým vravela: „Som tu. Vidím vás.“
„Pozrite sa, tu otom píšu!“ poklopkala starenka prstom na článok vnovinách.
„O čom tam píšu?“ spozornela jej dvojička.
„Predsa otej vražde. Je to hrôza! Tu máte, prečítajte si to.“
„Nemôžem nájsť okuliare, asi som ich niekde založila.“
„To nič, ja vám to prečítam,“ nadýchla sa. „Hrozný nález. Mimoriadne surovým spôsobom zavraždil neznámy páchateľ mladú ženu vpiatok večer pri jej ceste zpráce domov.
Telo dvadsaťštyriročnej zdravotnej sestry našla polícia vsobotu vskorých ranných hodinách ukryté vporaste neďaleko cesty. Neznámy páchateľ mladú ženu prepadol azavraždil okolo pol jedenástej večer, keď sa vracala zpráce zmiestnej nemocnice.“ Starenka si posunula okuliare, ktoré sa jej šmýkali po nose, a pokračovala: „Je pravdepodobné, že páchateľ bol na svoj hrozný čin vopred pripravený. Očom svedčí starostlivo prihotovená slučka ztenkého drôtu, pričom vokolí vraždy sa nijaký podobný materiál nenachádza. Podľa lekára zÚstavu súdneho lekárstva je príčinou smrti mladej ženy najpravdepodobnejšie zadusenie vdôsledku škrtenia. Okrem trojmilimetrovej ryhy na krku mala nebohá škrabance aopuchliny aj na iných častiach tela. Podľa polície je pravdepodobné, že obeť, ktorá bola vsiedmom mesiaci tehotenstva, bola aj znásilnená.“
„Kristepane!“
„Vec prevzal Krajský úrad vyšetrovania Policajného zboru ako podozrenie ztrestného činu vraždy spôsobenej obzvlášť surovým alebo trýznivým spôsobom.“
„Kristepane!“
„Ako uviedla hovorkyňa KÚPZ, unebohej sa našlo väčšie množstvo peňazí ašperky zo žltého kovu. Polícia teda vylúčila lúpežné prepadnutie avyšetrovatelia podľa zaistených stôp predpokladajú, že páchateľ na zavraždenú čakal...“
Chvíľu bolo ticho.
„To je strašné!“ vzdychla napokon jedna zo stareniek.
„Veru strašné. Chuderka, taká mladá aešte aj tehotná,“ bedákala druhá. „Čo sú to za ľudia?!“
„Čo strašné? Aká chuderka?“ zamiešala sa do ich rozhovoru slečna Sýkorová. „Sama si za to môže. Veď si oto koledovala. Pretŕčala sa stým brušiskom po nemocnici, aby ju každý obdivoval. Apritom nikto nevedel, ským to čaká. Tvárila sa ako Panenka Mária, aktovie, kto bol otec. Povrávalo sa, že to muselo byť nejaké veľké zviera. Možno niekto znemocnice, možno sám primár. Alebo nejaký mafián zmesta. Istotne bola do niečoho namočená. Ako ináč by mohla mať pri sebe tristotisíc?!“
„Skade viete, že mala tristotisíc?“ opýtali sa prekvapene starenky.
„Písali to vnovinách!“ odsekla podráždene slečna Sýkorová.
Starenky na seba pozreli.
„A čo tie jej prstene aretiazky?“ zmenila tému slečna Sýkorová. „Ja som vždy tvrdila, že nemôžu byť pravé. Avidíte, mala som pravdu, žiadne zlato. Boli len zo žltého kovu...“
„Náhodou, na nás bola vždy veľmi milá. Nikdy sa nezabudla opýtať, ako sme sa vyspali. Nikdy nebola nervózna, vždy usmiata,“ bránili nebohú starenky. „Bolo to dobré dievča.“
„Ech. Čo vy viete oživote,“ kývla nahnevane slečna Sýkorová rukou. „Dve popletená baby ajedna, ktorá stále zíza do stropu. Kam som sa to dostala?!“
„Vy ste veľmi zlá,“ zašepkala jedna zo stareniek, ale tak potichu, aby ju slečna Sýkorová nemohla počuť.
Pri každej svojej návšteve sa smrť na tvár podpíše vráskou ako hosť do hotelovej knihy.
Zovrela vdlani telefónne slúchadlo: „Haló, haló...“ Snažila sa prekričať ten hrozivý, monotónny zvuk: tut-tút, tut-tút...
„Komu voláte, pani Krausová?“ opýtala sa Rómka, ktorá stála na chodbe neďaleko nej. Strážila tu telefón. Napriek tomu, že jej nikto nikdy nevolal, vždy bola pri aparáte prvá. „A to je vaša mamička alebo babička, čo tu leží?“ vypytovala sa zakaždým, aaž potom, keď uspokojila svoju zvedavosť, podala slúchadlo ďalej.
„Komu voláte, pani Krausová?“
„Dcére.“
„Ale to musíte najprv vytočiť číslo.“
„Aké číslo?“
Obidve bezradne pozerali na ciferník.
„A načo jej vlastne chcete volať?“
Chvíľu mlčala apotom povedala: „Lebo mi je smutno.“
Opäť videla ohnivé písmená, ako jej krúžia okolo hlavy – Mene, mene... Spočítal som, spočítal...
„Už ste to počuli?“ ponúkala slečna Sýkorová všetkých najnovšími správami. „Keď išiel primár ráno do roboty, vrhli sa naňho dva rozzúrené psy. Vlčiaci, čo ušli zdajakého dvora. Skočili naňho acelého ho dohrýzli. Mal šťastie, že to videli nejakí ľudia adobehli mu na pomoc, ináč ho vraj zožerú.“
„Dúfajme, že sa mu nič nestalo?“ ozvali sa prestrašene starenky.
„Samozrejme, že sa mu stalo,“ pozrela na nich slečna Sýkorová opovržlivo. „Pred chvíľou som ho stretla na chodbe. Celý bol ofačovaný. Ruku, nohu, aj okolo hlavy mal obväz ako Indián.“ Slečna Sýkorová sa zasmiala na svojom prirovnaní.
„A čo tie psy?“ opýtala sa jedna zo stareniek.
„Čo psy?“
„No čo sa stalo stými psami?“
„Máte vy teda starosti! Čo ja viem, asi ich zastrelili.“
„Chúdence,“ vzdychla si starenka. „Aj unás na ulici policajti zastrelili jedného psa. Keď som bola malá, neďaleko nášho domu bývala istá pani atá chovala veľkého čierneho psa. Bola to vlastne fenka. Myslím, že sa volala Terka. Terezka. Tá pani nemala deti, starala sa iba otoho psa. Kŕmila ho, česala akúpala. Avraj sa sním aj rozprávala. Niektorí ľudia vraveli, že Terka dokonca spáva vposteli ako človek. Neviem, či je to pravda, pretože som to nikdy nevidela, ale videla som, ako Terezka atá pani spolu často chodievajú na prechádzku. Keď kráčali po ulici, pani sa vždy opierala opsa.
Aha, to som vám vlastne zabudla povedať. Tá pani bola strašne maličká, akosi nevyrástla. Moji rodičia vraveli, že to preto, lebo keď bola dieťa, nechcela piť mlieko. Možno si to len vymysleli, aby ma nastrašili, lebo ani ja som nemala rada mlieko. Hlavne to skožkou...
Nuž, ale tá pani skutočne nebola vyššia ako jej pes ačím bola staršia, tým bola menšia. Scvrkávala sa ako jablko vzime. Keby bola chcela, mohla na Terke jazdiť ako na koni. Všetky deti sme tú paniu ijej psa mali veľmi radi. Vždy, keď nás stretla, rozdávala nám cukríky amy sme mohli Terezku škrabkať za ušami. Jedného dňa však pani prestala vychádzať zdomu. Už nechodila ani do obchodu, ani klekárovi, ani sTerkou na prechádzky. Ľudia sa zľakli, že sa jej niečo stalo, atak zavolali políciu. Policajti prišli ihneď, ale keď sa chceli dostať do záhrady, vyrútil sa na nich obrovský čierny pes. Skákal do nich abrechal, len pohrýzť apohrýzť! Policajti museli zo záhrady rýchlo ujsť. Po chvíli sa pokúsili vojsť dnu ešte raz, ale Terka ich opäť vyhnala. Nič sa nedá robiť, povedal vtedy ich veliteľ aspoza opasku vytiahol pištoľ. Prešiel cez bránku, akeď naňho pes zaútočil, ozval sa výstrel. Potom už do záhrady mohli vojsť aj ostatní policajti isusedia. Dvere na dome boli zamknuté, atak ich museli vylomiť. Všetci čakali, že tú paniu nájdu kdesi ležať mŕtvu, ale dom bol prázdny. Niekoľkokrát ho prehľadali od povaly až po pivnicu, ale nič nenašli. Až neskôr vzáhrade objavili jej palicu, no ona sama sa stratila.“ Starenka sa odmlčala.
„A čo bolo ďalej?“ zvedavo sa opýtala slečna Sýkorová.
„Nič. Tú pani už nikdy nenašli. Ale ja viem prečo.“
„Prečo?“
„Za všetko mohol ten pes. Počas posledných mesiacov sa tá pani zmenšila tak, že vyzerala ako hračkárska bábika. Prestala vychádzať von alen my, deti, sme cez plot videli, ako ju Terka nosieva po záhrade. Držala ju vzuboch ako svoje mláďa. Teraz sa už nestarala pani opsa, ale pes opaniu. Fenka ju určite ukryla niekam do bezpečia, ale to sa už nikto nikdy nedozvedel, pretože žandári psa zastrelili...“
„To sú teda sprostosti,“ zavrčala slečna Sýkorová. „Prečo vás vôbec počúvam?“
Bezlisté konáre stromov sú ako čierny tuš, ako rakovina, ktorá sa vpíja do vlásočníc vzduchu. Od stola ich cez okno dobre videla, ako sa unavene kolíšu. Pripomínali kyvadlá obrovských kukučkových hodín. Me-ne, me-ne...
Mucha prebudená teplom radiátorov si sadla na chrbát jej ruky. Čiernymi nožičkami jej hladkala zošúverenú pokožku.
Všetci, ktorí sedeli okolo nej, rozprávali. Rozoberali svoje problémy, zhovárali sa odeťoch, opráci, opočasí. Rozprávali sa tak, akoby sa nič nestalo apredsa bolo vich hlasoch cítiť niečo stiesnené.
Prezerala si tváre svojich synov adcér. Zachytávala útržky ich slov. Hoci rozumela všetkému, čo hovorili, nechápala to. Zdalo sa jej, že stojí kdesi na hranici dvoch svetov. Toho ich, do ktorého chvíľkami ešte patrí, atoho druhého, vktorom sa pomaly, ale isto stráca. Vtakýchto chvíľach sa cítila sama, tak strašne sama.
Kamsi odchádzala. Niekto ju naložil do vlaku, bez lístka abatožiny, len tak. Chcela by vystúpiť, ale nemôže. Cez hrubé ašpinavé sklo vidí svojich príbuzných, ako stoja na stanici, no už sa ich nemôže dotknúť.
Dlaňou si pretrela čelo aspánky, akoby si chcela spomenúť na niečo dôležité. Vyrušená mucha podráždene zabzučala aodletela.
Vrohu návštevnej miestnosti sedeli pri stole štyria chlapi vmodrých županoch ahrali mariáš. Mlčali, len karty plieskali na stôl ako facky.
Náhle sa jej pre očami vynoril oživený príbeh, ktorý si včera večer čítali jej susedky znemocničnej izby. Ako vždy ich nemo počúvala sočami upretými do seba, ale slová sa jej samovoľne ako vodný kameň usádzali vhlave. Teraz sa uvoľnili aplávali na hladine vedomia.
Tak-tak, tak-tak... Pravidelný zvuk kolies narážajúcich na spoje koľajníc. Vlak. Starena. Sedí vkupé. Spí. Včera sa vybrala navštíviť dcéru, ktorá býva na druhej strane Ruska. Tak-tak, tak-tak. Stále spí, už tretí deň. Až na konečnej zistili, že je mŕtva.
Chcela by vystúpiť, ale stanica sa stráca. Už je ďaleko, tak strááášne ďaleko... Tunééél!
„Nebudem sa báť...“ povedala odrazu polohlasne.
„Čo ste vraveli, mama?“
Pás hustých oblakov rozdelil svet na mesto aoblohu. Tam hore bola nemocnica.
„Je to pravda, sestrička?“
„Čo či je pravda?“
„To stým ošetrovateľom.“
„S akým ošetrovateľom?“
„Predsa stým mladým, pekným,“ zapýrili sa starenky.
„Aha, sAdriánom.“
„Áno, sAdriánom.“ Starenky horlivo pritakávali. „Tak, je to pravda?“
„Čo má byť pravda?“ sestrička sa zámerne robila hlúpou.
„Po nemocnici sa rozpráva, sa rozpráva,“ predbiehali sa starenky vo vysvetľovaní, „že urobil, že urobil nejaký zázrak, alebo čosi podobné.“
„Nuž,“ zdráhala sa sestrička. „Niečo som už otom počula, ale neviem... Apán primár nechce, aby sa otom klebetilo.“
„Sestrička,“ prosíkali starenky, „sestrička...“
Sestrička sa usmiala: „No dobre, keď tak naliehate. Ale neprezraďte ma.“
„Budeme mlčať, ako hrob!“ prisahali starenky anaklonili sa bližšie, aby lepšie počuli.
„Ja som pri tom nebola, viem len to, čo mi rozprávali kolegyne,“ začala sestrička. „Možno sa pamätáte na toho pána, čo ležal na stojednotke.“
„Ten holohlavý vokuliaroch?“
„Presne ten. Predvčerom zomrel.“
„Chudáčisko, už to má za sebou,“ vzdychli si starenky.
„Práveže nemá,“ opravila ich sestrička.
„Ako to?“ starenky nechápali.
„Ten pán zo stojednotky zomrel predvčerom nadránom okolo pol tretej. Službukonajúci doktor ho prezrel apovedal, že sa už nedá nič robiť. Asi srdce, alebo jednoducho staroba...“ sestrička sa zamyslela. „Neviem, nebola som tam. Telo potom prikryli anechali ešte na niekoľko hodín ležať na posteli.“
„Prečo?“
„Tak sa to robí.“
„A čo ostatní zizby?“ Starenky boli zvedavé ako deti na výlete.
„Tých presťahovali.“
„Keby niekto umrel vnašej izbe, aj nás by presťahovali?“
„Samozrejme,“ prikývla sestrička.
„To by bolo dobré, aspoň by sme sa zbavili slečny Sýkorovej.“ Starenky si presadli, aby im sestrička mohla ustlať posteľ. „A ďalej?“
„Kolegyne, ktoré tam boli, vraveli, že, keď prišiel Adrián, aby ho odviezol, telo už bolo tuhé, ale ten pán vám odrazu otvoril oči.“
„Nehovorte!“ vykríkli prekvapene starenky. „Čo sa stalo?!“
„Neviem. Adrián vraj naňho položil ruky aon ožil. Na oddelení ztoho bol dosť veľký poplach, pretože doktor už vystavil úmrtný list. A čo teraz? Papiere sú papiere. Na žiadnom znich nie sú kolónky: dátum narodenia, dátum úmrtia adátum vzkriesenia... Ako vravím, bol ztoho chaos. Pán primár sa rozčúlil avyzeralo to, že Adriána vyhodí...“
„Chudáčisko. Taký pekný chlapec,“ vzdychli si opäť starenky.
„Našťastie sa to nejako utriaslo,“ dokončila rozprávanie sestrička, „ale nepýtajte sa ma ako. Lebo to neviem. Ateraz už musím ísť, aj ostatní ma čakajú.“
„Také dačo...“ vyprevádzali ju starenky.
Celý svet mal akúsi slizkú amdlú príchuť. Všetko živé uviazlo vaspiku hmly. Len nemocnica vo svojej majestátnosti žiarila ako maják. Pri jej nohách nehybne ležalo more, na ktorého hladine sa jej svetlo trieštilo na milióny drobnučkých sviečočiek.
„Október, všetko ber,“ spievali kedysi ako deti. Aspoň si myslela, že to spievali ooktóbri, no rovnako dobre to mohol byť aj november či december. September nie, ten mala rada. Milovala babie leto, keď bola obloha žlto-modrá. Dnes však bolo nebo výnimočne trúchlivé.
Na nočnom stolíku našla mŕtvu muchu. Možno to bola tá znávštevnej miestnosti. Nohy mala pritiahnuté ktelu, akoby sa chcela objať. Keď od okna zafúkal vietor, mucha sa pohla. Vydávala pritom suchý šuštivý zvuk ako staré noviny, či ako hodvábna látka čiernych šiat, ktoré jej doma visia vskrini avoňajú naftalínom.
Zazdalo sa jej, že sa ochladilo. Hlbšie sa teda zabalila do paplónu atvárou sa obrátila kstene. Nevydržala sa pozerať, ako sa prievan pohráva sľahučkým muším telíčkom. Nechcela vidieť, ako mucha bláznivo tancuje svoj tanec so smrťou.
Ticho vtláčala svoje slová do vankúša.
Starenky si pred rannou vizitou rozčesávali dlhé, šedivé vlasy. Navzájom si ich hladkali štrbavými hrebeňmi, potom si ich zaplietli do vrkočov, stočili na zátylku, prichytili sponkami azakryli tmavomodrou šatkou.
„Katka, tá mala krásne vlasy,“ povedala po chvíli jedna znich. „A aký krásny pohreb mala! Ale do truhly jej obliekli iba takú tenkú blúzičku. Bozkala som ju, bola úplne studená. Opáčila som, pod tou čipkovanou košieľkou už nemala nič.“ Do očí jej vyhŕkli slzy.
„Nebojte sa,“ hladkala ju po ruke jej priateľka, „Katke už zima nebude.“ Ale po chvíli dodala: „ No itak jej mohli obliecť niečo teplejšie.“
Prvý mráz pokryl zem hustou sivou pavučinou. Dušičky kvetov vnej uviazli ako motýle. Mraz ich pomaly škrtil avysával znich život.
Hlava ju občas bolela tak, až sa jej chcelo plakať. Čelo si pritlačila na chladivú plochu okennej tabule.
Aj dnes ju prenasledovali ohnivé písmená.
Zdverí ultrazvuku vyšla zdravotná sestra aťahala za sebou kolieskové kreslo. Sedel vňom muž. Zdal sa jej akýsi povedomý. Pyžamový kabátik mal rozopnutý anohavice uvoľnené. Brucho ahruď sa mu leskli lepkavým gélom. Sestrička kreslo pritlačila kstene: „Počkajte tu, hneď sa vrátim.“ Odišla. Muž tam zostal bezmocne sedieť. Keď naňho od okna dýchol studený vzduch, striaslo ho. Chvíľu sa naňho pozerala apotom knemu opatrne podišla.
„Zapnem vás.“ Reumou skrivenými prstami mu začala nešikovne zapínať pyžamový kabátik. Muž knej zodvihol oči. Polovica tváre mu stekala dolu ako vodopád. Bezvládne ruky mu zložila do lona.
„Nebojte sa,“ povedala.
„Sestrička, sestrička, slečna Sýkorová dnes zase jedla krémeš,“ zvestovali starenky. „Ale nehovorte to pánu doktorovi, lebo sa nám slečna Sýkorová pomstí.“
„Čože?“ opýtala sa prekvapene zdravotná sestra.
„Povedala, že ak to zase povieme, budeme pykať.“
„Pykať? Ako?“
„Všelijako. Napríklad prdí.“
„To je predsa normálne, ak človek vypúšťa plyny,“ upokojovala ich sestrička.
„Ale ona to robí naschvál apotom otvára okno, lebo je vraj vizbe smrad.“ Žalovali sa starenky. „No uvážte, veď pani Krausová ztoho môže dostať zápal pľúc. Leží tesne pod oknom azimný vzduch udrie rovno na ňu. Ale aj my môžeme ochorieť. Slečna Sýkorová nám niekedy skrýva aj papuče, alebo nám ich zakopne až pod posteľ. Takže si ich musíme hľadať štvornožky. Aona sa ztoho potom smeje. Mne minule schovala okuliare araz, keď ste sa nedívali, nám dokonca napľula do čaju!“
„Naozaj nechcete, aby som to povedala pánu doktorovi?“ zapochybovala sestrička.
„Nie.“
„Tak, čo stým mám urobiť?“
„Vy nič,“ usmiali sa spokojne starenky. „Božie mlyny melú pomaly, ale isto,“ vysvetlila prvá adruhá okamžite dodala: „Pán Boh je nenáhlivý, ale pamätlivý. Slečna Sýkorová za to všetko raz istotne skončí vpekle.“
Stromy ticho tancovali so svätým Vítom. Konáre dvíhali knebu, akoby lamentovali nad svojím osudom. Zkorún si vyháňali nočné mory aprsty si zapletali do smútočných vencov.
„Aké zvláštne počasie,“ povedal primár, keď sa díval cez okno. „Aký zvláštny týždeň.“
Farár bol mladučký. Vychudnutý. Možno len prednedávnom skončil školu. Mohol byť jej vnukom. Na brade medzi riedkymi chĺpkami mal niekoľko vyrážok. Nervózne žmurkal, nemocničné prostredie ho zneisťovalo.
„Spovedám sa Pánu Bohu ivám, otče duchovný, že som od poslednej spovede tieto hriechy spáchala...“ začala pani Krausová, ale uprostred vety sa zarazila. „Keď niekto zhreší, pôjde do pekla?“
„Prosím?“ Farár sa na ňu pozrel, ale rýchlo sklopil oči kdoske stola.
„Keď niekto zhreší, pôjde do pekla?“
„Nuž, to záleží...“ Nervózne si obtrhával kožu okolo nechtov. „To záleží na veľkosti hriechu.“
Chvíľu bolo ticho,potom pani Krausová povedala: „Zhrešila som.“
„Ako ste zhrešili?“ opýtal sa farár.
Žena niekoľko sekúnd nervózne žmolila vprstoch opasok županu: „Bojím sa, velebný pán.“
„Čože?“
„Zhrešila som, lebo sa bojím...“
Vpovetrí okolo nemocnice sa ako vykašľané hlieny povaľovali chuchvalce čierneho dymu. Zrejme sa schyľovalo k dažďu, pretože nízky tlak sem pritláčal smog zmesta aten sa cez škáry voknách dotieravo tisol do budovy. Na chodbách sa zrážal spachom dezinfekcie azdalo sa, že spolu zápasia.
„Fuj, tu ale máte vydýchaný vzduch,“ povedala sestrička, keď vošla do nemocničnej izby. „A kde sú ostatné?“ opýtala sa, podíduc koknu, ale starenky jej neodpovedali.
Starenky – blížence sa prestrašene chúlili vrohu jednej zpostelí. Paplónmi si zakrývali tváre. Obe boli šedivejšie ako inokedy, zošúverené ako zemiaky po dlhej zime.
„Na chvíľu vám vyvetrám.“ Sestrička na seba pozrela vodraze okennej tabule. Vietor jej prstami vošiel do vlasov. Včera som si ich umývala auž ich mám opäť ako slamu, pomyslela si.
Smradľavý sírový zápach bol dnes neobyčajne prenikavý. Drzo, ako podomový obchodník, sa vtláčal dnu. Vybalil si svoj tovar apotom štípal vočiach adusil.
Rozkašľala sa. Čo tam vonku pália pneumatiky? Zas bude bielizeň príšerne smrdieť, napadlo sestričke. Radšej okno opäť zavrela.
Zajtra musím zájsť ku kaderníčke, nech mi stými vlasmi niečo urobí, uvažovala. Obrátila sa kdverám a zabratá do vlastných myšlienok vôbec si nevšimla stopu konského kopyta vypálenú na podobločnici.
