ղľáԾ
Náboženstvo nežnosti
Sám proti noci Tatarka píše: „André Malraux na otázku, koho miluje, koho nenávidí, či patrí kľavici, či nebodaj kpravici, odpovedá, že nemiluje, ani nenenávidí, nepatrí kľavici anepatrí tobôž kpravici, lebo kpravici sa už nikto nehlási, odpovedá (ako 74-ročný): Je fais la morte. Ešte pred nedávnom mohol práve tak povedať (kým mu nezomrela veľká, posledná láska): Je fais l´amour. slovenčine sa miluje, miluje ma, lebo nemilujem, ako príde, je to dar, vo francúzštine sa láska robí ako všetko. Nuž ale ako sa robí smrť? (Aby stála za to.) Človek robí lásku, keď nevie, netuší, čo je láska, robí deti, keď nevie, čo sú deti, celý život robí miestneho, okresného či celoštátneho činiteľa, slovom kohosi iného, než je, než sa cíti, len napokon, vposledných pár rokoch života mám robiť sám seba, svoju smrť.“ Kdvojici, stáročia známej ako Eros aThanatos, Tatarka pridáva tretí rozmer, ktorý by sme mohli pomenovať robím nežnosť: Je fais la tendresse. Bipolarita sa mení na novú tripartitu, kde vystupuje do popredia partnerská rovnosť, vyváženosť vzťahu Ja aTy, nastavená cez prizmu nežnosti.
Každá moc, ktorá proklamuje svoje právo na neomylnosť, nepozná zľutovanie. Tatarka bol aneprestával byť členom božej obce. Oddeľoval to, čo malo zostať oddelené: „zrada musí ostať zradou za všetkých okolností, nežnosť ostáva večne nežnosťou.“ Nežnosť považoval sa sacrum anáboženstvo nežnosti za nástroj posväcovania jednej bytosti druhou, jednej duchovnosti itelesnosti navzájom. Za najvyššiu utópiu nežnosti považoval „Einsteinovo náboženstvo kozmického súcitu, spolubytie vzániku“. Toto napĺňanie seba iženy završuje Tatarkova vízia života vo dvojici: „Človek je na to na svete, aby niekoho spasil.“
Ktokoľvek by sa mohol opýtať, aký má robenie nežnosti súvis sidentitou. Odpoveď by znela: vstupuje do jazyka hovorenia, aj do jazyka mlčania. „Aty sa zas miluješ jazykom, slovami, intelektom, darmi, okrem iného. Ide oto milovať sa vo svojej výške, sebe, svojimi prostriedkami zvrchovane.“ Povaha uctievania ženy, prenášaná do slov, do jazyka literatúry, vychádza zpozície lásky. Stanovuje tak kultúru lásky, nie smrti.
Žena bohyňa je dielo, ktoré milujúcemu priľne na tvár ako posmrtná maska. Pre Tatarku milovať značí neprestajne na ženu myslieť, mať ju stále psychicky vsebe. Božský eros sa začína od nôh. Panenskou bohyňou ztohto sveta bola Daniela (Sabine Bollack) zPrútených kresiel. Jej nohy sú objektom, poskytujúcim spočinutie pri božskom. „Podložil som jej aktovku sknihami ako podložku azavinul som jej nohy do svojho krásneho šálu. Už nám nič nechýbalo k blaženosti.“ Alebo inde: „Zohrieval som jej vrukách nohu atáral hlúposti, ato len preto, že ma zaplavovalo blažené vedomie: Daniela, teraz som tvoj chlapec. Zo samej vďačnosti bol by som radšej tisíckrát podstúpil čokoľvek ako ju sklamať vtejto chvíli.“ Božskosť je zvýraznená bielobou masky, „povlakom sebavedomia“. Tatarka ju nazval múčnou maskou zpúdru amejkapu. „Svietila ako oko božie, elegantná. Každý muž mohol byť na ňu hrdý. Amne pri nej ivlastná smiešnosť bola prirodzená.“ Bohyňa imúza musia mať masky, aby sa vich prítomnosti dalo slniť. Bez masky by mohli spáliť svojho uctievača. Je to spirituálny priestor, vktorom sa dá nielen slniť, ale aj dýchať vzduch bohyne: „Slnil som sa vjej sladkej spoločnosti.“ Ainde: „Žena. Ja si ju radšej predstavujem. Ona je povetrie, ktoré dýcham. Naberám ju do seba, kúpem sa vnej ako zátka vdobrom víne. Anajradšej počúvam jej hlas.“
Anabella aj Daniela, obe sú bytosťami, sktorými fyzicky nesplynul. Anabella značí lastúra aDaniela má aj vmene podobu anjelskosti. Obe vlastnia malý čierny kufrík. Malý čierny kufrík je neodmysliteľný doplnok aatribút jeho bohýň. Je vňom ľahkosť, šifra, tajomstvo, ktoré treba otvárať duchovnou láskou.
Iným typom bohyne je žena milenka, sktorou sa spojil aj telesne. Princípom rozkoše je podnecovať rozkoš. Začalo sa to vdetstve: „Pálili sme vatry na vysokých lúkach. Naproti mne sedela moja detská láska akamarátky zo školy. Díval som sa im do roztvoreného lona; nie žeby ma zvádzali – proste sa otvorili. Ja som vnímal ich lono ako totožné shorením vatry.“ Plameň rozpaľoval metafyzickú rozkoš pravekého človeka. Bol nielen aktom horenia, ale aj aktom spojenia Erosa sThanatom. Eve Štolbovej otom povedal: „Chcem ťa uviesť do slávy nebeskej. Tak ťa pekne spálim, aj chcem si ťa schovať pre seba, pre nás, už máš veľké kosti, tak tie spálim, kostičky poroztĺkam apoložím do jednej krásnej urny. To je metafyzická rozkoš pre muža. Ja pociťujem zbožštenie, obdiv, lásku, keď ťa spaľujem, keď tvoje telo, tvoje kostičky dávam do jednej vázy, ktorú si zhliny uhnietla a vyzdobila.“ Bola to túžba preniesť lásku za smrť.
Eva Štolbová mu položila otázku: „Čím sme sa to vlastne milovali?“ Tatarka: „To si ty ato som ja, vieš? Ja sa premietam do teba aty si ja aja som ty. Zo vzájomnej sebaprojekcie sa vytvára my. My, to som ja ato je ona-ja, vieš? My, ktorí cítime svoj blízky osud. Takíto sme my aviac už možno neexistuje. Len tento pocit sebaprojekcie: ty si ja aja som ty – atak vzniká jeden pocit: to sme my. Pravdaže, kratučký pocit: my. My možno rozbiť každú chvíľu. Aj slovíčkom.“
Vytvoriť „my“ vzájomnou sebaprojekciou považoval za jedinečný zmysel života. Treba sa ho učiť, pestovať apovyšovať sociálnym, ale predovšetkým duchovným obcovaním na spoločnom ako na umeleckom diele. Každý z obce akoby sa mohol dostať do textu, mihnúť sa v„komparze“ rozprávaní, obcovať vnútripredstáv, vojsť do obola, na ktorý sa autorovi vždy skladá niekoľko generácií aniekoľko jednotlivcov, aby ich ktosi preniesol na druhý breh vjasnom svetle slova.
Zničiť niečo slovíčkom či vetou sa stalo aj Tatarkovi. Štolbová vLamente píše: „Ve čtyři ráno jsem řekla žertem větu, kterou mi Dominik nikdy neodpustil: Nejdřív Dominik: ,A ty už ma nenávidíš!’ Nato já se smíchem: ,Ano. Nenávidím tě istím tvým katolicismem.’“ Vetu: Nenávidím ťa aj stvojím katolicizmom Dominik namaľoval štetcom, hnedou farbou, obrovskými písmenami na papier aposlal to Štolbovej sdovetkom: „Žij blaze. D.“ Štolbová Tatarkovu obetu seba samej prijala s pokorou: „Všechny osudové věty bývají řečeny lehce amimovolně. Ráno před odchodem zpokoje Dominik povídá: ,Teraz ti poviem niečo, čo ťa nepoteší. Ak mám písať, nemôžem ťa milovať.’ Před tím se skláním.“
Nikoho ztých, ktorých miloval, však nevymazal zo svojej hlavy. Svet takto stvorený austavične tečúci, obývajú ľudia, ktorých stretol; živí aj mŕtvi. Vynárali sa v ňom počas celého života: „V mojich snoch, vmojom bdelom stave, objavujú sa určití ľudia, na ktorých som dávno zabudol. Objavenie sa mi spája so slovom zjavenie. Ukazujú mi: Pozri sa, ako som bol oblečený, pozri sa, vtedy fúkal vietor, bol zaliaty Váh.“ Vstupujú do osvetleného obrazu, udalosti alebo deja, aby stvorili paschu zo sveta spomienok do sveta vízií, do ikonizujúceho momentu sprítomnenia. Vynárajú sa na posvätných, ale aj na znetvorených miestach: „Na pustých znetvorených miestach ho čosi dojímalo, roztváralo mu priam krídla fantázie. pahýľoch stromov, vpokrivených železných kostrách, vopustených dvoroch videl ľudí.“ Písal austavične tvoril svoj svet, ale aj svet obce, svet pre obec, lebo každý obraz, rovnako ako každý človek, je jedinečný: „Aimez ce que vous ne verras pas deux fois – milujte, čo druhý raz neuvidíte.“ To žil apísal plnou mierou, pečatil, čo mal vsebe vpečatené aneprestával „robiť“ lásku asmrť.
Pre Tatarku bolo milovanie synonymom schopnosti koncentrovať sa na milovanú bytosť. Pod projekciou mal na mysli rôzne druhy predstáv, pretekajúce zmuža do ženy anaopak. Už vPrútených kreslách píše: „V láske je náš raj, jediný raj muža aženy, ktorý tu je, lenže my nevieme do neho vstúpiť, prebývať vňom, sami sa zneho vyháňame, nevieme sa sústrediť na toho druhého. Sústrediť sa na toho druhého. To je to najdôležitejšie. Keď sa človek na toho druhého nesústredí, zmúdrych kníh aod múdrych ľudí sa nedozvie anenaučí zaoberať sa tým druhým dni anoci, každú chvíľu, zostane mu srdce prázdne, premárni si život, dostane infarkt, dá sa na alkohol, celý život zostane záletníkom alebo koketou, celý život sa mučí.“ Sústredenosť je začiatkom spaľovania sa pre lásku a vláske.
liste Štolbovej Tatarka píše: „Dokonale, definitívne, raz navždy si ma okúpala. Nech Ťa Boh otec nebeský tak kúpava vždy. Máš pravdu, ivo mne je čosi také, že stakým nadšením, zbožštením, prijímam Tvoje kúpanie, raz navždy ako od matky. Tak Ťa objímať až na druhý svet. Miláčik, idem tam, idem.“ Obrátiť sa do smrti značilo prejsť zjedného brehu lásky na druhý breh. Zohňa do vody, dvoch živlov, ktoré vlastnia láska asmrť.
Tatarkova smrť je žena: „Tá smrtka ma už čaká. Jedna pekná Cigánka, zahalená do čierneho rúcha ma tak zláka, potom mi otvorí svoj vlniačik acez bedrá je prepásaná pichliačmi, bodcami. Ja ju mám objať, napichnúť sa na ňu abyť preniknutý, byť otrávený akýmsi jedom. Ešte vzdorujem. Je pekná, ale ešte ju neobjímam.“
Smrť je žena, ale prievozníkom je matka. Matku nahradil starobylým Cháronom, lebo každý, kto umiera, vagónii privoláva matku. Ako starec mal sen: „Snívalo sa mi, že som šiel navštíviť mať do rodnej dediny. Pred chalúpkou, vktorej zomrela moja mama, šlo jedno čudesné, predpotopné auto. Bola to detská postieľka avzáhlaví ana nohách mala ružový plech. Pri nohách bol ovál sobrazom, aký býva nad posteľami manželov. tom predpotopnom autíčku ležala moja mama aspod prikrývky, blízko pedálov, jej trčali nožičky. Mama nikdy nešoférovala, ale bola tak nastrojená. Aja som jej tie nožičky opáčil: boli studené. Atie pedále ešte studenšie.“ Zmotorizovaný Cháronov čln pedáluje matka, ktorá nikdy nešoférovala, aby svojho syna voviedla do posledného vysvetlenia.
Napĺňa ma nežnosťou, ako Tatarka nespúšťa zo svojho zreteľa nielen mladé ženy, krásne bohyne či múzy, ale ani duše starých žien, lebo ženská duša bez ohľadu na vek je pre neho ikonická. Napĺňa ma podivným živým svetlom jeho odkaz:
„Ty iste budeš stará žena, rozsvietiš sa túžbou vtemnotách svojho tela.
Buď slobodne pri mne, mlčky, ako ja pri tebe.
Som starý muž, práve pri tebe chcem byť mlčky, aký som...
... túžim ťa vidieť bez slov. Ešte som si to nezaslúžil.
Tvoja duša nech spočinie vzeleni, mori, vlistoch. Trude, daj si slobodu mlčania.
Čosi je sväté, nežnosť.“
