ղľáԾ
zimná prechádzka
pohmkávať si mimo nahrávacieho štúdia ako na počiatku, nič mysliteľné
hneď na to sa vynoria hudby, dážď sosnehom, padajúce kopýtka pohybovanej lanky
počujem umývanie apranie, čistenie akladenie vecí na svoje miesto
štvrtú vetu počuť niekde zo zeme, zo spiacich kvetín, sme obývané
Nikdy sa nepohybuje bez toho, aby neprikrylo mračno.
Všetky tie tiché stopy vedúce nakoniec ksebe.
Naklonené vetrolamom vŕši sa na vysokých závejoch.
Počas dlhých zimných večerov znáša svit geometrie.
Na chvíľu podobné riedkemu plátnu splýva sobrazom toho,
čo sa odohráva.
Anezastaví sa, keď sa snehuliak pretvaruje pod hustými vločkami.
Sneženie je svet sám osebe, chránený pred snehom.
Na povrchu je pocit širokého pohľadu askúmania, v
ktorom zostáva vystavené.
oesenciách
r. j.
pozerám na výbežky písmen, každý odniekiaľ pochádza
písmeno je dovedna, keď saspoznáva
aj to, čo po niečom nezostane, je veľmi pekné ačitateľné
nejaké poľné vety medzi smrekovým lesom
medzi smrekovými lesmi, ktoré niekde sú
modré steblá akríky naokolo majú svoj vysnívaný vzhľad
Pomedzi húštie, vkroví porastu vidieť, že sa nerozkladá, vstrebe húštinu ako nádych avydýchne ju ako húštinu.
prvá láska
Na vyrovnaných planinách ležia obnoviteľné záveje.
Ak sme si my dvaja boli na jar všetkým, musia byť vsnehu ostrovčeky trávy.
Navzájom ovinutí ako pupenec okolo černíc, sjedinou
synapsiou na každom tŕni.
Možno osnehu niekedy povedať, že je najčistejší?
Miesta priľnutia, ktoré prenáša, trvajú dlhšie, než
vysnívaný spánok.
Keby sme milovali ako rastliny, mohli sme sa teraz dotknúť.
Povedali by sme pustá krajina, ale hovorili by sme my prichádzame.
orfeus, eurydika
hľadia na všetko ako na svet ktorý vidia obrys
y izby obrátenej kprístrojom ku kanyle knihy čo
sa nevládzu otvoriť prírodu ktorá má strach
z prázdnoty vdychujú sa cítia sa cítia niečo in-
tenzívne také intenzívne že nevedia čo to je
ձDzť.
Čo je nedotknuté, je nemilované, ak je vietor, stačí
na to jediný strom1.
Všetky zložky sa spoja, preľnú,vytvoria nielen
udalosť, ale aj citovú väzbu knej.
Plaváreň, obliny bazéna, odtlačky na stenách, tvoje
aktuálne, mokré telo, všadeprítomná vlhkosť.
Ak by sme boli len tým, čo si vieme predstaviť,
odkiaľ pochádza stav pravdepodobnosti, predstava
niekoho, kto si vie predstaviť všetko?
Vstávanie zvierat, charizmatické rastliny, sociálne
leto, dlhé, prázdne, sociálne leto.
1kurzíva Louis Glucková
m. h.
ach, rastliny, ktoré rastú vtedy, keď ich nevidíme,
keď pre ich otvorenú tvár nevidíme padať ich kvety, len
kým sú
ýǰ첹
Znášanie mrznúceho oxidánu, ľadových dendritov
usadzovaných vo vrstvách zdola.
Na zasneženej doske sú navzájom poprekrývané stopy
ýǰ.
Jej prirodzený pohyb umožňuje zbaviť sa vlastných
predstáv lepšie než väčšina súčasného umenia.
Medzi belasým vrchom hlavy a modrým pásikom cez
oko je biely pruh, aj líca sú biele.
Chvíľu nad snehom, jedného vzhľadom nad druhé, vidieť
n-tú prítomnosti.
Tmavohnedosť, sivosť, na okraji letiek vyslovenú
پDzť.
satiety
modlím sa s hlasmi zo záznamu, neviem, čo si mám
otom myslieť
vydávame zvuky, ktoré sa prelínajú, ako keby nás
bolo niekoľko
Ako všetko na svete, aj ona je zároveň priehľadná,nikto
ju nevidel snívať.
Bielu kôru napína na prasknutie, aby sa nestratila v neprítomnom pohľade.
Vinie sa pomedzi polohy, jej ruské výjavy strhlinami vprítmí.
V noci sa ukazuje zmnohých mračien a mesiacov.
Prívetivá k vyšším korunám dočiahne na konce svojich konárov.
Civie nad seba, či nesplynie snebom pozorovateľa.
Zmĺkne, keď sa chce vyjadriť bez silného vetra, a nie je pri tom, keď sa opisuje.
Čo je vysloviteľné, je aj možné.1
Mačka dôstojne kráča po záhrade, zlabiek jej opadáva
ážď.
Zostáva dážď navždy dažďom alebo to bola vždy len voda?
Vzaplavenej šachte stojím po kolená pod hladinou.
Sprázdnymi rukami sa snažím urobiť zveľkého celku menší celok.
Vlčie maky na dvore vyšľahli aprerástli ma, prevýšení
vyzeráme vymyslene.
Tí, čo zostanú, budú hrať na husle zkonárov.
Podobne zmizne väčšina slov, ktoré sa nemohli stať
organizmom.
1Ludwig Wittgenstein
sehnsucht
Kto chce vidieť skutočnosť ako to, čo sa nedá nahradiť?
Vločky majú zahalený vzhľad, sneh je habituálny.
Vidieť zarezávanie rieky do zdvíhajúceho sa podložia.
Tieto dve deiktické gestá vdvoch obrazoch poukazujú na vzdialený jav aneprítomné rysy.
Tu niekde sú tiež ikony teraz (stále) anové (veľmi staré).
Pod inovatkou haluzí, s vytesanýmpsom pri nohách, s výrezom líšky, všetko sa díva nehybne inam.
z detstiev
Na dverách dobre vidieť, že nie sú na začiatku ani
na konci, sú medzi začiatkom a dverami amedzi
koncom adverami.
Medzi otvorením azatvorením sú popraskané vrstvy
náterov, dosky sčakajúcou kľučkou, vítajúce
alúčiace sa sdverami.
Niečo sa musí dať otvoriť, aby som sa budil
sočakávaním, niečo musí zostať zatvorené azaplniť
moje sny.
Medzi mnou amačkami sú dvere ale to ony majú
škrabať na moje dvere anie ja na ich dvere.
orfeus, eurydika
Podľa vonkajšieho vzhľadu sú pokladaní za stromy.
Obrysy troch alebo dvoch stromov vdiaľke vyzerajú
ako začiatok veľkého lesa alebo parku, ktorý sa tiahne
ksadom.
Ich neurčitý tvar sa podobá viac na ich tvar
dzDzٰí.
So siluetou, ktorú vrhajú, sa vytráca výjav, ako dlho
sa vracajú záhrady?
Hľadia na všetko ako na svet, ktorý vidia.
Držia sa stromov aby ich nevymenili za pohľad na ne.
Obrysov kontúr,línií, povrchov a tieňov, valcov a
kužeľov, vktorých rastie svetlozelený chlorofyl.
Niečo zmojich obrazov ustavične vypadáva, neznáma
rastlina, odbehnutá mačka, oblak, deti keď sa ešte iba
hrajú na deti.
Medzitým sa ku mne pripojilo mačiatko, obišlo so
mnou Zimnú hôrku ana mieste, kde sa ku mne pridalo,
odbehlo preč.
