ղľáԾ
Zlodej čaju (Koniec recenzenta)
Náš hrdina sa už dvadsaťpäť rokov zaoberal písaním recenzií. Vpodstate išlo očinnosť pomerne únavnú amuky prinášajúcu, teda žiadne radostné postmoderné masturbantstvo či voyérstvo, ktorému stakou mimoriadnou úľubou podliehajú čo mladší literáti najmä zklimaticky prajnejšieho, paprikou amelónmi oplývajúceho slovenského juhu. Náš recenzent sa skôr umáral túžbou po rozľahlých severských planinách apotešilo ho, že tento návyk potvrdil vjednej zo svojich básní aj veľký Apollinaire, suž ofačovanou hlavou avyrovnaný so syndrómom porýnskej krajiny.
Tak teda recenzie! Ten ťažko skúšaný útvar snejasne stanovenými parametrami! Horšie už bolo to, že išlo väčšinou oknižky jeho priateľov aznámych. Niekedy sa mu ušlo posudzovať aj novú knihu autora či autorky, ktorých nedokázal mať bohvieako vobľube, pretože sa po každej stránke až príliš vzdialili jeho vkusu, vrámci ktorého sa spoľahol takmer vždy na základný inštinkt, hoci sa mu dostalo aj primeraného vzdelania vtejto oblasti. Vtedy sa snažil, aby nechuť takého druhu nevyznievala príliš osobne.
Náš hrdina býval vmalom meste, dákych 100 kilometrov od bratislavskej literárnej Mekky. Istým spôsobom to bola výhoda, nemusel mať napríklad obavy, že môže človeka, ktorého knihu neprijal sporozumením, stretnúť hneď po zverejnení recenzie.
Nešlo vôbec ozbabelosť, skôr mal vrodenú nechuť voči akýmkoľvek kontaktným konfliktom, či už zásadným alebo malicherným.
Rád publikoval aj vtýždenníku, ktorý vznikol nedlho pred pamätným novembrom roku 1989. Dokonca mu zakladajúci šéfredaktor poslal telegram, aby popremýšľal nad zamestnaním vtomto dlho očakávanom časopise. Považoval to za prekvapivé, ale už sa mu nechcelo meniť pôsobisko. Klasicky orientovaní literáti by povedali, že až prihlboko zapustil korene (ťažko hádať, čo by si trúfli konštatovať ovýhonkoch...). Vmestečku mal vpodstate všetko na dosah pomyslenia, istú mieru komfortu – miesto profesora na gymnáziu, trojizbový byt, vo vzdialenosti necelých dvesto metrov od neho garáž, po rodičoch zdedil časť vinohradu. Zvykli si tu aj dcéry, stali sa znich lokálpatriotky, žena by snáď ipristala na ponúkanú zmenu, bola však sama proti trom...
Náš hrdina zostal na svojom mieste, naďalej trochu písal, po troške publikoval, hojne učil aj politizoval – aspoň si to myslel, vtedy si to veľa ľudí myslelo. Spomínaný november roku 1989 ho zaskočil väčšmi ako mnohých vjeho profesijnom iinom okolí. Sám sebe si nedokázal vysvetliť, že práve vtedy prežíval akýsi útlm, prestal byť nadobro citlivý voči spoločenskej nehybnosti, ktorá bola predsa len zúfalejšia, ako mu to pripadalo. Vlete toho roku ho dokonca prijali do Zväzu spisovateľov! Alegitimáciu mu odovzdával, div sa svete, jeden ztých autorov, ktorých náš homo scribens vosvojich recenziách vôbec nešetril. Onen akt bol príliš oficiálny aokrátky čas sa už hralo sinými ainak rozdanými kartami... On sám rád kartoval, vdetstve sa naučil spústu hier – sedmu, ďura, alager, chuja, tač, dolníka, farára, neskôr žolíka, kanastu, poker, oko, whist aúplne nakoniec mariáš, ten mu šiel najhoršie. Tieto znalosti mu však tentoraz boli úplne nanič, ako aj iné náležitosti, týkajúce sa napríklad vypĺňania ročného hlásenia oevidencii členstva straníckej organizácie, ku ktorému absolvoval školenie vokresnom meste ešte 22. novembra 1989!
Aj po novembri 89 publikoval vtýždenníku. Šéfredaktorom sa stal jeho dobrý známy prozaik-novinár Luboš Pustaj, ktorý ho ešte ako študenta získal pre písanie do najoficiálnejšieho, vtedy vpodstate jediného čitateľného kultúrno-politického časopisu NOVÝ DAV. Pustaj vňom vtedy pôsobil ako redaktor kultúrneho oddelenia. Nášmu recenzentovi sa tam po Pustajovom žičlivom povzbudzovaní podarilo publikovať viaceré recenzie prozaických ibásnických noviniek, stihol sa tam zoznámiť aj sďalšími už známymi iešte neznámymi autormi. Uchvátil ho vtedy najmä Vinco Šikula pri farbistom rozprávaní ovykonávaní telesnej potreby ich bohato požehnanej rodiny okolo hnojiska aspomínaní na české delenie prdov, ktorému sa Veľký Rozprávač priučil na vojne. Náš recenzent napísal oŠikulovi aj diplomovú prácu, nad ktorou ako oponent uznanlivo kýval šedivou hlavou aj známy slovenský básnik Zlatoústy.
VPustajom šéfovanom časopise nasadili po prevrate pre nášho recenzenta vcelku prijateľný tón – onen literárny týždenník sa opäť ocitol vopozícii, hoci to vtedy prekvapilo inahnevalo nemnohých. Tak nejako to snáď malo fungovať vždy – spisovatelia by mali byť vopozícii, akejkoľvek – miernej či nezmieriteľnej. Vžiadnom prípade by sa nemali servilne podkladať moci, hoci inštinkty tohto druhu sú niekedy prihlboko usadené ivspisovateľských dušičkách. Vtýždenníku však pribúdalo až príliš neúprosne materiálov, ktoré vetrali so stupňujúcou sa vehemenciou našu hnedú minulosť. Recenzentovi sa zdalo, že dokonca nastáva čas jej adorácie. Aj to dal viackrát baťkovi Pustajovi najavo, no neuspel, lebo vraj treba rešpektovať názorovú pluralitu... Zanevrel pomaly na tento týždenník, hoci sa stal oficiálnou tribúnou spisovateľskej organizácie, do ktorej sa náš autor na čas uchýlil po nezadržateľnom rozpade Zväzu.
Občas sa prejavil včasopise, do ktorého ho získal vliterárnych začiatkoch práve Pustaj... Písal tam oClementisovi, rozdelení federácie bez referenda, ktoré považoval po auguste 1968 anovembri 1989 za najzávažnejší dejinný úder súčasnosti voči bezbranným občanom... Písal aj osvojich kolegoch-učiteľoch, ponižovaných azaznávaných ako ešte nikdy predtým, hoci sa tvrdilo, že práve ich totalita zneužívala podstatne viac. Svojou troškou do mlyna prispel aj napísaním článku osladkých rokoch šesťdesiatych, na ktoré nemohol spomínať vzlom. Menej písal oliteratúre, knej sa zvykol vyjadrovať viných časopisoch. Vtomto ľavicovom časopise, založenom počas Povstania, ktorý ani po novembri 89 ako jedno zmála pretrvavších periodík zásadne nezmenil svoj imidž, našiel priestor, ktorý mu zrôznych príčin odmietali vymedziť vPustajovom časopise – tam uverejnili len zo tri recenzie, ato bolo tak všetko. Zdalo sa mu, že sa niečo predsa len zmení, keď Pustaja všéfovaní vystriedal recenzentov dobrý známy zporôt regionálnych literárnych súťaží, ktorý takto využil šťastné obdobie vymanenia sa zo závislosti na alkohole, nahradené návalom príchylnosti kvtedajším mocným. Do redakcie prišiel kšéfredaktorovi-hubárovi aj ďalší recenzentov priateľ, neobyčajne seriózny apoctivý človek, ktorému išlo vždy predovšetkým odobrú literatúru amyšlienku. Nevedel však chudák recenzent, že obidvaja jeho dobrí známi inak ako on chápali účinnosť novej drogy, ktorá zasiahla aj literatúru – politiky apolitizovania. Tvár tohto časopisu naďalej poznamenávalo politizovanie na príliš oklieštene chápanú aventilovanú národnú nôtu... Napriek zjavným príznakom tohto stavu redakcie týždenníka si náš recenzent sadol na dlhší čas kpísaciemu stroju anapísal ovšetkom, čo ho bytostne srdilo, nešetriac nikoho. Domnieval sa vtedy, chudáčisko, že ten päťstránkový materiál vari iuverejnia. Vylial si srdce na všetko, čo ho ťažilo vsúvislosti stýždenníkom – zmienil sa oreanimácii ľudáctva atisoizmu pod zdanlivo inými, novými nálepkami, bral na zodpovednosť často literárne aodborne nekompetentných autorov nenávistných protičeských, protižidovských aprotimaďarských výlevov, postrádajúcich súdnosť, odbornú objektivitu ahlavne príslušnú mieru ľudskej tolerancie. Rezolútne odsúdil aj politické službičkovanie, ku ktorému práve vtomto období časopis dospel až príliš jednoznačne, hoci vzáhlaví bolo jeho literárne nasmerovanie vymedzené úplne jasne. Priateľ Šaňo Humenník mu vdobrom úmysle naznačil, že by tých päť flekov zrejme uverejnili na úvod záznamu zbesedy opotrebe tolerancie medzi tvrdo znepriatelenými spisovateľskými tábormi. Chodil vtedy recenzent ako vsnoch, ako po sústavnom užívaní toho najlepšieho vína, ako po ľúbostnom romániku snajkrajšou študentkou, aká kedy na jeho ústave mala možnosť zmaturovať. Konečne prevraví do svedomia mocným, konečne sa prejaví ako zásadový ajednoznačne vyhranený intelektuál! Toto už bude iná káva, nielen recenzentské štekliviny, nulové morfémy bezmocných prozaických výčinov!
Vtom čase, plnom rozochveného očakávania, prepadol na chvíľu hlúpemu až bizarnému zlozvyku. Bolo to nejako na rozhraní februára amarca, školsky jedovatých mesiacov, keď po chronických problémoch shrdlom ahlasivkami podstatne zvýšil konzumáciu čaju. Po zistení, že sa zabudol zásobiť dostatočným množstvom nálevových vrecúšok, znížil sa kpoľutovaniahodnému činu – bral si od kolegýň vkabinete čaj bez ich vedomia, pretože mu bolo trápne žiadať ich oto, hoci by ho zrejme neodmietli. Na druhý deň počas voľnej hodiny im vracal čaj späť, tŕpnuc, či neprídu na to, že sa im vkrabiciach objavili vrecúška súplne inou príchuťou. Aj keď ho hrdelné ťažkosti kvárili dosť intenzívne – nepríjemné šteklenie akašeľ mu hocikedy preťali itú najkrajšiu vetu výkladu či intuitívny bonmot vpolovici, nadnášalo ho očakávanie aviera, ktorú vtedy úprimnejšie ako moslim pri púti zMekky do Meddiny vkladal vdobráka Šaňa ajeho týždenníka pre literatúru. Okrem čajového nadšenia, vktorom dominovala ťažko vysvetliteľná slabosť recenzenta pre čajík sprímesou bergamotovej silice, nad vôňou ktorého si pripadal ako kalif prinajmenej zBagdadu, prepadol nadobro aj ďalšiemu tvorivému zámeru – po dohode-nedohode svydavateľom YVEHIM pri jeho potulkách po Záhorí sa rozhodol zostaviť Originálnu slovenskú literárnu kuchárku. Strpezlivosťou zlatokopa prehrabával staršie či novšie knižky našich bardov anachádzal veru, nachádzal! Občas mu priam srdce zaplesalo napríklad nad receptíkom dobrého, no zabúdaného prozaika-novelistu na biftek à la Bonaparte: „... prv než pokrájame mäso na tenké plátky, musíme žilky pekne poodrezávať alen potom ho vyklepať, osoliť, posypať miešaným korením. Ateraz príde to ďalšie: rezne zo šunôčky, na prst hrubé kocky čistulinko oškrabaných surových zemiačkov, vykostené sardely, kaprely, uloženie do formy azas nová vrstva všetkých týchto dobrôt. Ahlavne: vrch obliať prvotriednou kyslou smotanou. No najdôležitejšie je pamätať, že pri pečení sa musí dať aj navrch formy žeravé uhlie, aby sa táto delikatesa rovnomerne piekla tak odspodku ako iodvrchu.“
To, čo vtedy prežíval, to trojnapätie, plné očakávania nielen čajovej pomoci bezmocnému hrdlu, nielen dokončenie exkluzívnej literárnej kuchárskej knihy, no najmä zásahu do vriaceho arozbujdošeného stredu života nielen literárneho, bolo chvíľami priveľké, vari až neznesiteľné! Vslabej chvíli sa podriekol pred kabinetnými kolegyňami, atak na uverejnenie článku nečakal výlučne už len on sám.
Ako sa však isdobrákom Šaňom mýlili! Iní rozhodli ainak! Nepomohla veru mágia prirodzenej autority, no Šaňovi ku cti slúžilo, že vtýždenníku dlho nevydržal, nezniesol tam vzletnému aveľkorysému duchu neprajnú klímu, on nie, hoci iní redaktori hej, tí by zniesli zrejme ešte ihocičo iné... Vtedajšie očakávanie nových čísel týždenníka pripomenulo nášmu hrdinovi obdobie, keď začal vychádzať astal sa vlastne jediným skutočne aktuálne reagujúcim periodikom na akýkoľvek nielen literárny pohyb. Teda pohyb, nie šuchorenie! Veď aj náš recenzent vprvom roku vychádzania týždenníka zamútil vodu, keď mladí autori rozvírili polemiku okolo jeho zdrvujúcej recenzie na knižku zpera dlho začínajúceho literáta Víťazoslava Klingera-Rakovského KONIEC TÝŽDŇA. Polemika sa nádejne rozbiehala, zasiahol do nej proti recenzentovi na všeobecný údiv aj náš európsky uznávaný prozaik, prišiel však veľmi rýchlo November avšetko sa závratne zvrtlo úplne inak... Prednosť na stránkach týždenníka dostali zpochopiteľných príčin iné témy, ich pestrosť ahektickosť až vyrážala dych, výhrady voči recenzovaniu remeselne nezvládnutej knižky sa zdali byť zrazu malichernými vporovnaní so všetkým, čo priniesol onen pamätný november.
Teraz čakal na materiál obesede ako pes na špikovú kosť, premeniac sa dočasne aj na trápneho zlodeja čaju, anesmierne bolo jeho sklamanie, keď názory zbesedy vcelku dobrých arozumných autorov, hoci iziných, vari až príliš antagonisticky sa profilujúcich spisovateľských zoskupení, boli publikované bez jeho neľútostného úvodu ksituácii práve vtomto periodiku, vktorom vtedy podľa neho prudko ubudlo najmä tej často skloňovanej tolerancie. Neveriacky čítal znova aznova tú dvojstranu adarmo hľadal slovko či vetu na vysvetlenie. Ako zbitý pes prišiel zo školy domov, uvaril si čaj zlipiny ašípok, srozboľaveným srdcom ahlavou ako vobručiach sa preobliekol do pracovného avybral sa hore do viníc bez toho, že by manželke či dcéram zanechal obligátny odkaz. Celú cestu prešiel shlboko sklonenou hlavou, čo sa mu azda ešte nikdy nestalo. Nevšimol si tak, že už na slnečnej strane brehov potoka smelo vyhúkli prvé hlávky žltučkého podbeľa anad definitívne rozmrznutým poľom, okolo ktorého prechádzal, visel na jednom mieste ako na pomyselnej niti škovránok atrilkoval odušu. Ako len dokázal inokedy úprimne žasnúť nad takýmito očarujúcimi samozrejmosťami! Tentoraz však nie... Vmalej prešovni svojej nedávno dostavanej vinohradníckej búdy si najprv nalial do najväčšieho zpohárov (dvojdecového, zktorého pil len nealko alebo vodu) už deň predtým zo suda vytiahnutého vína, sadol si za vlastnoručne zhlobený stôl, pomaly upíjal ztoho ťažkého krvavého moku asmrazivým pocitom chladu na temene rozboľavenej hlavy sa díval na prechodne uskladnenú cirkulárku, ktorú mal na zimu požičanú od dobrého suseda, aby si zo zvyškov stavebného dreva nachystal paliva do zásoby. Dopil víno, strhol zčíhajúceho monštra plachtu. Zapojil šnúru do príslušnej zástrčky, stisol gombík motorového spínača, striaslo ho pri ohlušujúco kvílivom aťahavom zvuku. Vyhrnul si rukáv montérkovej blúzy iflanelovej košele na „silnej“ pravej ruke adlho, sboľavo prižmúrenými očami, pozeral na svištiaci oblúčik oceľového kotúča. Niekoľkokrát obišiel jemne vibrujúci apripravený stroj. Napokon sa rozhodol.
Lekcia ztvorivosti
Spribúdajúcimi rokmi, strávenými vškolských službách, strácala jeseň pre stredoškolského profesora slovenčiny adejepisu Viktora Murka čoraz viac na príťažlivosti. Preč boli časy, kedy mu toto ročné obdobie prinášalo ťažko vyjadriteľné hlboké rozochvenie na duši a tiežpocity, spojené sočakávaním niečoho nesmierne zaujímavého avzrušujúceho. Možno to bolo nové víno, ktoré sa mu darilo takmer rok čo rok vpreňho dostatočnom množstve akvalite dopestovať vskromnej vinici od času, kedy prestal sbratmi dorábať víno „po husitsky“ – zo spoločného rodičovského vinohradu do jednej kade. Možno to bola skutočnosť, že práve jeseň takmer vždy vítal vspoločnosti aspoň jednej skupiny či triedy študentov, sktorými si rozumel amohol im dať najavo, že ho to snimi baví. Možno... Aj hodiny, strávené vneďalekých horách, len pár kilometrov od jeho rodného mestečka, mu prinášali spohľadom na nezvyklé sfarbenie listnatých stromov časti bohatého porastu vcelku veľkého chotára utíšenie prípadného vnútorného napätia anepokoja. Dokonca sa mu zdali byť čímsi ako pohladením na duši mäkkou, všechápajúcou rukou. Ostatný rok bol však ešte krutejší ako viaceré predošlé. Začiatkom júna zaúradoval neobvykle krutý ľadovec, po ktorom zostala celá anezničená iba zanedbateľná časť sľubnej úrody viniča iovocia. Ani leto sa bohvieako nevydarilo, bolo príliš sucho atú časť jesene, kedy rád nastavoval tvár tenuškým vlákenkám babieho leta avnose rád cítil nepomýliteľnú vôňu spálenej zemiakovej vňate, pokazili časté dažde. Všetko toto ho obostrelo do hustej pavučiny mrzutosti, ktorú sa mu dlho nedarilo odhodiť preč. Až raz sa mu predsa len zazdalo, že už by mohol pominúť čas týchto nesporných otravností. Napodiv to nesúviselo ani srodinou, ani svinicou, prácou apobytom vnej, ale sa to odohralo vškole a utých najmladších študentov, ktorých učil slovenský jazyk aliteratúru, uterciánov. Bol celkom spokojný stouto triedou, hoci boli na jeho vkus avek nadmieru hluční, ale väčšinou ich dokázal utíšiť amohli sa vpozornej miere venovať tomu, čo bolo treba. Spokojnosť mu prinášali najmä hodiny, kedy pracoval len spolovicou triedy avenovali sa vnajväčšej miere písaniu slohových prác. Už dávnejšie si uštudentov gymnázia overil, že majú celkom radi témy, ktoré by sa dali nazvať uletené, nonsensové či až „haluzné“. Dokonca už učil itriedy, ktoré si takéto témy úzkostlivo pýtali, dokonca one až žobrali – aspoň tak mu to pripadlo. So zadávaním takýchto tém nikdy nemal problémy, stačilo len spotuteľným úsmevčekom nadiktovať: „Domáca úloha, na budúcu hodinu napíšte... Nové témy – „Kam chodia strigy na brezové metly? Postup ľubovoľný... Alebo – Prečo nevidno kominára na Severnom póle vzajatí ľadových medveďov?“ Ak začínal učiť primánov, ešte vyplašených anesmierne detských, unich uspel najmä so zadaniami typu Prečo si Popolvár nevšimol Snehulienku, keď išiel do Tramtárie po tri citróny? í貹Ա Čo urobil Janko Hraško, keď zistil, že ho omylom zakryli druhou polovicou vyžmýkaného citróna? Decká väčšinou reagovali spontánne ahlásili sa so svojimi prácami na prečítanie ostošesť. Len niektorí to prijímali ťažšie, trápili sa nad takýmito témami, skôr by prijali niečo podstatne jednoduchšie areálne sformulované, napríklad opis sekery, vlastného bytu či vrabca domového, ako tomu boli privyknutí zo ZŠ. Otýchto výhradách kjeho metóde sa však väčšinou dozvedal až sdosť dlhým časovým odstupom azväčša od rodičov tých detí, lebo sa neraz stalo, že aj ich kedysi učil, či im bol dokonca triednym profesorom. Vsekunde už mohol akomak pritvrdiť, atak im predostrel aj také námety, ako – Mohol by byť bezhlavý jazdec shlavami M. Jacksona aMadonny pod pazuchami považovaný za ôsmy div sveta? atiež – Prečo nemožno vyfotografovať Bielu pani polaroidom vmliekarni? Počas takýchto hodín sa dobre bavil pri počúvaní výtvorov na tieto témy, lebo išlo oskutočne neočakávané slovné reakcie na podnety tohto druhu. Mnohé ztýchto prác mohol bez problémov využiť aj vškolskom časopise ŠTAFETA, ktorý zhodou okolností založil on sám spár spolužiakmi ako stredoškolský študent vpohnutom roku šesťdesiatom ôsmom ačasopis, div sa svete, prečkal aj rok 2000. Vtercii zroku 2004 to najprv skúšal strocha vážnejšími témami, mal nejasný pocit, že inapriek vysvetleniu dvoch základných spôsobov kreatívnej asociatívnosti slov do reťazca či hviezdice by mal byť zdržanlivejší pri zadávaní tých predtým viackrát osvedčených „haluzných“ tém na domáce slohové práce. Terciáni spracovali témy „Kam sa vlieva slza?“ či „Koľko poschodí má nebo?“ celkom obstojne. Stále to však nebolo ono, nebol tak spokojný auvoľnený pri ich zanietenom čítaní ako pri počúvaní výplodov ich predchodcov, ktorí sa často až predbiehali vtom, kto znich využije čo najuletenejšie nápady či spôsob spracovania hociktorej ztakýchto slohových hračiek. Mal aj také triedy, vktorých sa zasa najmä chlapci predbiehali vtom, kto vymyslí vrámci voľnej témy jej čo najmorbídnejší variant. Za prílišné množstvo krvi, podrezaných, otrávených, rozsekaných či výbuchmi rozmetaných údov bol nútený dokonca dávať päťky, hoci sa stakýmito slohmi opozornosť hlásili aj študenti nesporne schopní, sdobrou štylistickou vybavenosťou aneodškriepiteľnou úrovňou sčítanosti najmä zoblasti hororu či fantasy literatúry, ako aj so znalosťou histórie. Aktuálnu triedu tercie však túžba po predvádzaní sa vmorbídnosti zatiaľ neopantala, takže sa hodiny slohu vyvíjali vcelku podľa jeho predstáv, hoci smiernym pocitom, že tým témam ešte predsa čosi chýba. Skúšal to aj snovou pomôckou, akou sa stali multimediálne cédečka. Nahodil im pár situácií znajjednoduchších rozprávkových hier anechal ich dotvoriť posledné levely podľa ich predstáv. Vich riešeniach však bolo priveľa technických apočítačových termínov, ktoré ho skôr znervóznili, ako nadchli. Dokonca sa odvážil aj na také kroky, keď našiel na skvele spracovanom cédečku ARTOPEDIA rôzne maliarske rozprávkové či biblické motívy anechcel po terciánoch nič iné, len aby kobrazom zaujali určité stanovisko. To už bolo pomerne ťažké, ale nemohol im uprieť snahu vyjsť mu vústrety aj vtakejto úlohe. Stále však cítil, že to nie je ono. Ten pravý avlastne veľmi jednoduchý nápad sa dostavil pri nespočetne krát uplatnenom pohľade zokna učebne, ktorú už dve desaťročia používal na vyučovanie takmer výhradne.Ztoho okna pri katedre bolo vidno na najstaršiu dominantu mesta, románsku rotundu svätého Juraja. Ťažko by asi niekto pochopil, čo pre neho znamenala možnosť práve takéhoto výhľadu. Všetko možné sa striedalo, menilo, či už vgymnáziu, na radnici alebo kdekoľvek inde, ale rotunda, tá skvele trvala, bez zreteľných vonkajších zmien. Ale ani stým oblokom to nebolo až také jednoduché. Pri šťastnejších chvíľach školy, kedy prišiel rad ina výmenu staručkých okien sväčšinou popraskaných či uvoľnených obločných skiel, ho takmer prehodilo od prekvapenia po oznámení, že mu vučebni stýmto výhľadom hodlajú na základe inštrukcií mladého pamiatkara ponechať oblok, podľa Viktora rozhodne ten najhorší na celej škole. Vtedy sa zaťal až do nepríčetnosti avyhlásil pred tým mládencom, majstrom opravárskej čaty ahospodárkou školy, ktorí za ním prišli do tejto učebne krátko po piatkovom vyučovaní, že podá radšej okamžitú výpoveď zoškoly, ak oblok nebude vymenený, dôvodiac itým, že neručí za bezpečnosť študentov, nakoľko ťažko poškodený oblok mohol každú chvíľu neutesnenými sklami dorezať mládež študentskú, prestávku čo prestávku otvárajúcu oblok bez ohľadu na zimu, jeseň, či jar. Mladý pamiatkar bol očividne unesený kovovým otváracím mechanizmom obloka, naposledy funkčným tak pred päťdesiatimi rokmi. Sľuboval tiež odušu, že ten oblok iste opravia azrekonštruujú do pôvodného stavu. Pri týchto slovách Viktor videl, ako sa zatváril skúsený majster, vymieňač obločný. Viktor pritvrdil aoznámil pani hospodárke, aby informovala t. č. neprítomnú pani riaditeľku, že vprípade nevymenenia obloka okamžite vškole končí, nech aj zostane nezamestnaný. Hospodárka bezradne pokrčila plecami apovedala, že ako pána profesora pozná, od budúceho týždňa môžu byť bez slovenčinára. Jej starosť to síce nie je, ale tiež je za to, aby bol ten nebezpečný oblok vymenený. Mladý zanietenec trval na svojom acitoval vyhlášky izákony. Viktor nikoho necitoval, len sa opýtal mladého strážcu pamiatkových amožno iiných zákonov, či on preberie zodpovednosť za zdravie žiakov, ktorí sa pri manipulovaní snajhorším oblokom školy môžu veľmi ľahko zraniť, keďže mal tú možnosť vidieť viackrát nepekne dorezané ruky študentské po prudšom stretnutí sa so školským sklom. Mladý horlivec odpovedal vtom zmysle, že to už nespadá do jeho okruhu záujmov. Viktor si neodpustil poznámku, že sú okruhy záujmu pána pamiatkara jednoznačne odtrhnuté od života, na hony vzdialené nielen školskej realite. Zároveň si však všimol ďalšie žmurknutie majstra-vymieňača akonečne pochopil, čo má vtejto situácii urobiť. Pokrčil plecami arozlúčil sa so všetkými svedkami boja otento oblok so slovami, že už na tejto škole asi skončil. Keď sa vpondelok objavil vškole, sobavami otvoril dvere svojej učebne J4, súľavou zbadal, že obidva obloky triedy sú vymenené, na stene pri tom najproblematickejšom zostal visieť osamotený kus železa, kedysi veľmi dávno slúžiaceho na otváranie vrchnej časti starého okna, ktoré tak počarovalo mladému zamestnancovi krajského pamiatkového úradu. Odvtedy bol ešte viac utvrdený omagickom zmysle práve tohto výhľadu. Atak sa stalo, že vzávere jednej zhodín slohu vtercii mu pri opätovnom upretí zraku na klobúk rotundy prišla na um téma, akej sa už veľmi dávno nepotešil.
„Takže nová téma. Zapíšte si: Ako som objavil stornoka. Postup ľubovoľný.“
Reakcie študentov po chvíli boli také, aké očakával. Postupne sa pred ním dvíhal les rúk atváre študentov prezrádzali jednoznačne, čo sa ho spýtajú.
„No? Čo sa deje? Prosím, Tibor. Čo ti nie je jasné?“ vyzval jedného zhlásiacich sa terciánov, ktorého mamku ibrata stihol učiť tiež.
„Pán profesor, ato myslíte vážne stouto témou? Nepomýlili ste sa?“ veľmi neisto vtedy zaznela otázka inak poväčšine pozorného, dostatočne sebaistého avnímavého študenta.
„Pomýliť?! Akože by som sa mohol pomýliť?! Je to tak, ako som už povedal – Ako som objavil stornoka!“ zdôraznil Viktor.
„ Aaby sa dievčatá nebodaj neurazili, tak môžu, samozrejme, použiť ženský rod pri slovese DzᲹť. Aby si aj budúce feministky prišli na svoje...“ dodal možno zbytočnú poznámku. Ztvárí terciánov však neistoty neubúdalo. ATibor opätovne zdvihol ruku aViktor mu dal znova slovo, hoci inokedy gymnazistov vyzýval krečovému prejavu postupne, podľa poradia, ako sa prihlasovali, ktoré im zvykol zafixovať vetou: „Poradie bolo určené.“
„Pán profesor ačo je to ten stornok alebo stornoka?“ položil Tibor ďalšiu, ešte viac jednoznačnú otázku.
„Neviem sám,“ odpovedal popravde Viktor. „Len tak mi to napadlo. Také slovo určite neexistuje, aspoň nie vmne známych jazykoch. Môže to byť ktokoľvek alebo čokoľvek. Ak uznáte za vhodné, dajte si to slovo do úvodzoviek aprvý pád jednotného čísla je STORNOK. Viac už ktomu nemám čo povedať. Určite si stým poradíte, veď vy ste šikovní,“ pochválil ich spocitom, že sa nemýli. Reagovali zašumením azafrfľaním, vktorom rozoznával aj odmietavé reakcie, no väčšinou zaznelo: „Paráda! Bomba! Haluz! Úlet! Šajba! To bude des...“
Po týždni bol veľmi zvedavý, ako sa stakto zadanou úlohou jeho terciáni vysporiadali. Anebol sklamaný. Podľa očakávania mala úloha nespočetne riešení. Sčoraz hlbším uspokojením počúval otom, ako vstornokovi objavili obzvlášť nebezpečný počítačový vírus, nový liek na AIDS irakovinu zároveň, ale tiež to bol podľa nich slovenský kráľ v14. storočí či vládca tajomnej podzemnej ríše. Nazvali tak inový chemický prvok súžasnými energetickými vlastnosťami, skamenelinu zprvohôr, ako aj druh dinosaura, objavený vpieskových dunách Záhoria. Stornok bol podľa nich všetko možné aViktora na tejto hodine zaplavil už dávno neprežívaný pocit blaženej spokojnosti. Súsmevom na tvári načúval čítaniu, prikyvoval všetkému, čo odznievalo, spokojným svedomím dával jednotku za jednotkou. STORNOK sa uchytil, STORNOK ožil, aj keď to bolo len vúzkom kruhu, medzi ním aterciánmi. Úspech ho natoľko povzbudil, že túto tému ponúkol na dobrovoľné spracovanie ivo vyšších triedach, kde už nebola taká spontánnosť pri prijímaní tém slohových prác. Ale ani tam to nedopadlo najhoršie. Vypočul si, že stornoka objavili vafrickom pralese ďalekej Gambie ako neznáme zvieratko so zreteľnými telesnými danosťami pre plávanie ilietanie, bol to imierumilovný mimozemšťan alebo vzácna minca zkeltských čias, razená vtajomných katakombách starobylého kláštora. Ale tiež to bola nová súčiastka pre stabilizáciu auta formule jeden, palivo do kozmickej rakety pre let na Mars alebo nový druh vysokoenergetického nápoja, desaťkrát účinnejšieho ako notoricky známy redbull. Dozvedel sa aj, že vKuvajte po vojne vzálive obnovili sviatok všeobecnej hojnosti adobročinnosti, nazvaný stornok. Najodvážnejší zo študentov nazval pojmom stornok špeciálneho slovenského bodyguarda, ktorý počas týždňa stráži vodcu široko ahlboko rozvetveného bratislavského podsvetia apočas víkendov zasa jedného zústavných činiteľov. Viktor ho dobromyseľne upozornil na zradný význam slov „široký“ a„hlboký“, ako aj háklivosť pojmu „ústavný činiteľ“. Vďalšom podaní dokonca išlo ojeden druh tenučkého štetca, ktorý používal majster Leonardo da Vinci pri maľovaní portrétov Dámy shranostajom anajmä Mony Lisy!
Odchádzal vtedy zo školy sdávno neprežívanými pocitmi spokojnosti. Tešil sa na to, že sa vo vinohrade pustí do dávno odkladaného upratovania pivnice, ktoré nestihol urobiť pred vinobraním. Bolo treba vymeniť sčernalé kartóny na kantléroch pod demižónmi, vymiesť zo všetkých kútov pavučiny, vymeniť dve nahnité dosky na schodoch do pivničky, í貹Ա si zapožičať od niektorého zo susedov postrekovač staršieho typu, pripraviť vápenný roztok avystriekať izhygienických dôvodov kamenný ovál pivnice. Obvykle túto činnosť vykonával pred oberačkami, najmä preto, že väčšina nádob bola už prázdnych, tentoraz sa opredčasne prázdne nádoby 9. júna postarala príliš krutá príroda vpodobe ľadovca, dosahujúceho až veľkosť tenisovej loptičky. Pri prezliekaní sa do vinohradníckych hábov zaznel bytový zvonček, vtom čase to ešte nemohol byť nikto zrodiny. Bez vyzretia priezorom váhavo otvoril dvere svojho bytu. Stál tam mladý muž vtmavom obleku asdecentnou šedomodrou kravatou. Na prvý pohľad vyzeral ako zamestnanec dobre prosperujúceho veľkomestského pohrebného ústavu. Vo Viktorovi hrklo, či sa niekomu znajbližších nebodaj čosi nestalo.
„Dobrý deň prajem. Prepáčte, že vyrušujem. Som obchodný zástupca vydavateľskej agentúry DOBRÉ SLOVO. Volám sa Adam STORNOK. Nemáte záujem okúpu Biblie, onajnovšie vydanie?“
