ղľáԾ
KINO ČAS
(úryvok zpoviedkovej knihyFreud vTatrách)
1
Televízorov bolo ešte ako šafranu, zaburinili svet až trochu neskôr. Deti idospelí chodili do kina apočúvali rozhlas po drôte, čo boli len obyčajné bezmenné amplióny, napojené na rozvodný kábel ako telefóny na linku. Skutočné rádio Orión bolo čosi celkom iné: masívna skriňa znalakovaných orechových dýh, hodvábnej látky amliečneho plexiskla prenášala okrem programu aj tajomný šum apraskot (drôtový rozhlas nepraskal) avýber staníc, rozmiestnených na svietiacej stupnici ako na notovej osnove. Bolo treba posunúť červenú strelku na Prahu, Budapešť alebo Moskvu ahneď sa vám prihovoril hlas vnejakom nerozlúštiteľnom jazyku alebo zaznela arabská hudba. Nikdy to totiž nesúhlasilo avblízkosti obzvlášť vzrušujúcich metropol, ako napríklad Brusel alebo Londýn, sa dokonca namiesto správ či spevu rádiom ohlušujúco preháňal buldozér.
Viktor bol príliš malý na to, aby vedel, že existujú rušičky. Hral sa sladiacim bakelitovým kotúčom najmä večer, keď sa stanice dobýjali do rádia jedna cez druhú ako lastovičky preskakujúce na elektrických drôtoch, auvažoval, prečo sú vysielače niekde nahusto natlačené, kým inde vládne ticho apustota. Aprečo sú niektoré vlny dlhé ainé krátke.
V nedeľu o ôsmej ráno si z rádia alebo zdrôtového rozhlasu vypočul rozprávku smužským hlasom, zbožňovaným všetkými poslucháčmi – patril hercovi Karolovi Machatovi – potom mu mama vybrala pekné šaty aišli sotcom na Kino Čas. Kino Čas nebol názov kina, iba názov predstavenia, kino sa volalo Mier ako skoro všetky ostatné kiná po celej krajine.
Otec hovoril, že najlepšie je sedieť uprostred sály, atak si pravidelne kupovali lístky na prízemie, do desiateho radu. Občas si pred Viktora niekto sadol, vtedy sa sním otec vymenil. Okolo veľkého bieleho plátna vpredu bola výzdoba, ktorá sa nikdy nemenila – dve vyblednuté zástavy, jedna československá, druhá sovietska, ačervený nápis, ťahajúci sa od steny kstene: Zovšetkých umení je pre nás najdôležitejší film! V. I. LENIN.Bodky však znápisu odpadli, atak to meno Viktor čítal, aspoň spočiatku, kým nevedel, okoho ide, Vilenin. Kým otec sedel nehybne atrpezlivo, Viktor si na sklopnom sedadle prisadol ruky anedočkavo hompáľal nohami. Vnekonečných minútach, čo ostávali do začiatku, si predstavoval, že Vilenin prišiel do kina Mier snejakým rozviedčickým oddielom, pozrel si Kino Čas alebo nejaké večerné predstavenie apotom prikázal premietačovi auvádzačke, aby namaľovali na dlhočizný transparent tú vetu. Tak sa zdá, že Vilenin bol do filmu úplný blázon.
V kinosále sa tajomne zotmelo, ponad hlavy divákov vystrelil svetelný lúč aza zvukov hudby sa na plátne zjavili čiernobiele titulky. Viktora preniklo čosi hypnotické, stŕpol apootvoril ústa. Od tej chvíle túžil len po tom, aby sa premietanie nikdy neskončilo. Na Kine Čas bolo príjemné, že koniec sa nemusel brať vážne, pretože vždy niečo nasledovalo: spravodajský týždenník, cestopis, groteska sChaplinom, kreslená rozprávka vo farbe. Ešte aešte. Napokon však aj tak musel vrozsvietenej kinosále premáhať sklamanie, cítil sa ako podvedený, nevedel poriadne prečo. Možno len preto, že deň sa začal tým najkrajším, čo mohol ponúknuť, už predpoludním.
Skoro vo všetkých filmoch sa odušu pracovalo, budovali sa továrne, železničné trate či hydrocentrály, atá práca bola vždy ľahká, veselá adružná. Nešlo však oňu, išlo oplán alebo ozáväzok. Sotva sa mohol nájsť niekto, kto by nechcel pracovať vtakomto športovom duchu, otec však býval otrávený, raz dokonca prehodil, že má ztoho kina ruky vyťahané až po kolená. Viktor ho nechápal, usúdil, že otec smamou robia pri práci nejakú chybu; možno dokonca nemajú plán. On rozhodne taký nebude, naučí sa pracovať tak, aby na neho mohli byť kamaráti pyšní atlieskali mu ako úderníkovi vo filmovom týždenníku. Nerozmýšľal otom dlho; výbuch sopky, lov na veľryby či artisti zčínskeho cirkusu boli predsa len zaujímavejší ako lopaty aželezobetón.
Niekedy nešli na Kino Čas, ale na popoludňajšie detské predstavenie, tam sa však Viktor cítil stiesnene, chalani, ktorí okupovali prvé rady, sa mu do očí vyškierali, že mu uši odstávajú ako lopúchy aže chodí sotcom. Bola to ozajstná banda, budiaca strach, bili sa alebo rachotili papierovými búchačkami aniekedy sa film zastavil, zažali sa svetlá, zozadu vybehol rozzúrený premietač Karamanov, Bulhar vošúchanej koženej bunde, chlpatý ačierny ako gorila, avyťahal najväčšieho výtržníka za ucho, pričom vždy úctivo zdravil Viktorovho otca, ktorý vyčnieval medzi deťmi ako výrastok, čo vškole viackrát prepadol aostal medzi špuntmi.
Raz sa na detskom predstavení stalo, že bolo všetko dole hlavou, banda vpredu začala pískať adupať nohami, aj tentoraz sa zažali svetlá, ale premietač zkabíny nevybehol, bola to jeho chyba. Niekedy sa roztrhol filmový pás, na plátne vyšľahlo oslepujúce svetlo aViktora vtom okamihu pichlo pri srdci.
Stal sa malý zázrak: za pokladničné okienko kina Mier sa nasťahovala jedna zotcových sestier, teta Magda. Odrazu mohol ísť do kina hocikedy, aj večer, teta, ktorá nemala vlastné deti, si ho rada brávala so sebou. Pozoroval ju, ako zhŕňa drobné mince, oddeľuje zpodlhovastého zošita ružové alebo modrasté vstupenky spodobným dierkovaním, aké mali poštové známky, ačakal, kedy sa prestanú trúsiť oneskorenci, lebo vedel, že potom ho potichu avtme zavedie na niektoré voľné sedadlo. Takto sprisahanecky ho teta naučila ochutnávať zakázané ovocie; vjednom zneprístupnýchfilmov vyčíňala obrovská obluda, hneď na začiatok si zavesila okolo krku celý vlak aroztrhala ho ako retiazku, zvalila pár mrakodrapov aoháňala sa po tryskáčoch, čo na ňu útočili, akoby to boli komáre. Šikmookí ľudkovia, ktorí proti oblude bojovali, Viktora nezaujímali, keď pochopil, že nad obludou nakoniec zvíťazia, prišlo mu to tak ľúto, až mu do očí vhŕkli slzy. Teta nad tým krútila hlavou, film sa jej nepáčil, mala radšej zamilované ajej zvláštnym vyvolencom bol indický herec Rádž Kápur. Vpokladnici si pospevovala jednu jeho pesničku, ktorú potom vysielali aj vrádiu, bolo to čosi otulákovi arozvoniavajúcom bielom orgováne. To zasa nenadchýnalo Viktora, túžil po niečom, čo by sa vyrovnalo tomu veľjašterovi, anapokon ho ohúril Človek obojživelník. Skoro sa kvôli nemu utopil vo vani, keď skúšal, či aj on dokáže dýchať pod vodou ako ten striebristý rybočlovek; strpkosťou vduši si uvedomil, že vo filmoch sa odohrávajú veci, ktoré sa jemu neprihodia, neveril však, že to tak zostane navždy. Vjednom dobrodružnom príbehu horela obrovská suchá step, zdalo sa, že ten oheň už nikto nikdy neuhasí. Viktor si spomenul na červené požiarne autá, ktoré raz shúkačkami uháňali kpožiaru vmeste.
Raz mu teta súsmevom povedala, že pod sedadlami vkinosále niečo našla. Bola to hrubá školská písanka, plná výstrižkov, usmiatych tvárí amien; oniektorých znich ani len nepočul, iné si až teraz spojil skonkrétnou podobou: Gina Lollobrigida, Žanna Bolotovová, Jana Brejchová, Gérard Philipe, Valentin Tichonov, Gregory Peck. Teta Magda vložila zošit do zásuvky vpokladnici, akeď si ho nikto neprišiel pýtať, dala ho Viktorovi. Zaradil ho medzi svoje filmové poklady vškatuli od topánok, kde ukrýval aj ozajstný skvost: kúsok filmového pásu, zachytávajúceho jazdca na koni. Za jazdcom sčudnými vypchávkami na pleciach povieval široký plášť, na hlave mal čiernu baranicu, vruke šabľu aViktor si márne lámal hlavu nad tým, ako zobrázka, čo je stále rovnaký, donekonečna sa opakuje, vzniká vkine to, čo videl na vlastné oči: zbesilý cval atamana Čapajeva.
2
Na prázdniny cestoval Viktor do mestečka S., ktoré bolo ešte menšie azastrčenejšie ako jeho rodné M., malo však dve veľké prednosti: topilo sa vhustých borovicovo-smrekových lesoch, rozdelených bystrou riečkou, alen kúsok od neho ležalo trávnaté letisko, dobre viditeľné zkopca, zvaného Švabľovka. Otec vravel, že letisko patrí zväzarmu, asi to niečo znamenalo, pre Viktora však bolo podstatné to, že mohol celé hodiny pozorovať, ako vhĺbke aďaleko pred ním štartujú zo zeleného obdĺžnika elegantné biele vetrone. Niektoré vliekli do výšky vrtuľové lietadlá, iné sa zdvihli len vďaka lanu, ktoré do seba shukotom navíjal akýsi stroj. Vtedy vetroň opísal jediný okruh aponad Švabľovku letel tak nízko, že Viktor videl do kabíny, pripomínajúcej zasklenú kvapku. Bol by pilotovi aj zakýval, nechcel ho však rušiť vo chvíli, keď mal plné ruky anohy práce, aby bez nehody dosadol na pristávaciu dráhu.
V to leto išli lesy i letisko bokom, pretože do mestečka sa nasťahovali filmári. Režisér, herci, kameraman sozajstnou kamerou, to teda bolo niečo! Celé mesto oničom inom nehovorilo, vzrušenie sa okamžite prenieslo ina Viktora. Sotcom aujom Timkom – to bol manžel ďalšej otcovej sestry Heleny – si išli obzrieť zblízka veľkú bielu pyramídu, ktorá vyrástla na námestí azakryla Pamätník osloboditeľov. Obďaleč pofajčievali miestni tesári, čo pomáhali drevený ihlan stavať, ukazovali na obrovský znak sčiernym dvojkrížom na šikmej prednej stene aškriepili sa, ktovie, možno sa im zdal nakrivo. Vlastne celé námestie bolo trochu iné, než si ho Viktor pamätal, nad obchodmi žiarili nové vývesné štíty smenami majiteľov, písmená boli akési ťarbavé, ručne maľované, ale oto krajšie. Potom si všimol, že vývesné štíty sú aj tam, kde nijaké obchody nie sú, aže jedny dvere sú falošné, lebo vedú do tehlovej steny. Nevedel, čo si má otom podvode myslieť. Ujo Timko, bodrý krajčír, ktorý sa večne ponáhľal apri chôdzi sa predkláňal, akoby už-už išiel merať dĺžku nohavíc, však bol so všetkým navýsosť spokojný, štuchal do otca auveličene vyhlasoval: Celkom ako za Slovákštátu, cholera, presne tak! Nepamätáš sa, veď si sem vtedy behal za Maňou...?! Chvíľu trvalo, kým Viktorovi zaplo, že Maňa znamená jeho mamu, ale chlapi sa onej nebavili, pološepky sa začali dohadovať, či za onoho Slovákštátu bolo tak alebo onak, dobre alebo zle, padli slová oakýchsi vyvezených židoch akoncentrákoch, Viktor špicoval uši aničomu nerozumel. Keď ujo Timko zistil, že načúva, rýchlo zmĺkol, čupol si knemu ažartovne mu rozstrapatil šticu. Vravel, že je škoda, že neprišli do S. otrochu skôr, vraj robili nábor do komparzu aon si vtom filme, čo tu nakrúcajú, veru aj zahrá. Viktor nevedel, čo je komparz, akrajčír mu to ochotne vysvetlil: Vjednej scéne má byť najmenej sto účinkujúcich, muži, ženy, ale aj deti, hercov je na to primálo, atak vypomôžu aj niektorí obyvatelia S. Dokonca sa za to platí, dodal. Nakrúcať sa má vnoci, ale Viktor, pokiaľ nezaspí, všetko dobre uvidí zokna Timkovie bytu, lebo sprievod, či čo to bude, má prejsť po celom námestí. Keď ujo zase dvíhal svoje veľké brucho, hlasno sa zasmial aViktorovi trvalo hodnú chvíľu, kým si uvedomil, že sa smial zneho, ztoho, ako hlúpo vyvaľuje oči; ale nevedel si pomôcť, nikdy ešte nevidel živého človeka, ktorý by hral vo filme, askutočnosť, že to má byť práve tento veselý, ale celkom obyčajný ujo Timko, ho naplnila úžasom. Napokon išli na zmrzlinu do jedinej cukrárne na námestí, hneď oproti kostolu, anatrafili na skupinku maškrtiacich filmárov, ktorí sa vkúte zhovárali cudzím, spevavým, ale dobre zrozumiteľným jazykom.Jo, no joacopak vo to,ozývalo sa odtiaľ najčastejšie. Amožno ani nie najčastejšie, len Viktor si to tak zapamätal, lebo zcelého rozhovoru to znelo najviac po česky.
V tú noc, keď mal ujo Timko hrať vo filme, Viktor odmietol ísť do postele. Koknu vobývačke privliekol štokerlík, kľakol si naň azízal do tmy, ktorú rozptyľovalo iba niekoľko lámp vokolí parku. Lialo ako zkrhly, cesta achodník sa leskli azdalo sa, že nikde niet ani živej duše. Za kostolom vústí námestia niekoľkokrát vzbĺkli azase zhasli oslepivé reflektory, raz odtiaľ dokonca doľahol nezrozumiteľný pokyn, prednesený do megafónu, inak sa nedialo nič. Prehrmotal jeden rozheganý nákladiak, potom ešte jeden apotom opäť nič.
Otec posielal Viktora spať, pokúsil sa ho dokonca odniesť, ale ten sa zanovito zadrapil do okenice. Jo, no jo, copak vo to, hovoril si vduchu, možno práve filmári rozpútali takúto búrku, aby ten ich sprievod bol napínavejší... Napokon ho aj tak zdvihli otcove silné ruky, padol na neho ťažký paplón, hlava sa mu zaborila do vankúša, ale hneď vyskočil, lebo zvonku začul hrmot, azľakol sa, že prichádza očosi dôležité. Bosý utekal do prednej izby, akeď obišiel tetu Helenu, ktorá mu bránila vo výhľade, uvidel, ako vráme dverí pózuje ujo Timko sobrovským kufrom. Zkufra kvapkala voda, zľahka ním pohupoval, takže bolo jasné, že je prázdny, na sebe mal chlpatý kabát so žltou šesťcípou hviezdou, našitou na klope, pod klobúkom so širokou strieškou vyzerali jeho bokombrady ako nalepené, zdalo sa, že ozajstné apravé je iba brucho, vytŕčajúce spod toho starodávneho hubertusu. Prišiel som sa len ukázať. Musím hneď nazad na pľac, povedal významne. Hluk, ktorý Viktora prilákal, nerobil ujo, ale otec: chodil hore-dolu po izbe, dupal nohami, akoby mu niekto prikázal pochodovať, aešte sa ktomu plieskal rukami po stehnách. To ma teda podrž! volal. Odvlečeného žida hrá arizátor! Tí si teda vedeli vybrať! Tí si teda vybrali! No to je gól...! Zadunel kufor, ktorý ujo Timko nechal padnúť na dlážku. Otrčil proti Viktorovmu otcovi ukazovák ado tváre sa mu nahrnula červeň: Vieš, že to tak nebolo, cholera! Vieš, že to bolo inak! Viktor podišiel dopredu, aby si ohmatal ten zaujímavý kožený kufor, ale tým len zbytočne upútal na seba pozornosť. Teta Helena varovne zasykla, ujo zopakoval, že musí ísť „na pľac“, aViktor sa zase ocitol vposteli, tentoraz vsprievode tetky. Tisla sa knemu, objímala ho, ahoci bola kyprá avoňavá, nepáčilo sa mu, že ho napokon pobozkala na ústa. Bude zteba chlapec ako cumeľ, Vikinko, povedala mu, ato ho tak vykoľajilo, že obsah predchádzajúcej scény mu zveľkej časti vyšumel zhlavy. Ráno si už ani nebol istý, či sa mu to celé neprisnilo.
O tom, že sa mu nesnívalo, ubezpečil sa až po dlhom čase, keď film nakrútený vS. premietali vkine Mier, akeď bol na predstavení, opäť tak trochu prepašovaný, spolu sotcom, mamou atetou Magdou, ktorá si výnimočne sadla medzi divákov. Vjednej chvíli sa otec naklonil kmame apošepkal jej do ucha: Pekné, pekné, len keby toho žida nehral môj švagor, ktorý arizoval krajčírsky salón... Mama sa naľakane poobzerala ašepla otcovi nazad: Ty si ho videl? Ja som ho vôbec nezbadala. Čo?! čudoval sa otec. Nevidela si, ako otrčil to svoje brušisko?
Hrá alebo nehrá strýko Timko postavu, ktorá sa mihne vkomparze? Viktor by to sistotou zistil, keby ten film uvidel ešte raz, ale zrozličných príčin sa mu to dlho nepodarilo. Obchod na korze – tak sa totiž ten film volal – sa medzitým stal slávny, vAmerike mu udelili najvyššie ocenenie, aké existuje, Oscara, atak sa Viktor príležitostne priživoval na tejto sláve, rozprával, že kedysi počas prázdnin videl, ako sa vS. nakrúcalo, aže vtom Oscarovom filme dokonca hrá jeden jeho príbuzný.
3
V čase, o ktorom je reč, bola Viktorovým najväčším bremenom škola. Treba sa ešte raz vrátiť do predtelevíznych čias apripomenúť, že ten útly, pehavý chlapec všade chodil so svojím otcom. Nielen do kina Mier, ešte aj kholičovi. Sám by sa nikdy neodvážil ísť ostrihať, desil ho najmä jeden fúzač, vzdialene pripomínajúci Macka Senneta, Chaplinovho menej známeho konkurenta, ktorý ustavične naprázdno cvakal nožnicami. Cvakot nožníc azvučný nosový barytón boli súčasťou každého strihania. Na druhej strane Viktor odjakživa túžil byť ako všetci ostatní chlapci, hanbil sa, že nedokáže ísť do holičstva na Hollého ulici sám, slovom, boli to muky. Ale to všetko bolo nič proti škole. Keď po prvýkrát zasadol do lavice, opäť spolu sotcom, akeď už rodičia, čo deti priviedli, mali vstať aodísť, kategoricky sa ho odmietol pustiť. Učiteľka nakoniec dovolila, aby sním otec ostal, aten chodil potom sViktorom do školy celý týždeň. Hanba, ktorú cítil, sa fakticky rovnala úľave ztoho, že je sním, ale nedokázal si pomôcť. Po týždni sa už bez otca zaobišiel, ale iné problémy ostali. Nedokázal sa napríklad vycikať na školskom záchode. Len postával vkúte nad pisoárom, mechúr mu išlo rozdrapiť, no nevycedil zo seba ani kvapku. Mal ťažkosti aj sčítaním, nevedel poriadne spájať hlásky aučiteľka Steinitzová sa mu venovala osobitne. Nakoniec knemu posadila svoju dcéru Andreu, ktorá mu mala pomáhať. Škoda, lebo to, čo bolo podľa učiteľky pomocou, bolo pre chalanov dôvodom, aby Viktorovi nemilosrdne pridelili prezývku: Dievčenský pupok. Okrem toho sa pred Andreou zajakával ačervenal sa, čo sa mu normálne nestávalo.
Potom Viktorov otec, ktorý pracoval ako šofér vmestských komunálnych službách, striedavo jazdil na polievacom ana smetiarskom aute, ochorel. Viktor smamou za ním boli vnemocnici, ahoci sa otec tváril spokojne, držal mamu za ruku ažmurkal na Viktora, čosi nesedelo. Bol veľmi bledý amal slabý, nepresvedčivý hlas, aj keď vravel: Len čo odtiaľto vyleziem, Vikinko, hneď pôjdeme spolu do kina. Vieš, čo by som chcel znova vidieť? Žandár zo Saint Tropez. Fuňak, to je môj kôň, ztoho sa idem pošťať. Poznáš Funèsa, však? Viktor natešene prikývol.
Ale nešiel s otcom na Žandára ani na nijaký iný film, pretože otec zomrel. Vraj vnoci vstal adlhočiznou chodbou išiel na záchod namiesto toho, aby zazvonil na sestru avypýtal si misu – bažanta.
Po prvom ťažkom infarkte prišiel ešte jeden, definitívny.
Viktor otca chápal, živo si vedel predstaviť, ako by pod upretým pohľadom zdravotnej sestry nevycedil do bažanta ani kvapku.
Ale jeho smrť aj tak pokladal za zradu.
4
Akokoľvek Viktor túžil byť ako ostatní chlapci, neodlišovať sa od nich, vždy sa našlo niečo, čo ho spomedzi nich vytrhlo. Ako raz, keď asi pol roka po otcovej smrti prišiel do kina Mier sdvoma kamarátmi, ktorých si horko-ťažko získal, apri pokladničnom pulte pofajčieval premietač Karamanov, obávaný Bulhar. Chlapci si po jednom kupovali lístky, akeď prišiel rad na Viktora, premietač povedal: Pre tohto pioniera to bude grátis, pani Magda. Dajte to na mňa. Viktor chcel niečo namietnuť, asi že keby chcel, tak mu ten lístok dá zadarmo aj jeho teta, ale uvedomil si, že by to vyznelo nevhodne, atak len mlčal aočervenel. Nato mu premietač položil ruku na plece apriateľsky sa spýtal, či sa nechce ísť pozrieť knemu do kabíny. Kto by nechcel? Chceli aj tí dvaja nepozvaní, čo prišli sViktorom, závistlivo azlostne po ňom fľochli. Umrel otec vám, alebo mne?! spýtal by sa ich najradšej, no nemal príležitosť, po predstavení mu jednoducho ubzikli, asi zpomsty.
V premietacej kabíne vládlo šero a zvláštny pach spáleného vzduchu, steny pokrývali farebné plagáty, bol tu stôl, stolička, dôkladne zadebnený akumulátor, na kôpke naskladané škatule skotúčmi filmu adva mohutné, nazeleno nalakované prístroje, zízajúce do okienok včelnej stene ako delá, pripravené na streľbu zhradných strieľní. Keď sa Viktor pozrel cez jedno okienko, súdivom zistil, že plátno je veľmi ďaleko avyzerá omnoho menšie ako zmiesta, odkiaľ ho zvyčajne sledoval sotcom. Karamanov otvoril kryt jedného prístroja, vybral zo škatule film, navinutý na cievke, šikovne odkrútil kus celuloidu azačal pás zakladať medzi striebristé valčeky. Takto sa to musí, vidíš? Atu vzadu, poklopal po prístroji, je uhlíková lampa. Vysvetlil mu jej princíp apovedal, že keby sa pozeral do tej žiary zblízka, určite by oslepol. Potom vzdychol adodal: Škoda toho tvojho fotra. Bol to fajn chlap. Viktor nechcel na otca myslieť, vždy mu ztoho bolo smutno, abez rozmýšľania vyhŕkol, čo mu práve zišlo na um: že aj on sa asi stane premietačom. Bulhar sa zasmial: Vážne, pionier? Vari ma len nechceš odtiaľto vykúriť!?
5
Viktor zistil, že filmový hrdina to má občas ľahké: jeden herec ho hrá vdetskom veku, adruhý, čo sa na neho ani veľmi nepodobá, nastúpi do roly ako dospelý. Povedzme vtakom Jánošíkovi Paľa Bielika. Ktovie, možno by sa našli aj filmy, kde sa na jediného hrdinu poskladali traja: dieťa, dospelý muž astarec. Viktor to vživote také ľahké nemal, bol stále ten istý ako chlapec, ktorý bol príveskom svojho otca, aj vdospelosti, čo ho náhle privalila ako kameň. Aj keď sa stal premietačom, bol stále rovnaký: plachý, uzavretý do seba, vyhýbal sa ľuďom. Sám od seba by Karamanova nikamnevykúril,Bulhar však odišiel robiť šéfa do kina Nádej vnovootvorenom mestskom kultúrnom stredisku; totiž včase, oktorom ešte stále hovoríme, kiná nezanikali, naopak, otvárali sa nové.
Vstarom kine Mier získal Viktor svoje prvé zamestnanie, ale aj bezpečný apríjemný úkryt. Popoludní avečer, keď premietal, nemusel, pokiaľ sa mu nechcelo, prehovoriť snikým ani slovo. Nosil síce škatule filmov zo železničnej stanice anazad, ale stanica bola neďaleko ana bicykli bol zakrátko zase vo svojom brlohu, kde mal všetko, čo potreboval. Pod stolíkom napríklad debničku plnú kofoly, ktorú ustavične popíjal; teplú stravu mal od mamy, tá teraz robila kuchárku vhotelovej reštaurácii. Na všetky filmy sa mohol pozerať cez štvorcové okienko vysoko nad hlavami divákov, niekedy však už len počúval alial do seba sladkú kofeínovú drogu. Vidieť ten istý film desaťkrát za sebou, to by otrávilo aj najväčšieho kinofanúšika na svete. Ešteže vlete ivzime bývali Filmové festivaly pracujúcich, vtedy sa filmy striedali rýchlo.
Z nudy, ktorá ho sem-tam prepadala počas opakujúcich sa predstavení, preskúmal raz budovu kina ana konci bočného foyeru objavil plechové dvierka do kumbálu zaprataného haraburdím, vkumbáli ďalšie dvere achodbu, vedúcu za filmové plátno, postavené vlastne na javisku. Bolo tu plno špiny aprachu, holeňou bolestivo narazil do nejakej železnej podpery, ale keď sa pohral snapnutým závesom, stŕpol: cez škáru zazrel hľadisko, asi spolovice zaplnené divákmi. Vprvej chvíli sa zdalo, že všetci zízajú rovno na neho. Vzápätí pochopil, že oňom ani netušia, lebo je skrytý vtieni abiela premietacia plocha je ďalej vľavo.
Aj to, čo teraz videl, bol film, tento však bežal na tvárach živých ľudí. Bežal im vočiach, grimasách, pohyboch úst. Pravdu povediac, tváre spootvorenými ústami vyzerali trochu hlúpo, iné ustrnuli vhypnóze bez pohybu jediného svalu, všetky napospol však vyžarovali očarenie aViktorovi pripadali prívetivejšie akrajšie než vskutočnosti, za denného svetla.
Tak toto ste vy, ľudia, ktorých sa tak trochu obávam, premýšľal. Škoda, že sa takto odhalíte len na chvíľu, alen kým sa film neskončí. Škoda, že nepremietam aspoň dvojepochový... Dvojepochové boli vtedy filmy, ktoré mali dva diely amedzi nimi prestávku. Viktor si pamätal jednu historickú drámu, ktorá mala celú prestávku nakrútenú, desať minút sa na plátne mihal titulokIntermission,znamenajúci presne to: Prestávka.
Ako spoza plenty putoval očami z tváre na tvár, narazil na povedomé dievčenské črty: Andrea, učiteľkina dcéra! Práve sa rozosmiala – na tej scénke sa niektorí smiali aniektorí nie – oči sa jej zablysli avústach sa zaleskli zuby. Premietač Viktor mal najradšej divákov, ktorí sa smiali, na čom sa len dalo, aspoň bolo vkine veselo. Pri tom smiechu sa mu Andrea zdala oveľa krajšia ako kedysi vškole abol by jej venoval najmenej celú jednuIntermission,ale prišiel dlhý nočný výjav, keď nebolo vidieť skoro nič, apotom sa film rozostril, vsále sa ozval piskot, atak musel upaľovať nazad do kabíny.
Viktor ešte neoslovil žiadne dievča, hoci po tom už viackrát zatúžil. Teraz, len čo sa dokrútil posledný kotúč, vypol projektor anáhlil sa kvýchodu zkina. Postavil sa vedľa dverí azapálil si cigaretu; jednak aby zdôraznil, že je dospelý, jednak aby tam nestál len tak. Keď sa objavila Andrea snejakou kamarátkou, nahlas ju pozdravil. Chvíľu na neho pozerala nechápavo, potom sa jej tvár rozjasnila, usmiala sa avyzvedala, či bol aj on vkine. Ledabolo prehodil, že pracuje vMierke ako premietač. Premerala si ho ešte raz, premerala si ho aj kamarátka, ktorá sa zrazu zachichotala apovedala, že musí utekať, lebo majú doma návštevu.
Viktor s Andreou ostali pred kinom sami. Viktorovi sa ani nesnívalo, že to bude prebiehať tak rýchlo. Mal nachystanú otázku, či sa Andrea nechce pozrieť do premietacej kabíny, ale ako veľa iných slov aj tieto mu ostali trčať vhrdle.
Išli spolu dlhou zotmenou ulicou, ktorú uzatvárala nárožná budova banky svežičkami vtvare úľov, potom popri parku so stáročnými platanmi. Rozprávali sa, Viktor sa dozvedel, že Andrea študuje medicínu amá práve skúškové obdobie. Opýtala sa ho, prečo nešiel na nejakú školu, aViktor jej pripomenul, že nikdy nemal dobré známky. Okrem toho by ho nejaká medicína nebavila, zaujíma sa len ofilm. Rázne povedala, že by mal teda študovať film. Viktor len pokrčil plecami. Povedal, že musí byť zamestnaný, lebo mu umrel otec. Nečakane sa zasmiala, ale hneď sa ospravedlnila: Prepáč, spomenula som si, ako stebou sedel vlavici, bolo to trochu smiešne.
Zastali pred nízkym domčekom spredzáhradkou, teraz sa už na neho nepozerala, len špicou lodičky prehrabávala štrk pod múrikom. Viktor zo seba vydoloval otázku, či sa jej páčila tá nemecká komédia, aAndrea vyhlásila, že sa na ňu dostali omylom, vlastne chceli vidieť film, ktorý išiel včera – Muž ažena. Hrá tam Trintignant, dodala, akoby ztoho malo byť všetko jasné. Viktor vduchu uvidel škatule zložené vkúte, chystal sa snimi na stanicu až zajtra. Hlavou sa mu blysol odvážny nápad atentoraz sa mu vhrdle nezadrhol. Povedal, že Muža aženu má ešte useba aak chce, môže jej ho premietnuť. Hneď teraz. Nedôverčivo na neho pozrela: Ato sa dá len tak? Také niečo sa môže? Povedal, že ako premietač si môže dovoliť všeličo. Raz dokonca skrátil ruský film, ktorý sa nikomu nepáčil, ocelý jeden kotúč.
Ty si ale bojovník! zachichotala sa aViktor si uvedomil, že sa mu podarilo stúpnuť vjej očiach na cene. Tak čo? naliehal azdalo sa, že už je rozhodnutá dať sa na dobrodružstvo apôjde sním.
Zrazu buchla okenica a z domčeka sa vyklonila do tmy nejaká ženská hlava: Andrea? Si to ty? Práve sa začína krasokorčuľovanie, nejdeš už dnu? Bol to hlas učiteľky Steinitzovej. Ach, bože! vzdychla Andrea, celkom som zabudla, že sa chcem pozerať. Vieš, máme nový televízor. Farebný... Televízor? sklamane zašomral Viktor. Andrea sa opýtala, či oni doma televízor nemajú, Viktor povedal že nie, na to Andrea poznamenala, že televízor má predsa každý.
Keď odchádzala cestičkou medzi kríkmi aod dverí mu kývla na rozlúčku, povedal si, že sa len tak ľahko nevzdá. Zavolal, že keby si to rozmyslela, alebo keď sa to korčuľovanie skončí, môže prísť azabúchať. Bude čakať vkine. Bol natoľko rozrušený, že sa musel chvíľu túlať po meste. Ohromilo ho, zkoľkých okien sa derie von modrastá žiara, auvažoval onovom nebezpečenstve, ktoré si doteraz nevšimol. Napokon, bol skoro stále vkine. Aj teraz sa vrátil ku kinu Mier, poodomkýnal, rozsvietil núdzové svetlá, sadol si kstolíku vo svojej kabíne aotvoril kofolu. Po Karamanovovi ostalo vlitrovej fľaši trochu rumu, zmiešal ho skofolou. Druhý alebo tretí raz vživote pil alkohol. Otvoril aj novú škatuľku Spárt afajčil jednu cigaretu za druhou.
6
Vtedy v S., keď sa nakrúcal Obchod na korze, Viktor predsa len neprišiel ovšetko dôležité. Nakoniec sa pustil otca, ktorý ostal stáť, zovretý húfom zvedavcov, apreplietol sa pomedzi les nôh celkom dopredu. Zfalošného obchodíka sgalantériou vyšli dvaja herci, sivovlasá starenka vdlhých šatách svolánikmi aso slnečníkom cez plece, muž vslušivom čiernom obleku, azamierili krížom cez námestie konomu bielemu ihlanu sdvojkrížom. Starena rýchlo drobčila, muž, ktorý ju viedol, galantne držiac končeky jej prstov vrukavičkách, robil dlhokánske smiešne skoky, akoby sa chcel vznášať, azdalo sa, že obaja po očku pokukávajú, či ich stačí sprevádzať kamera. Tá stála na malej drezine advaja zohnutí muži ju usilovne tisli aj skameramanom, prilepeným kobjektívu, po ozajstných železných koľajniciach. Ktovie, či vten deň na stanici vS. nejaké nechýbali ači tam vlaky mohli prísť ako inokedy.
Tí dvaja herci sú vcelom filme najdôležitejší, lebo ich mená stoja vtitulkoch ako prvé – Jozef Kroner aIda Kaminská – a dôležitá je aj tá scéna, lebo je na samom konci. Ztoho, čo Viktor pokladal za smiešne, až nepochopiteľné, vylúpol sa malý zázrak: obraz sprevádza hudba, pohyb hercov je spomalený aprežiarený silným, akoby nadpozemským svetlom. Je to sen Jozefa Kronera, ktorý sa vo filme volá Tóno Brtko, vo chvíli, keď zabije tú starú ženu avzápätí sa obesí.
7
Rumom trochu omámený Viktor sa strhol shlavou opretou ostenu, so stŕpnutým krkom, abol si istý, že dnu vkinosále niekto práve sklopil sedadlo. Vstal, nahol sa kokienku. Silueta sa črtala veľmi nejasne, ale neodškriepiteľne bola tam, približne vstrede kinosály. Prudko sa mu rozbúchalo srdce. Andrea? Kde by sa tu vzala... Okrem toho, ako to, že neznámy hosť sedí práve vdesiatom rade, na chlp presne na mieste, sktorým je spriaznený už od detstva?
Vyšiel z kabíny do vestibulu a po zvažujúcej sa kameninovej dlážke zamieril klietacím dverám na prízemie vpravo. Za jeho chrbtom vpokladnici sa zúrivo rozdrnčal telefón. Zaváhal, potom ho išiel zdvihnúť. Povedal mame, že sa nič nestalo, že len nestihol niečo dorobiť ahneď príde domov. Bolo to krátke zdržanie, ale keď vkročil do sály aobsiahol ju pozorným pohľadom, hneď videl, že je prázdna. Sadol si na svoje dávne miesto, na ktorom sedával sotcom, keď prišli na Kino Čas. Zamarilo sa mu, že na sebe cíti pohľad, hej, spoza tej plenty, odkiaľ predtým sám pozoroval divákov. Po chrbte mu prebehli zimomriavky. Otec, si tam?! opýtal sa slabým, trochu zachrípnutým hlasom.
Bol to očividný nezmysel, nemožnosť. Nadpozemským svetlom prežiarený sen. Ale čo na tom? Takmer vkaždom filme sa udeje niečo zhola nemožné. Prečo by sa niečo nemožné nestalo jemu? Obzrel sa dozadu, smerom ksvojmu neviditeľnému pracovisku, azistil, že cez premietacie okienka sa kúdolí hmla. Fajčil síce dosť, ale toľko dymu zasa narobiť nemohol. Zrazu si uvedomil, čo sa stalo: nedofajčená cigareta, ktorú zabudol na kraji stolíka, skotúľala sa do koša spapiermi. Vkabíne sa rozháral oheň.
Rýchlo kráčal nazad cez pustý foyer, odhodlaný všetkými silami hasiť. Vtom ho zastavilo búchanie na vonkajšie dvere. Andrea, tentoraz naozaj ona! Niekoľko sekúnd nebol schopný urobiť ani krok. Ak sa bude teraz zaoberať požiarom, Andrea odíde auž nikdy vživote ju neuvidí. Srdce mu búchalo až vkrku, ale zrazu sa upokojil. Na všetko je predsa dosť času. Plamene ešte ani nevidieť. Nezachraňuje sa vo všetkých filmoch vždy až vkritickom okamihu? Iná záchrana akovposlednej chvílinemá cenu. Vmysli sa mu vynoril obraz, ako vnáručí vynáša Andreu spomedzi besniacich ohnivých jazykov.
Ale bol to len ďalší prelud. Alebo niekto išiel okolo, alen tak si zabúchal azmizol. Za vchodovými dverami nebolo na tmavej ulici ani nohy. Sklamane si sadol na schodíky, ahoci sa mu po niekoľkých minútach zdalo, že za chrbtom počuje hukot plameňov, ani sa nepohol.
Kino Čas má čas, opakoval si vduchu. Znova aznova.
