ղľáԾ
Fantázia je škriatok v hodinách
Môže nám pripraviť nečakané prekvapenie. Iba sa zrazu vynorí zplynúceho času azaskočí, či poteší nás iným svetom, inou krajinou, iným zážitkom. Odohráva sa vhlave. Je to niečo neuchopiteľné, apredsa také konkrétne ako divadlo, vktorom sa skúša nový kus ešte bez divákov, len za prítomnosti režiséra. Motýľ ziného neba (Kamila Peteraja), Krajina zázračno (Daniela Heviera), alebo za určitých okolností aj Chobotnica, ako som sňou vjednej básni zápasil ja.
Fantázia je súčasťou mysle. Život bez fantázie je animálne bytie. Človek bez fantázie je ako okliesnený strom, ako plytká voda, ako pes bez čuchu. Sfantáziou je život krajší, získava nové dimenzie, stáva sa nevypočítateľný, mohutnejší, košatejší, roztvorenejší. Fantázia nie je olympijská disciplína, niečo, čo sa dá natrénovať apotom predviesť rekord. Fantázia kultivuje vnemy pre nové poznanie. Je to hniezdo jedinečných vajec, zkaždého sa môže vyďobať niečo iné.
Škriatok vhodinách šantí araz za čas znich vyskočí. Aj vo večnom stroji času je škriatok ačaká na svoju príležitosť. Zmedzihviezdnych pavučín sa musí utkať plátno stakými vlastnosťami, že sa na ňom zobrazí (dá premietať) fantázia. Ako sa to stane? Taká úžasná vec! Povedal by som, že celý vesmír sa musí usporiadať do jedinej možnej konštelácie, vktorej vznikne zárodok, živé podhubie budúcej umelcovej mysle.
Aj vesmír musí mať fantáziu. Vymyslel si Jána Kudličku. Narodil sa koncom mája 1948 vznamení blížencov, vroku, keď bola postulovaná teória Veľkého tresku opôvode vesmíru, vynájdená dlhohrajúca platňa, narodil sa tiež Pavol Hammel a Ľudovít Fulla získal Slovenskú národnú cenu Za najlepší obraz (Rysavá jalovica).
Osmičkový rok
nedlho po skončení najničivejšej svetovej vojny, rok so symbolom nekonečna vposlednej číslici, od ktorého by sa očakávalo prebudenie nového života, otvorenie novým možnostiam aperspektívam, naopak prinášal samé chmúrne správy. Koncom januára bol zavraždený Mahátma („Veľký duch“) Gándhí, vo februári sa vládna kríza vPrahe skončila komunistickým prevratom vČeskoslovensku („víťazstvo pracujúceho ľudu nad buržoáziou areakciou“), vďalšom vývoji odmietnutie Marshallovho plánu rozdelilo Európu na dva mocenské bloky apotvrdilo začiatok studenej vojny. Štáty, ktoré plán hospodárskej pomoci odmietli, ostali v mocenskom bloku Sovietskeho zväzu. Železná opona oddelila Bratislavu od Viedne, hoci tieto mestá ešte pred vojnou boli spojené takzvanou električkou.
Rodičia Jána Kudličku mali plné hlavy starostí. Boli to mladí ľudia, ktorí sa zobrali na sklonku vojny asnívali tie najobyčajnejšie ľudské sny. Aby vich okolí nevybuchovali míny, aby mali aspoň tú najmenšiu, ale vlastnú strechu nad hlavou, aby mali zdravé deti, mohli sa stretávať arozprávať s ľuďmi, aby mohli pokojne žiť. Krátko po vojne sa im mala narodiť dcérka Evička, ale pani Kudličková nešťastne spadla na schodoch, veľmi sa poranila ajej prvé dieťa po narodení umrelo. Táto trauma mladých manželov ťažko poznamenala. Chodievali na zelenú parcelu pozemku, ktorú vo Veľkom Políku vRužomberku zdedil pán Kudlička po svojich rodičoch z Černovej. Tam im bolo dobre. Tam mali svoj kúsok svetového priestoru, ktorý sa rozhodli skultivovať, premeniť na záhradu. Pán Kudlička, veľký ovocinár avčelár, chodil po okolí, hľadal divé hrušky, plánky adivé čerešne, opatrne ich vykopával, presadzoval do vlastnej pôdy aštepil ich. Manželka mu pri tom pomáhala. Táto činnosť bola hojivou náplasťou na ich veľkú ranu.
Syn Ján sa narodil vstarorodičovskom Pollákovskom dome na Kláštornej ulici, ktorá už dnes neexistuje. Bola to zaujímavá ulička pod jezuitským kláštorom blízko múzea, tvorilo ju dvadsať až tridsať prízemných domčekov s dvormi, vktorých žili samí remeselníci. Dvaja stolári, vodár, krajčír, maliar-natierač, obuvník, čalúnnik... Každý dom mal vlastnú remeselnú atmosféru, vkaždom vládla iná nálada. Bol tam pneuservis, kolkáreň ikrčma. UKudličkov bolo hneď živšie, nasťahovala sa knim šťastena avečer aj žiarovka svietila veselšie. Žili skromne, nemali ani rádio, ale na čo by si už ťažkali, keď sa im narodil zdravý syn? Slnečné letné dni trávili najradšej v záhrade, kde malý Janko pozeral zmaminho náručia na svet veľkými očami. Keď sa na rukách unavil,odložili ho do kočíka atam ho uspával bzukot včiel.
Svet po skončení vojny začal naberať obrátky. Na Západe niekomu napadlo pražiť kukuricu aobjavil pukance. VAmerike vyšla prvá rozsiahla štúdia individuálneho sexuálneho správania Sexuálne správanie ľudského samca, vktorej autor Alfred Kinsey – ako sa hovorilo – priniesol senzačné odhalenie nevery, homosexuality apodobne. Ľuďom na Slovensku sa rátali úspechy v obyčajných veciach, ale do toho ako ničivé cunami udrela správa oznárodňovaní. Začalo sa vyvlastňovať, čo vpraxi znamenalo – kto niečo mal, zo zákona musel oto prísť. Fabriky drobných ľudí neboleli, ale pôda! Štátni amestskí úradníci len tak striehli na príhodné pozemky, ako ich vziať. Zákony boli postavené tak, že za pár halierov prišiel človek odedičstvo predkov. Takto mali prísť aj Kudličkovci osvoju záhradu. Jedinou záchranou bolo zmeniť pôdu na stavebnú parcelu. Vtejto zúfalej situácii sa pán Kudlička rozhodol stavať. Ale to bolo ako uviazať si slučku na krk, lebo peniaze nemal. Bolo to odvážne rozhodnutie, pán Kudlička si musel požičiavať azadĺžil sa, ale všetko mu bolo prijateľnejšie ako predstava, že by ho mali pripraviť odedovizeň, opôdu patriacu generáciám pred ním, o jehozáhradu.
Feerova nemoc
Život je boj apán Kudlička sa nevzdával, rozhodoval sa akonal ako zdatný bojovník. Jeho odvaha čerpala zmladej sily, ktorá mohla byť podlomená nepriazňou osudu, keď krivdy prichádzali jedna za druhou, akoby sa dohodli proti mladým manželom, ale on sa držal, nezlomil, usiloval sa ustáť svoju pozíciu za každú cenu.
Malý Janko bol zdravý, napĺňal skromný domov radosťou, rodičia boli uveličení, keď sa veľmi rýchlo naučil chodiť asmiali sa, keď videli, ako prekypuje energiou. Malo sa však ukázať, že ešte nie je všetkým skúškam koniec. Blížila sa veľká dráma. Ich syn vtroch rokoch takmer zomrel. Stalo sa to takto:
Chlapec bol živý, šantil, vystrájal nezbedy, ale až tak, že si sním nevedeli rady. Nezvládnuteľný, prerastal im cez hlavu. Vyskúšali všetky spôsoby, akeď už boli vkoncoch, navštívili sním lekára. Ten ho zhodnotil ako hyperaktívne dieťa apredpísal mu liek. Vtom čase bola prísadou mnohých liekov ortuť, ktorej sa dnešná medicína vyhýba. Rodičia synčekovi liek starostlivo podávali, nič netušiac ojeho možných nebezpečných vedľajších účinkoch. Chlapec sa utlmil, ale až prehnane, navyše sa uňho objavil zápal ďasien akože, rodičia spozorovali, že mu vypadávajú vlasy, končeky prstov na rukách ina nohách sčervenali, apotom začali bolestivo modrieť...
Lekári vRužomberku nedokázali určiť diagnózu, atak ho poslali do nemocnice vMartine. Tam nad ním spravili kríž anedávali mu žiadnu nádej. Nikto nedokázal určiť, že išlo oFeerovu-Selterovu-Swiftovu nemoc, odborne nazývanú aj akrodynia, dnes vzácne detské onemocnenie charakteru encefalopatie, čo je poškodenie mozgu, spôsobené chronickou intoxikáciou malými dávkami ortuti. Úplne bezradní rodičia previezli Janka do Trenčína. Ale ani tam lekári neboli múdrejší ako vMartine, ani tam nevedeli malému pacientovi pomôcť. Na Slovensku ho odpísali. Povedali, že toto dieťa najneskôr do dvoch mesiacov zomrie.
Rodičia videli, že je zle. Rozmýšľali, čo si počať. Čo ešte skúsiť, čo vymyslieť. Jankova mama poznala istú pani Kleinovú – Klimovú. Kleinovci boli stará židovská rodina. Cez vojnu, aby sa zachránila pred deportáciami, si rodina poslovenčila meno na Klimová. Títo Klimovci mali syna svážnou chorobou – akútnou leukémiou – na ktorú sa liečil uistého profesora vPrahe. Pani Klimová sprostredkovala Kudličkovcom kontakt, podarilo sa im získať súhlas pána profesora na hospitalizáciu malého Janka, atak nastúpili do vlaku avybrali sa na púť za nádejou do známej pražskej nemocnice vKrči.
Spytoval som sa Jána Kudličku, kam až siaha jeho pamäť, do akého veku sa vnej možno dostať, ktoré veci sa mu vybavia znajrannejšieho detstva. Dozvedel som sa, že prvé, to absolútne prvé, čo mu utkvelo vpamäti azostalo vnej na celý život, bola cesta vlakom do Prahy. Trojročný chlapec ju vnímal veľmi expresívne. Bola to jeho prvá cesta vlakom ahneď do takej veľkej diaľky. Trvala dlho abola plná čudných, predtým nepoznaných dojmov. Vlak ťahala parná lokomotíva, ktorá sa pomaly rozbiehala, ťažko pri tom odfukovala, až sa zdalo, že také veľké teleso, akým je vlak, ani neutiahne. Napokon to však dokázala, rozbehla sa, zvyšovala tempo, dych sa jej skracoval, až bol celkom krátky apravidelný. Do tohto zvuku zapadal ako druhý nástroj iný zvuk, vychádzajúci spod podlahy, rytmický zvuk kolies, narážajúcich na spoje koľajníc. Parná lokomotíva akoľajnice šili spolu ako jedna kapela. Kupé vlaku sa otriasalo a celá cesta bola naplnená tajomným železničným rytmom. Keď vlak prvý raz vošiel do tunela, chlapec sa zľakol. Zreničky sa mu zväčšili azatajil dych. Čo sa stalo? Kam ideme? Prečo je zrazu za oknom temno? A čo sa to tam mihá tak blízko? Kde je tá šíra krajina, ktorú bolo vidno ešte pred chvíľou? Jazda vhĺbke hory pôsobila deprimujúco. Aká to bola úľava, keď sa zrazu vlak vyrútil ztunela na svetlo! Takmer vkaždej stanici, kde zastali, parná lokomotíva čerpala vodu. Hektolitre vody. Bolo na to také zvláštne zariadenie, akoby pila zo stožiara s lievikom. Rodičia mu povedali, že vysmädla zdlhého behu, tak sa musí napiť.
ZPrahy sa rodičia vrátili na Slovensko sami. Janko zostal vnemocnici upána profesora. Na oddelení si ho obľúbili, sestričky ho prijali za svojho. Pamätá si ich, aké boli milé, ako sa sním rozprávali, učili ho rozprávať, čítali mu z knižiek aako chodili spolu kŕmiť labute do nemocničnej záhrady. Po roku sa vrátil domov zdravý ahovoril suverénne po česky.
Doma ho prišla navštíviť pani Klimová. Bohužiaľ, jej syn vkrčskej nemocnici zomrel. Ale trojročného Janka vPrahe zachránili. Dnes 60-ročný Jano spomína, že odvtedy mu bola pani Klimová ako teta. Dožila sa 90 rokov.
Beethoven
Okrem hlbokých expresívnych dojmov znajútlejšieho detstva tvorbu Jána Kudličku mimoriadne ovplyvnila hudba. Najmä klavír ahudobný skladateľ Ludwig van Beethoven. VKudličkových abecedách je hneď na druhom mieste pod písmenom B – Beethoven: „Človek – génius, jeho hudobný odkaz je gejzírom, vnútornou výzvou, tajfúnom izamatovým pohladením. Je infúznym roztokom do dnešnej zdanlivo šťastnej, zdanlivo dokonalej, ale aj rozpornej anemocnej doby. Jeho hudba je tým najlepším, čo mohol odkázať do vlastníctva tejto planéty. Úžasných deväť symfónií, vrátane 5. symfónie – Osudovej. Nepripomína nám súčasnosť? Beethovenov génius do nás búši. Chce byť vypočutý. Je výrazný, originálny, geniálny. Nedá sa prečť.“
UKudličkov mali odjakživa klavír – viedenské krídlo. Stálo už vdome na Kláštornej ulici, kde žili vedľa seba voddelených bytoch starí rodičia Pollákovci aich dcéra smanželom avnukom Jankom. Keď sa chlapec vrátil zPrahy vyliečený aopäť živý ako predtým (ach živý, keď len živý!), mama si znova sadla ku klavíru aradostne na ňom vyhrávala. Stavba domu ako-tak napredovala a doba ukázala aj svoje lepšie stránky – Kudličkovci dostali štátny byt včinžovom dome pri Váhu, pekný, priestranný byt svysokými stropmi akachľovou pecou. Bolo vňom miesto aj pre klavírne krídlo. Starý otec Viktor Pollák veľmi chcel, aby sa na klavíri naučil hrať vnuk Ján. Rodičia splácali pôžičku na dom, nemali zvyšné peniaze na zaplatenie hudobnej školy, atak sa starý otec rozhodol, že hodiny klavíra zaplatí on.
„Bol to svojrázny človek,“ spomína Ján Kudlička. „Vravel mi: ‚Nemusíš byť Beethovenom, ale aspoň si spolu zahráme.‘ Pracoval vo funkcii riaditeľa vstoličkárni, ale vždy sa oniečo usiloval, chcel niečo dokázať, mal technické zručnosti, ale tiež hrával na husliach. Jeho otec bol Slovák od Tisovca, ktorý odišiel za prácou do Budapešti astarý otec sa narodil tam koncom 19. storočia. Neviem prečo, zakého dôvodu, či azda túžba krodným koreňom sa vňom prebudila, že sa ako 20-ročný vybral z Budapešti na Slovensko azatúlal sa až do Liptova. Nevedel ani slova po slovensky. Zamestnal sa vružomberských papierňach av meste si našiel aj manželku. Mali jednu dcéru, našu mamu. Naučil sa hrať na husle asveľkou chuťou na nich fidlikal. Hocikedy ich len vytiahol a hral. Až nám to išlo na nervy. Neviem prečo, ale ja som ako dieťa tie husle nemal rád. Starý otec mal svoje móresy, na ktorých si zakladal. Napríklad vnedeľu popoludní si vždy pustil rádio (on jediný znašej rodiny mal rádio) a naladil maďarskú stanicu Rádio Petöfi. Vtedy tam vyhrávali maďarské čardáše, čo ho uchvacovalo, zastal si shusľami doprostred miestnosti ahral spolu srozhlasovým orchestrom, čo mu para stačila. Potreboval niekoho ako partnera, aby sním hrával. Tak sa rozhodol ma podporiť aplatil mi hudobnú – klavír. Aj sme si občas zahrali. Ale ja som to ešte nevedel pochopiť. Dnes by som už vedel, ale vtedy mi to pripadalo smiešne.
Viac ma zaujímali iné veci. Napríklad pozorovať starého otca. On si vždy po troške pálil lieh. Mal taký malý Papinov hrniec avňom si vyrábal alkohol. Pálil ho zkôriek chleba. Vždy sme mu museli odkladať kôrky z chleba. Alebo kompót. Pokazený kompót bola najlepšia vec, aká sa mohla stať. On len tak striehol, či sa nejaký kompót nepokazí. Keď ho vyhodili, tak bol nešťasťný, že taký ‚dobrý‘ kompót vyšiel navnivoč. Kupoval esencie, punčovú arumovú, ktorými dochucoval čistý alkohol. Také tenké flaštičky to boli. Punčovú pomenej, radšej mal rumovú... A kávu pil len srumom. To bola jeho zásada. Ak ho niekde ponúkli kávou, spýtal sa, či nemajú rum. Keď mali, tak si kávu dal analial do nej rumu. Ak nemali rum, tak si ani kávu nedal. Vživote nebol chorý. Ráno si udusil slaninku aprevrátil do seba štamperlík. Miloval ťažké jedlá, maďarskú kuchyňu. Do smrti mal čierne vlasy. Fešácky typ. Fúziky. Vrámci rannej toalety si vlasy natieral orechovým elejom. Spotreboval litre orechového oleja.
Beethovena som spoznal až oveľa neskôr. Počúval som jeho hudbu avidel som hlboké temné farby. Vtedy som si spomenul na starého otca. Uvedomil som si, že za hudbou treba čť aza farbami treba 徱ť. Znie to jednoducho, ale nie je to až také triviálne. Podstatné nie je na povrchu, ale vnútri. Taký život za životom. Ajkeď ho okato nevidieť ahlasno nečť, treba ho vedieť vnímať – receptormi, ktoré vsebe máme, pocitmi, vnútorným sluchom avnútorným zrakom. Vpreexponovanom stave sa dokonca môže stať, že bežné zmysly prestanú plniť svoju funkciu ačlovek si celkom vystačí so svojimi vnútornými receptormi. Ako napokon aj Beethoven. Čím som starší, tým viac ma fascinuje. Neuveriteľná hračka prírody. Už pri komponovaní 2. symfónie mal ťažkosti so sluchom a9. symfóniu napísal celkom hluchý.
Na konci premiéry 9. symfónie sa obrátil kburácajúcemu hľadisku asíce vidiac, ale nič nepočujúc, začal plakať. Táto predstava, táto scéna, kedykoľvek si ju pripomeniem, ma veľmi silno oslovuje.“
Nočné vojsko
Vroku 1956, keď Kudličkovci bývali ešte pri Váhu, sa dochlapcovej pamäti hlboko zapísala jedna udalosť. Vlastne to bol len dojem, silný atrváci: Hukot vojsk, ktoré tiahli vnoci popod okná ich bytu. Kudličkovci nevedeli, čo sa deje, ani odkiaľ tie vojská idú akam, až na druhý deň sa dozvedeli, že vMaďarsku je kontrarevolúcia. Starý otec vtedy skamenel pri rádiu, vktorom prestali hrať maďarské čardáše avysielali len správy avážnu hudbu.
Chlapec maďarským správam nerozumel aslovo kontrarevolúcia si musel nechať vysvetliť, lebo predtým (zo školy) poznal len slovo revolúcia. Aj tak neporozumel, očo ide, ale ten hukot vojsk nepredznamenával nič dobré.Neskôr, už vzrelšej duši, si ho interpretoval sám pre seba ako temný part jednej zmnohých Osudových symfónií. Takéto party mali na neho mocný účinok. Dobre si pamätal, ako vtedy pri okne aj jeho neskrotná povaha stíchla azhukotu vojenskej kolóny, zemetrasenia vyvolaného prechodom ťažkých vozidiel, dunením motorov avaliacich sa pneumatík mu na tele nabehla husia koža.
Chlapec s presilou energie
Malý Ján bol pohromou pre svoje okolie. Keby ho stretol guľový blesk, tak sa mu radšej vyhne. Mal toľko energie, že by znej svietili žiarovky vcelom meste. Mama bola účtovníčkou vsódovkárni, akeď jej tu atam niekto priniesol správy osprávaní syna, čísla vo výkazoch ožili, začali preskakovať medzi riadkami a onaurobila zlú účtovnú závierku.
Váh sa vylial zkoryta, povodeň brala, čo jej prišlo do cesty, odniesla aj ružomberský drevený most, vnových bytovkách pri nemocnici, kde bývali Kudličkovci, voda zaplavila pivnice a dvor, ľudia boli nešťastní, ale Jánovi svietili oči od radosti. Skamarátom kdesi uchytili veľké drevené korytá aplávali v nich ako včlnkoch. Po chvíli ich to unavilo. Jána mrzelo, že na dvore voda stála, viacej by sa mu páčilo, keby tiekla, aby nemuseli zaberať krátkymi latami, čo im slúžili ako veslá. Namieril si to zdvora von, na otvorené priestranstvo, kde sa voda už mierne pohybovala apomedzi stromy vparku na druhej strane ulice bolo vidno, že vo Váhu je iný prúd. Poriadny! Rýchly! Dravý! Preplaviť sa tam apotom... to by bolo ono! Nechať sa už len unášať. Odnieslo by nás do Budapešti. Amožno až do Egypta kpyramídam, zasníval sa Ján.
Vtom jeho kamarát narazil korytom do stromu, prevrátil sa a zmizol pod vodou. Bolo ho treba ratovať. Ján vokamihu vedel, čo robiť. Skočil za ním apod vodou ho našiel. Nebolo to až také hrozné, kamarát bol len dezorientovaný anapil sa vody, ale vtej chvíli mali obaja všetkého dosť. Bolo po výlete do Egypta. Chlapci nechali korytá prúdu apremočení, do pol stehien vo vode, brodili sa skrúšene domov.
Jánov otec, učiteľ, začínal vo Vlkolínci, apotom na rínku vRužomberku učil na základnej škole biológiu amatematiku, občas zaskakoval aj kreslenie. Rád si maľoval. Používal akvarely, tempery aj olej. Ján túto činnosť prvý raz uňho videl, keď mal asi sedem-osem rokov. Pán Kudlička bol veľmi dobrý pedagóg, syna mal rád, ale neraz bol aj on vkoncoch. Každá trpezlivosť má svoju mieru aniekedy pretečie. Vtedy zvýšil hlas. No nikdy nevedel, nemohol, nedokázal riešiť výchovu bitkou. Syna by neudrel. Veď keby aj čo vyparatil, stále to boli len také chlapčenské zbojstvá, aruku na srdce,čo to bolo oproti uleteným dospelákom, ktorí sa v práci so smrteľnou vážnosťou začali oslovovať titulom súdruh? A začali si priam programovo namýšľať, že súdruhovia sú všemocní adokážu ovládnuť, skrotiť apodrobiť si aj prírodu. Komunizmus zaplavoval ľudské mysle ako povodeň. Pfuj, odpľul si Jánov otec, pomätená doba.
SJánom treba inak. Usmial sa. Budeme chodiť do prírody. Viacej ako doposiaľ. Mladého chlapca, čo sa nevie vpratať do kože, najlepšie skrotí príroda, vždy silnejšia ako človek.
