Ukážka z diela

melanchólia neviem

(autorský výber)

zimná prechádzka

pohmkávať si mimo nahrávacieho štúdia ako na počiatku, nič mysliteľné

hneď na to sa vynoria hudby, dážď sosnehom, padajúce kopýtka pohybovanej lanky

počujem umývanie apranie, čistenie akladenie vecí na svoje miesto

štvrtú vetu počuť niekde zo zeme, zo spiacich kvetín, sme obývané

Nikdy sa nepohybuje bez toho, aby neprikrylo mračno.

Všetky tie tiché stopy vedúce nakoniec ksebe.

Naklonené vetrolamom vŕši sa na vysokých závejoch.

Počas dlhých zimných večerov znáša svit geometrie.

Na chvíľu podobné riedkemu plátnu splýva sobrazom toho,

čo sa odohráva.

Anezastaví sa, keď sa snehuliak pretvaruje pod hustými vločkami.

Sneženie je svet sám osebe, chránený pred snehom.

Na povrchu je pocit širokého pohľadu askúmania, v

ktorom zostáva vystavené.

oesenciách

r. j.

pozerám na výbežky písmen, každý odniekiaľ pochádza

písmeno je dovedna, keď saspoznáva

aj to, čo po niečom nezostane, je veľmi pekné ačitateľné

nejaké poľné vety medzi smrekovým lesom

medzi smrekovými lesmi, ktoré niekde sú

modré steblá akríky naokolo majú svoj vysnívaný vzhľad

Pomedzi húštie, vkroví porastu vidieť, že sa nerozkladá, vstrebe húštinu ako nádych avydýchne ju ako húštinu.

prvá láska

Na vyrovnaných planinách ležia obnoviteľné záveje.

Ak sme si my dvaja boli na jar všetkým, musia byť vsnehu ostrovčeky trávy.

Navzájom ovinutí ako pupenec okolo černíc, sjedinou

synapsiou na každom tŕni.

Možno osnehu niekedy povedať, že je najčistejší?

Miesta priľnutia, ktoré prenáša, trvajú dlhšie, než

vysnívaný spánok.

Keby sme milovali ako rastliny, mohli sme sa teraz dotknúť.

Povedali by sme pustá krajina, ale hovorili by sme my prichádzame.

orfeus, eurydika

hľadia na všetko ako na svet ktorý vidia obrys

y izby obrátenej kprístrojom ku kanyle knihy čo

sa nevládzu otvoriť prírodu ktorá má strach

z prázdnoty vdychujú sa cítia sa cítia niečo in-

tenzívne také intenzívne že nevedia čo to je

ձDzť.

Čo je nedotknuté, je nemilované, ak je vietor, stačí

na to jediný strom1.

Všetky zložky sa spoja, preľnú,vytvoria nielen

udalosť, ale aj citovú väzbu knej.

Plaváreň, obliny bazéna, odtlačky na stenách, tvoje

aktuálne, mokré telo, všadeprítomná vlhkosť.

Ak by sme boli len tým, čo si vieme predstaviť,

odkiaľ pochádza stav pravdepodobnosti, predstava

niekoho, kto si vie predstaviť všetko?

Vstávanie zvierat, charizmatické rastliny, sociálne

leto, dlhé, prázdne, sociálne leto.

1kurzíva Louis Glucková

m. h.

ach, rastliny, ktoré rastú vtedy, keď ich nevidíme,

keď pre ich otvorenú tvár nevidíme padať ich kvety, len

kým sú

ýǰ첹

Znášanie mrznúceho oxidánu, ľadových dendritov

usadzovaných vo vrstvách zdola.

Na zasneženej doske sú navzájom poprekrývané stopy

ýǰ.

Jej prirodzený pohyb umožňuje zbaviť sa vlastných

predstáv lepšie než väčšina súčasného umenia.

Medzi belasým vrchom hlavy a modrým pásikom cez

oko je biely pruh, aj líca sú biele.

Chvíľu nad snehom, jedného vzhľadom nad druhé, vidieť

n-tú prítomnosti.

Tmavohnedosť, sivosť, na okraji letiek vyslovenú

پDzť.

satiety

modlím sa s hlasmi zo záznamu, neviem, čo si mám

otom myslieť

vydávame zvuky, ktoré sa prelínajú, ako keby nás

bolo niekoľko

Ako všetko na svete, aj ona je zároveň priehľadná,nikto

ju nevidel snívať.

Bielu kôru napína na prasknutie, aby sa nestratila v neprítomnom pohľade.

Vinie sa pomedzi polohy, jej ruské výjavy strhlinami vprítmí.

V noci sa ukazuje zmnohých mračien a mesiacov.

Prívetivá k vyšším korunám dočiahne na konce svojich konárov.

Civie nad seba, či nesplynie snebom pozorovateľa.

Zmĺkne, keď sa chce vyjadriť bez silného vetra, a nie je pri tom, keď sa opisuje.

Čo je vysloviteľné, je aj možné.1

Mačka dôstojne kráča po záhrade, zlabiek jej opadáva

ážď.

Zostáva dážď navždy dažďom alebo to bola vždy len voda?

Vzaplavenej šachte stojím po kolená pod hladinou.

Sprázdnymi rukami sa snažím urobiť zveľkého celku menší celok.

Vlčie maky na dvore vyšľahli aprerástli ma, prevýšení

vyzeráme vymyslene.

Tí, čo zostanú, budú hrať na husle zkonárov.

Podobne zmizne väčšina slov, ktoré sa nemohli stať

organizmom.

1Ludwig Wittgenstein

sehnsucht

Kto chce vidieť skutočnosť ako to, čo sa nedá nahradiť?

Vločky majú zahalený vzhľad, sneh je habituálny.

Vidieť zarezávanie rieky do zdvíhajúceho sa podložia.

Tieto dve deiktické gestá vdvoch obrazoch poukazujú na vzdialený jav aneprítomné rysy.

Tu niekde sú tiež ikony teraz (stále) anové (veľmi staré).

Pod inovatkou haluzí, s vytesanýmpsom pri nohách, s výrezom líšky, všetko sa díva nehybne inam.

z detstiev

Na dverách dobre vidieť, že nie sú na začiatku ani

na konci, sú medzi začiatkom a dverami amedzi

koncom adverami.

Medzi otvorením azatvorením sú popraskané vrstvy

náterov, dosky sčakajúcou kľučkou, vítajúce

alúčiace sa sdverami.

Niečo sa musí dať otvoriť, aby som sa budil

sočakávaním, niečo musí zostať zatvorené azaplniť

moje sny.

Medzi mnou amačkami sú dvere ale to ony majú

škrabať na moje dvere anie ja na ich dvere.

orfeus, eurydika

Podľa vonkajšieho vzhľadu sú pokladaní za stromy.

Obrysy troch alebo dvoch stromov vdiaľke vyzerajú

ako začiatok veľkého lesa alebo parku, ktorý sa tiahne

ksadom.

Ich neurčitý tvar sa podobá viac na ich tvar

dzDzٰí.

So siluetou, ktorú vrhajú, sa vytráca výjav, ako dlho

sa vracajú záhrady?

Hľadia na všetko ako na svet, ktorý vidia.

Držia sa stromov aby ich nevymenili za pohľad na ne.

Obrysov kontúr,línií, povrchov a tieňov, valcov a

kužeľov, vktorých rastie svetlozelený chlorofyl.

Niečo zmojich obrazov ustavične vypadáva, neznáma

rastlina, odbehnutá mačka, oblak, deti keď sa ešte iba

hrajú na deti.

Medzitým sa ku mne pripojilo mačiatko, obišlo so

mnou Zimnú hôrku ana mieste, kde sa ku mne pridalo,

odbehlo preč.