ղľáԾ
MLADÝ REDAKTOR
Po celú dobu vojenčiny som nosil kdesi vzadu vhlave myšlienku, že ak sa mi podarí robiť to, čo chcem, ak prekonám tento svoj hĺbkový rekord – doslova – vbani, chcel by som pôsobiť niekde vredakcii. Atúto prácu môžem vykonávať jedine vBratislave.
Mal som ale zároveň nepríjemný pocit, že ak sa tam vrátim, stretnem všetkých svojich bývalých spolužiakov. Stále mi pred očami bežala tá ročníková plenárka, kde vystupovali proti mne kamaráti, študenti, s ktorými som vždy vychádzal, ktorí mi boli blízki. Niektorí ma odsúdili aniektorí si prihrievali svoju polievočku, hovorili, aby som pochopil.Fúra ľudí ma sklamala, hoci mnohí riskovali avystúpili vmôj prospech. Tí ma natoľko nezasiahli ako priatelia, od ktorých som čakal vnajhoršom prípade mlčanie, anie podporu môjho vyhadzovania.
Čo teda urobím? VBratislave sa nevyhnutne budem pohybovať v okruhu, kde sú aj oni, budeme sa stretávať. Ako sa knim budem správať, ako sa budeme rozprávať? A budem vôbec vstave zhovárať sa s nimi?
Celú vojnu ma strašil závan takéhoto nepríjemného poznania alebo zlého sna. No ale tie dva roky, hoci sa vliekli ako nekonečný slivkový lekvár, sa skončili, šiel som domov a vedel som, že nech sa deje, čo sa deje, do tej Bratislavy musím.
V Starej Turej som sa teda odhlásil zo zamestnania anastúpil som vBratislave od januára 1956. Mišo Gáfrik, vtedy ašpirant naakadémii, vLiterárnovednom ústave, ma zobral do svojho podnájmu. Mal jednu voľnú manželskú posteľ. Tu som sním býval štyri roky apokúšal som sanejako uživiť.
Jediné, čo som ako-tak vedel – vlastne nevedel, ale namýšľal som si, že viem – bolo recenzovanie kníh. Tak som začal. Jano Škamla mi dal hneď na úvod Hugových Bedárov. Dal som sa do čítania. Bol som naivný a veril som, že to, čo recenzujem, musím mať prečítané. Neskôr som často zistil, že práve keď knihu prečítanú nemám, môžem písať objektívne, nezaťažený nejakými prízemnosťami. Myslím, že recenzenti to tak bežne robia dodnes.
Samozrejme, aby som mohol žiť, pár korún som si doniesol na vkladnej knižke. Nechcel som ju ale vyrabovať celú, lebo som sa obával, že môžu prísť ešte horšie časy. Takže som si peniaze požičal, minul som ich, konečne som horko-ťažko dostal prvý honorár, zaplatil som dlhy avzápätí som si musel od niekoho ďalšieho znovu požičať. Pochopil som, že takto neprežijem.
Televízia vtom čase neexistovala, vrozhlase som kontakty nemal – najlepšie sa totiž dali zarobiť nejaké peniaze dramatizáciou rozprávok. A ztých recenzií – to bola úplná bieda. Už vtedy som pochopil, že je účelné využiť všetko, čo mám aždo dna. Takže tých Hugových Bedárov som recenzoval vSmene asúčasne som anonymne, pod pseudonymom, napísal krvák na ich preklad do Kultúrneho života.
Vznikol ztoho menší škandál, pretože prvý atretí zväzok síce prekladal doktor Ján Belnay, ale druhý zväzok Jozef Felix a používal normálny kultivovaný jazyk. Belnay bol taký írečitý, nenapísal že dáždnik, ale „amprkiel“. Osviežoval čitateľov vetami typu: „Poprieky krepčal obrovský valiak“ alebo „Maturín Bruno, známy závratník, syn parížskeho dreváčnika“. Recenziu som nazval Belnayovým jazykom, namiesto Bedári, Talhaji.
Našťastie môj pseudonym poznal iba Paľo Števček, ktorý ma neprezradil. Takže som obišiel pomerne so zdravou kožou, len jedného rána do kastlíka pošty redakcie ktosi vhodil odpoveď. Predpokladám, že ju tam zanechal pán doktor Belnay, samozrejme, tiež pod pseudonymom. Autor sa podpísal ako Ivan Pavlina arozhorčoval sa, že nechápe, ako sa recenzentovi mohol nepáčiť Belnayov ľúbozvučný preklad. A pochválil ho. Ani to neuverejnili.
Kvôli živobytiu som si začal zháňať nejaké miesto. Števo Drug – jeden zozaj verných adobrých kamarátov, ktorý vtedy skoro so mnou vyletel zfakulty, keďže bol prudký ako vždy, zastal sa ma na tej schôdzi veľmi strhujúco a nevyberanými slovami – hovoril sAlexandrom Matuškom. Vtých časoch robil šéfredaktora v Slovenských pohľadoch. AMatuška povedal, aby som za ním prišiel. Stretol som ho na ulici a hovoril so mnou asi ako gróf so svojím paholkom. Ohromne povýšenecky. Bol som síce na dne, neskončený študent, nezamestnaný, kádrový prípad, aleon mi ešte ukázal, čo som: „Ja by som potreboval nejakého redaktora, ktorý aj niečo vie!“ Azadupal ma. Alebo ešte lepšie, ako hovoril Kaliský, „rozotrel ma shovnami“. Šialene sa ma to dotklo, lebo Matuška bol môj idol, skvelý kritik aštylista. Veľmi ma to vtedy zarmútilo.
Medzitým moji priatelia rozhodili siete. Katarína Lazarová, naša patrónka ešte zfakulty, mi povedala, že rozohrala hru na dve strany, či chcem ísť do Roháča, alebo do Kultúrneho života. Vedel som, že je vždy trocha hŕ, nereálna optimistka, bral som to srezervou. Povedal som: „Tam, kam ma prijmú.“ Ale ak by som si mohol vybrať, šiel by som do Kultúrneho života. Humoresky by som najradšej nepísal zpovolania, ale vo svojom voľnom čase.
Môj nebohý kamarát Miro Polák chodieval ešte ako študent kMňačkovi apísal mu recenzie do časopisu pre roľnícku mládež Mladosť. Podľa svojho priezviska si vzal meno českého hudobníka Matěja Milotu Zdirada Poláka apísal pod krásnym pseudonymom Matej Milota. Atak vúctivom predklone stál pred Mňačkom a hustil doňho. Vredakcii bol vtom čase aj výborný chlapec, môj vrstovník, Paľo Števček, oktorom som netušil, že raz skončí ako mečiarovský poslanec, aten robil zákopovú prácu vmôj prospech.
Jedného dňa si ma teda Mňačko zavolal apovedal mi: „Počúvam otebe, že vieš robiť. Tak si ťa vyskúšam, vezmem ťa na skúšku do Kultúrneho života, ale mám jednu podmienku. Nesmieš vyplniť žiaden dotazník, lebo keď ho vyplníš, ja si ho musím prečítať apotom by som ťa nemohol prijať.“ To kvôli pôvodu. Mňačko bol onejakých dvanásť rokov starší odo mňa.
Prijal ma bez jediného papiera. Povedal, že mám dostať 1240 korún plat. Mali tam odpornú pani, neviem či ju nazvať personalistkou alebo kádrovníčkou, ktorá ma prijímala. Jednak nepriala ľuďom aasi si myslela, že ma aj tak vyhodia, takýto prípad, anačo teda do mňa investovať peniaze. Nedala mi tých 1240, ale len 1030, najmenší plat medzi všetkými mojimi vrstovníkmi. Hrubého.
Mňačko nám nadelil nejakú pohyblivú odmenu, stovku alebo dve, ale aj tak som stýmito skromnými peniazmi vtedy mohol chodiť maximálne dva týždne do reštaurácie na obed. Ato som hneď od začiatku, ako som nastúpil, posielal domov našim dvesto korún. Neskôr potom aj viac, pretože otcov dôchodok, štyristotridsať korún, bol už vyslovene smiešny. A, ako som spomínal, neskôr mu ho znížili dokonca na stodeväťdesiat. Súdruhovia nepotrebovali, aby ztoho vyžil.
Takto ma teda Mňačko prijal do redakcie abdel nado mnou. Keď som potom opol roka vypĺňal dotazník do Zväzu novinárov, zazrel ma a skočil tigrím skokom cez pol miestnosti, vytrhol mi to azošmochlal. „Hovoril som ti, že to nemáš robiť!“ No nakoniec ma vzali aj bez toho.
Nastúpil som, myslím, od februára. Celú noc som nespal, aby som náhodou neprišiel neskoro. Opol ôsmej som dobehol do redakcie, ale ešte boli zavreté aj dvere do ulice. Musel som urobiť veľký okruh avrátil som sa oôsmej, to už tam sedeli sekretárky azriadenka. Ako som tam čakal skoro hodinu, kým sa vôbec niekto relevantný vynoril, pochopil som. Aj ja som potom chodil neskoršie.
Nastúpil som kPaľovi Števčekovi. Pripravovali sme skoro dve tretiny čísla, lebo nám dali na starosť takmer celú literatúru. Recenzie, základné články, rozhovory, ak bola nejaká diskusia vspisovateľskom zväze, básne, poviedky. Ako najmladší sme museli korigovať aj reklamu a stranu knižných noviniek, ktoré nám zháňal nejaký akvizitér vPrahe. Pisárky to totiž veľmi svojsky prekladali do slovenčiny. Poľudšťovali sme to ačítali ešte aj vtlačiarni.
Redakcia ma prijala veľmi priateľsky. Predtým som poznal len toho Paľa Števčeka aešte zo študentských čias Jana Proházku, zvaného Pekný Janko, ktorý bol priam doživotným zástupcom šéfredaktora. Kedysi nám ako študentom dával recenzovať nejaké knižky, bol starší anie celkom môj typ, ale vychádzali sme. Ešte tam pracovali Agi Kalinová a Nataša Tanská, na reportáže prijali Romana Kaliského, zahraničie robil Paľo Berta aneskôr ako zahraničiar prišiel nebohý Miloš Ruppeldt, bývalý diplomat. Milan Ferko redigoval poéziu. AsPaľom Števčekom sme tam nenápadnými naťahovačkami aintrigami, keďže sme mali na starosti veľa príspevkov, dostali Miša Nadubinského.
Chodieval som jesť kLerchnerovi, krížom naproti hotelu Tatra. Vtej krčmičke som raz dokonca obedoval sotcom, a ten to uznal za výborný podnik, lebo viedenskú roštenku hojne posypali opraženou cibuľkou. To bolo jeho kritérium. Za obed som zaplatil 6,30, s tringeltom sedem korún. Pracoval tam taký mladý čašníček, guľatučký ako Janko Hraško, pochopil ma anašiel vo mne zaľúbenie. Vždy, keď som prišiel, dal mi jedálny lístok a vyhlásil: „Zveríte to na mňa?“ Povedal som, že veľmi rád a on to nikdy nezneužil, aby mi doniesol nejaké drahé jedlo. Zvykolpovedať: „Toto som dnes obedoval, toto je čerstvé.“ Inde by som minul veľa peňazí, ale tu som sa mohol stravovať mesiac.
Práca vredakcii ma očarila ako niečo úplne iné, než som dovtedy vživote zažil. Mal som pocit, že robíme niečo mimoriadne, aktívne, konštruktívne, hoci sme veľa nemohli. Vtom päťdesiatom šiestom sa konal aj XX. zjazd Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, čo znamenalo koniec kultu osobnosti. Atmosféra sa trocha uvoľnila, všetci mali chuť sa nadýchnuť. Do tej roboty som zapadol. Aj Jano Proházka, ktorý bol taký opatrnejší, pochopil, že si svoje odrobím. Dokonca ma bavilo chodiť robiť korektúry do tlačiarne, čomu sa všetci vyhýbali. Pri tom počte redaktorov to na mňa malo vyjsť tak raz za tri týždne. Obyčajne sa niekto ulial a volali ztlačiarne. Proházka vzal prvého, čo bol vredakcii ahnal ho tam. Obyčajne mňa, lebo som ako blbec sedel vredakcii v stredu, keď sa posielalo do tlače. Po niekoľkých týždňoch som si povedal, že ani ja tam nejdem aostal som doma. Nič mi to nepomohlo, lebo celý deň som bol nepokojný amal som zlé svedomie, čo keď Jano nebude mať koho poslať na korektúry.
Mňačko potom ešte chvíľu vKultúrnom živote pobudol, ale keďže patril do kategórie ľudí, o ktorých môj otec hovoril, že mali „nasolenú riť“, šiel na tvorivé štipendium alebo cestoval. Skrátka, vmáji 1956 prepustil miesto Jurajovi Špitzerovi, ktorý nastúpil ako šéfredaktor sveľkou chuťou aambíciami.
Lenže vtom čase ma Milan Ferko prelanáril do novozaloženého časopisu Mladá tvorba. Mal to byť časopis pre mladých autorov, po ktorom sa už niekoľko rokov volalo. Bol potrebný, ale stranícky ÚV ho dlho nechcel povoliť. Ferko to nakoniec po známostiach nejako dokopal k výsledku. Získal mňa, takže redakciu sme tvorili len on, ja ajeho žena, ktorá robila technickú redaktorku. Inak vlastne pôsobila ako sivá eminencia, čo všetko sledovala. Dozerala hlavne na to, aby Milan zostal jednotkou vredakcii, aby sa nestalo niečo, čím by sme ho preskočili.
VKultúrnom živote mi bolo fajn, ale tu som sa cítil ako vnejakom westerne, keď priekopníci prerazia cez hory,cez Indiánov adivú zver azačnú si budovať osadu. Na ten časopis ozaj čakalo celé Slovensko. Grafomani ajhúfy mladých autorov. Do redakcie nám chodilo toľko príspevkov, že sme nimi naplnili niekoľko košov na bielizeň. Dostávali sme aj neuveriteľné množstvo listov. Milan Ferko rafinovane rozhodol, že by sme na to mali najať nejakých študentov. Mal jedno voľné miesto a zobral rovno dvoch. Mira Poláka aJoža Kota. Rozdelil im celý plat, asi 1300 korún, na polovicu. No keď netrávili celý deň vredakcii rovnako ako redaktori na plný úväzok, frfľal. Ako drotárska sirota veľmi rýchlo pochopil vykorisťovanie učňov.
Stouto partiou sme začali rozoberať hory pošty. Bolo to ohromne vzrušujúce. Mal som na starosti prózu. Doteraz nechápem, odkiaľ sa to všetko bralo. Množstvo balastu, všelijaké sračky, romány a poviedky grafomanov. Jednotlivé regióny nemali rovnakú úroveň, najstrašnejšie veci chodili zvýchodného Slovenska. Prišiel napríklad nejaký epos ozámku, napísaný v matematickom zošite rukou. Celý rýmovaný. Alebo národopisné spomienky, ako sa kedysi vniektorej dedine sviatkovalo.
Apotom som dostal do rúk poviedku nejakého chlapa zNitry, ktorý sa volal Ladislav Jarunek.Bol to švagor spisovateľky Kláry Jarunkovej, brat jej muža. Pracoval ako dispečer na nejakej stanici aopísal tamojšie pomery priam brutálne, aj sme to uverejnili. Bolo to onejakom chlapčati, žobráčikovi, ktorý hladoval, akeď sa na jarmoku otočil chlap, čo predával jaternice, šlohol mu nejaké jelítko zplechu ataké horúce mu spálilo brucho. Keď ho chytili, neľútostne ho zmlátili. Drsná poviedka, ale dýchal z nej život, ten trh ahlad toho chalana. A aj tvrdosť chlapa, ktorý videl len svoj zárobok, svoje peniaze, a pochopil, že ak príde ďalších dvadsať takých, nezarobí nič. Tá poviedka ma odškodnila za predošlých päť kíl balastu. Nopo nej som musel čítať ďalších päť kíl. Ale našlo sa tam i zopár skvelých vecí.
Zjavili sa aj výtvarníci. Napríklad Ernest Špitz, žid, ktorý scelou rodinou prežil posledný rok prenasledovania vzemľanke vlese, kde bývali aj vzime. Smrteľne tam ochorel na ľadviny anakoniec zomrel asi tridsaťdvaročný. Prišiel za mnou do redakcie anepoznal som ho. Strašne chudý,vyzeral ako mím. Amal aj pantomímske ambície, kúpil si kominársku uniformu arobil vnej nejaké etudy. Mal takú zvláštnu vnímavosť ajemnocit. Špitz navrhol krásnu, ale nerealizovateľnú obálku, vyzerala priam ako obraz, nedala sa použiť, lebo časopis musel mať nejakú uniformitu. Tak sme nakoniec vypísali aj súťaž, prišli všelijaké návrhy a komisia vybrala. Ako prvý ročník vyšli štyri čísla Mladej tvorby, od septembra do decembra, ďalší ročník už bol normálny.
Do redakcie začala chodiť Jarka Blažková, prišiel aj Tono Hykisch, ktorý najprv nedoniesol poviedku, ale príspevok oFrançoise Saganovej. Zrejme vyčítal niečo zpoľských časopisov. Prišiel Tono Baláž, zase iný typ, robustný, zemitý, realistický. Objavili sa aj známi autori, ktorí písali básne Milanovi Ferkovi asktorými kedysi pil. Zatiaľ to nebola trnavská skupina, ale prikvitli napríklad Jozef Mihalkovič aJán Ondruš, ktorý ešte vtedy študoval vPrahe. Prišiel Ľubo Feldek ako nadané geniálne dieťa, mal vtedy asi dvadsať.
Začali sa trúsiť aj moji kolegovia, tí sopliaci ešte zo školy – Števo Drug, Vlado Petrík, Mišo Gáfrik. Písali kritiky. Očasopis sa zaujímal aj Edo Grečner, ktorý vtedy ešte nemal možnosť režírovať, iba dramaturgoval. Skladal aj básne, ale z toho mu myslím nič nevyšlo. Ja ho však mám vo vedomí ako skvelého filmového kritika, ktorý napríklad produkoval také texty otalianskom neorealizme, že to rovno habala cenzúra. AVojtech Mihálik, veľký kultúrny koryfej, pritom mudroval, že: „To, čo je časté, ešte nie je typické! Typické je to, čo pohýna historický vývin dopredu.“
Moja mama Mladú tvorbu nenávidela. SFerkovcami sme sa totiž obyčajne radili aj vsobotu alebo vnedeľu. Zväčša unich doma. Nedostal som sa teda do Trenčína a ona reptala alamentovala.
Redakčné porady prebiehali vrodinnom kruhu – Ferková zalomila, nalepila na strany korektúry aspoločne sme uvažovali, čo kde prehodiť. Nebolo to len zamestnanie, ale priam spôsob života.
Aod začiatku sme zažívali útoky. Jednak nám nedal pokoj Mihálik ako tajomník zväzu spisovateľov. Zúril, keď sme si vymysleli Poéziu všedného dňa – ako mali napríklad Česi včasopise Květen – spojil si to sfilmovou poetikouEduarda Grečnera apostavil sa proti. No oveľa horšie bolo, že nám šialene závidela Smena, všetci tí mladí zväzácki novinári. Mysleli si, že to majú robiť oni, hoci to by dopadlo zle – šli by na to rôznymi agitkami. Cítili sa dotknutí. Mladá literatúra má predsa patriť pod zväz mládeže! Všetko musí byť organizované apod palcom!
Stalo sa napríklad, že Laco Szalay mal humoristickú poviedku o chalanovi, čo tvrdí rodičom, že študuje právo, ale namiesto štúdia hrá biliard astane sa majstrom. Proste zarábal ťažké peniaze za hru adomov chodil ako študent práva. ASlavo Kalný, významný reportér, mal príspevok, že kazíme mládež aučíme ju, aby neštudovala, ale sa len hrala. Vyvrcholilo to tým, že šéfredaktor Smeny Bohuš Trávniček, ktorý sa neskôr záhadne utopil na Železnej studienke, nás napadol za „bezideovosť“ a„nihilizmus“, asprdol štyri poviedky – Jarky Blažkovej, Jozefa Kota, Petra Balghu aAntona Hykischa. Nehorázne nám naložil. Chodili za nami ľudia ahovorili: „Toto tak nemôžeme nechať, to je útok na generáciu! Nehorázne! Takto písať oliteratúre!“ Všetci nám prejavovali solidaritu akaždý chcel napísať odpoveď. Keby to spravila polovička znich, mohli sme vydať špeciálne číslo odpovedí. No prišiel deň uzávierky anikto neposlal ani riadok.
