ղľáԾ
(úⱹ)
– Žiaľ, – musel povedať strážmajster, hoci nerád, – príživníctvo dnes, rozumiete, nenapĺňa skutkovú podstatu trestného činu, ako to bývalo za tamtých čias. Napokon, trestné oznámenie by musela podať vaša dcéra.
– To som ešte nepočul! – zvolal muž avjemnej tvári ženy sa zjavil výraz pohŕdania. – Ten lotor odvlečie moju dcéru hocikam acelkom legálne! Keď tomu dobre rozumiem, tak pokiaľ nevolala opomoc, keď jej zopatrnosti zapchal ústa, tak je už jeho, áno...? Môže ju nútiť kprostitúcii... alebo aj kradnúť, anikoho to nezaujíma? Čo keď ju zabije? Až potom bude dôvod, pravda...?
Muž bol vafekte. Vakejsi schizofrénii otca. Podvedeného otca, ktorému dcéra dospela skôr, ako to stihol zbadať achápať.
– Ďalšia krádež auta! – zvolal od vrátnice čísi hlas ado vestibulu pribudla skupinka „šokovaných“, muž adve mladšie ženy vo večerných róbach.
– Päť poondiatych minút...! – zavyl bývalý majiteľ favorita apridal neslušné slovo, ktoré sa vôbec nehodilo kdámam.
– Viete, kde bývala vaša dcéra sdotyčným? – náhlivo sa spýtal strážmajster. – Výborne! Len čo sa vráti jedno znašich vozidiel, pošleme tam niekoho svami na obhliadku...
– Apotom?
– Spíšeme zápis.
– Aďalej? – spýtal sa nervózne muž, ale strážmajster sa stratil za dverami miestnosti, odkiaľ sa ozývalo vyklopkávanie písacieho stroja.
Vestibul priečne vypĺňali štyri čalúnené lavice apalma vhlbokom kvetináči. Šiesti poblednutí čakajúci so skríženými nohami, rozkročmo, alebo sťažkými hlavami vdlaniach. Dve ženy vo večernom si vyhliadli útulný výklenok vedľa okna, kde sa dalo pokojne fajčiť aodreagovať, akde nebolo vidieť nápis, ktorý onú rozkoš zakazoval. Ich spoločník sa však jednostaj prechádzal hore adolu, krútil hlavou avzdychal.
– Vôbec som nepočul alarm! Nerozumiem tomu...
– Tí sa vyznajú! Amajú tu aj výborné podmienky, – ozval sa zlavice muž stredného veku, sfúzikmi, akoby čakajúci na akúkoľvek príležitosť prehovoriť. – Premnožili sa, beštie! Verí tu niekto na zázraky? Bude to iba zázrak, ak svoje autá ešte niekedy uvidíme!
Po tomto povzbudení sa zodvihol šum ahorkokrvnejšia vrava naplnila vestibul. Agresívny strach stúžbou dopadnúť násilníka. Dozrievajúca forma násilia. Zavše prešla vestibulom uniforma. Suita policajtov viedla kučeravého mládenca vputách. Všetko rýchlo anehlučne, scéna jednorazovo ožila, aby vzápätí upadla do ešte bezmocnejšej letargie. Od vchodových dverí neznesiteľne ťahalo na nohy, lebo sa nepretržite otvárali. Zčasu na čas ktosi uviedol do chodu hlasno cvrkotajúci automat na kávu, ale jej vôňu vestibul pohltil.
Vlado sa pozrel na Evu aželal si, aby začala kričať aslzami si vynútila pozornosť, ale znova ho zarazilo, že so svojím meravým výrazom splynula snáladou vestibulu. Už sa nedokázala vymaniť, iba čakať. Včakaní bolo niečo magické, čo aj naďalej sľubovalo. Pohľadom vyhľadal mladú ženu auvedomil si, že neprestal vnímať krásu, že je to vňom, bol to však okamih askončil sa výčitkou.
Potom sa vrátil kEvinej meravosti, iba si mysleli, že sa rozišli úplne, ale vskutočnosti to nešlo.
*
Vo chvíli, keď sa otvorili vchodové dvere, Eva zazrela Vladov chrbát, ešte ostáva medzi nami inštinkt, pomyslela si. Apotom videla presklenou stenou vestibulu, ako si pod prístreškom zapaľuje cigaretu. Vprítmí sa mihol ohník veľkosti svätojánskej mušky ainštinkt zmobilizoval reflex podozrievavosti. Spomenula si, že Vlado nepatrí ku skutočným fajčiarom. Cigareta neznamenala vášeň, iba gesto, niekedy hračku na odplašenie nudy, alebo aj manéver, najbanálnejší zoznamovací trik. Naň sa vždy chytil niekto závislý, vnajhoršom niekto podobný.
Sotva to domyslela, odlepila sa od výklenku žena, jedna ztých dvoch, čo dobehli na expozitúru vo večernom aviditeľne sa tu nudili. Jej spoločníčka sedela teraz na lavičke so spoločníkom, najskôr milencom, apo predchádzajúcom šoku sa vobjatí ticho zhovárali. Žena, čo ako tôňa prechádzala okolo presklenej steny vestibulu, bola podľa všetkého kratšou odvesnou vtomto výstrednom trojuholníku.
Prúd studeného vzduchu ovanul Evu až do hĺbky vestibulu aochvíľu, vjasnom svetle neónov, bolo vidieť unikajúcu, jej štíhlu, výrazne ženskú postavu, kým neminula presklenú stenu, apotom už nič. Obraz pokračoval za kulisou, kde jej Vlado pravdepodobne pripálil cigaretu. Možno aj čakal túto návštevu, vyhliadol si ju, alebo dokonca na ňu vsadil.
Niečo Eve šepkalo: Vstaň achoď aj ty!
*
Bola to chvíľa, okamih, žena pristúpila kVladovi snašpúlenými ústami ascigaretou. Ajeho ruka so zapaľovačom sa natiahla automaticky rýchlo, takmer spočítačovou meravosťou. Rovnako mechanicky si uvedomil, že sa nepohla zmiesta ani potom, iba poctivo vdýchla, no nespúšťala zneho oči. Mala zmyselné, pootvorené, takmer pripravené pery, ajemné, dráždivo sa chvejúce nozdry. Žena bola stelesnením hriešnej túžby, stelesnením jednej zVladových myšlienok, aké sa zjavujú sbláznivou rýchlosťou vzlomku sekundy.
Voňala prenikavo čímsi exotickým ako živá reklama na drahé exkluzívne parfumy. Možno ona urobila ten rozhodujúci úklon, amožno jej sám pomohol sugesciou, odrazu ju držal, cítil, ako sa knemu pritlačila po celej svojej dĺžke, cítil jej vôňu ešte prenikavejšie, jej pery ajazyk ako dužinaté, trocha štipľavé exotické ovocie, ktoré mu vo chvíli stresu anapätia chutilo znamenite. Boli to sekundy alebo minúty, nevedel. Áno, stres, prebehlo mu hlavou, som vnenormálnej situácii areagujem nepochopiteľne. Potom si znova uvedomil, kde je, aspomenul si na Evu, ktorá ho čaká vo vestibule.
Zrazu mu zišlo na myseľ, že drží profesionálku, amimovoľne ju pustil, aby si siahol do vrecka, kde nosieval peňaženku. Bola tam...
– Chceš za to niečo? – spýtal sa neohrabane, ako je dovolené spytovať sa takejto ženy na ulici, aj keď mu otázka unikla neúmyselne, ale žena hneď nepochopila.
– Čo si myslel? Aha! – Odrazu sa rozosmiala, drsno anepríťažlivo, urážajúc tak akúkoľvek ilúziu otúžbe, túžbu samotnú, seba ijeho. – Trauma spoločnosti... peniaze!
Prezradil ju až úsmev, ironický amálo ženský úsmev intelektuálky, tvrdo racionálnej, ktorá dokázala chlapsky, tvrdo ako aj on, vyťažiť zlatý prach zhocičoho. Apotom ho sfúknuť bez akejkoľvek ľútosti do nepamäti. Do hĺbky všetko zakrývajúcej minulosti, medzi zážitky sbezvýznamnou hodnotou.
Cúvol ako pred vírusom.
– Prepáč, už budem musieť ísť.
Vo dverách stála Eva, nedalo sa ju nezbadať, aVlado teraz kráčal vústrety pohľadu, za aký by sa nemusela hanbiť ani božská Afrodita. Vokamihu pravdy, presnejšie, vokamihu zrady ačistého vína.
– Myslela som si, že stačí, keď máš odvadsať rokov mladšiu ženu, – povedala.
– Prepáč mi! – zopakoval známu formulku, akoby si ju ktovieako obľúbil, hoci vskutočnosti by si bol najradšej zanadával. – Stratil som nervy, –vysvetlil nervóznejšie, než chcel.
– Myslela som si, že sňou budeš šťastný, že sa to celé oplatí...
– Povedal som už, prepáč!
–Mne sa ospravedlňovať nemusíš.
– Nie? Som rád.
– Mne si sa neospravedlňoval ani predtým.
Ako nemohol vystáť ten úsmev! Pohrdlivý úsmev ženy, ktorá bola najmä od neho nezávislá, supersamostatná. Ženy, ktorá nikoho nepotrebovala, možno občas nejakého frajera, atoho si našla. Skoro by ju aj udrel, no prečo túto chuť pocítil prvý raz? Prečo sa nepobili vtedy, keď na to ešte bol čas?
Mysleli na to obidvaja, keď na seba hľadeli takmer snenávisťou avari prvýkrát si vyčítali. Neskoro! Ešte dokážu hádam žiarliť? Tak veľmi neskoro žiarliť?
Ažena vo večernej róbe medzitým zmizla, ani nevedeli, kedy prešla povedľa. Vlastne nebola dôležitá. Bezvýznamná. Bezvýznamná pre tento prípad. Ich prípad. Málo podstatná, celkom náhodná zámienka. Kričali na seba, abolo im úplne jedno, že ich počúva práve táto žena. Akákoľvek žena! Že ich možno počuje celá expozitúra!
* * *
Asi tri týždne som prespávala uKláriky, svrátničkou sa dalo rozumne dohovoriť, aokrem toho, už som ovládala aj heslo kľudskému pochopeniu avľúdnosti. Peniaze! Vstupovali do mojej lásky. Prestupovali ju čoraz väčšmi. Neľutovala som ich. Usídlili sa vIsmedovej duši. Už iba prikazovali. Tri bezfarebné týždne som sa vtejto nálade vliekla do roboty aspäť, alebo som sa bezcieľne túlala zaľudnenými ulicami. Bol marec, no zdalo sa mi, že ovzdušie je nabité erotikou ako vmáji. Lenže ja som necítila to príjemné teplo, čo sa nenazdajky usadí niekde vhrudi, ale závislosť, ktorá berie postihnutému pocit slobody. Biologickú závislosť, ktorá tyranizuje iprosí. Podobnú závislosti od drogy. Blúdila som ako človek, ktorý je touto závislosťou skrotený, zmierený so svojím svedomím aochotný za svoju drogu čímkoľvek zaplatiť. Bolo už jasné, že sa vrátim, vôbec nebolo dôležité, kedy.
Stalo sa to vjeden daždivý deň neskoro popoludní, keď som odomykala podnájom vpresvedčení, že je otomto čase prázdny, akeď som uverila myšlienke, že si potrebujem vziať ďalšiu časť svojej garderóby, ktorá ostala vskrini. Bola to milosrdná lož, servírovaná podvedomím spudom sebazáchovy.
Vdýchla som vôňu cigariet, od ktorej napáchli všetky moje šaty aktorá zapudila ostatné pachy. Chcela som vojsť do kuchyne, aby som sa presvedčila, či sa tu vôbec varí, ale cez otvorené dvere ma upútal zvuk, zavzdychanie, podľa tóniny vychádzajúce zhrdla ženy.
Ležala vmojej posteli. Krásna Angela sčistou tvárou, zväčša schovanou pod krikľavým nánosom maskary. Zmenila sa na nepoznanie. Jej nová maskara pozostávala zmodrín, ktoré takisto hýrili farbami, od modrastokrvavých sčerstvými krvavými rankami cez fialové až po modriny staršieho dátumu, prechádzajúce vo svojej farebnosti do žltohneda. Toto všetko som videla vzlomku sekundy. Jej oči sokamihmi hrôzy abolesti. Ale čo je nepochopiteľné, hľadela som na to bez pocitu ľútosti.
– To si ty? – zvolala Angela achvíľu na mňa hľadela nechápavo, akoby si ma azda mýlila so zjavením. – Prišla si ma vyslobodiť, – vyjachtala asadla si, pričom ukázala pekne tvarované stehná opečiatkované sinkami. Mala na sebe špinavé tmavoružové tričko anohavičky.
Odrazu, akoby dostala novú guráž, tričko zobliekla aukázala mi hruď smalými pevnými prsiami, ktoré sa farebnosťou podobali tvári.
– Pozri sa... len sa dobre pozri, koho ľúbiš...!
Možno mi to nemala pripomenúť. Bola som prázdna, hľadela som na zohavenú tvár Angely, anecítila som ani len náznak ľútosti. Po celý čas som myslela na jediné: Ismed Angelu neľúbil.
– Vidíš...?! – pokračovala Angela aukázala mi chrbát stakými istými sinkami. – Pozeraj sa, – vyhŕkla vnovom afekte, subolenou tvárou, skrivenou od bezmocnej zlosti, – azapamätaj si, ako budeš raz vyzerať aj ty! Je to chorý človek, jasné? Jeho nemôžeš uspokojiť vposteli... iba peniazmi! Ale toľko peňazí ty nikdy nezarobíš! Už si niekedy stála pred svorkou nadržaných chlapov, ktorí na teba zízali apritom slintali ako psy? Sú to špinavé peniaze, ale moje, anikdy ich nestrčím do vrecka nejakému smradovi, aj keby ma mal zabiť!
Angela si sadla na posteľ, akoby si až teraz do všetkých dôsledkov uvedomila situáciu. Zrazu sa na mňa pozrela svytreštenými očami.
– Keby si nebola prišla, bol by to asi urobil! Zatvoril ma sem ako nejakú sliepku, ktorá mu bude znášať tie jeho poondiate novace, najradšej šilingy, alebo marky! Najprv mi sem vodil kadejakých... aj tí ma presviedčali, bastardi, ale všetci, počuješ, všetci odišli odtiaľto dohryzení. Bastardi! – opakovala Angela atvárou jej prebehol kŕč hnusu, možno inenávisti. – Bastardi, počuješ?! Anajväčší je ten, ktorého ty ľúbiš! On inkasoval, amne tu nenechal ani len cigarety... až ma postupne takto doriadil, vidíš! Apotom už mohol ten svoj špinavý kšeft zabaliť!
Angela stískala vrukách vyzlečené tričko aprsty sa jej viditeľne triasli.
– Nemáš cigaretu? Jediná cigareta by ma postavila na nohy.
– Vieš, že nefajčím.
– Ty si buď svätá, alebo si hlúpa! – pohoršila sa Angela apohrdlivo si ma premerala od hlavy až po päty. – Piješ to jeho svinstvo za obrovské prachy, aešte mu robíš kurvu... Radšej si nájdi takého, ktorý tebe zaplatí... apokojne si zapáľ cigaretu, tá ti menej uškodí! Ak ti môžem radiť, na toho bastarda zabudni!
– Tak prečo si sem vliezla, do mojej postele... keď si vedela, že ho ľúbim?
– Bola to chyba, ale hneď ju napravím... musím odtiaľto zmiznúť, kým sa vráti! Ešte aj telefón nám vypli, lebo tej svojej materi dobre, že nebásnil, amňa odesať minút mlátil. Vieš, čo ti poviem, Nika? On nie je normálny, oni sú všetci chorí, takí sem už prišli, cvoknutí ztej svojej vojny, ztej krvi anenávisti.
Chcela sa rozbehnúť, ale zapotácala sa. Štíhla, zlomená postava. Krívala, akoby jej stŕpla noha, ale nezastavila sa. Rozstrapatené ryšavé vlasy jej padali na zohavený, dobre stavaný chrbát. Otvorila skriňu anáhle sa rozplakala.
– Nemáš aspoň algenu, dinyl, čokoľvek? Takto by som nikde nedošla.
Zavŕtala som sa vkabelke apo chvíli som vytiahla škatuľku, ktorá priviedla Angelu do vytrženia. Zato mňa letmý pohľad do skrine nezbavil podozrenia, že Angela moje oblečenie preriedila. Chvíľu som hľadala medzi vešiakmi ivpoličkách, ale práve to, na čo som najviac myslela, som nenašla.
– Kde je môj mohérový pulóver? Ten červenomodrý?
– Kúpim ti iný, – nenamáhala sa sodpoveďou Angela. Medzitým stihla na seba navliecť úzke džíny, pod ktorými sa jej rysovali nohavičky.
– Chcem svoj! Nebol konfekčný, kúpila som ho na burze od nejakej ženy.
– Kúpim ti krajší. Nemáš tušenia, čo všetko si možno kúpiť vo Viedni! Len čo sa ztoho vylížem, akeď sa oháknem, ako sa patrí, zaklopem na dvere vistom hoteli, kde obyčajná čašníčka zarobí za jediný deň toľko šilingov, že tu toľko nezarobia za celý mesiac ani lekári.
– Tebe? – Angela zabudla, že má po celom tele sinky, avsmiechu sa chytila za brucho. – Neblázni, nehodíš sa na to! – povedala už vážne apozrela sa na mňa akosi sľútosťou, možno pohrdlivo. – Tam musíš mať figúru, ktorá vyprovokuje chlapov, ale aj povahu, aby si niektorému nevylepila zaucho. Tam sa nemôžeš mračiť, keď ťa nejaký prachatý starec chytí za zadok. Treba sa tváriť, že je to príjemné, avyprovokovať ho nanovo, lebo tam to nebude zadarmo!
Angelina dotlčená tvár ožila novou perspektívou. Čiastočne ju zakryla maskarou, pobalila si svoje veci do dvoch veľkých tašiek aodišla. Viac som ju nevidela. Ani svoj mohérový pulóver, biely sveter snašívanými perličkami, ktorý som veľmi málo nosila, aktomu luxusný parfum od Ismeda. Odišla za vidinou bohatstva so svojou priveľmi subjektívne chápanou predstavou osobného vlastníctva. Odišla sdôverou vo svoju krásu, od ktorej očakávala kapitál.
Zákon vnás(úⱹǰ)
Až sem doliehalo tlmené odriekavanie modlitieb, nieslo sa zjednej zo suterénnych miestností, ktorú prerobili na modlitebňu akde každú nedeľu kňaz znajbližšej farnosti slúžil pobožnosť. Vrúcne aoddané, vo svojej úprimnosti hlboké, plné lásky apokory, apredsa uzatvorené vo svojom svete, akoby čoraz vzdialenejšie od toho reálneho odve poschodia vyššie, kde „bojovali“ svoj každodenný boj oprežitie padlé či opustené ženy so svojimi deťmi. Hlasy zmodlitebne splynuli do jediného hlasu, pevného, akoby chcel chrániť pred nákazou hriechu, bezbožnosti azloby, ktorá sa šírila zvrchných poschodí.
Apráve ten vírus vzbury zpocitu bezmocnosti Nika cítila aj vsebe, keď sa vracala ksvojmu dieťaťu bežiac po vyumývaných schodoch, zanechávajúc za sebou ten mocný hlas pokory, čo ju mrazil idesil. Vyrástol pred ňou na hradbu. Na železnú bránu sťažkými zámkami. Iba jej pripomínal, že čas trestu sa blíži. Čas odriekania abolesti. Čas, keď jej zoberú to jediné, čo má ačo jej naozaj patrí.
Desivá predstava zmizla, lebo ju vyplašili iné hlasy: krik ťažko skúšaných žien aich nevinných detí. Boli to obete svojej doby. Neobmedzenej slobody. Amožno len vlastnej hlúposti. No vjednom si bola istá: ovocie lásky či vášne, alebo hoci len naivnej zvedavosti, bolo dôkazom odvahy. Vmikrosvete charity, čo mala svoje vlastné, tvrdé zákony, to boli nové životy, ateraz už vôbec nezáležalo na ich počatí. Mali svoje poslanie ako každý.
Ktovie, či to práve takto chápali aj tie kajúcne zbožné ženy, ktorých poslaním bolo slúžiť posvätnému cieľu. Či ho videli správne. Či nepozabudli na tento cieľ vnajvážnejšej chvíli, keď sa tam dolu vmodlitebni usilovali priblížiť kPánovi, apritom, možno aj nevedomky, sa snažili vypudiť zo svojej mysle všetko pozemské anečisté. Azda aj celé vrchné poschodie.
Zvláštne, že Nike tieto priestory pripomínali medzičlánok, inak celkom logický, medzi tým, čo zanechala tam vonku, atým, kam ju raz odvezú, len čo sa súdne pojednávanie skončí.
Hlavou sa jej mihol Ismed. Ako krátko mu trvalo, kým ju našiel. Vždy sa vyhrážal, že ju nájde. Všade. Kdeže, protiviť sa mu vtejto chvíli bolo nemožné. Asi aj sestre Márii zamrzla na ľadovej tvári odpoveď. Ak ju len nezohriala myšlienka, že si ten divoch drzú votrelkyňu možno hneď odvezie.
Spytovať sa ho, prečo prišiel, prečo ju hľadal, sa Nike zdalo zbytočné. Sedeli vmalom parčíku na lavičke neďaleko rušnej ulice aIsmed hľadel na dieťa vkočíku ako na svoje. Nechal sa klamať, čím chcel, presne tak ako hrou na peniaze. Ako nádejou, že raz príde šťastie.
Ašťastie napokon prišlo, hoci si to neuvedomila hneď. Striedavo uplakané či usmiate ležalo zrazu vkočíku kúpenom na inzerát za posledné peniaze. Lenže toto šťastie bolo jej. Iba jej.
– Je nádherná! – prehodil Ismed, ktorý sa vžil do nepravej roly, adieťa mu vrátilo úsmev. Stískalo vruke svoju prvú hrkálku anevnímalo vznášajúcu sa hrozbu, ani túto absurdnú situáciu. Akoby stratilo dávny inštinkt obavy astrachu.
Okolo sa preháňali luxusné autiaky sdobre situovanými majiteľmi, súcimi podnikateľmi, no často iba šikovnými podvodníkmi. Dieťa nechápalo, že vtomto imaginárnom bohatstve, čo obklopovalo parčík aich nepatrný svet, je neuveriteľne veľa podvodu alži. Auprostred toho nadbytku oni. Aj teraz bezdomovci. Len amatéri, ktorí to nevedeli. Iluzionisti, čo svojmu čarovaniu neprofesionálne podľahli.
– Ako si ma len mohla opustiť? Mňa, Schatzi! Jednoducho odísť!
– Nič si nepochopil. Všetko sme stratili!
– Všetko nie. Máme jeden druhého atoto prekrásne decko!
– Vieš, čo máme spoločné? Už iba veľké dlžoby.
– Grešne! Chcel som na ne zabudnúť, Schatzi!
– Zabudnúť na dlžoby? Nemala som ti veriť! Chcem byť sdieťaťom, anie vo väzení! Chcem vidieť, ako rastie, môžeš to pochopiť?
– Tak čo mám podľa teba robiť?
– Zamestnaj sa, konečne pracuj! Alebo kradni zase ty!
– Schatzi, ty ma nenávidíš! Vždy si ma milovala, viem to, ateraz asi nevieš, očom hovoríš! Kvôli peniazom ma chceš opustiť?
– Akde nás zavedieš? Pod most? Chcel si, aby som sa sdieťaťom potĺkala po ulici?
– Si moja žena, musíš znášať so mnou čokoľvek, aj toto!
– Podám žiadosť orozvod, – povedala. – Čo najskôr. Je to najlepšie riešenie, ver mi! Ako vydatá žena nemám nárok na podporu, lebo podľa zákona by si sa mal starať ty! Dieťa nie je hračka, zniečoho musí žiť.
– Ty ma iba strašíš, Schatzi, nikdy by si to nemohla urobiť.
– Pozri sa, čoskoro budem mať súd, ak ti môžem radiť, mal by si zavčasu odísť niekam von, ďaleko.
Ako nezmyselne táral: – Teba nemôžu súdiť, nedovolím to! Peniaze nie sú všetko. Keď bude treba, zoženiem ich, nech to stojí čokoľvek! Hocikoľko! Keď to urobíš Schatzi...!
Čo iné ako blázon? Možno len nešťastný herec, čo si prisvojil najobľúbenejšiu rolu, azda jedinú, vktorej hral, ateraz sa jej už nevedel vzdať. Vpude sebazáchovy jej denne volal do charity alebo jej posielal dlhé zmätené listy, vktorých sa vyhrážal aj prosil.
Aké cudzie avzdialené jej boli všetky tie dôkazy živelnej prietrže citov, ktoré už nehriali ani nepálili, dôkazy ozlomenej vôli, ktorá prestávala pôsobiť. Démon, čo ju ovládal, sa stratil, vyprchal ako ťažký parfum, zanechávajúc za sebou iba mdlé, neškodné spomienky. Plakal obyčajný človek. Ale plač dieťaťa bol silnejší.
Vposlednom liste jej napísal: „Teraz musím odísť, Schatzi, ale nezabudni, že sa vrátim! Raz sa určite vrátim, ale pamätaj si, Dominika, že naše dieťa mi patrí!“ Predtým vraj búchal na bránu, ale predvídavé mníšky ho tentoraz nepustili.
Ovial ju strach zposlednej vety, ale potom už nič. Chvíľkový stav beztiaže, akejsi ľahkosti či slobody. Čosi ju vrátilo späť. Znova cítila váhu prítomnosti. Ťažobu neodpykanej viny aveľkej dlžoby. Predtuchu nového lúčenia anovej straty slobody.
– Si ako strom, čo živí vo svojej korune parazity. Iba mlčí atrpí, – povedala jej mladučká adeptka rehole Magdaléna, ktorá sa ešte len pripravovala na sľub oddanosti. – Si plná veľkej lásky aveľkej nenávisti.
– Čo ty otom vieš?
– Nie je to ťažké. Každý to na tebe vidí. Jeho miluješ, aostatných nenávidíš.
Povedala to predpoludním, keď pripravovali spoločný obed vpriestrannej kuchyni. Služba vkuchyni patrila kpovinnostiam anevyhla sa jej ani jedna zobyvateliek charity. Varili dokonca aj tie, čo vôbec nevedeli variť, no obed sa rovnako začínal modlitbou akončil sa poďakovaním. Zjedlo sa aj tak všetko, lebo mníšky naozaj neplytvali potravinami. Boli to milodary, ktoré si bolo treba vážiť.
Čo ty vieš oláske? pomyslela si Nika. Oláske, zktorej ostala iba pleseň, aby rozložila najušľachtilejší ľudský cit?
– Čo ty vieš oláske aonenávisti? – povedala nahlas, no pritom ani nepozrela na Magdalénu, ktorá zrejme tiež vedela lepšie hovoriť, než variť, asama rýchlo hádzala halušky do vriacej vody, čo sa parila na sporáku vobrovskom čiernom hrnci.
– Onenávisti nič, ale lásku pozná každý.
– Aj ty?
– Samozrejme, lenže nie takú svetskú ako ty. Milujem Ježiša, ahoci ho nemôžem vidieť, rozprávam sa sním.
– Miluješ Ježiša? Ačo keď Ježiš chce, aby si milovala všetkých? Aj tých hriešnych azlých?
– Snažím sa, naozaj, ale nedarí sa mi to vždy.
– Prečo? Cítiš sa lepšia ako oni?
– Neviem, ale neskúšaj ma! Iba Boh ma môže skúšať, nie ty!
– Máš pocit, že som horšia?
– To môže posúdiť iba Boh. Obráť svoje myšlienky knemu akeď sa sním porozprávaš, uľaví sa ti.
– Mala by som ho otravovať svojimi starosťami? Sama som si spôsobila problémy. ABoh ma nechal, možno so mnou aj súhlasil. Akeď nie, tak prečo mi to dovolil?
– Nerúhaj sa tak nahlas! – prežehnala sa Magdaléna, akoby videla prízrak hriechu, ktorý ju mohol nakaziť.
– Prečo? Veď som neokradla chudobných. Apeniaze som odovzdávala človeku, ktorý bol na nich závislý ako notorik. Bola to neľahká voľba, ver mi!
– Neviem, – odpovedala Magdaléna stváričkou plnou hrôzy aúzkosti. – Boh ťa skúšal, no nezdá sa mi, že by stebou aj súhlasil.
– Tak čo som mala robiť, povedz? Možno by ma bol Ismed zabil. Apotom by zabil aj seba. Nikdy sa to nedalo vylúčiť.
Stíchli. Voda shaluškami sa medzitým nebezpečne zodvihla. Napokon sa ozvala Magdaléna:
– Už som ti vravela, čo by si mala urobiť.
Čo vo svojej situácii urobiť? Presne to nevedela. Vychutnávať si slobodu? Áno. Cítiť jej chuť, pôžitok zvlastného rozhodovania, kým sa ešte dalo, hoci ovocie slobodnej vôle občas zhorklo.
Ako napríklad vtedy, keď nadišiel deň očakávaného výletu na známe pútnické miesto. Dobrodinci, medzi nimi prostí ľudia, čo sa dokázali rozdeliť aj smálom, ale tiež podnikatelia, odborne, „právnické osoby“, ktorí bohatli zpráce iných, no nezabúdali na spásu duše asvoje svedomie zavše opíjali milodarmi, azda aj „podplácali“, ako si vo svojom povolaní navykli, tak títo všetci sa vlastne podieľali na materiálnom chode charity. Svet, na ktorý si bolo treba zvyknúť avedieť ho správne pochopiť. Podľa rozličných hodnôt rozdelený, no vari najviditeľnejšie ekonomicky. Isteže, aj tí, čo bez domova viseli na najnižších priečkach, občas kradli, pravda, na podplácanie im ostali iba modlitby, ak ich medzitým nezabudli.
Svet, ktorý nepoznám(úⱹǰ)
Keď sa ráno zobudil na opačnej strane postele, bolo pol jedenástej, vlastne už predpoludnie. Martina tvrdo spala, azda ešte bledšia než večer. Do oka mu padli zlatisté pramene na bielom plátne podušky, hoci niekde tu sa končila ilúzia rozprávky. Lebo táto tu spala hlbokým, nebezpečným spánkom abolo jasné, že ju Tónov bohatiersky či akokoľvek zaľúbený bozk nezobudí. Akoby sa ponorila do narkózy, odkiaľ bol už iba krôčik, možno niekoľko krokov do kómy. Aj keby to mal byť celý kilometer, pohľad na spiacu krásku vňom vyvolával úzkosť, dokonca pocit viny. Iba sa prizeral, ako sa prizerali všetci. Zrazu pochopil, že tento stav sama charakterizovala veľmi presne – naozaj to bolo niečo medzi žitím aodchádzaním, skoro bol ochotný uveriť, že vjej nehybne ležiacom tele sa duch musí cítiť uväznený. Že zavše uniká do iných, príjemnejších sfér, odkiaľ sa vracia proti svojej vôli. Araz sa nemusí vrátiť.
Vpanickom strachu ňou zatriasol, ačo nečakal, otvorila prekvapené oči.
– Budíček! – povedal stroho. – Odchádzame!
– Čo to mám na sebe? – náhle sa strhla asadla si.
– Asi košeľu, bábika, čo iné? Alebo si zvyknutá bez nej? – urážal ju, hoci práve toto nechcel. Niečo ho na nej popudzovalo, asi to, čo ničilo ilúziu orozprávkovej víle.
– Nie som tvoja bábika anikdy nebudem! – odvrkla ostro, skoro nepriateľsky.
– Je to tvoja škoda, lebo so mnou by si nemala otrávenú krv! Nemala by si otrávené myšlienky, – dobiedzal. – Dievčatko, vieš otom, že skaždým svojím slovom vypúšťaš do éteru kúsok otravy? Ale to už nie je iba tvoja vec, ale aj nás ostatných.
– Tak ma nechaj zaspať, – odpovedala až prekvapujúco ľahostajne, – amožno budem mlčať už naveky.
– To nie! – nadvihol ju prudko, keď sa chcela znova položiť abezstarostne zatvoriť oči. – Teraz si švihneš, lebo zmeškám prednášky! Aokrem toho musím aj zamknúť byt. Aty? Niekde ťa čakajú, nie? Tak si pohni!
– Neponáhľam sa nikde, ale teba do toho nič!
Keď na ňu takto hľadel, dalo sa predpokladať, že sa na školu vykašlala, azpráce, ak nejakú mala, ju asi tiež vyhodili.
– Nechaj ma tu vyspať! – ozvala sa zrazu celkom iným tónom asvýrazom bezdomovca, ktorý ucítil mäkkú posteľ. – Sľubujem, že sa ničoho nedotknem. Potrebujem len spať... akokoľvek dlho!
Bolo mu jasné, že vtom mravenisku hore sa riadne vyspať nedalo, anemohol ju predsa len tak vyhodiť zpostele. Isteže, obmäkčil sa. Zo školy mal ísť rovno do Klárinho bistra, kde sa zvyčajne zdržal až do neskorého večera, ale už teraz vedel, že najskôr posledná prednáška padne za obeť týmto očiam, ktoré akoby volali opomoc azachytili sa ho ako pevne zakotveného vesla.
Pochopil, že sa musí vrátiť, keď hľadel na dievča, čo malo vKlárinej neforemnej košeli ukrytú celú svoju ženskosť abez nej vyzeralo sotva na pätnásť. Bolo ťažké uveriť, že stýmto výrazom bude schopná naozaj vstať.
– ABoďo? Čo mu povieš?
– Nič. Myslíš si, že vtejto chvíli ho práve toto zaujíma? Bude sa ponáhľať do roboty, Boďo nikdy nevynecháva. Niekto musí zarábať!
– Jasné. Pre mňa ostaň, hoci teta by mi to neschválila!
Posledné slová asi už nepočula, znova ju zložila únava ateraz ticho, skoro až nevinne oddychovala. Ešte chvíľu váhal, či ju tak môže nechať, potom zabuchol dvere asneistým pocitom odchádzal.
Zprednášok veľa nemal. Cestou jej kúpil veľkú čokoládu, lebo kdesi počul, že vie navodiť pocit šťastia. Pretože táto bábika zvýkladu bola pokazená, takmer nepretržite slzila. Okrem toho kúpil šunku, rožky ainstantnú polievku, hoci nikdy predtým sa otakéto veci nestaral. Teraz si však myslel, že chutná horúca polievka by mohla Martinu prebrať. Ktomu nejaké keksy akáva. Bolo mu horúco, ako sa ponáhľal, ľudí pobehujúcich sem atam, ktorí nemali ojeho problémoch ani tušenia, si nevšímal.
Akeby aj vedeli, čo zamýšľa, považovali by ho za blázna.
Aj oni sa ponáhľali za svojím súkromím, bočiac od cudzieho nešťastia. Bolo ho čoraz viac aúmerne sním rástla aj ľahostajnosť okolia. Do tejto atmosféry sebazakuklovania cudzorodo vstupovala žobrákova natiahnutá dlaň, navyše na tých najviditeľnejších miestach. Kto hodil žobrákovi almužnu, tajne dúfal, že mu to neviditeľná Prozreteľnosť zaznačí niekde do imaginárneho diára. Že sa to odráta zpokánia, sktorým každý človek vkútiku duše rátal, no zväčša ho odkladal.
Keď vošiel do bytu, všetko sa zdalo byť na pohľad normálne, zato Martinu vposteli nenašiel, iba šaty, čo si včera zhodila zo seba vmárnej nádeji, viseli prehodené cez stoličku rovnako provokatívne ako večer.
Našiel ju vkúpeľni, spala vnapustenej vani avhustej voňavej pene. Hlavou sa opierala ozáhlavie vane.
– Zbláznila si sa?! – skríkol. – Chcela si sa utopiť, hlupaňa? Chceš zo mňa urobiť zločinca? Kto by mi uveril, že si sem vliezla sama?
Vytiahol zátku akým voda shukotom vtekala do kanála, prudko ju osprchoval vlažnou vodou, aby sa konečne prebrala.
Najprv zvýskla, bránila sa, lenže energia vybitej batérie sa ukázala slabá. Hodil na ňu osušku azodvihol ju zvane, bola neuveriteľne ľahká. Porcelánová. Stýmto vedomím ju postavil na zem, áno, až vtedy si uvedomil, že ju držal. Že hľadel na alabastrové telo, ktorého osemnásťročnú krásu droga nestihla nahlodať. Že sa dotýkal pružnej, hodvábnej pokožky, no necítil nič, iba strach.
– Už nikdy ťa tu nenechám, – povedal.
Až potom, keď sa knemu, oblečená do svojich ľahučkých šiat, vnovej nádeji pritisla, uvedomil si každý premárnený detail. Každý centimeter krehkého dievčenského poprsia, ktoré si vdanej situácii zakazoval. Bolo to vkuchyni azúvah ho vyrušila nepatričná vôňa instantnej polievky, čo mala zmyselnú vílu prebrať.
Aká smiešna teória, zišlo mu na myseľ. Polievka!
Zrazu stisk opätoval, tuho ju objal, vychutnávajúc pohľad na jej tvár, dokonca vyhľadal tie ústa, čo sa už nemohli dočkať, achvíľu znich vysával sladký nektár, zvyšok po Boďovi, uvažoval, atáto predstava ho znova pribrzdila. Odstrčil ju len ako servítku, sktorou sa predtým niekto už poutieral.
– Prečo si taký? – vzdychla.
– Neviem. Rýchlo sa najedz, lebo nemám čas! Každý musí pracovať, aj ja!
Ničoho sa ani len nedotkla abez slova odišla. Hnevalo ho to, iste, no keby to nebola urobila, ktovie, možno by ho aj prestala zaujímať.
*
Len čo si uvedomil, že od nej nemôže očakávať vážne sľuby, prenechal jej réžiu zrýchlenej lásky, úmernej času, ktorého rýchlosť mu naháňala strach. Mal chuť vziať nohy na plecia autekať, no nemohol ju tam nechať. Anebolo ani kam bežať, lebo svet navôkol si už privykol na oveľa horšie drámy. Denne vystupovali zmédií, dali sa vytušiť za múrmi činžiakov alebo stretnúť na ulici. Možnože svet takto skúšaný bol viac imúnny ako ľahostajný, hoci výsledok nebol onič povzbudivejší.
Našťastie sa zdalo, že Martina nič ztoho všetkého nespozorovala. Kým ju držal vnáručí azožieral sa beznádejnými myšlienkami, ona bola spokojná. Vo svojej bledosti krásna adivoká.
Jej krátka, živelná divokosť mu pripomínala splašeného koňa.
Nepríčetná. Rozpálená ako slnko azmierená stým, že ju aj túto noc napokon prikryje hustý, sivý mrak. Zrazu pred ním ležala už iba porcelánová bábika, tichá, takmer neživá.
Zatiaľ sa hore, na piatom poschodí, životný štýl vničom nezmenil, naopak, nekonečné „dobíjanie batérií“ avíkendové žúry dvíhali náklady, ba riadne vymietli všetky peňaženky.
Finančná situácia sa výrazne zhoršila po jednom sobotňajšom „besnení“, na ktoré sa osadenstvo pripravovalo celý týždeň. Udalosti sa rútili dopredu, akoby im pomáhal pekelný vietor, čo prifúkal medzi opozerané tváre aj nové, vyšperkované piercingom, no smejúce sa rovnako hlúpo. Rovnako tárajúce ovšetkom apritom oničom. Nepáchli sírou ani semtexom, ale „trávou“ apervitínom, lebo vtreťom tisícročí práve tento pach predstavoval peklo. To, čo mali poskrývané vo vreckách anenápadných kufríkoch, boli nielen letenky do oblakov, ale aj tvrdé zoskoky do pekelných problémov.
