ղľáԾ
PRÍBEHOVÝ ROMÁN, KONEČNE
Čo má robiť Príbeh vtomto románe? Je osamelý, kamkoľvek sa obráti, odnikiaľ nemôže očakávať oporu. Takto to nepôjde. Je stratený. Nie naveky, samozrejme. Len dočasne, ale aj to je viac, než koľko môže uniesť. Hranice tolerancie Príbehu nebývajú nekonečné, bezhraničná zhovievavosť by ho mohla úplne zničiť. Potom by to už nebol Príbeh, len text.
Toto je text, v ktorom je Príbeh stratený.
To je dobrodružné konštatovanie. Alebo aspoň tvrdenie, zktorého cítiť prítomnosť nastávajúceho dobrodružstva. Aby sa dobrodružstvo mohlo naplno anefalšovane prejaviť, nesmel by chýbať dynamizmus. Príbeh by sa mohol napríklad potulovať. Lenže nemôže: je statický.
Nie je statický preto, lebo neobsahuje dostatok dynamickej informácie: to gramatika ho zakukľuje do nepotrebnej, obťažujúcej rigidity, teda statiky. Príbeh teda musí zápasiť sgramatikou textu. Je na to celkom sám.
Čo tento text prichystal pre náš Príbeh?
Príbeh je zrazu náš? To čítame prvýkrát, odkedy sme sa vydali po jeho stopách. Aprečo je náš? Čo také ho snami spája?
Takéto otázky môže položiť iba Text. Takto sa bráni, nechce, aby pohľad po ňom rýchlo lietal. Kĺzal. Nechce byť konzumovaný, zábavnosť je preňho druhoradá. Jediné, po čom naozaj túži, je prinavrátenie rituálneho rozmeru. Kde prišiel ktakémuto rozmeru? Samovoľne si ho prisúdil. Príbeh by mu rituálny rozmer nebol poskytol, pretože on sám chcel byť rituálom.
Adlho aj bol.
Alebo si to oňom aspoň mysleli.
Bol rituálom, ktorý nás čakal pri raňajkách, akeď sme večer zaspávali, posledný zhasínal nočnú lampu. Vspálni sa však jeho pôsobisko nekončilo: často nám prenikol aj do sna atam nás zabával ďalej. Trošku postrašil, trošku rozosmial, pošteklil. Len aby sme sa kĺzali anevšímali si Druhé významy.
Druhé významy zatiaľ povyliezali na povalu Textu atam tíško chradli. Po uplynutí istého času prestali čakať na svoje vyslobodenie. Vízia rytiera, ktorý by do nich vlial novú silu, sa rozplynula.
Amy sme sa len kĺzali akĺzali avôbec nepomysleli na to, že pod ľadom je ešte voda. Apod vodou dno.
APríbeh nám tvrdil, že ľad je zľadu. Verili sme mu, lebo ľad nevyzeral ako voda. To nás držalo nad vodou. Nikdy sme neuvažovali otom, či je pod vodou naozaj nebezpečne.
Príbeh nemá rád vodu, lebo nevie plávať tak dobre ako Text. Príbeh vie plávať iba jedným smerom, jedným štýlom aiba vtakom bazéne, kde dočiahne na dno.
Napriek tomu, že Príbeh zriedkakedy opúšťa svoj bazén, neopovrhne ani riekou. Rieka sa tiež valí len jedným smerom aniekedy, keď sa po výdatných dažďoch vzduje, zvalí most. Tým mostom je Text.
Keď je Text pevný adostatočne odolný, môžeme po ňom prejsť na druhý breh astretnúť sa tam sDruhými významami. Nemusíme sa vždy ponáhľať: chvíľku môžeme na moste postáť alen tak hľadieť na drobné smietky unášané riekou. Odpadkov je však toľko, že sa poľahky môže stať, že si nevšimneme Príbeh.
Vpodstate sme celkom altruistickí, keď sme obetovali čas avydali sa hľadať Príbeh. Jeho zábavné triky napáchali vnašom živote už toľko škôd, že si vlastne nezaslúži, aby sme ho hľadali. Keď sa raz stratil, tak sa stratil, asi to tak malo byť, treba ho nechať tam, kde je. Nech aj on chvíľu chradne. Nezabúdajme na to, čo vykonal Druhým významom: nechal ich chradnúť na povale, kde sa ich mohli zmocniť pavúky, myši, potkany, ba aj nejaká nenásytná aperverzná mačka.
Hľadajme ďalej.
Povedalo sa, že Príbeh sa stratil vTexte. Tak prečo sa tu hovorí omoste, rieke adruhom brehu? Och, pravdaže, veď nevieme, čo je Text. Dlho ležal chorľavý vlazarete zvanom Príbeh! Zabudli sme, že Text, ktorý by sme počas svojho života nemali nechať neprečítaný, nie je vždy zaznamenaný vpísme. Vrátime sa teda kmostu, rieke abrehu? Pravdaže!
Text je trojrozmerný, akeby sme mali rukolapný dôkaz, že existujú aj ďalšie rozmery, tak pokojne aj viacrozmerný. Ostaňme však nateraz pri tom, že náš Text má tri rozmery, vzduch, vodu, oheň, drevo, železo, zem. Sú vňom vybudované mestá, ktoré sa zas striedajú svyľudnenými krajinami. Mestá akrajiny obývajú ľudia, zvieratá, vtáky, ryby, deti. Na dorozumievanie izavádzanie používajú rozličné jazyky. Tie jazyky majú svoje písma – aby sa spôsoby dorozumievania azavádzania mohli zvečniť. Myšlienky ačiny obyvateľov trojrozmerného sveta sa rozbiehajú toľkými smermi, že vtesnať ich do zábavného príbehu by bolo čosi ako fašizmus alebo kastrácia, aby sme príliš neodbiehali kabstraktným pojmom. Skrátka: príbehy kastrujú svet. Veď myšlienky ačiny sú len spochabený hmyz nad nočnou lampou. Ako ich skrotiť, aby sa správali podľa pravidiel príbehu? Aký by ztoho mali úžitok?
Poletujú všetkými smermi, zavše sa pária, inokedy do seba zúrivo vrážajú. Myseľ poprevŕtavali spleťou chodieb aurobili si znej hanebnú ahygienicky veľmi pochybnú nocľaháreň. Atie časti mysle, ktoré táto architektonická neposednosť nápadov apohnútok ušetrila, sa teraz podobajú na poľutovaniahodný, nedostatočne zásobovaný antikvariát.
Avtomto antikvariáte teraz šaškujem, predstieram, že hľadám nejaký Príbeh, ktorý sa stratil vnejakom Texte.
Nijaký Príbeh nehľadám, nič sa nestratilo. Zpitvora ku mne preniká upokojujúce kotkodákanie. Nie som vnijakom antikvariáte, neznášam plesnivé, zaprášené knihy alabyrinty.
ZObsahu bude dobrá polievka. Obsah zatiaľ žije, no ak sa nechceme vzdať polievky, budeme ho musieť zarezať.
Tomu, čo sa nachádza medzi živým Obsahom apolievkou, sa hovorí Príbeh.
ŠPIONÁŽNY ROMÁN
Istý recenzent včera vjednej recenzii napísal:
Na úrovni vety vie štylizovať ako málokto, čo potvrdzuje hneď prvá veta prvej poviedky.
Prvá veta prvej poviedky sedí teraz vútulnej kaviarničke, pôsobivý výstrih, ľahostajný pohľad, súmerná noha prehodená cez druhú súmernú nohu. Lebo Prvá veta prvej poviedky má dve nohy anehanbí sa ani za jednu znich.
Čo robí Prvá veta prvej poviedky vútulnej kaviarničke? Číta. Ačo také číta?
Číta toto:
Autorovi absolútne chýbajú témy anámety, takže svoje remeselné schopnosti písať nemá na čom realizovať. H. neponúka vtejto knihe nijaký zaujímavý či nebodaj originálny príbeh.
Prečo Prvá veta prvej poviedky číta? Chce azda takto zabíjať čas? Veru áno. Nudí sa, no do tejto útulnej kaviarničky sa neprišla nudiť, ale čakať. Čakať? Veru áno, na svojho milenca.
Jej tajným milencom je Príbeh.
Och, zas tá nenásytná pažravosť! Bez príbehu sa už ani nenaraňajkujeme! Ale prečo musí byť zaujímavý aoriginálny?
Na Príbeh si počkáme.
Príbeh je veľmi rozlietaný, takpovediac mystický. Čo to znamená? To znamená, že so svojimi nepriateľmi vychádza dobre. Uvedomuje si ich didaktické poslanie na tomto slzavom svete. Ďakuje im za napätie, vktorého plodnosti sa rodia šumy rôznych recenzií. Príbeh vie, že to zvyšuje trpezlivosť Prvej vety prvej poviedky.
Prvá veta prvej poviedky aPríbeh majú dohovorený presný čas stretnutia, no Prvá veta prvej poviedky aj tak loví vo vodách recenzie po nejakej výrečnej stope Príbehu. Prvá veta prvej poviedky si rada domýšľa Príbeh: impulzy pritom čerpá ztoho, čo na stránkach periodík zanechali literárni kritici, prípadne spisovatelia, ktorí sa dali presvedčiť, aby napísali recenziu.
Prvá veta prvej poviedky vie, že by nemala vymýšľať príbehy oPríbehu alebo oprvých vetách prvých poviedok, pretože by ju kritik mohol obviniť ztoho, že nemá tému. Prvá veta prvej poviedky však nesmie teraz nechať ležať úhorom ani svoje vnady inšpirujúce kfantáziám klzkým ako úhor: povytiahne teda okraj svojej sukienky, aby kritika, ktorý sedí pri stolíku naproti, priviedla na iné myšlienky.
Iba slepý si nevšimol, že jediné, čím sa kritik oproti zapodieva, je nehanebné pozorovanie Prvej vety prvej poviedky. Len aby sa to neskončilo vraždou, pomyslí si mierne frustrovaná Prvá veta prvej poviedky. Vražda by síce na chvíľu presvedčila kritika, že téma apríbeh nechýbali, no súčasne by ho priviedla kúvahám obraku.
(Citlivejší kritik však musí vedieť, že prvá veta, ktorá na seba čo len trošku dá, býva taká oslňujúca, až to paralyzuje aj tie najaltruistickejšie záchvaty príbehu. Ešte citlivejší kritik vie aj to, že prvotriedna prvá veta apríbeh sú dve veci, dva navzájom neprepojené fenomény, natoľko neprepojené anezávislé, že to niekedy ústi až do krajnej nevraživosti.)
Prvá veta prvej poviedky však vie, že ak chce mať rukolapný sexuálny úspech, nesmie sa zľaknúť ani braku.
Veď sa ani neľaká.
Spoza azylových skiel slnečných okuliarov pozoruje dianie vútulnej kaviarničke. Príbeh nesmie uniknúť jej pozornosti. Hoci ho pozná už dlho, veď spoločnú rozkoš okúsili vnejednom hodinovom hoteli priemernej štylistiky, jeho výzor je zakaždým iný. Príbeh vystupuje vtomto príbehu ako veľký gigolo, no je to len zdanie, pretože vskutočnosti je monogamný asvetami nezahýba. Aj sPrvou vetou prvej poviedky spáva zriedkavo, hoci tá by privítala hustejší výskyt tejto nízkej aživočíšnej zábavky. Lebo Prvá veta prvej poviedky má temperament, čo sa oPríbehu nie vždy dá sistotou povedať.
Prvá veta prvej poviedky je oveľa skúsenejšia ako ostatné vety: Autor sa najviac potrápil práve sňou. Čím ďalej vpríbehu pokročil, tým menej pozornosti venoval vznikaniu ďalších viet: únava materiálu. Autor sa nenamáhal zbytočne: Prvá veta prvej poviedky je taká krásavica, že sa pokojne môže prihlásiť do súťaže krásy. To sa však nikdy nestane, lebo jej telesnú krásu zatieňuje múdrosť. Je to múdrosť posplietaná zo strategických, takpovediac až špionážnych manévrov: preto tie slnečné okuliare.
Keďže Prvá veta prvej poviedky je skúsená amúdra, nemá ilúzie, apreto presne pozná svoje poslanie vtomto príbehu. Pozná hranice svojich možností. Pozná hranice tohto príbehu. Akeďže má sklony kšpionážnym manévrom, vie aj to, že vtomto príbehu sa sleduje niečo iné, nie tento príbeh. Na Príbeh sa tu, samozrejme, čaká len naoko.
Prvá veta prvej poviedky vytiahne zkabelky malý zápisník anapíše: „sabotáž uznaných pravidiel pravopisu“. Prvá veta prvej poviedky vie, že tam, kde sa práve nachádza, vládnu pravidlá mužského sveta. Aten nesľubuje aneobľubuje vybočenia, výnimky, nečakané udalosti, nepravidelnosti, inšpiráciu, improvizáciu, hru.
Prvá veta prvej poviedky vie aj to, že svoje inovácie jazyka musí skryť pod zdanlivo uhladenú štylistiku, pod nenápadnú, suchú, frigidnú syntax. Takže sabotáž prebieha pod povrchom dodržiavania pravidiel pravopisu apod povrchom sabotáže sa odvíja návrat kpravidlám. Ato všetko len naoko.
„Nikoho sme sem neprišli zabávať,“ napíše po chvíľke zamyslenia do svojho zápisníčka Prvá veta prvej poviedky. Apotom dopíše: „ale aby sme ukázali alebo utajili svoju odvahu byť vopozícii za každých okolností.“
Prvá veta prvej poviedky, hoci je múdra akrásna, jej pohľad melancholický aživočíšny, hlas gotický, vyznačuje sa aj neopatrnosťou. Keby tieto zápisky unej našli, mohlo by to vážne ohroziť ďalšiu realizáciu plánu. Čo bude potom sPríbehom?
Príbeh sa bude musieť pridať khomosexuálom, pajácom afašistom. Osvojí si heslo: „Nechaj žiť, aby bolo možné ďalej vraždiť.“
Kde je Príbeh?
Príbeh stojí pred bankomatom.
Kritik vútulnej kaviarničke dopil kávu. Autor dopísal. Zvýrazných komiksových postáv tu sedí už len Prvá veta prvého príbehu.
Kávu dopil, ale neodišiel. Dopísal, ale od písacieho stola nevstal. Obaja blažene vyfukujú dym.
Vútulnej kaviarničke sa nečakane zjaví Príbeh.
Prvá veta prvej poviedky sa tvári, že si ho nevšimla.
Príbeh prejde rovno kbarovému pultu. Za pultom, vprestrojení za barmanku, čaká naňho Predposledná veta prvej poviedky. Prvá veta prvej poviedky ju neidentifikovala, apreto neplatí, že Príbeh nezahýba sinými vetami.
Príbeh odloží klobúk na barový pult. Vskutočnosti chcel len zakryť lístok, na ktorom stálo:
„Toto celé je len návod, schéma, vzorec. Nedajte sa oklamať. Každý si dosadí to, čo mu bude práve vyhovovať. Ľúbim ťa. Stretneme sa pri zadnom vchode.“
Kritik ostražito sleduje povedomého elegantného pána pri barovom pulte, nevie však, že je to Príbeh.
Autor nechápe, načo stvoril príbeh, keď aj tak nemá záujem oklamať tých, ktorí sa podľa Príbehu nemajú dať oklamať.
Prvá veta prvej poviedky ešte stále nevenuje pozornosť tomu, čo pri barovom pulte stvára Príbeh. Pomaly si zloží slnečné okuliare apohľadom začne provokovať Kritika.
Kritik sklopí oči.
Chce účet, ale čašník sa kamsi vytratil.
Čašník podáva Príbehu klobúk, ktorý sa ocitol na dlážke. Príbeh ho akoby náhodou zhodil, aby si barmanka mohla vziať lístoček.
Barmanka nie je bársaká žena: má literárne ambície. Spáva sAutorom, ktorý si ju sem príde večer vyzdvihnúť. To všetko sa však udeje vnejakom inom príbehu iného autora.
Vtom inom príbehu Prvá veta prvej poviedky vie, že Predposledná veta prvej poviedky sPríbehom flirtuje len naoko. Vskutočnosti ide ozastierací manéver. Zastrieť sa má buď nejaká špionážna akcia alebo tajný milenecký vzťah. Alebo príchod skutočného Príbehu, ktorého dvojníkom je henten tam pri barovom pulte.
Prvá veta prvej poviedky spáva teda sdvojníkom. Skutočný Príbeh by do hodinového hotela snijakou vetou nešiel. Skutočný Príbeh nezahýba, lebo nemá komu: je promiskuitný.
Na miestnej komandatúre sa jeho análny otvor stáva večer čo večer vrcholnou pochúťkou rozpálených gestapákov.
