ղľáԾ
Aj vydávanie kníh je umelecká tvorba
Peter Chalupa
Otec žil knihami
Peter, otvojich knihách sa hovorí: Chalupove knihy sa najlepšie – rozdávajú. Je to klebeta? Je to pravda?
Bude to niečo medzi tým. Rád robím ľuďom radosť.
Kde si nadobudol túto veľkorysosť?
Ak je to naozaj veľkorysosť, tak asi doma. Od rodičov.
Kde bolo to doma?
Vo Veľkých Ripňanoch. Asi dvadsať kilometrov západne od Topoľčian, kde som sa narodil, lebo tam bola pôrodnica. Asedem kilometrov východne od Radošiny.
Radošiny Stana Štepku?
Áno. Mám rád jeho divadlo. Mama sa so Stanom poznala apani Kolníková bola jej dobrá priateľka. Herečka Oľga Májovská bola mamina kolegyňa, učila ma dejepis.
Vakej rodine si vyrastal?
Medzi Radošinou aVeľkými Ripňanmi sú Behynce, odkiaľ pochádza mama, je zo starej železničiarskej rodiny. Dedo bol traťmajster, babka predávala na stanici lístky. Dedo neskôr vo Veľkých Ripňanoch postavil dom.
Čím sú Veľké Ripňany známe?
Je to veľká obec, má viac ako dvetisíc obyvateľov. Prvá zmienka je doložená zroku 1156. Vstredoveku to bolo dokonca mestečko. Poľnohospodárske avinohradnícke. Cez Veľké Ripňany vedie železničná trať zNitry, ktorá pôvodne končila vZbehoch, ale vroku 1909 ju predĺžili do Radošiny. Uvažovalo sa, že ju potiahnu až do Piešťan, ale to sa už neuskutočnilo.
Prečo si otvoril toto železničné okienko?
Spomenul som si, že tú trať do Radošiny vybudovali pred vyše sto rokmi preto, lebo vo Veľkých Ripňanoch aj v Radošine boli dobré pálenice. V roku 2003 na nej zrušili prevádzku, vraj pre nehospodárnosť. Veľmi tým „potešili“ môjho brata, ktorý je doteraz rušňovodičom.
Vráťme sa ktvojim rodičom.
Mama bola učiteľka vo Veľkých Ripňanoch. Najprv učila slovenčinu,zemepis ahudobnú výchovu, ale neskôr učila na prvom stupni základnej školy.
Aj teba?
Našťastie nie.
dzٱ?
Otec pochádzal zMoravy, narodil sa vLuhačoviciach. Vyštudoval stavebnú priemyslovku apotom ešte ekonomickú nadstavbu. Ako sa zoznámil smamou, celkom presne neviem. No vnímal som, že vich vzťahu boli problémy. Nerozviedli sa, ale otec neskôr zakotvil vPrahe. Zčasu na čas sa vybral domov, ale dlho nevydržal, tri týždne, mesiac aopäť odišiel do Prahy.
Čo robil vPrahe?
Pracoval v Metrostave. Dlhé roky bol kuričom na rôznych štáciách, azda najdlhšie pracoval na smíchovskej stanici Anděl. Jeden čas aj spražským disidentom, dnešným pomocným biskupom pražským Václavom Malým. Občas aj fáral, pracoval ako razič, aby si privyrobil. Zarábal celkom slušne, ale takmer všetky peniaze vrážal do kníh. Mal dve veľké vášne – knihy aezoteriku. To mu aj trochu kazilo manželstvo.
Až také silné to bolo?
Viac ako silné. Otec bol doslova knihomaniak.
Zameriaval sa na niečo špeciálne?
Zaujímalo ho všetko, čo súviselo sduchovným svetom amystikou. Veľkú časť knižnice tvorila filozofia, teológia a história. Zaoberal sa aj astrológiou anumerológiou, vedel zostavovať horoskopy. Niekedy mu to aj celkom vychádzalo.
Kde zháňal také knihy za socializmu?
Preliezol všetky kníhkupectvá, presnoril všetky antikvariáty vČechách, na Morave ana Slovensku, zháňal staré prvorepublikové vydania. Podplácal antikvárnikov ovocím zo záhrady, sem-tam aj nejakou fľašou, aby mu dali echo, keď sa objavia knihy, oktoré mal záujem. Chodieval aj na burzy či do zberných surovín. Bohumil Hrabal napísal knihu Kluby poezie. Keď som tú knihu čítal, mal som pocit, že predlohou jednej zhlavných postáv je môj otec.
Avšetko to ťahal domov?
Kam inam? Náš dom bol od pivnice po povalu plný kníh.
Mama bola spokojná?
Mama vyštudovala slovenčinu apracovala ako učiteľka. Aj ona mala veľmi rada knihy, mala vlastnú knižnicu. Ale otec žil len knihami apodľa mamy to strašne preháňal. Občas mu hovorievala: Bol jeden mních, mal mnoho kníh ahovno znich... Ale pozor, otec nemal knihy len vRipňanoch. VPrahe býval na slobodárni Metrostavu. Izba bola pre troch, ale on si ju platil sám, aby tam mohol mať knihy. Boli ich plné skrine, postele, boli všade... Aešte si vmeste platil ďalšie dve miesta, kde ich skladoval.
Aké bolo tvoje detstvo?
Ničím sa neodlišovalo od detstva iných dedinských chlapcov. Príroda, labzovanie schalanmi po chotári, futbal, kúpanie. Aj tá železnica hrala svoju úlohu – na koľajnice sme kládli klince amince avlak ich tak pekne roztľapkal...
Ten topoľčiansky región je silne katolícky, nie?
Iste, anaša rodina nebola výnimkou. Moji rodičia boli silne veriaci, ale každý na iný spôsob. Mama bola zbožná katolíčka, len to ako učiteľka musela tajiť. Aj otec sa narodil ako katolík, ale bol to veľký heretik, vstredoveku by ho určite upálili. Jeho duchovným idolom bol Jan Hus. Ak som už spomenul, čo všetko ho zaujímalo vduchovej sfére, musím pridať orientálne filozofie, parapsychológiu ateozofiu. Študoval učenie veľkej ruskej teozofky, zakladateľky Teozofickej spoločnosti Heleny Blavatskej. Tvrdil, že najlepšie náboženstvo je budhizmus a skalopevne bol presvedčený oreinkarnácii.
Hovoríš, že si bol klasický dedinský chlapec, ale doma bolo plno kníh...
Áno, to ma trochu odlišovalo od vrstovníkov. Veľmi veľa som čítal, až sa mama bála, že mi preskočí. Čítal som aj dve-tri knihy naraz. Teda nie naraz, ale súbežne. Čítal som rád najmä vnoci, do druhej, do tretej... Mama bola ztoho dosť nešťastná. Aj keď ma ako učiteľka aslovenčinárka chápala, radila sa omne sopsychológmi.
Spomenieš si na prvú knihu svojho detstva?
Asi Hronského Budkáčik aDubkáčik. Spomínam si, že som sa na tej knižke strašne smial. Aj Smelý Zajko aSmelý Zajko vAfrike. Trochu neskôr pribudla detská klasika: Mark Twain ajeho Dobrodružstvá Toma Sawyera. Avzápätí verneovky, prečítal som tuším všetky, čo boli preložené do češtiny aslovenčiny. Zaujímavé, že mayovky ma až tak nechytili... To skôr knihy Alexandra Dumasa.
Slušný výber aj kvantita.
Jednoducho som bol hltačom kníh. Vpuberte ma očaril aj Jack London. Najmä jeho diela sautobiografickým pozadím, kde hrdina prekonáva sám seba – Martin Eden, Tulák po hviezdach a Morský vlk. Ale vtom čase som čítal aj také knihy, aké decká vmojom veku naozaj nezvykli čítať.
í?
Páčila sa mi kniha Prorok, čo sú lyrické prózy libanonského spisovateľa Chalíla Džibrána. Hesseho Siddhártha...
Neuveriteľné! Chalíla Džibrána nečítajú dospelí, nie to trinásťroční chlapci.
Ačo som mal robiť, keď som už prečítal celé detské oddelenie vmiestnej knižnici? Pani knihovníčka bola zo mňa zúfalá, požičiavala mi už aj dospelácke knižky, spomínam si, raz mi požičala Pamäti Casanovu, myslím, že to neodhadla dobre, aj sa potom trochu hanbila a mame sa ospravedlňovala.
Ako si sa dostal kDžibránovi aHessemu?
Žil som zknižiek svojho otca. Zopakujem to: jeho knižnica neobsahovala stovky kníh, ale tisíce, určite nepreženiem, keď poviem, že ich bolo viac ako desaťtisíc... Nenápadne mi ich podsúval, upozorňoval ma na tie, ktoré som si podľa neho mal prečítať. Keď som pod stromčekom nenašiel aspoň desať kníh, Vianoce sa mi nerátali. Apri tom čítaní som sa tak trochu prevteľoval do svojich literárnych hrdinov.
Do Toma Sawyera?
Aj. Ale neskôr určite do Sala Paradisa.
Rozprávača románu Jacka Kerouaca Na ceste?
Tak. Už neviem, kto mi povedal, že Kerouacov román Na ceste je dobrá kniha. Opýtal som sa otca: Máš? Odpovedal: Nemám, ale seženu. Odva dni som ju mal. Vyštrachal ju vnejakom českom antikvariáte.
Takže bítnici?
Určite. Veľmi ma ovplyvnili. Ale, zaujímavé, skôr ich próza. Poézia menej, ešte som ju nechápal. Mimochodom, otec väčšinou na moju otázku, či má takú alebo onakú knihu, zvykol odpovedať: Počkej, podívám se... Pohrabal sa vknižnici atú knihu vytiahol. Bol to neuveriteľný človek...
Bol?
Rád sa smial, ale nemal rád čierny humor. No raz sa ho dopustil nezabudnuteľne – zomrel vroku 2010 presne na moje päťdesiate narodeniny.
Čo sa stalo sjeho knižnicou?
Časť je vnašom rodinnom dome vRipňanoch, kde žije môj brat rušňovodič. Plná obývačka, plná chodba, dve plné manzardky, plná povala. Aešte po ňom ostala plná garsónka kníh vBratislave, kde býval, keď prestal pracovať vPrahe. Dve steny plné kníh vtroch radoch. Tie sú teraz vmojom sklade.
Vsklade tvojich kníh?
Nie. Mám dva sklady, jeden sknihami, čo vydávam, ajeden sklad sotcovými knihami. Už šesť rokov sa ich snažím prebrať, vytriediť. Nedarí sa...
