ղľáԾ
Vianočné ainé výkyvy
Moje Vianoce sa „odohrávajú“ v kostole. Teším sa na polnočnú, už od večere ohlasujem odchod od stola, spod stromčeka upracem všetky tie šuchotavé papieriky acelofán po darčekoch, poumývam riad avyrážam srodinou „na koledu“. Spievame koledy po rodine. Tatovým sestrám, známym, kamarátom. Staré, také, aké nás naučil tatuško.
Kedysi, keď ešte môj syn Vincko cvičil na trúbke, zastavili sme sa aj na cintoríne azahrali tatovi Tichú noc. Obyčajne ešte nebola noc, bol večer avšade bolo ticho. Niekedy zdubovskej Lintavy, z lesa, kam Šikulovci, čo teraz ležia na cintoríne, chodievali na huby, vykukne ten Martin na koni azačne padať sneh. Potichu.
Martin by mal chodiť na bielom koni. Ale nechodí. Obyčajne sa kdesi zatúla atam potom majú celkom neočakávanú poľadovicu.
Ak spomínam svätého Martina ajeho bieleho koníka, vždy si spomeniem na akademického maliara Ľubomíra Kellenbergera ajeho koníkov. Ľubomíra Kellenbergera, ktorý, mimochodom, tiež pochádzal z Modry, toho, čo maľoval aj miloval kone aj koníky, vkluse aj vcvale, vlečky s lajtrami, Modru, jej čárymáryfukary, skrátka Modrana ako remeň, výtvarníka, ktorý sa hlásil ku svojim modranským koreňom a k tomuto mestu ako keď bičom plieska, aj po smrti býva v Modre, pochovaný je tu, na modranskom cintoríne.
Jeho syn, akademický maliar Martin Kellenberger niekedy býva na modranskom námestí, oproti lipovej aleji. Na ich bráne sú dve slnká...V tom dome je na stene freska. Ako deti sme doň statom chodievali na návštevu k pani Vilme Žákovej azavše nás pozrieť fresku vzala niektorá učiteľka zo školy. Martin je jemný človek. Počula som ho raz hovoriť otréme, ktorú mal, keď začal maľovať modranské motívy a aká to pre neho nebola vôbec „sranda“, keď sa mu dostalo cti namaľovať modranskú známku, tú, s hornou bránou, ako na nej dolu námestím spustil aj súdok, skrátka, akoby si odrazu podával paprče s rekvizitami svojho otca, že sa možno až tou známkou pasoval za naozajstného Modrana...
O dome s dvoma slnkami na bráne, so vzácnymi devätnástimi stropnými maľbami advoma medailónikmi písala knihu obyvateľka domu, Martinova teta Vilma Žáková, sestra Ľubomíra Kellenbergera. Moji vrstovníci k nej chodievali na angličtinu a neskôr, keď už pani Vilma neučila, chodievali za ňou na kus reči. Sprístupnené boli dve miestnosti, ktoré sa v minulosti reštaurovali. Krstiteľnica a modlitebňa.
– Ľudia sa tu modlili, keď ešte evanjelického kostola nebolo. Chodili až zo Sobotišťa. Medzi prvými tu bola aj snúbenica Milana Rastislava Štefánika, – hovorievala Vilma Žáková.
Meštiansky renesančný dom pochádza z prvej polovice sedemnásteho storočia a ako národná kultúrna pamiatka je zapísaný v Ústrednom zozname pamiatkového fondu Slovenska.
V súčasnosti je zrekonštruovaná krstiteľnica, modlitebňu ešte niektoré práce čakajú. Sceliť by sa mala aj farebnosť medailónov na strope. V tých sa nachádzajú napríklad výjavy štyroch ročných období, návrat Dávida po bitke s Filištíncami, Abrahám so synom Izákom, Šalamún a kráľovná zo Sáby či štyri sväté ženy – sv. Mária, sv. Apolónia, sv. Katarína a sv. Barbora.
S Martinom sa najčastejšie stretávame vkostole, kde sa pohľadom pozdravíme, kývneme na seba, akože o sebe vieme. Ja chodievam na omšu opol ôsmej, on opol jedenástej... Stretávame sa, ak on alebo ja urobíme výnimku akaždý rok na polnočnej.
Nemusíme sa zhovárať, dcéra a syn, naši otcovia boli kamaráti!
Martin sa podobá na svojho otca Ľubomíra, ktorého som ja, pravdaže, nemohla poznať, poznal ho však môj otec a často o ňom hovoril... Spomínal ako už ako chlapec vedel namaľovať koníka, koníka v kluse aj v cvale, stojaceho, ako ho vedel vycifrovať, spomínal na venovanie v knižke od Ľuda Ondrejova, ktorého knižky Ľubomír Kellenberger ilustroval, že … veľký strom máva veľké výkyvy a tráva takmer žiadne výkyvy nemáva...
Odkedy som počula, ako hovoril osvojej láske k Modre, že ani on nevie, ako si s ňou aj pre otca „paprče podávať“, viem, že je môj kamarát, druh, brat, obaja rozmýšľame rovnako!
Ja som sa v Modre narodila. Odmalička som tu chodila do škôlky, škôl a nikdy som sa odtiaľto neodsťahovala, bývam na námestí v Taubingerovskom ošarpanom dome, vzadu vo dvore za zelenou bránou... Poznám tu poštárky, doktorov, predavačky, viem kde kto v kostole sedáva, poslepiačky vám poviem, kto je kde na modranskom cintoríne pochovaný, viem, kde má kto vinohrad, poznám aj staré nemecké chotárne názvy, naspamäť viem Štúrovo trojveršie oModre: „Bíla snad si byla, / když Modrou teď se nazýváš, / černou, zdá se mi, / mi ještě slouti budeš“, a viem, že bude, viem aj to, aké tu v ktorom ročnom období býva svetlo, ako v chotári voňajú na jar vinice a na jeseň opadané lístie, skrátka, poznám to tu, pozná ma to tu...
Môj tato Vinco Šikula pochádzal z Dubovej, ale keby niekto Modranom povedal, že nebol Modran, dali by mu... Vzali ho za svojho... Mal to tu prelezené, prekrížomkrážované, poznali ho tu nielen vinice, kamenice, rúny, lavice aj modlenička v kostole, čo lavice, poznalo ho to na veži, poznali ho všetci, ale naozaj všetci Modrania! Bol to náš slovenský, modranský spisovateľ! Nechcem sa vystatovať otcom, chcem hovoriť o rešpekte a úcte, ktoré mám, možno trochu ako Martin Kellenberger, pre neho nielen pred Modrou, ale pred literatúrou vôbec, že som sa istý čas bála pera aj papiera, aby som to tatove písanie neznesvätila a nezahnusila, aby som nerobila remeslu hanbu, dokonca aj Modru a tých jej ľudí, postavičky, vinohradníkov, vinárov, vincúrov, všetkých tých koštovačov a kibicov som sa bála ľúbiť, mala som pocit akoby som skalovala tatkovi po revíri, dokonca aj teraz, keď už nežije viem, že niekde z neba nad tou našou, mojou literárnou vinicou bdie ako strážny... Panebože, drž mne aj bratovi Martinovi palce, lebo ako je napísané na modranskej hornej bráne: zbytočne bdie strážny, keď Boh neochráni mesto, jemu aj sebe želám anielen kVianociam či na Martina, veľa výkyvov.
V Modre som sa narodila. Bývam na modranskom námestí, kúsok vyššie ako sa nachádza evanjelická žákovská kellenbergerovská modlitebňa s freskou na strope. V mojom dome bývali Nemci, Taubingerovci, ktorých po vojne z Modry vysťahovali. Ostala tu bývať iba ich dcéra, pani Marta Taubingerová, ktorá ma neskôr veľmi neúspešne v hudobnej škole učila hrať na klavíri. Vo dvore neskôr bývali viaceré rodiny. Jedným z podnájomníkov bol aj akademický maliar Michal Studený s rodinou. Milovníci výtvarného umenia si určite pamätajú na jeho „štvorlístkové obdobie“. Na moje veľké prekvapenie štvorlístky začal maľovať a nalepovať na obrazy práve tu, v Modre, keď ich našiel kdesi na povale, v zaprášenom pamätníku slečny Marty Taubingerovej. Jeden z prvých takýchto štvorlístkových obrázkov sa volá Šťastie slečny Taubingerovej.
Teta Marta sa nikdy nevydala. Po nemecky a po maďarsky si písala s rodinou, s kamarátmi, hrávala na klavíri Bacha – Temperovaný klavír – a sadila kvety. Dnes v jej záhrade bačujem ja a občas pri kopaní odokrývam postrácané taubingerovské chodníčky.
V jednej starej regrútskej pesničke sa spieva: Hore Modrú malúvaná dlážka... Tú pesničku ma naučil národný umelec, keramikár Ignác Bizmayer. Moja dlážka hore aj dolu Modrou je maľovaná krokmi tých, čo tu žili predo mnou. A neviditeľnú fresku v mojom dome možno tvoria spomienky na tých, čo sem do Modry, do Hamrštílu, k pánovi Ilečkovi, k tete Janke Petrakovičovej alebo aj k mojej mame chodievali.
Ešte stále vianočne, ešte stále výkyvy
Kedysi som zbierala pohľadnice Josefa Ladu svianočnými motívmi. Nevedela som sa dočkať Vianoc, keď som si ich hocikedy počas roka porozkladala. Všetci tí koledníci pod oknami, trubači, vianočné stromčeky ababky sdedkami na prípeckoch, čo za koledu dávajú obyčajné jabĺčko.
Vianoce odjakživa, od môjho jakživa voňali medovníčkami akoláčmi. Vrádiu spievala Marie Rottrová pesničku Skořápky ořechů, alemy sme tie „skořápky“ nikdy po vode nepúšťali. Iba raz, keď zomrela moja babička, do každej sme dali sviečku aza modranským štadiónom sme ich púšťali po vode. Za babinku. Veci sa nemusia odohrávať iba vkostoloch.
Pečieme, čo všetci. Všetci vModre majú takmer rovnaké koláče. Vždy sa ponúknem, lebo ich chcem porovnať so svojimi.
Tulákov mám rada po celý rok. Bez výnimky. Jednému cigy, druhému kapusta, tretí snami sedáva pri stromčeku. Keby neboli, nemala by som Vianoce. Niekedy som vrozdávaní tých vianočných pocherajov taká štedrá, že nám takmer nezostane.
Každé Vianoce býval snami jeden Janko, a keď sme sa minulý rok naťahovali, kto povie po modlitbe prípitok, vzal si slovo asmalinovkou vruke povedal: „Veronka, vďaka tebe mám rodinu. Keď povieš, že mám skočiť zhentej kostolnej veže, urobím to.“ Vtej chvíli by som to možno od radosti urobila aj ja.
Vmodranskom Kostole svätého Štefana vždy na Vianoce vymenia oltár. Namiesto svätého Štefana máme Cpinove jasličky. Štefan Cpin nebol svätý, no tiež chodieval do kostola a bol Modran. Na umeleckej škole vModre založil výtvarný odbor a ilustroval detské knižky nášho tata Vinca. Určite zPrázdnin so strýcom Rafaelom, ale aj zRázusovho Maroška či Zlatej aStriebornej knihy rozprávok od Boženy Němcovej poznáte všetkých tých hornistov, strapatých školákov či zlatovlasé princezné. Presne takí istí chlapci, aj zlatovlasý anjel, úradujú vBetleheme pri jasličkách okoloJežiška. Keď sa rozsvietia pred polnočnou vkostole svetlá avidím ten obraz, zovrie mi srdce. Asi naozaj sú Vianoce.
Pravidelne čítam zo Svätého Písma na omši, no na Vianoce to má úplne iné čaro. Vnedeľu sa na omšiach my „Modrané“ míňame. Jedna je opol ôsmej, druhá opol jedenástej, pre spachtošov, ako si hovoríme my, čo chodíme na tú prvú. Na polnočnej sa stretneme všetci apotichu sa vadíme, že tu sedávam ja. Áno, ale opol jedenástej, opol ôsmej ja! Napokon sa pomestíme, stojíme aspievame všetky tie starodávne koledy, niektoré znich nám zapísal Andrej Radlinský, tešíme sa, že sme spolu azavše by som ako ten Janko povedala, že som rada, že mám takú veľkú modranskú rodinu. Po našom „rodzinu“. Viem, kto kde pracuje, kto chodí na ktorý autobus, kto kde sedávav krčme „na päťke“, kto robí aké víno akde má vinohrad. Na Vianoce si trochu viac drukujeme. Inak sme dosť klebetní azávistliví. Len čo sa týka roboty vo vinohradoch nie.
Vo váze na stole mávame vždy barborky. Halúzky, čo si utrhneme unás vzáhrade. Mali by byť zčerešne, ale rozkvitne aj višňa. Veru, rozkvitne aj višňa.
Nerátajú sa mi Vianoce, ak sa ku mne zHamrštílu neskotúľa dolu do Modry primrznuté jabĺčko, ak si tam nejdem odtrhnúť svoju, našu barborku alebo aspoň trnkovú halúzku.
Kedysi sme tam mávali aj kvasenú kapustu. Vždy ráno na Vianoce sme znej šli statom vytiahnuť na kapustnicu. Dávali sme do nej naše jabĺčka adule! Tie tvrdé jablká adule som mala najradšej. Ahoci tato vždy pred Vianocami pobehal po trhu všetky ženičky skapustnými súdkami akaždú pochválil, tá naša bývala najlepšia, lebo ju robil on!
Dnes kapustu zakladá moja sestra Agáta. Robí takmer takú istú dobrú ako náš tatuško, len ju nemá takú studenú až znej tŕpnu zuby, lebo ju má vpivnici anie vHamrštíle. Ja zase obchádzam tie babky skapustou, mám kvasené kapusty ztýchto okršlekov vmalíčku.
Keď som bola malá, varili sme kapustu všetci. Teda, všetci dospelí. Mykali sa vkuchyni anavzájom si po dobrom, každý po svojom dobrom radili. Niekedy to vyzeralo ako hádka, ktorú babička utíšila: „Čit, šak sú Vánoce!“
Tato od rána zvláčal všelijakých osamelcov na dve deci arozdával koláče ako dnes ja, my sme pozerali rozprávky.
Najradšej sme mali Pyšnú princeznú, lebo tú vedel tato celú naspamäť. Vždy bol oslovo dve popredu ahovoril čo ako kto povie. My sme ho okrikovali. Toto nikdy svojim deťom robiť nebudem, pomyslela som si.
Dnes to robím pri každej staršej rozprávke avšetci ma okrikujú. Neviem či napodobňujem hercov alebo tatuška.
Varíme kapustnicu amaďarskú polievku z rybacích hláv, tú, do ktorej sa nakoniec pridá opečený chlebíček, jedávame kapra so zemiakovým šalátom, robíme majonézový aj taký obyčajný scibuľou, aoblátky nám pečie teta Tarkayová. Lepia sa na podnebie podobne ako tie vkostole.
Anapokon mám rada, keď niekto po polnočnej omši zahrá na trúbke či inom dychovom nástroji Tichú noc. Kedysi ju hrával náš tatuško zkostolnej veže. Mama otvorila okná, ležali sme so sestrou vposteliach apočúvali.
Tú Tichú noc na lesnom rohu na modranskom námestí si každý rok rada vypočujem. A istotne si pôjdem aj po betlehemské svetlo atakmer isto mi po ceste domov zhasne. Na dvore ho potajomky zapálim, aby som rodine nekazila radosť.
Vyjdeme po polnočnej zkostola, budeme si srodákmi aj sMartinom Kellenbergerom vinšovať požehnané sviatky apotom stíchneme, lebo niekto zahrá Tichú noc.
Raz mi pán Petrakovič, tatov kamarát, bubeník zniekdajšej modranskej dychovky hovorí: „To nehrá Vilo Vlado, to je niekto starší, poznám ten nátisk. Idem sa kuknúť, kto to hrá, poznám ten nátisk!“
Môj sen je nacvičiť si Tichú noc azahrať ju niekedy tak dobre ako kedysi náš tatuško zkostolnej veže. Zatiaľ ako každý rok iba zatvorím oči na námestí spolu sostatnými abudem počúvať. Amožno bude padať sneh, aaj keď n
