ղľáԾ
(úryvok)
Stará pani sedí vhojdacom kresle amierne sa kolíše. Kreslo občas zavŕzga, inak je vizbe celkom ticho. Klbko kamsi zaliezol, nepočuť jeho spokojné odfukovanie, aoheň vpeci tichučko praská ako vetvičky pod nohami srnky. Odjakživa ju fascinoval... lenže dnes dáva prednosť pohľadu zokna. Vábi ju, rovnako ako spomienky... Sedí, nohy má prikryté modrou vlnenou dekou, trocha jej je chladno, vie, že na vine sú jej nohy, vposlednom čase ich máva ľadové ako cencúle, nepomáhajú ani hrubé ponožky, ani teplé vlnené papučky, ktoré jej uplietla Janka... Pozoruje snehové vločky za oknom. Veselo tancujú svoj rituálny tanec, prišli ako na zavolanie, vpredvečer Vianoc, aako vždy, už od čias, keď bola malým dievčatkom, vtiahli ju do svojho sveta. Nemusí vyjsť na dvor, itak cíti ich chlad, ľahkosť azázračnosť. Sú ako roztancované malé víly, vrtia sa vo vetre apotom tíško dopadajú na zem, kde skončia svoju púť. Žijú len krátko... tak krátko, anapriek tomu ovplyvnia svet okolo seba. Platí to už večnosť... ana tom sa nikdy nič nezmení. Deti pri pohľade na bielu krajinu výskajú nadšením avyťahujú sánky, romantici vybehnú von anechajú si vločky dopadnúť na tvár, chcú pocítiť ich chladivú jemnosť, starší ľudia frflú, že sa vonku šmýka aje to pre nich nebezpečné, ašofér i nadávajú, pretože sneh prináša len problémy. VBetke sa mieša dieťa sromantikom, akeďže sa jej nechce vybehnúť von, veď aj tak bude musieť ochvíľu vyvenčiť Klbka, len tak sedí apozoruje ich tichý tanec. Vie, že by mala vstať azačať čosi chystať, veď čas uteká aonedlho bude chalupa plná smiechu akriku, no nemôže... aspoň chvíľu nie. Premohli ju spomienky... tak ako už večnosť, ako päťdesiatpäť rokov, vždy sa pri pohľade na vločky zasníva ateraz už aj spomína. Je plná známej bolesti, no vie, že ochvíľu prejde... už sa zmierila. SĽubošom sa brali pred päťdesiatimi piatimi rokmi, ona mala dvadsaťdva aon oštyri roky viac. Svadobné zvony vyhrávali nielen po celom mestečku, ale aj vjej srdci. Asnežilo, husto akrásne, rovnako ako dnes. Bolo to tak dávno... no ona si pamätá na ten deň celkom jasne, akoby sa to stalo len včera. Ľúbila Ľuboša zcelého srdca auž sa nevedela dočkať, kedy sa ich životy spoja... kedy budú svoji. Vonku snežilo akrajina navôkol akoby bola vymaľovaná bielym štetcom nevinnosti akrásy. Rovnaká bola ona... nevinná, krásna aľúbiaca, odetá do bielych jednoduchých šiat, ktoré jej ušila mama. Vnútri rozochvená, navonok pokojná... na rozdiel od Ľuboša, ktorý si nervózne mädlil dlane achcel, aby to už bolo za nimi... Znervózňovali ho davy, najradšej by bol sňou už sám... Dočkal sa. Od ich svadobného dňa prešlo už vyše pol storočia... avšeličo sa zmenilo. Svet vonku nadobudol iné dimenzie arozmery, no ten vnútri... ten zostával rovnaký. Láska nepodlieha tlaku zvonka ani jeho chaosu arýchlosti... láska, tá je stále rovnaká. Postupom času sa len menia jej vonkajšie prejavy... Vočiach starej panej sa zalesknú slzy...Prežili sme spolu hodnotný život. Aľúbili sa do poslednej chvíle... až kým mi ho anjeli nezobrali ksebe.
Bolo to presne pred dvoma rokmi... deň pred Vianocami. Čakali svoje deti avnúčence, apreto už od začiatku adventu chystali Vianoce. Mal ich byť plný dom... malo prísť desať detí. Vždy ich volala deti abolo jedno, či ide ojej vlastné, alebo ozaťov, nastávajúcu nevestu či vnúčatá... pre ňu to boli jednoducho deti. Ešte sa len učili životu... životu bez jej ochranných krídel. No vždy boli prepletení stým jej... Rady sa vracali domov, nadýchali spomienok, oddýchli si, načerpali silu ísť ďalej... Oni smanželom zostávali vmodrom domčeku sami, no nikdy nie nadlho. Deti sa sem často vracali aona ich zakaždým vítala sotvorenou náručou... Rovnako to malo byť pred dvoma rokmi. SĽubošom pobehovali po dome ako dvaja škriatkovia, ona piekla, on údil klobásky amäso, vneďalekom meste kupovali darčeky apo večeroch ich balili do vianočných papierov... atešili sa na Vianoce. Lenže osud to chcel inak azasiahol vtej najnevhodnejšej chvíli. Deň pred Vianocami! Apritom obaja tak Vianoce milovali! Hrávali sa na usilovných vianočných anjelikov aopájali sa každou chvíľou adventu.
Pamätá si na to ako dnes... anebolo by dňa, keď by sa jej ten obrázok nevracal. Rozoberá ho do detailov, usiluje sa prísť na to, kde sa stala chyba... ači sa tomu nedalo zabrániť. No ako to mohla predpokladať? Bol to ich predvianočný deň... aniektoré rituály sa na ňom za celého pol storočia nezmenili. Ona vyzdobovala domček, vkaždej izbe to voňalo smrekovými vetvičkami ozdobenými medovníčkami, ktoré sama piekla azdobila bielkovou penou už od Mikuláša, pripravovala zemiakový šalát avarila kapustnicu, pretože odstáta lepšie chutí, aĽuboš chystal drevo, aby ho mali na sviatočné dni dosť. Vtej osudovej chvíli boli vonku obaja – ona zametala sneh spred domu, Ľuboš rúbal drevo... Dohovárala mu, že nemusí, že stačí, ak narúbané nanosí dovnútra, že aj Maroš pomôže... nie, on trval na svojom.
„Potrebujem trocha pohybu,” usmial sa ažmurkol na ňu, tak ako to robieval celých päťdesiatpäť rokov.
„Tak sa poď so mnou prejsť,” navrhla mu. Snehové vločky jej padali na šál, ktorý mala obkrútený okolo hlavy, sneh jej vŕzgal pod čižmami akrajina lákala na krátku prechádzku. ž videla, ako si po návrate uvaria sladký čaj srumom azasadnú ku krbu... Milovala sneh... veď práve on ich pred rokmi spojil. Pre oboch mal zvláštnu príchuť avôňu.
„O chvíľku, Betuška, len narúbem zopár polien. Dobehnem ťa.”
Vedel byť tvrdohlavý ako mulica, no ona tiež, nie raz sa preto pochytili, ale to už kživotu patrí. Láska bez hádok je ako korenie bez jedla... Verili tomu, pretože ich udobrovanie bolo vždy zázračne sladké...
„Ako myslíš,“ zamrmlala avydala sa smerom kbránke. Zrazu začula za chrbtom výkrik... otočila sa avidela, ako Ľuboš padá kzemi. Držal sa za srdce avočiach mal začudovanie... Pripadalo jej to, akoby zastal čas... ako v spomalenom filme. Bežala knemu... len pár metrov, pár metrov cez ťažký biely sneh... akým dobehla, ležal na zemi... ž bol mŕtvy. Odišiel od nej bez jediného slova na rozlúčku... bez dotyku, bez... čohokoľvek. Odišiel bez upozornenia arýchlo... odišiel tak, ako sa knej pol storočia vracal. Nevedela to pochopiť... nevedela sa stým zmieriť. Bol zdravý ako repa... iste, bolievali ho kríže aráno mával stuhnuté údy, ale veď mal sedemdesiatdeväť rokov, mal na to právo... inak bol však zdravý. Azrazu mu zlyhalo srdce. Nadobro... bez možnosti nápravy. Zavolala sanitku, ale lekár konštatoval už len smrť. Vedela to... napriek tomu dúfala, že sa stým ešte dá niečo urobiť... nejako to zmeniť. Nechcela prijať pravdu...
„Vieš, Betuška, tvoj problém je vtom, že nevieš prijať pravdu,” vravieval Ľuboš. „Máš vhlave avsrdci svoj svet ana zlo, hnev anenávisť vňom nie je miesto. Lenže život prináša aj to... spolu sbolesťou. Si múdra žena, naučíš sa to... azmieriš sa s tým.”
„S nenávisťou abolesťou?!” zazrela naňho zakaždým, keď na to prišla reč. „To by som nebola múdra, môj milý, ale parádne hlúpa! No apochybujem, že by si si zobral hlúpu ženu,” uzavrela.
Tento rozhovor, vmiernych obmenách, sa opakoval donekonečna... aobaja vedeli, že každý znich má svoju pravdu.
Ateraz sa mala zmieriť stou bolesťou, ktorá jej trhala srdce na kúsky anedovoľovala dýchať... Zavolala deťom aoznámila im, aby na Vianoce nechodili... až na pohreb. Márne ju prehovárali... márne prosili, že bez nej to nebudú Vianoce, bez nej astaručkého domu, ktorý dýcha spomienkami avnoci nimi ožíva... srdce sa jej zatvorilo, nič ztoho nepočula. Chcela byť so svojím smútkom sama... bez detí. Milovala ich, boli súčasťou jej tela iduše, ale Ľuboš... ten bol začiatkom jej života, patril knej... aona knemu. Boli ksebe pripútaní nielen láskou, ale aj prežitými rokmi, spomienkami, prítomnosťou aplánmi na budúcnosť... Teraz ich osud niečo rozdelilo... aona potrebovala čas, aby sa stým naučila žiť... Tie Vianoce, minulé Vianoce, ani nezdobila stromček. Nevarila, nechystala... neurobila nič. Sedela vtme atichu aoplakávala život, ktorý sa skončil. Bol to dobrý život... azrazu, vjednej jedinej sekunde jej zneho zostali len spomienky... Vedela, že už nikdy nič nebude také, ako kým Ľuboš žil. Nemýlila sa... aako sa míňali mesiace po jeho odchode, učila sa novému životu. Životu na samote, obklopená šumom stromov aspomienkami...
Spoza dvere sa ozve štekanie. Stará pani zo seba zhode deku apomalým krokom prejde kdverám.
„Klbko, ja som ťa tu zatvorila!” Zohne sa knemu apohladká ho. „Prepáč, nechcela som... Chceš ísť von, však? Viem, viem... počkaj, len si na seba prehodím kožuštek, obujem čižmy amôžeme ísť. Akeď sa vrátime, pustím sa do kapustnice ašalátu. Najvyšší čas, veď onedlho bude večer. Azajtra prídu deti...“
Vychádzajú von. Husto sneží akrajina navôkol sa obliekla do tmy. Na priedomí je však rozsvietené. Holé stromy vrhajú na biele pozadie tmavé tiene, svetlo sa vsnehu triešti na milión zlatých hviezdičiek. Vyzerá to čarovne... Stará pani apes sa brodia hlbokým snehom, ona kráča pomaly aopatrne, aby nespadla, Klbko okolo nej skáče aváľa sa vsnehu... nad hlavami im tancujú snehové vločky atíško šepkajú oVianociach...
Na Vianoce sa narodila Zlatica. Na Vianoce pred päťdesiatimi štyrmi rokmi. Neuveriteľný čas... neuveriteľné množstvo rokov, mesiacov, týždňov, dní... Prvorodená dcéra. Ľuboš spočiatku básnil osynovi, ale ako sa Betka rozrastala do šírky abola čoraz spomalenejšia aubolenejšia, začínalo mu to byť jedno. Hlavne, aby boli obaja vporiadku, vravieval, manželka idieťa. Malá sa narodila vmalej izbietke pri kuchyni apri pôrode okrem jej mamy pomáhala pôrodná babica. Ľuboš sotcom stáli na priedomí azahrievali si vnútro aj skrehnuté ruky slivovicou. Detský plač sa ozval opiatej, keď sa krajina zahalila plášťom tmy. Dievčatko ako maľované... snádhernými zlatistými vláskami azelenkavými očami, ktoré zdedila po svojej mame. Smenom neváhala ani chvíľu... adievčatko podľa jej výberu pokrstili Zlatica.
Stará pani sa brodí snehom apriviera oči... akoby si chcela privolať späť tú chvíľu. Netrvá jej to dlho... apred očami sa jej vykreslí tvárička malého bábätka sdrobným noštekom apästičkami ako veľké gaštany. Vidí aj Ľubošovu tvár... zjemnela, oči sa mu naplnili radosťou apýchou. Malej Zlatici dal polovicu svojho srdca... anikdy sa na tom nič nezmenilo. Ako deti pribúdali, dával im už len čiastky zo seba... najviac dostala Zlatica. Možno preto bola vždy taká... vyrovnaná. Zmierená sosudom aspokojná. Až príliš, pokrúti hlavou stará pani azvrtne sa. Je čas vrátiť sa späť...
Zlatica naplnila ich malý dom smiechom aradosťou. Bola hravá aveselá, vždy jej boli plné kúty. Vtedy po prvý raz začali sĽubošom uvažovať otom, že by sa mali aj smalou presťahovať do svojho. Lenže – kam? Po svadbe žili vdome jej rodičov aBetka pomáhala mame so starostlivosťou ostarú, chorú babku. Starenka mala osemdesiatpäť rokov abola celkom odkázaná na pomoc druhých. Pamäť jej však slúžila neuveriteľne dobre. Večne všetkých zabávala príbehmi zo svojej mladosti... avšetci ju vďačne počúvali. No museli ju nielen kŕmiť, ale aj prebaľovať akúpať... neustály kolotoč povinností, ťažší, ako keď sa vrtíš okolo malého decka. Babka vedela byť riadne náročná aufrflaná, jednoducho, nebolo to sňou ľahké. Dom mal len dve izby aveľkú kuchyňu, vktorej spávala babka. Otec smamou mali menšiu izbičku aĽubošovi sBetkou aZlaticou dali tú väčšiu. Predpokladali. že mladá rodina sa bude rýchlo rozrastať. No ibez ďalšieho dieťaťa ich bolo vdome dosť... Betka však cítila, že jej mama by po ich odchode bola nešťastná... zostala by vdome schorou babkou aotcom, ktorý mal radšej slivovicu ako svoju rodinu. Nebol zlý, len... večne opitý. Bľabotal apil, pil abľabotal, večer čo večer... až kým neodpadol. Potom ho mama sĽubošom preniesli do postele aBetka mu vyzúvala čižmy. Keby odišli, mama by na všetko zostala sama... ato nemohla dopustiť. Svoju mamu nadovšetko milovala. Bola to drobná, krehká žena, Betka bola od nej takmer ohlavu vyššia, aveľa šťastia si vživote neodtrhla. Po Betke porodila ešte dvoch synov, ale ani jeden znich sa nedožil svojich prvých narodenín. Betka za bračekmi dlho žialila... asvojím spôsobom žiali dodnes. Vie, že jej život by bol ešte bohatší... aich rodina ešte väčšia. Život dáva aj berie, vravievala babka... aBetka až spribúdajúcimi rokmi pochopila, že mala pravdu. Hlavou múr neprerazíš. Apotom, naozaj nemali kam ísť. Ľuboš bol učiteľom ado neďalekej Myjavy každý deň dochádzal – niekedy pešo, niekedy autobusom. Ideálne by bolo bývať vmeste, lenže ovoľných bytoch nevedela. Aani Ľuboš, lebo vopačnom prípade by už bol balil kufre. Hnevalo ho, že cestovaním do mesta stráca čas, astávalo sa, že zrozličných prečin chodieval domov pešo... na autobusy sa vtom čase ešte nedalo spoľahnúť.
Malá Zlatka sedávala na priedomí atrpezlivo vyčkávala na otcov návrat. Keď vrzla bránka, rozbehla sa mu naproti až kdrevenému plotu.
„Ocko'“ vešala sa naňho. Ovíjala mu drobné rúčky okolo krku abozkávala ho na líce. „Škriabeš!”
Pozorovala som ichzdverí kuchyne... ako sa blížia kdomu arozprávajú sa... avedela som, že nič krajšie na svete nejestvuje. Boli mojou súčasťou... rozjasňovali mi každučký deň.
Kým bolo vidno, častokrát sa chodievali prejsť na neďaleké pole... všetci traja. Pozorovali západ slnka apotom sa ruka vruke vracali domov... za povinnosťami. Bolo treba pripraviť večeru, obriadiť babku, spratať, zašívať... Vždy bolo čo robiť. Ale polhodinka po návrate Ľuboša zroboty patrila len im trom.
Bol to šťastný čas, zamrmle Betka, keď otvára bránku apoberie sa kdomu.Neuveriteľne šťastný čas... boli sme zdraví,zaľúbení amladí, mali sme krásne amilé dieťa... čo viac smesimohli priať?
Vojde sKlbkom do kuchyne, otrasie zo seba sneh, vyzlečie si kožuštek aprejde do špajzy. Vyberá znej kapustu aúdené mäso. Vkuchyni dá najskôr do veľkého hrnca variť mäso akapustu, akeď je to polomäkké, pridáva sušené hríby, cesnak abobkový list, premieša aprikryje pokrievkou. Do pece priloží hrubé poleno, aby dlho vydržalo, potom si postaví variť vodu na čaj avracia sa do špajzy, kde zveľkej škatule vyberie zopár vanilkových rožkov.
„Ja viem, že Vianoce sú až zajtra,” vysvetľuje Klbkovi, ktorý vrtí chvostíkom aobšmieta sa jej okolo nôh, „ale ja som už stará, atak nemusím držať pôst. Vtom je výhoda staroby,” pokýva hlavou analoží si zopár rožkov na malý tanierik. Privonia knim... aich vôňa ju na chvíľku opäť vtiahne do minulosti. Vanilkové rožky odjakživa patrili medzi jej najobľúbenejšie vianočné pečivo. Mamička ich piekla zlieskových orieškov, mali výbornú chuť arozplývali sa na jazyku. Lieska im rástla za plotom, takže si tento luxus mohli dovoliť.žkeď som bola malá, mohla som mať tak štyri roky, piekla som spolusňou. Zasvätila ma do tajov amalých fígľov ako piecť vianočné pečivo, aby vydržalo chrumkavé až do Troch kráľov. Keď som už bola vydatá, prevzala som velenie nad pečením... amama mi len pomáhala.Súžasnou trpezlivosťou vykrajovali anjelikov, šuľkali malé rožky, ozdobovali medovníčky... Kuchyňa voňala Vianocami už začiatkom adventu... ana tom sa dodnes nič nezmenilo. Ľuboš sa rád okolo nej obšmietal, miloval vôňu škorice avanilky, aobčas niečo nenápadne uchmatol ztaniera... vždy sa tvárila, že nič nepostrehla. Vianočné pečivo sa unich doma mohlo jesť až po štedrovečernej hostine.
Vkuchyni si zalieva mätový čaj, necháva ho chvíľku vylúhovať, osladí si ho medom aposadí sa za veľký dubový stôl. Ako každý deň niekoľkokrát, aj teraz prejde dlaňou po jeho povrchu... ten stôl má už deväťdesiat rokov.Patril mojim rodičom... akeď odídem za Ľubošom, zdedia ho moje deti. Možno oň nebudú stáť... možno ho vymenia za nejaký nový, fajnovejší...Táto myšlienka zabolí, rýchlo ju od seba odtláča.
Sedí za stolom, chrumká vanilkové rožky, popíja voňavý čaj avníma atmosféru domu, ktorý ju objíma svojou hrejivosťou. Vyrastala vňom, žila ako mladomanželka apotom, po rokoch, sa sem znova vrátila. ž natrvalo. Keď rodičia umreli adom zostal prázdny, znova sa doň sĽubošom nasťahovali. Apred desiatimi rokmi ho dali kompletne zrekonštruovať. Pozbierala sa na to celá rodina, každý dal, koľko mohol. Najviac prispela Zlatka smanželom, vybavili si úver, aRenátka. Spodnú, pôvodnú časť domu príliš nezmenili. Nechali pôvodné drevené dvere shrubými drevenými zárubňami, hrady aj starú pec. Tú dali len opraviť, rovnako ako dvere, takže atmosféra miestností sa nezmenila. Ešte vždy dýcha dávnymi rokmi... veď chalupa stojí už sto rokov. Úctyhodný vek. Pamätá všeličo... Kchalupe zozadu pristavali chodbu so schodiskom do podkrovia, záchod, kúpeľňu akomoru. Latrína aumývanie sa pod studňou ich už prestali baviť. žili si toho dosť, aj ich deti avnúčatá... pre zmenu zatúžili rozmaznávať sa malým luxusom. Do podkrovia sa zmestilo päť izieb, pre každé dieťa jedna, aspoločenská miestnosť skrbom. No najobývanejšou miestnosťou itak zostala spodná kuchyňa. Kuchyňa so starodávnou pecou, drevenou dlážkou aso starými hradami, ktoré majú dierky po červotočoch.Takmer nič sa tu od čias, keď som bola dievčatko, nezmenilo... apresne tak sme tosĽubošom chceli.Betka sa pousmeje pri spomienke, ako boli deti prestavbou nadšené. Behali po prázdnych izbách aplánovali si, ako si ich zariadia. Konali sa na tú tému živé diskusie, občas vybuchli aj hádky, dievčatá mali nos večne strčený vakýchsi katalógoch, aby sa inšpirovali, zháňali stolárov ainých majstrov, objednávali nábytok... sĽubošom sme to nechali na ne. Podkrovie sme dali postaviť pre ne... mohli sa preto slobodne rozhodnúť, ako ho zariadia.Zlaticasizvolila ružovú izbu, vybrala sifarbu, ktorá sa hodí kjej povahe, Lena modrú, márne som ju prehovárala, že je to tmavá farba amôževnej prebúdzať smútok, nepovolila... atak som napokon ustúpila,vRenátkinej izbe prevláda žltá, slniečková,vrôznych odtieňoch, avMarošovej hnedá. Najmladšia Janka malavčase rekonštrukcie len osem rokov abola nešťastná, že sa na chalúpke niečo mení.
„Chcela som, aby bola starodávna,” lamentovala avočiach mala slzy. „Mne sa taká páčila...”
„Chrobáčik, veď aj zostane,” usilovala sa ju upokojiť. „Spodok zostane starodávny apodkrovie bude nové... Aizbičku ti zariadime, ako budeš chcieť...”
„Nechcem nič,” mykla plieckami aodbehla do záhrady, mala tam svoj strom, na ktorom sedávala dlhé hodiny apozorovala svet naokolo. Samozrejme, vrecká si vždy naložila zásobami jedla, aby tam dlho vydržala... Rozkošné dieťa... Tvárou jej prebehne tieň, atak radšej rýchlo vstáva. Činorodosť je na smutné myšlienky tým najlepším liekom, vravievala jej mama... amala pravdu. Postojačky dopije čaj aprejde kpeci. Dýchne na ňu teplo, víta to. Pomieša kapustnicu, nádherne rozvoniava, apúšťa sa do šúpania zemiakov na šalát. Uvarila ich už ráno, pôjde to ľahko.
Ochvíľu už krája zemiaky na drobné kúsky... aspomienky sa jej znova rozletia späť. Keď mala Zlatica tri roky atri mesiace, zistila, že je opäť tehotná. Vjanuári, začiatkom nového roka, porodila opäť dievčatko. Ľuboš bol trocha sklamaný, vhĺbke duše túžil po synovi, no znova sa dočkal dievčatka... Bola celkom iná ako jej staršia sestrička. Narodila sa tmavá, vlásky mala od prvého momentu ako prišla na svet hnedé, očká sýtomodré atmavú pleť. Vyzerala rozkošne... Pomenovali ju Lenka.
„Máme doma dve princezné,” usmieval sa Ľuboš. „Páni, to bude, keď ich raz budeme vydávať!”
„Nepredbiehaj čas, môj milý,” zazrela naňho apustila sa do prebaľovania malej. Pôrod bol oveľa ľahší akratší ako pri Zlatici, cítila sa veľmi dobre aplná sily.
Týždeň po narodení Lenky zomrela babka. Odišla vspánku... pokojne, bez stonania aplaču... avšetkých tým riadne prekvapila. Podaril sa jej husársky kúsok... jednoducho akosi všetci očakávali, že jej odchod ztohto sveta, kde si požila tak dlho, bude zložitejší aboľavejší. Ľuboš jej až po pohrebe prezradil, že to vedela.
„Ako – vedela? Myslíš tým, že mala reči osmrti? Nič nové pod slnkom... omieľala ich posledných desať rokov svojho života.”
Ľuboš na ňu zvláštne pozrel apokrútil hlavou. „Nie, moja, to som nemal na mysli. Včera večer mi povedala, že vnoci odíde za anjelmi. Vraj ju už čakajú... spolu sjej manželom.”
„Prečo si mi to nepovedal?” vyhŕkla rozhorčene. „Mohla som sa sňou rozlúčiť!”
„Neželala si to,” pokrčil plecami. „Nechcela sa lúčiť... chcela odísť vpokoji.”
Betku vôbec neprekvapilo, že babka svoj odchod cítila... no zarazilo ju, že ju nechcela ešte vidieť. Svoju milovanú vnučku... ale ani mamu, svoju dcéru.
„Mala... nejaké želanie?”
Ľuboš prikývol. „Aby sme onej veľa rozprávali našim deťom... aby zostala medzi nami, kým naša generácia nevyhynie.”
„Tak to môžeme dodržať,” zašepkala aoči mala plné sĺz. „Nikdy na ňu nezabudnem...”
„Viem, moja. No babka mala pravdu... už dlho zaťažovala tvoju mamu, potrebuje si trocha aj vydýchnuť. Predsa, aj ona má už svoje roky...”
„To povedala?”
„Hej,” prisvedčil.
„A čo ešte? Čo povedala?” visela mu na ústach.
„ž nič, moja. Aprestaň plakať, nechcela by to. Prišiel jej čas... bola tu dostatočne dlho, okúsila všetko, čo môže život ponúknuť. Apotom, akosi ju urážalo, že je od nás taká závislá, že ju musíme prebaľovať akŕmiť ako malé decko... nezabúdaj, že myseľ jej fungovala na plné obrátky.”
„Ale...”
„Nie je žiadne ale, moja,” povedal aprivinul si ju ksebe. Narazila doňho prsami naliatymi mliekom... vokamihu jej začalo tiecť.
„Musím nakŕmiť malú,” zamrmlala arýchlo sa od neho odtiahla. Prekvapila ju vlastná túžba... zrodila sa vlone ašírila po celom tele. Pocit, ktorý bol pre ňu celkom nový... zľakla sa ho. Čoskoro zistila, že po pôrode druhej dcéry sa jej telo naozaj akosi zmenilo... či skôr prebudilo. Túžila po milovaní... čomu bol, samozrejme, Ľuboš len rád.
Stará pani dokrája zemiaky apúšťa sa do mrkvy. Očistí ju anakrája na drobné kúsky, potom prichádza na rad cibuľa. Dáva jej do šalátu hojne, no predtým ju sparí vslanokyslom náleve, tak ako sú deti zvyknuté odmalička. Robievala to jej mama, robí to ona avie, že aj Zlatica sLenkou pripravujú šalát rovnako. Renáta takéto veci nerobí... vraj na varenie apečenie nemá čas. Apotom, vraj prečo by to robila, keď aj vreštauráciách chutne varia. Amá to bez roboty... To dieťa mi robí starosti, pokrúti hlavou. Uniká jej život... no Renátka verí vopak.Pre istotu obráti svoju pozornosť späť na zemiakový šalát. Vyšli jej dve veľké misy, presne toľko, koľko chcela... jednu zjedia na Štedrý večer, druhá zostane na Prvý sviatok vianočný. Podíde kpeci, premieša kapustnicu apriloží polienko, potom otvára chladničku avyberá znej smotany atatárske omáčky. Majonézu si robí sama, zo žĺtkov aoleja. Šľahá ju dlho, aby bola hustá avláčna. Všetko dáva do šalátu, premieša ho, pridá trocha mletého čierneho korenia, kyslé uhorky posekané nadrobno aochutná... Hm, ešte štipku soli... aje to!
„Podaril sa mi,” oznamuje Klbkovi, ktorý vyskočil na lavicu, má tam svoju deku, aby mu bolo teplučko amäkko. „Vieš, šalát je veľmi dôležitý. Ak sa pri jeho príprave ponáhľaš, vždy je nanič. Na šalát platí to isté, čo na rezne. Pomaly asústredene... potom máš vyhraté.”
Odnáša šalát do chladničky, zo špajzy prináša klobásku. Krája ju na kolieska apridáva do kapustnice. Zmasti, múky ačervenej papriky pripravuje zápražku, len riedku, aby kapustnica nebola samá múka, avlieva ju do veľkého hrnca...
„Tak, teraz ju ešte chvíľočku povarím asom hotová.” Pozrie na hodinky, bude sedem. „Som šikovné dievča, čo myslíš?”
Klbko zazíva askryje si ňufák pod labku.
„No, ty toho nahovoríš!” uškrnie sa stará pani, ešte raz premieša kapustnicu, odtiahne ju nabok, aby sa dovarila na miernom ohni, arozmýšľa, čo ďalej. Šalát je hotový, kapustnica bude, napečené má trinásť druhov pečiva, tak ako každý rok, kapra vypražia zajtra dievčatá, ona ešte urobí štrúdle...
„Chcela som ozdobiť stromček, ale keď mi dnes ráno volala Renátka, prosila ma, aby som počkala na nich. Vraj to urobíme spoločne... Hm, keď tak veľmi chce, nedbám... no radšej by som si ho ozdobila dnes, vpohode apomaličky...” Pozrie na Klbka, spí. „Vidím, že ťa to naozaj zaujíma,” zašomre azačne umývať riad.
