ղľáԾ
neistá v ľútosti
vlastne ani neviem,
za čím by som mala
ľútostiť viac:
za miestami,
ktoré som nikdy nevidela
(hoci som o nich
toľko snívala),
alebo za tými,
ktoré som spoznala
a zanechala v nich
kúsok zo seba
a zo svojich snov
iba váhavo
iba váhavo
ú貹
k znakom
ako k horskému prameňu
(vysoko a ešte vyššie)
hoci:
chcela by som
plným priehrštím
𱹲ť
do slov
svoje premlčané sny
uchýliť sa
… občas
len zo slov
zažiada sa stavať
malé krehké svety,
dzܻúť
na lámavosť,
ԱôǻԴDzť,
ԴDzť,
ba aj malú nosnosť
ٱá
potreba uchýliť sa:
priamo pred očami
rozpadá sa
svet vonkajších vecí
ľ岹Ծ
ľ岹Ծ
tvaru
na sčerenej
hladine
dávneho jazierka
ԲčúԾ
reči kaprov
a listov
vodnej paprade
v zábleskoch
účDZ
pred západom
slnka
íšá
ozvena vĺn
v čoraz mäkšom svetle
ľ岹Ծ
slova
ٰáé
rokmi
(očami dovnútra)
ýš
občas sa ti žiada
uchýliť do skrýše
(a najmä) pred sebou,
v dokonale nepriestupnej,
aby do nej neprenikol
ani íverček z tvojho ja
mohol by to byť
napríklad útulok
pod kožou niekoho iného
a z neho cudzími očami,
len tak nezáväzne,
na dištanc
(a takmer ľahostajne
ku všetkému,
čo ti je dôverne známe),
prizerať sa sebe
ako vzdialenej
a cudzej
Z básnickej zbierky Na rube času, ktorá vychádza vo vydavateľstve Iris.
