ղľáԾ
Hrob
„Umelci najprv človeka ohúria rečami, tárajú... okadečom, nahovoria ti, že im je smutno na svete, azačnú prisahať, že si jediná žena, ktorá im môže pomôcť, ktorá ich môže vyslobodiť, akeď im uveríš, tak ťa potom oberú... až na kosť! Obžerú ťa až do kosti... anakoniec ťa nechajú tak, tak... ako takú živú mŕtvolu!“
Ján Johanides: Podstata kameňolomu
Prišiel si mi vybozkávať sladké pery, prišiel si do ka-viarne kdžúsu alikérom rovno zchlieva, vktorom si žil aktorý žil vtebe, hromadila amnožila sa vňom špina, podával si onej správy, každým razom trochu hlasnejšie, nástojčivejšie, och, aký si len bol... pri tom... aký si len bol... Atá jedovatá atmosféra chlieva, jeho hnisajúce steny avečne nejaká cigánska kurva na prestieradle neustlanej postele sa ti natrvalo vo-treli do dychu, do náhlych... niekedy frenetických asúčasne... paradoxne... strojených gest, do zlomenosti, do takého druhu zlomenosti, akým sa zvyčajne podčiarkuje povesť človeka bitého osudom, človeka, ktorý zámerne vybočuje zradu aobsmŕda viných sférach akvôli tomu je neraz kopaný do zadku, až sa mu tam zväčšuje diera alezie zneho výkal za výkalom. Prišiel si mi medzi pery apo bozku si sa mi ich ešte dotkol spakručím, zotierajúc tak odtlačok rozoklaného potvorského jazyka, neustále schovávaného za zubami na lepšie časy... Prišiel si mi snanovo prea-ranžovanými vlasmi, aby si zamaskoval zárodok lysiny na temene, čo mi bolo, sprepáčením, smiešne, veľmi smiešne sa mi to videlo... Lež náhle sa mi ťa uľútilo, nuž som predniesla hŕbu lichôtok, záľahu lichôtok, aby si si zasa neplakal do hrstí, že ťa ženiem za hranice znesiteľnosti, naservírovala som teda mladému pánovi vyberané lichôtky aodovzdala mu odkaz od Lovkyne, tej hračky zbohatlíkov, tej dôstojnej dámy, ktorá chodí shlavou hrdo vztýčenou, no oči vlčice, hnedočierne, sohňom, spostrehnuteľnou ozvenou krvi, hovoria za všetko, jasnou, precíznou rečou bez vykrúcačiek, odovzdala som ti odkaz od Lovkyne, ktorou si bol posadnutý tak, ako bývajú proroci posadnutí luhaním, sexom abudovaním vlastného mýtu... Bol si Lovkyňou posadnutý, hovorím!
Ja, vďačná aktérka príležitostných kopulácií, musela som počúvať tvoje vzdychy avečné fantazírovanie o žene, čo si svoju exkluzivitu vozí zParíža, básnieval si onej aprosil ma, aby som ti sňou diskrétnym spôsobom... alebo ináč, lebo všetko ti bolo ľahostajné, len keby, keby už... aby som ti dohodla stretnutie. To som, samozrejme, vybavila, aby si mohol byť spokojný, ja som pri tom nemala čo stratiť, veď ty si nikdy ozajstne neľúbil, nikdy som ťa nemala tak, ako ženy chcú mať mužov, neviazal si sa, bol si taký mladý, taký roztúžený, taký falošný, taký plný atráp slobody, ako by si sa bol býval mohol viazať? Neschopný lásky, bol si ako vták, ktorý si uľavuje vkaždom dostupnom hniezde... Ešte si sa pri tom rehúňal ako najatý. Odkaz od Lovkyne ti vyhladil vrásky na čele. Keď si si ho vypočul, zachvel si sa šťastím, pocítila som príjemnú vôňu, krásne si zavoňal tou radosťou, stále viac vône pri každom pohybe, zvýstrednej košele stúpali mraky parfu-mu ako akési potmehúdske signály zjašeného samca. Prijal si odkaz srumencom na tvári anával túžby ti napäl žilky na sluchách, lebo Lovkyňu si naozaj oddávna chcel, ateraz, keď ti odkázala, aby si na ňu počkal vparku pri soche Dejateľa, bol si načisto hotový, šepkal si mi to nad pohárom alkoholu vseparátnej miestnosti svýhľadom na ospalé letné námestie; miestnosť mala steny obložené koženým čalúnením, aby intímne rozhovory zaľúbených dvojíc či obchodné rokovania ponurých mafiánskych bossov či brblanie úchyláka avzdychy jeho novej Lolity nestávali sa záležitosťou verejnou; šepkal si mi, Hotový som, úplne som hotový, ani sa sňou už vlastne nemusím stretnúť, spravila ma na diaľku tými niekoľkými sprostredkovanými slovami, hotový som! Nič netušiac si ma zraňoval, nevedomky vtej kaviarni... zabíjal... Ale... čo ak si vedel? Ak si vedel, čo mi spôsobuješ, keď vmojej prítomnosti tak oslavuješ Lovkyňu, bolo vtebe treba uctievať stelesnené zlo. Som schopná milovať stelesnené zlo, napokon, som žena. Milovala som aodovzdane uctievala zlo snezmazateľnou pečaťou chlieva ašpiny.
Uistila som ťa, že účes máš vporiadku, lebo si sa veľmi bál blamáže. Bol potrebný ďalší alkohol, aby si pred stretnutím načerpal odvahy, akým si zamyslene popíjal, tíško som obdivovala tvoju nežnú, akomak zženštilú krásu apodmanivosť hermafrodita, ktorého si treba najprv pestovať ani vbavlnke, aby sprudkosťou muža prejavil zmyselnosť, pud. Mala som ťa rada. Rozprávala som otebe Lovkyni, ktorá ťa dovtedy vôbec nepoznala, iba čo ťa niekoľkokrát letmo zazrela vkaviarni, kde sa však skôr či neskôr stretne každý skaždým, lenže iba na kratučký okamih, povedzme, pri zrkadle vrozsiahlej vstupnej hale, lebo je to mimoriadne veľká kaviareň smnožstvom podlaží adlhých chodieb atoaliet asalónikov, každé zpodlaží je určené komusi inému, niekde hoduje smotánka, supy, dravci, niekde plačú intelektuáli, niekde drsní chlapi prekrikujú dunenie maďarského blues aniekde teda vintímnom ovzduší tichučkých nevier arozchodov aopätovných udobrení odhaľujú stehná kurvy ako Lovkyňa; teda keď som jej otebe hovorila, nepre-javila záujem, krémovala si chrbát ruky alenivo hľadela na stôl, kde vo vode šumel celaskon, lebo Lovkyňa po menšej pohlavnej nehode naháňa formu, lenže ja som sa nevzdávala... Mala som ťa rada... trpela som a... nevzdala som sa, napokon som ju presvedčila, lepšie povedané, ozvala sa vnej zvedavosť, ešte lepšie, vLovkyni sa ozvala lovkyňa, pochopila zmôjho rozprávania, že ty veru nie si zvodca, lovec, lež práveže obeť zpovolania, štvaná zver, ktorú treba ľutovať aktorá ztoho potom ťaží, schopná obžrať nič netušiaceho úspešného poľovníka až na kosť... Opýtala sa ma, prečo sa kvôli tebe tak usilujem, prečo ti ju zabezpečujem, prečo za teba priam orodujem, ja si však myslím, že to bola skôr taká rečnícka otázka aže práve neobyčajnosť azdanlivá nepochopiteľnosť mojej prepiatej snahy vzbudila jej záujem apomohla dosiahnuť cieľ. Ale nechcem sa vystatovať tým, ako som pre teba potom získala túto ženu, je to totiž tak či onak moja osobná prehra... Mala by som sa za to radšej hanbiť, áno, hanbila by som sa, ale na hanbu treba aj trochu hrdosti, bez nej hanby niet... Potom ešte hanby niet, keď sa nemáme pred kým hanbiť, keď sme všetci rovnakou mierou ponížení... práve to, špina dokonalého poníženia aprehry nás spájala toho popoludnia, ja som bola dohadzovačka aty si sa triasol od strachu, či Lovkyňa príde, či dodrží slovo, či to bude dobré, či nájdeš výrazy na vyjadrenie toho všetkého prevratného, čo vsebe máš ačo môžeš ponúknuť, len tie výrazy keby si našiel, výrazy na to všetko čarovné vtebe, aešte si sa bál, či sa ti postaví ači Lovkyni nebude príliš vadiť zápach tvojich chorých ďasien. Okolo pol piatej si sa zdvihol, rozlúčil sa auž si sa náhlil ksoche. Dejateľ bol vto sparné popoludnie vlhký od potu dlaní nezbedníčok, ktoré mu ukradomky siahali do rozkroku. Lovkyňa, ktorá pracuje vúrade, kde sa už niekoľko rokov snaží správať ako unavená, ale predsa vzorná rozvedená žena, sa oštvrť na päť upravila pred maličkým zrkadielkom, jemnou čiernou linkou okrúžila oči vlčice, preháňam, Lovkyňa má obyčajné oči alovkyňu vsebe tají... Ochvíľu už bola pri soche. Sledovala som vás spoza záclony. Trochu som plakala. Lovkyňa žije vpriestrannej vile skraja štvrte obývanej poväčšine milionármi. Jej otec nedávno čiastočne ochrnul následkom zranení, ktoré utŕžil pri neúspešnom prerokúvaní akejsi obchodnej záležitosti súvisiacej skúpou hotela, nuž je nevládny, dokáže však pohybovať pravou rukou, od rána do večera si nalieva; invalid teda buď pije, alebo podriemkava vo foteli, sťažka fučí aviečka sa mu zachvievajú. Jeho terajšia manželka nemá nič proti nevlastnej dcére, často sa stretávajú na medzipodlažiach kaviarne, diskutujú aich tváre sú za ľahučkým dymom cigariet, ktorý len neochotne dovoľuje prípadnému pozorovateľovi dešifrovať mnohoznačný kód ich vrások avyzývavých pohľadov. Lovkyňa má macochu celkom rada, chápe totiž pohnútky, ktorými sa macocha necháva viesť, akeďže otec už nemôže, neraz si ju obšťastní aj vposteli.
Invalidný pán váš príchod vôbec nezaregistroval. Lovkyňa sa postavila medzi otca atelevízor, sklonila sa kmrzákovi azalomcovala ním, aby takto upútala jeho pozornosť. Pán chrčal. Predstúpil si pred neho azazrel jeho zahmlené oči. Lovkyňa hodila rukou apovedala ti, aby si vzal zbarového pultu nejaké fľaše ašiel hore do obývačky. Tak si sa ocitol na poschodí apotom vstúpil do dverí napravo anaďabil tam na to, čo neskôr Lovkyňa nazvala biologickým gramofónom. Dostala ho vraj od vzdialených príbuzných zFrancúzska. Otých záhadných ľuďoch som počula už dávnejšie, ležala som vtedy medzi ružovými ačervenými podhlavníkmi na váľande širokej ako rieka včasoch, keď unáša príbytky aspotvorené postavy atrhá hrádze, nebola som sama, ležali sme žena pri žene, chamajdy sotva pätnásťročné vedľa zrelých kurtizán adokonca starien, telá sa dotýkali tiel vprepletenci príjemne rozhorúčenom túžbou, ktorá neznesie mužskú prítomnosť, naopak, vyžaduje si rafinovaný hodváb dievčenských či detských dlaní, ležali sme ahmýrili sa na váľande, skladali sme poklonu neresti azármutok bol ešte taký vzdialený... ani som ho hádam vôbec nepoznala... Lovkyňa sa pred nami promenádovala od jedného obloka kaviarenskej miestnosti kdruhému, bola vo vytržení, prudko gestikulovala, jej opätky vyklopkávali do mramoru búrlivú symfóniu aboky sa vlnili, až nejednej znás šlo srdce puknúť závisťou, gracióznosť pohybu priam volala po dotykoch, boky žobronili odotyky, hoci pohľad Lovkyne ostával nepreniknuteľný, lež tu itam oči vášnivo zaiskrili, vykríkla znich hladná vlčica. Čašník opatrne našľapoval za jej pätami arozdával do otrčených rúk poháre na vysokých stopkách, zatiaľ čo Lovkyňa rozprávala príbehy, tak ako každý večer usmerňujúc, ovládajúc náladu vášnivého klbka na váľande, rozprá-vala asugestívnosťou arýchlym spádom reči, tónom hlasu sa nás zmocňovala čoraz definitívnejšie ažiad-na znás sa nebránila, lebo žiadna sa ani nechcela brániť, vpodručí Lovkyne bolo tak... veď aj ty sám si sa chcel dozvedieť, ako tam je... ako tam len je... žiaduco... neodolateľne... Akeď teda rozprávala opríbuzných vo Francúzsku, hovorila onich sobdivom aúctou, nikdy, pri nijakej inej príležitosti som nepočula túto ženu hovoriť oniekom súctou, ale vtedy... Taká úcta sa jej objavila vhlase! Aako jej žiarili oči, keď onich..! Ale vkonečnom dôsledku neprezradila nič konkrétne, len samé nejasné narážky na ich starobylé sídlo poblíž Paríža, na nesmierny majetok, hej, pri zmienke omajetku tvárou Lovkyne preletel temný tieň závisti, alebo potom naznačovala čosi ofenomenálnych vynálezoch istého starého pána, ktorého laboratóriá si vraj získali vážnosť po celom svete, vtejto veci mi však ostáva záhadou, prečo som oňom nikdy predtým nepočula ani nečítala. Ten biogramofón, ktorý si uzrel vobývačke na poschodí, bol podistým die-lom onoho vynálezcu.
Lovkyňa ťa chytila za plece aviedla bližšie kprístroju, vysvetľujúc, že je to niečo úžasné, že odkedy to má, ani jej nezíde na um počúvať hudbu ziného zdroja, lebo toto človeka opantá, je to čosi, čo fantasticky pôsobí na najspodnejšie prúdy vľudskej duši, hudba ztohto gramofónu sa neponáša na žiadnu inú, práve len utajovaná podstata duše vnej rezonuje, takto apodobne hovorila auž ste stáli pri gramofóne, ktorý ako zariadenie na reprodukovanie hudby ostatne vôbec nevyzeral: bolo to skôr akvárium, sklenená nádoba asi tak stopäťdesiat centimetrov dlhá, meter široká asedemdesiat centimetrov vysoká. Vnádobe sa nachádzala hustá, žltkastá tekutina. Odporné živočíchy, ktoré ju obývali, akoby vyrastali zdolných kútov akvária. Pomaly, mátožne sa kymácali atak sa žltohnedá náplň mierne čerila, unášajúc svojím pohybom drobné slimáky od steny ku stene, aživočíchy, pripútané spodkom tela zdanlivo neoddeliteľne ku kútom akvária, za-každým, keď sa niektorý zo slimákov, hnaný vlnením tekutiny, ocitol vblízkosti ich hláv, vycierali naň hnusné papuľky. Živočíchy niekedy pripomínali jašte-rice či mloky, ich tvar však podliehal akýmsi deformáciám, nebol pevný, trvalý, menil sa každým pohybom atak sa znich neraz stávalo čosi nedefinovateľné, amorfné, vzbudzujúce vtebe odpor, dokonca hrôzu.
Chceš to počuť? opýtala sa Lovkyňa. Ale ty si pred-sa neprišiel kvôli hudbe, že? Ale aj tak, chceš to počuť? nástojčivo pokračovala Lovkyňa. Ty si tam však sňou bol preto, aby si jej najprv povedal, že ju už oddávna potajme sleduješ, že často nakúkaš do tajných zákutí kaviarne, kde sa ona zdržuje vspoločnosti bohatých podvodníkov, nuž apotom si tam bol kvôli láskaniu jej tela, kvôli prechádzke po líniách pŕs astehien abokov až kroztopaši, až do krutochvíle ukojenia... Nie po hudbu si ty prišiel! Tak už si ale sadni, no, veď na to všetko, čo chceš, je času ačasu, teraz budeš počúvať, dobre? nenechala sa presvedčiť Lovkyňa, pozri, tuto sa to zapína! pristúpila kakváriu adotkla sa rýchlym pohybom vypínača hore na stene apotom štvorice ďalších, ktoré boli umiestnené pri kútoch nádoby. Do ži-vočíchov začala zospodu vnikať ostročervená tekutina, stúpala vnich tak, ako keď za horúcich let-ných dní vteplomeroch stúpa ortuť, anáhle sa úbohé tvory začali neuveriteľne prudko pohybovať, telami im šklbalo, zvíjali sa aich papuľky sa naširoko roztvárali aobývačka sa zrazu naplnila... takým vreskom! takým skučaním... plačom... takým plačom muče-ných organizmov! Lovkyňa šepkala Len počúvaj, takto spieva bolesť, toto je orchester bolesti! Tie stvo-renia sú teraz až po okraj naplnené špeciálnou kyselinou, žieravinou, lenže nie takou, čo by ich mohla zahubiť, iba ich mučí, ale nikdy ich nezabije, ani keby im už striekala cez kožku von, ani tak ich nezabije, bude ich týrať donekonečna... Však si niečo také ešte nepočul? Nepočul si ešte? Spev bolesti! Takto sa rozkrikuje bolesť! Takto reve! Niekoľko kvapiek hustej, odpornej tekutiny ti zasiahlo tvár, našťastie, bola to tá žltkastá aslizká náplň akvária, nie kyselina, stekala ti po perách aroztrasenej brade, zatiaľ čo si sa celý meravý prizeral krutému divadlu, nedokázal si odvrátiť zrak od metajúcich sa hercov, ktorí hrali svoje úlohy – pochopiteľne – veľmi presvedčivo, predvádzali zvukovú podobu ozajstného pandemónia bolesti aty si sa pri tom vôbec necítil vinný, fakt, len si hľadel ako vdivadle, apo prvotnom zhnusení sa ťa postupne začalo zmocňovať nadšenie, podľahol si okúzľujúcej predstave, že to všetko je iba hra, naozaj iba divadlo, zrežírované Lovkyňou... Áno, tak toto už má úroveň, toto je hodné veľkolepej ženy! pomyslel si si, ale náhle ťa pre-mkol strach, lebo týrané živočíchy sa metali čoraz prudšie avrešťali skutočne odušu aty si sa začal báť, aby sa niektoré znich náhodou neodtrhli od dna nádoby anevyskočili do izby.
Po očku si sledoval Lovkyňu, ktorá spozornela na akýsi hluk dolu pred vilou, poodbehla teda kobloku avyzrela von, kde nad hrádzou ariedkym lesíkom práve zapadalo slnko, postavila sa na špičky akomusi pri bráne zamávala, potom sa vrátila ktebe ahlasito – aby prehlušila príšerný vresk živočíchov – oznámila, že bude žúr, prišli totiž nejakí jej blízki priatelia aznámi, pozvala ich macocha, ktorá vtej chvíli už zrejme viedla celú perepúť prízemím okolo spiaceho invalida ku schodom na poschodie. Do obývačky sa nahrnuli hostia. Celá skupinka bola už výdatne potúžená alkoholom aaj teraz sa všetci hneď vrhli na fľašky. Vboji o nápoje obzvlášť vynikal zavalitý chlapík vlesníckej uniforme, ktorý, keď sa primotkal až ktebe, poznamenal, že sa mu snajväčšou pravdepodobnosťou od prí-lišného pitia rozkladá mozog, ale že on salkoholom prosto nedokáže skoncovať, nuž si oprocese rozkladu aspoň robí podrobné zápisky. Dominantnou postavou medzi prišelcami bol však istý veľmi solídne zachovalý päťdesiatnik. Mal striebristé vlasy apečatný prsteň siniciálami JK. Podišiel kLovkyni adlho ju objímal. Vtej chvíli by si ho bol býval vedel zabiť! Sledoval si snenávisťou, ako sa Lovkyňa poddáva jeho láskaniu... Cítil si, ako vtebe kypí žlč... Som rada, že ity si musel pochopiť, čo je to bezmocnosť! Mal si sa radšej navždy stratiť všpine svojho chlieva, bolo by ti tam lepšie, bezpečnejšie! Lenže chliev si opustil, musel si preto za pokus ošťastie zaplatiť stratou pokoja, stratou vcelku znesiteľnej prázdnoty, ktorú si si nedokázal dostatočne ceniť avážiť.
Päťdesiatnik sa presunul kakváriu, prezrel si jeho obsah, započúval sa do vreskotu živočíchov, potom siahol na stenu abiogramofón vypol. Do ticha, ktoré nastalo, vyhlásil, že prístroj by sa dal dobre speňažiť aon to pre Lovkyňu zariadi tak, aby došlo kparádnemu daňovému úniku. Macocha vtedy poznamenala, že podľa jej názoru tvory vakváriu od včerajška podrástli. Vtejto chvíli si sa už vspoločnosti tých ľudí za-čal cítiť veľmi stiesnene, ba zúfalo, veď si pochopil, že sLovkyňou sa už nezblížiš, lebo do centra jej pozor-nosti neodvolateľne vstúpil ten snob spečatným prsteňom. Chcel si odísť, avšak macocha Lovkyne ti vtom zabránila, zaujal si ju, nuž ťa vzala pod pazuchu adala sa ťa presviedčať, že živočíchy vakváriu sa oči-vidne zväčšujú. Ty si jej bol naskutku ochotný prita-kať, lebo jeden zorganizmov už prevísal ponad bočné sklo nádoby aochvíľu cupol na dlážku aodbehol pod pohovku. Lovkyňa sa hneď vzdialila, aby priniesla fo-toaparát atú scénu si zvečnila. Snob sa vytratil za ňou, akým sa vrátili, stvorenie pod pohovkou svojím mohutnejúcim telom ten chatrný kus nábytku prevrá-tilo, pričom sa pod troskami ocitli niekoľkí hostia vrá-tane podnapitého lesníka, ktorému nečakaná nehoda vyrazila zrúk zápisník... Ty si sa zdesene predieral medzi hosťami ku dverám, ale keďže macocha bola do teba neustále pevne zakvačená, znemožnila ti únik, len si sa sňou mocoval anaťahoval apritom sa zdesene prizeral živočíchom, ktoré sa ťarbavo plazili dolu sklami akvária aslizko ťapkali prednými končatinami po koberci, zatiaľ čo zadnou časťou tela tkveli ešte na dne nádoby medzi slimákmi ačervená tekutina znich pomaly ustupovala, takže bolesti už zrejme necítili.
Lovkyňa sa vrátila aso smiechom všetko fotila, päťdesiatnik ju objímal, jeho prsty podopierali ženine prsia azabárali sa panovačne amajetnícky do bokov apevného zadku, ako kolíky, ako meravejúce chodidlá kraba.
Teba skrúcalo od poníženia, premáhal si sa, potláčal plač, cúval si, hľadajúc východ, nechcel si už ani vidieť tú skurvenú ženu, vrhol si sa ku dverám, ale macocha ti visela vnáručí, vzlykala Aha, rastú, rastú, vrieskala, nebol si slepý, naozaj rástli, možno by si ušiel, ale visela ti vnáručí, prudko si sa obzrel, Lovkyňa sa oddávala objatiam, ešte nebola nahá, macocha ukazovala vystretou rukou na živočíchy, ktoré sa čulo pohybovali, celkom potichu, hostia sa venovali pohárom, lesník štvornožky pátral po stratenom zápisníku. Situácia sa však postupne normalizovala. Ostatne, nik nebol príliš rozrušený, to iba teba pobúrilo kona-nie Lovkyne amacocha zasa podľahla panike, ktorá však mohla byť celkom ľahko spôsobená tým, že po snobovi spečatným prsteňom túžila aj ona prinaj-menšom tak ako jej nevlastná dcéra.
Všetci sa spôsobne pousádzali apozorovali, ako ži-vočíchy opúšťajú akvárium astávajú sa pánmi obývačky, meniac ju na ríšu slizu anesmierneho zápachu, na čo však verbálne nikto neupozorňoval, vhre boli nanajvýš nesmelé posunky aveľavýznamné pohľady, naznačujúce, že toto divadlo azda predsa len vybočuje zrámca obvyklých predstavení, akých spoločnosť, ktorá sa vo vile zišla, videla vminulosti už na tucty, keďže si to mohla, pravda, až na teba, dovoliť. Nik sa však nepätil. Lesník spadol naznak, odfukoval. Ochvíľu mu tvár zašpinil sliz. Jeden zmlokov sa premenil na mroža. Stál avlnil sa. Najprv si si ho nevší-mal, pozoroval si päťdesiatnika, ktorý medzičasom nechal Lovkyňu Lovkyňou aprudko si masíroval srd-ce, robil to, až kým celkom nezmeravel anezvalil sa mŕtvy na trosky pohovky, ty si potom od mrciny odvrátil zrak aupriamil ho na mroža, lebo ten pootvoril papuľu aodtiaľ začali stúpať farebné bubliny. Lovkyňa stratila záujem onehybného snoba, starala sa oseba, macocha spievala pieseň záhuby. Nadarmo si si zakrýval ústa dlaňou, nadarmo zvieral pery, celkom zbytočne si škrípal zubami, jedna zružových bublín sa pretisla vytvorenými bariérami avnikla ti do hrdla, tlačila sa hrtanom dolu avžalúdku sa rozprskla. Čakal si, čo ešte príde. Nik ťa neľutoval. Netušili, čo sa vtebe deje? Možno umierali. Rinčalo nejaké sklo, ani by som o tom hádam nemala hovoriť, možno naozaj umierali, tak, ako boli, ani si nestačili usporiadať posledné veci anestačili ťa poľutovať. Nik nesklopil zrak, nik nepovedal pevným hlasom ako zamerického filmu, že to takto chodí, lietadlo nevzlietlo, nevzďaľovalo sa nad úchvatnou krajinou; stále si len čakal, čo príde, čakal si na dôvtip filozofa, ktorý by dodatočne ponúkol vysvetlenie... A... aoči ti vyliezali zjamôk od prekvapenia, lebo na ramenách ti začala praskať pokožka avy-norili sa odtiaľ moje prsty ana stehnách ti zrán vystrekla krv apredierali sa tam na povrch moje člen-ky, lebka sa rozdvojila azkrvi sa vynorila moja smut-ná tvár, na hrudi vyrástli prsia aboli moje... Ale aj toto snaženie sa skončilo neúspechom: zasekol si ma vsebe, za svojimi mrežami, pod vekom. Po celý ten čas som vlastne iba chcela povedať čosi otom, že som vtebe pochovaná zaživa.
