ղľáԾ
Jakub sa splným batohom pomaly vracal zmesta. Sľúbil otcovi, že to bude tentoraz on, kto pred víkendom nakúpi. Mal na to celé odpoludnie, no zase sa pozabudol pri počítači. Ani si nevšimol, kedy sa zotmelo ana nebi sa ukázali hviezdy. Ulica bola prázdna apochmúrna. Hlavou mu prebleskla spomienka na útulný dom so záhradou, ktorú krášlili záhony kvetov aniekde zkúta sa ozývalo spokojné pradenie jeho strakatého kocúra. Vedome však zahnal myšlienky na starý domov. Sú to už tri roky, odkedy sa sotcom presťahovali.
Bol práve na konci ulice, keď prešlo okolo auto aosvetlilo tmavý kút. Pri smetiaku sa niečo zablyslo! Chlapec bol zvedavý, čo to môže byť. Zohol sa kzemi a... Veď to vyzerá ako kolobežka! Bola hrdzavá aošúchaná, len kde-tu bolo vidieť červenú farbu. Jakub postavil kolobežku na chodník askúsil sa na nej opatrne previezť – azkolobežky vypadlo predné koleso. Kolobežku ešte nikdy nemal. Možno by ju mohol opraviť apotom za niečo vymeniť alebo predať. Cestou kbytu ešte zašiel do pivnice azobral otcovu kabelu snáradím.
Jakub otočil kľúčom vo dverách avzápätí pocítil sklamanie. Dvere boli zamknuté. To znamená, že otec sa ešte nevrátil zo služby. Čo keby sa pokúsil kolobežku opraviť sám? Zajtra ju vyskúša vonku apotom sa pochváli otcovi. Šikovne pripevnil koleso skrutkami askúsil sa na ňu postaviť. Vyzerá to tak, že kolobežka funguje! Žeby ju niekto vyhodil kvôli takejto maličkosti, rozmýšľal, keď si ľahol na posteľ. Ale bol už taký unavený, že zaspal bez toho, aby sa prezliekol do pyžama.
Crrn, Crrn, ozvalo sa do ticha. Jakub otvoril oči. To sa mi iba snívalo, prečo by vnoci zvonil telefón? Povedal si Jakub aspal ďalej.
Crrrrrrrrrrn, crrrrrrrrrrn. Ozvalo sa po chvíľke.
Čo horí? Jakub rozsvietil lampu azistil, že mu vedľa postele nástojčivo zvoní jeho kolobežka.
„Kooooonečne! To ti teda trvalo!“ povedala mu.
„To si ty? Ako to, že rozprávaš?“
„Ďakujem, že si ma opravil. Bála som sa, že na tom smetisku úplne zhrdzaviem! Nastupuj! Ideme na výlet.“
„Teraz? Vnoci?“ poškrabal sa Jakub po hlave. „To by sa otcovi určite nepáčilo.“
„Samozrejme, že nie, no nikto mu to nevytrúbi.“
Kolobežka bola taká neodbytná, že sňou Jakub predsa len vyšiel von. Studený vzduch ho úplne prebral. Chlapec sa rozbehol skolobežkou po dlhej ulici smerom kStarému mestu. No len čo tam prišli, pocítil únavu. Po chrbte mu stekal pot arozbolela ho noha, oktorú sa opieral. Ďalej už nevládal.
„Človek by si myslel, že keď si čarovná, budeš jazdiť sama.“ povedal Jakub.
„Čo si malý? Ja nie som žiadna blbosť na baterky. Som seriózna stará kolobežka. Aj preto ma vyhodili. Kúpili si novú, modernú, skladaciu, takú, čo sa prepne amôže ísť sama. Boli takí hlúpi, že ani nevyskúšali, čo všetko dokážem. Ale teraz je to už jedno, pretože som stebou,“ povedala kolobežka azhlboka si vydýchla. „Milujem nočné mesto! Pozri, ako je krásne osvetlené.“
Jakubovi prišlo kolobežky ľúto. Vyzerá to tak, že doteraz si veľa zábavy neužila. Prešiel sňou popod Michalskú bránu apotom niekoľkými úzkymi uličkami na Hlavné námestie.
„Aká prekrásna fontána!“ nadchýnala sa kolobežka. „Poďme si ju obzrieť.“
Jakub si sadol na okraj fontány apozoroval staré budovy. Mama to tu milovala, pomyslel si. Zazdalo sa mu, že sa práve vynára znočnej hmly: vkárovanom kabáte adlhom pletenom šále. Pripomenulo mu to Vianoce spred niekoľkých rokov. Mama sa na vianočné trhy vždy teplo obliekala, len hlavu si nikdy nezakryla. Na vlasy jej padali veľké snehové vločky...
Ako tak otom rozmýšľal, prepadla ho ešte väčšia slabosť aúnava.
„Pôjdeme ďalej?“ ozvala sa do nočného ticha kolobežka.
„Asi nie, radšej by som už stebou išiel domov,“ povedal Jakub aobaja kamaráti sa rozbehli ľudoprázdnou ulicou ...
