ղľáԾ
Rozarka
ʰó SRozarkou bola publikovaná najprv časopisecky, vdruhom čísle Slovenských pohľadov vroku 1965, vnasledujúcom roku vyšla knižne. Patrí k erbovým dielam Vincenta Šikulu, najznámejším, ak usudzujeme podľa počtu vydaní: len do polovice 80. rokov vyšla trikrát ako súčasť výberov zo spisovateľovho diela. Opostavení práce vkontexte Šikulovho diela svedčí aj to, že jeho prvý výber zprozaickej tvorby niesol názov SRozarkou ainé prózy (1972). Bola to prvá Šikulova kniha preložená do češtiny (v r. 1968 v preklade Emila Charousa, vo výbere sú ešte prózy Manduľa aPovetrie), tiež prvá zo Šikulových prác, ktorá sa dočkala filmovej adaptácie (v roku 1969 pre Slovenskú televíziu vréžii Vida Horňáka).
Základnými tvarovými dispozíciami avýpovednou intenciou organicky nadväzuje na posolstvo prvých dvoch Šikulových kníh arozvíja ho. Prosté, časovú postupnosť diania rešpektujúce rozprávanie sa skladá do príbehu krátkeho spolužitia dvoch súrodencov: po smrti matky sa omentálne nevyvinutú Rozarku snaží postarať starší brat, aby ju napokon umiestnil vústave. Vporovnaní sniektorými prózami zpredchádzajúcej zbierky má táto práca jednoduchší sujet, zväčša rešpektujúcifabulu i titulom vytýčenú tému, má jednoznačné, predchádzajúcimi udalosťami motivované vyvrcholenie, absentujú vnej miesta nedopovedanosti. Jednotlivé vrstvy rozprávania sú prehľadne hierarchizované, aktuálne dianie je oddelené od retrospektívnych pasáží iod vložených príbehov. Rozprávač je vážnejší, sústredený na tému, na využitie jej výpovedného potenciálu – na posolstvo vnej ukryté. Do akej miery si však dokázal uchovať spontánnu hovorovú gestiku, onú produktívnu nedisciplinovanosť, dovtedy sprítomňujúcu nielen to, očom sa rozpráva, ale oživujúcu aj samotný výpovedný akt?
Pri charakteristike prózy SRozarkou ako prehľadného, recepčne ústretového rozprávania vychádzam zporovnania sniektorými inými prácami Vincenta Šikulu. Autor dokázal už vraných prózach využiť náznak, nepovedať všetko ato podstatné „ukryť“, nevysloviť – teda otvoriť priestor vnímavému čitateľovi. Na prvý pohľad spontánny rozprávač sa u Šikulu pohybuje väčšinou vpružných, no premyslene štruktúrovaných apred čitateľom vynachádzavo pritajených kompozičných rámcoch. Suvedenými postupmi celkom nekorešponduje lineárna, kontinuitu diania navodzujúca postupnosť rozprávania prózy SRozarkou: pevne stanovený začiatok (príchod od vlaku zo Šenkvíc) a koniec (umiestnenie Rozarky vústave) sústreďuje príbeh do nerozsiahleho časového úseku, pričom všetko, čo potrebujeme na jeho pochopenie, sa dozvieme prostredníctvom spomienok rozprávača, jasne oddelených od aktuálneho diania. Ako teda vyzeralo tých niekoľko dní sRozarkou? Aako sú časovo organizované vrozprávaní?
Po matkinej smrti osemnásťročné, mentálne nevyspelé dievča už nemohlo zostať ustaršej sestry atak sa ho musí ujať brat Ondrej. Predpokladá, že budú spolu žiť vrodičovskom dome vmestečku. Neurobil tak rád, musel kvôli tomu zmeniť zamestnanie, navyše je vpermanentnom spore sotcom, ktorý sa ešte za maminho života odsťahoval preč od ľudí, na samotu nad neďalekou dedinou. Prvý večer Ondrej zistí, že Rozarka chce spať sním (ako bola zvyknutá smamou). Aby sa tomu vyhol, pokúša sa ju zabaviť rozprávaním, ktoré sa končí až na svitaní. Druhý večer je opakovaním (variáciou) predchádzajúceho: Rozarka nechce spať aOndrej až do rána rozpráva. Spolužitie sRozarkou je pre Ondreja permanentným, sestrinými otázkami prerušovaným monológom, ktorým buď komentuje bezprostredné dianie, spomína alebo improvizovane spriada fragmenty odpočutých ivymyslených príbehov. Aktuálne dianie čoraz viac aviac prekrývajú Ondrejove rozprávania, ktoré sa postupne osamostatňujú. Vdruhej polovici knihy sa z textu strácajú časové vymedzenia: akoby už nemali zmysel arozprávačova pamäť smerovala kakémusi driemotnému bezčasiu, nie nepodobnému Rozarkinmu „zakliatiu“ do večného detstva“ vdôsledku mentálneho regresu. Sestra vyplní celý Ondrejov život atáto náplň sa postupne – ale pomerne rýchlo, vpriebehu niekoľkých dní – stane neúnosnou: kfyzickej únave zprebdených nocí sa pridáva napätie zmožného prekročenia spoločenského tabu (spávanie so sestrou implikuje pokušenie incestu) ivnútorné vyčerpanie, hroziace mentálnym prechodom do Rozarkinho životného rytmu asveta. Ondrej sa dvakrát pokúša riešiť neúnosnú situáciu: najprv neúspešne, keď napíše list druhej sestre (z kontextu je zrejmé, že ju žiada opomoc, pravdepodobne chce, aby si Rozarku zobrala ksebe), potom definitívne, umiestnením Rozarky vústave. Ide oambivalentný úspech, riešenie, ktoré protagonista pociťuje ako zlyhanie.
Táto ambivalencia je zdôraznená aj nedopovedanosťou emocionálne ťaživého záveru: „Ani som sa sRozarkou nerozlúčil. Vzala ju so sebou sestra, či vychovávateľka, auž som ju viac nevidel.“ (Šikula, 1966 a, s. 59.) Čo tu znamená „viac som ju nevidel“? Spojenie ponúka niekoľko možných významov, ten najpravdepodobnejší – už nikdy – diskrétne vnáša do rozprávania časovú dištanciu medzi rozprávaním arozprávaným. Vinej rozprávačskej situácii, vnarácii vedenej vtretej osobe tradičným vševediacim rozprávačom, by spojenie „viac ju nevidel“ nadobudlo deziluzívnu podobu radikálneho „nikdy“. Vprípade Šikulovho Ja-rozprávača, obyvateľa sveta svojho príbehu, má záverečné konštatovanie predsa len útešnejšiu podobu adá sa interpretovať aj takto: „Odkedy som ju opustil až podnes, keď vám toto rozprávam, som ju nevidel.“ No vzhľadom na skutočnosť, že aktuálna súčasnosť rozprávania nie je konkretizovaná (ani vo vzťahu kRozarkinmu odchodu do ústavu, ani inak), ide oútechu značne pochybnú. Ostávajú otázky: Prečo ju viac nevidel? Čo sa sňou stalo? Tvoria síce legitímnu súčasť významovej výstavby diela, no odpovedať na ne sa dá iba nepriamo, zohľadnením dvoch funkčných aspektov jednej postavy: Rozarka „odišla“ zOndrejovho života, apretože jej brat je aj rozprávačom, odišla zrozprávania, zo svetapríbehu, ktorý bol vjeho kompetencii. Podobne ako vpróze Padali hrušky nemáme pred sebou otvorený, viacero riešení pripúšťajúci záver. „Vynechanie“ Rozarky je rozhodnutím protagonistu, rezignovaným priznaním, že to, očo sa pokúšal, sa mu nepodarilo.
Pritom nešlo iba ospoločný život vzmysle každodennej prevádzky, onemožnosť zosúladiť zamestnanie achod domácnosti sRozarkiným prevráteným životným rytmom, vktorom sa jej poplietol deň s nocou. Praktické problémy sú signálom hlbšieho rozporu. Ondrej postupne zisťuje, že sestra mu začína vypĺňať celú existenciu, vktorej naraz absentuje čokoľvek, čo by sňou nesúviselo, napríklad dovtedajší uspokojivo družný život („Začal som sa žalovať, ako sa mi vo Vrbinke dobre vodilo, aže som musel kvôli nej zmeniť zamestnanie ibyt; koľko som mal kamarátov aako sa mi za nimi cnie...“, c. d., s. 13, zvýraznil V. B.). Pohltenie Rozarkou má aj inú, vnútornú, iba jemne naznačenú podobu neuvedomelého zostupného stotožňovania sa sjej svetom: možnosť regresu signalizujú Ondrejove do snov prechádzajúce spomienky na detstvo. Vzťah medzi súrodencami je pritom poznačený fatálnou asymetriou: brat začína „patriť“ Rozarke, ale ona, hoci sa oňu stará, jemu nepatrí (to, že mu vypĺňa život, neznamená, že mu ho dokáže celkom naplniť). Uniká mu, je vOndrejovom svete cudzincom, hádankou bez riešenia: protagonista má chvíľku dojem či snaží sa nahovoriť si, že sestra „vie rozmýšľať celkom tak ako ostatní ľudia“ (c. d., s. 24), no väčšinou sa stretáva sneporozumením ( „Hneď vprvý večer vzniklo medzi mnou aRozarkou nedorozumenie.“, c. d., s. 10).
Asymetria súrodeneckého vzťahu sa prejavuje aj nevyváženosťou jeho racionálnej aemocionálnej stránky. Prvý zaspektov – racionálny – je nevyhnutný prinajmenšom na to, aby vzťahu zabezpečil podmienky, priestor, vktorom sa môže naplniť. Toto všetko je na bratovi. No ani emocionálna časť súžitia nemá, nemôže mať vyváženú podobou: je otázne, do akej miery objekt Rozarkinej „infantilnej prítulnosti“ (Vilikovský, 1966) – teda Ondrej – je nezastupiteľný, nakoľko ho sestra vníma vjedinečnosti ich súrodeneckého puta ači nie je pre ňu po mame iba ďalšou (nahraditeľnou) realizáciou funkcie opatrovníka aochrancu.
Nerovnomernosť vzťahu vyjadruje aj zvolená naratívna forma aspôsob, akým Šikula konkretizoval jej výrazové možnosti. Rozarkin brat je protagonistom a zároveň rozprávačom, jediným garantom vypovedaného, moderátorom príbehu. Tento postup Šikula používal pomerne často, no už vjeho ranej tvorbe prešiel závažnými vývinovými transformáciami. Ide oto, čo sme si už pomenovali ako pohyb od seba kinému. Dve zmienené intencie – vyjadriť seba adzáť odruhom (eventuálne dať mu priestor na vyjadrenie vpásme postáv) – sa vpróze SRozarkou uplatňujú vparadoxnom prekrížení: brat vsnahe povedať Ծč oRozarke hovorí vlastne osebe, pretože, je nemožné predstaviť Rozarku ako protagonistu, teda predstaviť jej svet: do neho nemá prístup ani jej najbližší. Toto riešenie je predznačené už vtitule, významovo podvojnom asvojím spôsobom až zavádzajúcom, klamlivom. Prostredníctvom mena zdanlivo vysúva do popredia mladšieho zo súrodencov, no jeho zaradením do predložkovej väzby mu upiera funkciu podmetu (subjektu). Meno je tak iba súčasťou naznačenej syntaktickej konštrukcie, súčasťou gramaticky podriadenou zamlčanému podmetu. Ak však meno reprezentuje svoju nositeľku, potom jeho postavenie vgramatickej forme titulu by malo vyjadrovať jej postavenie vo svete príbehu. Tak sa aj deje: ide ozávislosť.
Vpróze je vyjadrená analógiou dvoch vzťahov zrôznych štruktúrnych úrovní diela – vzťahom medzi súrodencami a vzťahom rozprávača kpostave. Surčitou licenciou to možno vyjadriť i tak, že Rozarka ako postava je pod naratívnou kuratelou brata-rozprávača. Je stvárnená inak ako Ondrej, nahliadnutá zvonku. Ich vzájomný vzťah je diskrétne, no veľmi výstižne vyjadrený stále sa opakujúcou ozvennosťou, charakteristickým prvkom súrodeneckých rozhovorov. Rozsiahle pásma priamej reči vdovtedajšej Šikulovej tvorbe vytvárali priestor, vktorom sa postava mohla osamostatniť, vymaniť spod dohľadu rozprávača ana chvíľu ho dokonca nahradiť. Kritická aliterárnovedná reflexia viackrát upozornila na auditívnu stránku Šikulových prozaických prác, na „hudobnosť“ jeho vety arytmickú prepracovanosť dialógov. Takéto usporiadanie má nespochybniteľné estetické dôsledky, no vtejto próze aj svoju výpovednú relevanciu. Upozorňuje na limitované možnosti rozhovoru sRozarkou. Väčšina dialógov Ondreja so sestrou sa rozvíja na princípe echa, keď dievča reaguje na bratov podnet, ato buď otázkou (detským „prečo“), alebo súhlasne komentujúcou či protirečiacou repetíciou. Ozvennosť Rozarkiných replík je vniektorých prípadoch úplná, keď na začiatku svojej výpovede opakuje posledné bratove slová.[1] Zväčša však variuje významové jadro výpovede, pričom celé dialogické celky sa pravidelne opakujú zároveň sopakovaním určitej elementárnej životnej situácie.[2] Milá, zdanlivo esteticky autonómna hra dialogických opakovaní avariácií zviditeľňuje Rozarkinu komunikačnú závislosť a nepriamo diagnostikuje jej stav. Spolu sďalšími motívmi zakladá pre dielo zásadné významové napätie medzi skutočnosťou (danosťou) ajej naratívnym zjemňovaním (eufemizáciou) prostredníctvom nepriamych pomenovaní azamlčiavania, medzi nezvratnou osudovosťou Rozarkinho určenia aodďaľovaním, zarozprávavaním (zariekavaním) toho, čo musí naplniť. Rozprávačskú koncepciu prózy potom určujú dve protirečivé intencie: nevysloviť zrejmé, teda nepomenovať Rozarkin stav, aprázdny priestor po zamlčanom vyplniť niečím, čo sbezprostredne doliehajúcou danosťou nemá nič spoločné; takmer polovicu naratívnej plochy diela potom zaberajú vložené rozprávania.
V úvode príbehu, keď sa súrodenci prvýkrát poberajú spať, sa rozprávač obracia priamo kposlucháčovi: „Nevedeli by ste si celú situáciu predstaviť, keby som vám hneď na začiatku osestre aspoň čo-to nepovedal. Rozarka mala osemnásť rokov. Bola dosť vysoká, štíhla atvárou sa podobala na mamu. Omame vravievali, že bola voľakedy krásavica“ (c. d., s. 11). Zopisu vieme, koľko má Ondrejova sestra rokov, vieme,ako vyzerá, no otom, čo má byť problémovým jadrom rozprávania, oRozarkinom mentálnom stave sa dozvedáme iba sprostredkovane, zjej reakcií: na stene vkuchyni visí matkina fotografia, ktorú „Rozarka považovala... za svoju“ (c. d., s. 11). Ak sa aj rozprávač výnimočne vyjadrí priamo, použije vyjadrenie všeobecné („Rozarka nerozumela...“, c. d., s. 7), alebo vneutralizujúcom kondicionáli („Keby bola chápavejšia...“, c. d., s. 7); situácii primeranú ahodnotovo príznakovú dikciu použije iba raz („Panebože, ako je to, že mám takú hlúpu sestru?“, c. d., s. 40), pričom však tieto slovánie sú adresované Rozarke, ale staršej sestre, ktorá sa oňu nechce starať. Nevysloviť, nepomenovať, oddialiť: akoby túto prácu zamlčiavania generovala určitá rovnako nevyslovená nádej, že by Rozarka mohla porozumieť, že iba nechce, aby si mohla presadiť svoje („...a ja som mal chvíľku dojem, že vie rozmýšľať celkom tak ako ostatní ľudia“, c. d., s. 24); Ondrej však dobre vie, že ide iba o zbožné želanie, nie reálnu možnosť. Ako je potom možné nadviazať sRozarkou kontakt, ako sa sňou dá „dohovoriť“?
“... začal som jej dzáť...“
Hneď na začiatku Ondrejovho spolužitia s mladšou sestrou je potrebné odvrátiť Rozarkinu pozornosť od Ծčho, čomu nemôže rozumieť: od „oplzlosti“, ktorú šofér nákladného auta zakričal za súrodencami vdomnení, že ide omilencov. „Zahovoril som to tým, že som jej začal dzáť, koľko bývalo pri ceste ovocných stromkov...“ (c. d., s. 7, zvýraznil V. B.). Všimnime si – vnastolenej situácii dzáť znamená zahovoriť. Rozprávanie tu Ծčmu slúži; nemáme pred sebou slobodný, vnútornou potrebou motivovaný akt, ale bezprostrednú reakciu na dianie, ktorá poslúžila na odvedenie pozornosti. Vracia Rozarku späť do sveta jednoduchých a zrejmých vecí, „prírodnín“, k „orechom, slivkám, jablkám ihruškám“ (c. d., s. 7) – do jej sveta. Na tomto mieste prvýkrát aďalej skoro stále stavia rozprávač medzi Rozarkou atými podobami sveta, ktoré sú pre ňu nezrozumiteľné apreto potenciálne nebezpečné („oplzlé“), ochrannú hrádzu zo slov; avšak tieto príbehy sú zároveň aj mediátormi, sprostredkúvajú aotvárajú iný, možno elementárnejší plán skutočnosti, ktorý je aspoň sčasti – ako dúfa Ondrej – jeho sestre prístupný.
Funkčná ambivalencia rozprávaní adresovaných Rozarke spočíva vtom, že na jednej strane ide ooperatívny akt, ktorý sestru vytrháva ztoho, čo ju bezprostredne obklopuje: to sa však nedá urobiť bez náhrady, bez ponuky Ծčho iného, čo by aspoň na čas onen vyprázdnený priestor „bezprostredného“ vyplnilo. Uvedená ambivalencia je uložená vzákladoch každého rozprávania: sprítomňuje neprítomné avytesňuje aktuálne dané. Napokon ničím iným než zahováraním hrozby smrti nie je ani prapôvodné gesto „veľkej matky“ všetkých rozprávačov, Šeherezády. Ten Šikulov sa ocitá vsituácii, ktorá uvedenú podvojnosť narácie (byť tu azároveň sa dostať inde) obnažuje. VRozarke má však poslucháča, ktorému nie je dovolené urobiť posledný nevyhnutný krok avrátiť sa zonoho „inde“ späť ksebe, aby sa obohatený počutým opäť konfrontoval saktuálnou prítomnosťou – svlastným životom.
Zdanlivo prostý, do privátneho priestoru lokalizovaný príbeh krátkeho spolužitia dvoch súrodencov tematizuje niektoré zo zdrojov azakladajúcich princípov rozprávačstva; implicitne, bez toho, aby tieto konštanty okato predvádzal, pre 60. roky príznakovo „metodologicky“ zviditeľňoval. Pri takomto návrate ku koreňom rozprávania aj Rozarkin nešťastný príbeh pripúšťa dve vzájomne si nekonkurujúce možnosti čítania. Na prvý pohľad je determinovaný osudovoudanosťou, objektívne neprekročiteľným mentálnym limitom. Najzjavnejšie sa prejavujeneschopnosťou vzdať sa ustálených návykov (zvykla si líhať smamou a nedokáže spať sama, čím nevedomky vyvoláva jednostranné erotické napätie, atakujúce hneď dve spoločenské a kultúrne tabu: tabu incestu atabu intímneho vzťahu snesvojprávnym človekom). Bez toho, aby túto danosť akokoľvek spochybňovalo, vstupuje do príbehu aj priamo nereflektované stanovisko Ondreja, akcentujúce rodovú zodpovednosť za sestru avširšom zmysle izodpovednosť voči inému, imperatív pomoci tým, čo si sami pomôcť nemôžu. Nejde však obežnú mravnú, zvonku rozsúditeľnú kauzu, ale ovnútorný rozpor, o problémovéjadro prózy, explicitne nevyslovené. Ondrej sestre rozpráva najmä vnoci, odďaľujúc to, čo od začiatku visí vo vzduchu. Rozarkin odchod do ústavu nie je tak pre Ondreja prekvapením, ale napriek tomu ho pociťuje ako zlyhanie: nesklamal však iba ako brat, ale aj ako novodobá Šeherezáda, ako rozprávač, ktorému „tisíc ajedna noc“ vydržala iba pár dní.
Ondrejove rozprávania napĺňajú takmer polovicu textového priestoru prózy. Ide ovložené príbehy, zasadené do „rámu“ hlavného rozprávania, vo významovej hierarchii diela podriadené aktuálnemu dianiu; až ono ich „vyvoláva kživotu“. Príbehy majú rôznu podobu; pri pokuse ožánrovú stratifikáciu by sme mohli hovoriť otradičnej rozprávke či povesti (o Augustínovi, c. d., s. 22), obiograficky dotovanom memoárovom rozprávaní (spomienky na kamarátov aich mená, na detstvo, na strieľanie vtákov a spor sučiteľom, c. d., s. 14 as. 31 – 35), orozprávaniach vysvetľujúcich, tematicky zameraných (o albínoch, c. d., s. 14), ale aj olokálne kontúrovanej legende (o strýcovi Vendelovi akráľovi, c. d., s. 35 – 36, ometliarovi strýcovi Dreňovi, c. d., s. 50 – 54). Sám Ondrej všetko, čo hovorí Rozarke, nazýva rozprávkou. Zhľadiska striktnej žánrovej taxonómie je takéto označenie iste nepresné, je však výstižné zhľadiska nastolenej komunikačnej situácie – pre túto poslucháčku je naozaj väčšina ztoho, čo si vypočuje, rozprávkou (alebo aj naopak: každé rozprávanie berie rovnako vážne, „naozaj“). Podstatnejším rozdielom medzi jednotlivými rozprávaniami je odlišnosť ich podania. Niektoré sa pred čitateľom ocitajú iba vpodobe stručnej parafrázy vpolopriamej reči („...začal som jej dzáť, koľko bývalo pri ceste ovocných stromkov... aže to všetko vysadili Šenkvičania“, c. d., s. 7). Od nich sa líšia dialogické rozprávania, vťahujúce Rozarku do rozhovoru („ – Jeden kamarát... vie napodobniť drozda, slávika... anaporad všetkých operencov. – Vrabca tiež? – Vravím, všetkých. – Aj sojku vie napodobniť?“, c. d., s. 14). Napokon súčasťou knihy sú aj osamostatňujúce sa príbehy, ktoré prerastajú nastolený komunikačný kontext azačínajú žiť vlastným životom, ktoré už akoby ani neboli určené Rozarke, ale čitateľovi („(Pravdaže, toto všetko som Rozarke nerozprával.)“, c. d., s. 35 – 36: v rozprávaní ostrýcovi Vendelovi akráľovi je podanie pre čitateľa odlíšené samotným rozprávačom od „in usum Delphini“ redigovanej verzie pre Rozarku). Tendencia kosamostatňovaniu je najviditeľnejšia vrozprávaní ometliarovi strýcovi Dreňovi: graficky, medzerou, je na začiatku i konci vyčlenené z ostatného textu, začína in medias res, teda bez sprítomnenia situácie, vktorej sa rozpráva a ani Rozarka doň nevstupuje otázkami akomentármi.
Vdobovej reflexii Šikulovej prózy Pavel Vilikovský hodnotil niektoré zvložených rozprávaní ako prvky príliš samostatné, štruktúrne voluntárne avo vzťahu kcelku diela nemotivované: „...iskra často nepreskočí..., hádam preto, že nestačíme sledovať autorove asociácie, ale tiež preto, že... vkomponovanie ‚rozprávky‘ je náhodné (z hľadiska motívov, napätia, kontrapunktu atď.)...“ (Vilikovský, 1966.) Vporovnaní sinými prácami Vincenta Šikulu sú tieto „neorganické“ prvky zdôvodnené prinajmenšom vonkajšími okolnosťami, situáciou „s Rozarkou“, potrebou neustále pútať jej pozornosť, pričom opakovanie, podobne ako udetí, nemusí byť na prekážku („Obaja sme sa rozveselili aja som sa rozhodol, že aj vbudúcnosti budem si môcť sojkou hocikedy vypomôcť, ateda si vypomôžem“, c. d., s. 15). Dôležitejšie však je, že „rozprávky“ postupne nadobúdajú úľavnú dôležitosť aj pre rozprávača: aj Ondreja, podobne ako Rozarku, jeho príbehy prenášajú „inam“. Dielo sa vtejto súvislosti stáva aj diskrétnou apológiou rozprávačstva: „V takýchto chvíľach som bol rád, že som si na rozprávku so sojkou spomenul, ba že vôbec taká rozprávka jestvuje. Koľko vďačnosti som prechovával ktomu, ktorý ju napísal, či vymyslel“ (c. d., s. 26). ʰó SRozarkou je tak aj rozprávaním o zrode rozprávača pod vplyvom okolností, z núdze, opostupnej ceste od nutnosti kpotešeniu: najucelenejšie avýznamovo už celkom osamostatňujúce sa vložené príbehy sú v jejzávere (o metliarovi). Ako vyzerá tento rozprávač?
Vzťah medzi rozprávaním ako výkonom ajeho obsahom môže byť zhľadiska času naplnený dvoma spôsobmi. Prvým je rozprávanie podané ako spomienka: medzi ním a tým, očom je reč, je vtakomto prípade zjavný časový odstup. Rozprávač vidí dianie, oktorom referuje, ako uzavretý minulostný celok a spoľahlivo, ešte pred začiatkom rozprávania disponuje jeho začiatkom ikoncom. Tento postup využil Šikula napr. včrte Padali hrušky, ale zjavnejší je vpoviedke Dlhé týždne sjasnými nocami pred odletmi sťahovavých vtákov zo zbierky Povetrie, kde už prvá veta stanovuje výrazný odstup medzi aktom rozprávania arozprávaným: „Keď som bol malý chlapec, ešte skôr ako som začal chodiť do školy, zažil som jedno neobyčajné dobrodružstvo...“ (Šikula, 1968 a, s. 7.) Inak vyzerá rozprávanie sugerujúce bezprostrednosť vo vzťahu k rozprávanému: dianie areferovanie oňom sú prepojené, v časovomkontakte, rozprávač nemá kdispozícii uzavretý príbeh ahovorí akoby zvnútra udalostí. Výrazom uvedeného prístupu je často vnútorný monológ zrkadliaci vedomie protagonistu. Dobrým príkladom na takúto bezprostrednosť je poviedka Za zákrutou zapískal vlak. Novela SRozarkou funkčne kombinuje oba prístupy: otvorenú, živú bezprostrednosť aktuálneho diania, aemocionálnu naliehavosť spomienky na udalosti zakliate v stratenom čase minulosti, do ktorých nemožno nijakým spôsobom zasiahnuť: „čo sa stalo, už sa neodstane“. Na prvý pohľad vpróze dominuje bezprostrednosť: „Práve som sa sňou vrátil od sestry. Do Šenkvíc sme sa priviezli vlakom...“ (Šikula, 1966 a, s. 7.) Príslovka „á“ vyjadruje „bezprostrednú časovú blízkosť“ medzi rozprávačovým teraz apredtým. Skutočnosť, že dianie pohlcuje protagonistu aj vo funkcii rozprávača, že ani ako referujúci nemá zjavný časový odstup od svojho spolužitia sRozarkou, implicitne potvrdzujú aj sporadické temporálne určenia vrozprávaní (tie určenia, ktoré zabezpečujú jeho postup). Takmer výhradne sa vymedzujú iba voči jedinej udalosti, ktorou je Rozarkin príchod od sestry. Od neho je odmeriavaný „prvý večer“ (c. d., s. 10), „druhý večer“ (c. d., s. 22), ale aj prvá nedeľa...: teda celá postupnosť aktuálneho diania. Časovo sa tak svet rozprávania delí na dve elementárne zložky, na minulosť pred Rozarkou aprítomnosť sRozarkou. Toto jednoduché časové usporiadanie je už vpriebehu rozprávania sporadicky narúšané (na s. 15 prostredníctvom bližšie neurčeného „dnes“, ktoré implikuje prítomnosť rozprávačského aktu: „Už som len tak táral adnes by mi veru za nič na svete nezišlo na um, čo všetko som pospomínal.“ c. d.). Zásadne sa však mení až vjeho závere. Nejde pritom okomplikované prevrstvenie, iba opozičný posun – onové miesto včase, ktoré zaujme rozprávač, keď vysloví „už som ju viac nevidel“ (c. d., s. 59). Dovtedy aktuálne sRozarkou sa stáva minulosťou, anielen preto, že cesty Ondreja ajeho sestry sa á rozchádzajú: predovšetkým preto, že sa rozchádzajú Բž. To nám však nemôže povedať Ondrej vmomente, keď opúšťa Rozarku, to môže vedieť iba rozprávač, teda znovu Ondrej, ale inokedy, neskôr, keď už nemá bezprostredný časový kontakt sdianím. Práve tu sa príbeh stáva minulosťou, definitívne sa uzatvára – aá takáto, minulostná podoba spätne „patinuje“ celé rozprávanie: dodá mu onen sladkobôľny emocionálny akcent, charakteristický pre náš vzťah kdefinitívne strateným veciam, aktivizuje pamäť sjej ambivalentnou potenciou sprítomniť neprítomné, apeluje na sentiment.
„Šiel som domov nešťastný viacej ako inokedy“ (citovosť)
Ondrej okrem toho, že rozpráva, je aj hlavnou postavou svojho príbehu. Zdalo by sa, že ide ovariant na seba sústredeného rozprávača-protagonistu, príznačného pre niektoré prózy prvej poviedkovej zbierky. Nie je to celkom tak, očom svedčí mimoriadna pozornosť venovaná sestre. Problémom je skôr ten „druhý“, okom by mal dzáť. Mentálny regres, charakterizovaný absenciou vývoja, teda opakovaním, zacyklením, vylučuje moment zmeny, postupu odniekiaľ niekam inam: preto je Rozarka celým svojím založením človekom mimo príbehu. Ondrej môže podzáť, čo sa stalo sRozarkou, čo sňou/pri nej zažil (on zažil!) akam ju nakoniec musel odviesť, ale zniekoľkých elementárnych, stereotypne sa opakujúcich reakcií, ktorými jeho sestra disponuje (prítulnosť – záujem – odpor – plač), ťažko možno usúdiť, čo prežíva ona. Rozarka, podobne ako jej starší literárny brat Jozka Pilný (Cestou na šalandu), je „vypovedateľná“ len vo veľmi obmedzenej miere. Ak teda rozprávač hovorí osebe, robí tak, lebo je to jediná možnosť, ako vôbec Ծč povedať oRozarke.
Ondrej má veľa spoločného smnohými postavami iných Šikulových próz. Podobne ako protagonistu poviedky Za zákrutou zapískal vlak ho spoznávame vo chvíli radikálnej životnej zmeny. Mládenec, ktorému sa dovtedy „dobre vodilo“ (c. d., s. 13), sa stáva opatrovníkom mentálne zaostalej sestry. Ak mu hneď potom, čo sa ujal tejto úlohy, „prechodili hlavou neveselé myšlienky, myšlienky na Rozarku“ (c. d., s. 7), neskôr, „nešťastný viacej ako inokedy“ je presvedčený, že „ztoho všetkého zblaznie, alebo si dačo vyvedie“ (c. d., s. 40).
Ondrejov vzťah ksestre ajeho emocionálna účasť na jej osude majú ambivalentnú podobu. Na jednej strane ide obremeno, ktoré na seba zobral vedený súcitom ivedomím rodovej solidarity, zároveň však voči nej nevdojak pociťuje nehu. Rýchlo prechádza od ľutovania sestry ksebaľútosti. Túto citovú podvojnosť dobre charakterizuje výjav zprvého večera, keď sa pokúša utešiť plačúcu Rozarku: „...pokračovala vnáreku, ani čo by bol nárek otčenášom, modlitbou alebo ktoviečím; nevedel som jej vňom zabrániť, hoci som zhľadával všelijaké slová ľútosti. Povyslovoval som skoro všetky pekné slová aani som si neuvedomil, kedy som prešiel od pekných slov do nariekania. Začal som sa žalovať...“ (c. d., s. 13). Šikula tu doťahuje osobitý, už vpredchádzajúcich prácach rozvíjaný variant sentimentalizmu.[3] ʰó SRozarkou je jedným zvrcholov významnej tendencie autorovej tvorby, ktorú možno skusmo pomenovať ako regionálne príznakový príspevok k slovenskej verzii „citovej výchovy“, tendencie spájajúcej Šikulove práce sdielami jeho mladších súčasníkov Rudolfa Slobodu aPavla Vilikovského, alebo aj Dušana Kužela či Pavla Hrúza. Spomenutá regionálna, zkrajových arodových zdrojov čerpajúca príznakovosť zároveň Šikulu od jeho vrstovníkov odlišuje: vporovnaní sním je citovosť raného Vilikovského iKužela akcentovaná skôr generačne, uSlobodu sa konfrontuje sracionalizujúcimi konceptmi vedomej sebavýchovy asebatvorby,uHrúza zasa sdejinami (pričom – aby vnich obstála – musí si nasadiť mimikry jazykových hier acynizmu).
Podľahnutie Rozarkinmu plaču hneď vprvý večer spoločného pobytu nie je ojedinelým prejavom Ondrejovho sentimentu. Citovosť je vlastne jedným zdôvodov, prečo sa súžitie zavŕši neúspechom. Rozarka predstavuje pre Ondreja na jednej strane bremeno, ktoré svedomím rodovej zodpovednosti prijal, avšak týmt sa protagonistov vzťah ksestre zďaleka nevyčerpáva. Zodpovednosť, vždy založená na určitej racionálnej korekcii, je postupne prekrytá silnou citovou väzbou, pričom á ona znemožňuje Ondrejovi konať tak, aby spolužitie bolo ďalej možné: „Mal by som byť na Rozarku prísnejší. Rozhodnúť sa arozhodnutie nikdy za žiadnu cenu nezmeniť... ARozarka by plakala... Amne by bolo ľúto“ (c. d., s. 25). Citovosť Šikulovho protagonistu je aj vtejto próze prístupom, ktorý vnastolených epických rámcoch neponúka riešenie, iba oddialenie a chvíľkovú úľavu. Dožičí svojmu nositeľovi chvíle úľavy, keď sa zdá, že od túžby kjej uskutočneniu je iba kúsok, dožičí mu tichý večer, vktorom bezúčelne hravé pobiehanie detí, naháňajúcich motýle poletujúce medzi lampami, sa skladá do esteticky výnimočne pôsobivého výjavu, umocneného Rozarkinou roztúženosťou; na chvíľu sa ocitol vjej svete, sú vňom spolu asplniť jej všetko, čo chce, sa naraz zdá tak samozrejmým.[4]
Ondrejovo rozprávanie tu dosahuje svoj emocionálny ivýznamový vrchol: vtejto chvíli naozaj sRozarkou sa na okamih uskutoční nemožné – súrodenci sú naozaj spolu. Čo nasleduje potom, má zostupnú tendenciu, je iba dopovedaním zrejmého. Ondrej tuší, že bez Rozarky mu bude ťažko, no zároveň si musí priznať, čo nechcel vedieť avedel už od začiatku – „s Rozarkou“ sa nedá. Týždne so sestrou boli pre protagonistu aj svojho druhu naplnením acitovým prebudením, zostal však po nich intenzívne pociťovaný deficit, vnútorná situácia, sktorou sa už nedá nič robiť, iba znášať. Preto aj na prvý pohľad nezáväzný, „iba“ krásny obraz voľnej hry motýľov adetí obsahuje určitý skúsenostný korektív. Vo vzťahu kOndrejovmu príbehu nadobúda formu implicitného podobenstva: nočný motýľ lietajúci okolo lampy je zrejmou kultúrnou šifrou nesplniteľnej túžby, jeho krása je niečím, čoho sa možno dotknúť iba za cenu znehodnotenia. Veď ráno, keď mŕtveho motýľa nájde dedinčanka na trhovom pulte, „odporom zvraští tvár“ a „zhodí ho na zem“ (c. d., s. 48). Aj chvíle, vktorých je Ondrej naozaj spolu sRozarkou, sú krátke aprchavé.
Postavu tradičnej sentimentálnej literatúry, keď si prešla svojím „utrpením cnosti“, čakalo „víťazstvo alebo tragická záhuba“; vlarmoajantnej dráme „prechádza utrpením čo najdojemnejším, aby nakoniec jej cnosť bola šťastnou náhodou zaslúžene odmenená“ (Vlašín akol., s. 275): inak povedané, citovosť dostane svoj vonkajší príbehový výraz, epický alebo dramatický. Po dvesto rokoch ostáva Šikulovmu protagonistovi „hatený sujet“ – lyrika: cit nenachádza svoj výraz včine, pokus oň nemá očakávaný výsledok ahrdina sa naostatok vyrovnáva iba s vlastným vnútorným rozpoložením, s pocitmi.
[1] „ – ܳí? – spýtal som sa jej...
– ܳí, – prikývla.
– Keď som býval na priváte... kúpili sme konzervy... Vtej, čo bola za tri koruny päťdesiat, bol taký žltučký ovocný chlieb.
– Ovocný chlieb?“ (Šikula, 1966 a, s. 27 – 28, zvýraznil V. B.)
[2] „A potom nasledoval rozhovor navlas podobný rozhovoru zpredošlého večera.
– Mali by sme ísť už spať, – povedal som ja.
– Amne sa spať nechce, – povedala ona.
– Ja som spala cez deň, – povedala ona. Pritiahla si moju ruku, ako keby sa ňou chcela pohladiť, aďalej mi rozprávala do dlane.
– Spávať treba vnoci, – povedal som ja.
– Mne sa vnoci nechce, – povedala ona. “ (C. d., s. 24.)
[3] Súvislosť stýmto viac ako dvesto rokov starým literárnym smerom vyzerá na prvý pohľad paradoxne, najmä ak si pripomenieme jeho zviazanosť srozvíjajúcou sa meštianskou spoločnosťou daných čias. Základňa Šikulových próz je rurálna, ale podoba jeho hrdinu, vyhraňujúceho sa voči svojmu spoločenstvu azdôrazňujúceho jedinečnosť vlastného prežívania, sa svojím individualizmom približuje postavám tohto smeru. Podľa slovníkovej charakteristiky vtvorbe sentimentalizmu je „cit... ponímaný... ako kritérium hodnoty človeka ajeho konania“: tieto slová možno vztiahnuť aj na významnú časť Šikulovej tvorby. (Citované podľa Vlašín, Štěpán akol., s. 274. Autorkou hesla Sentimentalizmus je Jiřina Táborská.)
[4] „Všade bolo ticho aaj deti pobiehali tak náramne tichučko, tak jemne, ako keby sa báli rozvíriť pod lampou prach, ešte aj vedy, keď letel dosť rýchlo... motýľ, motýľ, ten je krásny, zavýskla Rozarka asukňa sa jej roztrepotala, joj, keby tak mala sieťku, dočiahla by vyššie než chlapci, možno by sa dotkla svetla, ktoré by sa rozkolísalo ahádam by ešte viacej zažiarilo adievčatko pri drevenom stole vyskočilo by radšej na stôl, aby mohlo lepšie zadupať... (...)
– Ondrejko, chcela by som motýľa, – povie Rozarka aoči jej svietia tak čistučko, že by som už pre ten pohľad dokázal urobiť všetko na svete“ (c. d., s. 49).
