Ukážka z diela

Eva Maliti Fraňová: Fantóm

(Poviedka z antológie Studienky)
Bola jedna žienka, volala sa Katka amala dobrého muža, ten sa volal Peter. Ale ako to už býva, muž sa raz na poludnie zbláznil. Rozhodol sa, že bude milionár azačal myšlienku uskutočňovať. Uskutočňovanie trvalo niekoľko rokov aza ten čas sa manželia poriadne odcudzili. Peter stále hĺbal, ako zarobiť milión, aKatka si našla frajera. Otom však nikto nevedel, auž vôbec nie Peter, ktorý si vymyslel, že sa kmiliónu dopracuje statočným podnikaním. Vo svojom malommestečku si založil výrobňu syntetických farieb azačal ostošesť podnikať. Podnikal, podnikal, no po čase si musel priznať, že biznis sfarbami nejde. Podľa výsledkov predaja farieb to vyzeralo tak, že farbenie asi stojí na konci všetkých potrieb obyvateľstva. Atak si Peter povedal, že by mohol podnikať v cudzine. Akurát sa nevedel rozhodnúť, ktorá cudzina by to tak mohla byť. Apotom pri pive celkom náhodou stretol kamaráta, bývalého spolužiaka. Ten mu poradil vyskúšaťmesto Sankt-Peterburg, kde vraj mnohí zbohatli. Údajne že tam majú aj obrovskú spotrebu farieb, lebo saopravujú domy a množstvo historických pamiatok, čo je pre biznis ešte výhodnejšie, keďže ide o štátne zákazky. Nohlavné bolo, že kamarát oplýval skvelou databázou podnikateľských kontaktov vtomto ruskom veľkomeste. Tak sa tam pri pive ihneď dohodli, že vyrazia na cestu. Čo sa týka leteniek, víz ainých formalít, nebol problém, všetko mal zariadiť kamarát, Petrovi ostávala na starosti len úhrada, ato je vraj nič.
Peter sa vlastne volal Peter V., čo je samozrejme skratka. Jeho priezvisko bolo Veľký. Nonazývať niekoho Peter Veľký vpoviedke, ktorej dej sa odohráva vpovestnej severnej Palmýre Ruska, by mohlo znejasniť celý príbeh, ktorý je aj bez toho dosť nejasný. Preto nášmu hrdinovi ponechajme meno Peter. Mimochodom, aj poviedka mala pôvodne podnázov „peterburská“, čím pripomínala slávne poviedky ruského spisovateľa Gogoľa, no potom sa to zmenilo. Veď nie je dôležité, ako sa poviedka volá. Dôležitejšie je, že sa vnej píše o tom, čo vmeste zažil jeden slovenský občan. Jeho zážitky sú tak trochu podobné zážitkom Gogoľových hrdinov, ktoré bývajú smiešne, no neraz sú aj smutné a niekedy dokonca tragické či katastrofálne. Vkaždom prípade to bývajú veľmi zvláštne skúsenosti, čo zodpovedá osobitej atmosfére mesta od čias, keď ho cár Peter Veľký založil.
Takže, tento náš Peter, slovenský občan a majiteľ neveľkej výrobne farieb, sa vybral do Peterburgu urobiť kšeft. Priletel lietadlom neskoro večer, no bolo tu jasno ako cez deň a kamarát mu vysvetlil, že mesto je osvetlené polárnou žiarou zo severu. Bolo naozaj impozantné a poriadne drahé, preto sa ubytovali vtrojhviezdičkovom hoteli na druhom brehu rieky Nevy, kde bolo ubytovanie lacnejšie než vcentre alebo okolo znamenitého Nevského prospektu. No aj tu odvšadiaľ dýchali dejiny a Peter si prečítal, že nablízku je vktoromsi kostole pochovaný sám Peter Veľký, zakladateľ mesta a Petrov menovec. Kamaráti boli shotelom navýsosť spokojní, no rýchlo sa ukázalo, že bývať v Peterburgu na druhom brehu Nevy nemusí byť práve najšťastnejší ťah. Po polnoci sa totiž dvíhajú všetky mosty, čím sa zablokuje prechod na druhú stranu, ato až do štvrtej alebo piatej hodiny ráno. Prechádzky za bielych nocí v centre mesta alebo popri rieke bývajú síce romantické, ale pre Petra malo práve zdvihnutie mostov fatálne následky! No otom neskôr.
Už po prílete Peter pocítil, že sa sním niečo deje. Vonku sa nečakane rozveselil astúplo mu sebavedomie, bol, ako sa vraví – free. Keď razantne nastupoval do taxíka, vyzeral ako svetobežník avduši pomaly aj boháč. Sosvojimi pocitmi sa zveril kamarátovi, aten mu povedal, že eufóriu vyvoláva vlahý morský vánok od Fínskeho zálivu. Niekedy sa ľuďom od vánku moce hlava amajú znejasnené vedomie, sčím sa tu však musí rátať. A Petra upozornil, aby sa držal pri ňom, lebo pri svojej senzibilite by sa mohol stratiť. To sa Petrovi celkompozdávalo, lebo po rusky nevedel ani muknúť. Takto mohol zahnať obavy zplánovaného rokovania s potenciálnymi kupcami – bol tu predsa kamarát, ktorý mal vškole ruštinu... (Aj Peter mal vškole ruštinu, ale nič si znej nepamätal.) Už prvá noc vhoteli ho ale prebrala zpovzneseného stavu. Kamarát hlasno chrápal aPeter nemohol zaspať, radšej sa díval zhotelového okna do prázdnej ulice. Pohľadom vybehol do výšky po špicatej zlatej vežičke, ktorá akoby sa chcela zapichnúť až do neba. Vpríručke si prečítal, že vežička čnie zkostola, kde sú pochovaní všetci ruskí cári acárovné, medzi nimi aj Peter Veľký. Pri pohľade na úplne biele nebo, kde neboli žiadne iné sfarbenia, sa Peter preľakol, či si nezabudol svoju vzorkovnicu farieb. Otvoril kufrík, no chvalabohu, vzorkovnica bola na mieste. Potom chodil po izbe sem a tam aobčas snevôľou pozrel na kamaráta, ktorý neprestával chrápať. Skúšal naňho cmukať achytať mu nos, no bezvýsledne. Kamarát ďalej chrápal atváril sa šťastne ako batoľa. Peter zúril. Nakoniec silou vôle potlačil zúrenie, ľahol si do postele anadránom zaspal.
Ale na druhý deň saprebudil oveľa neskôr, než plánoval, takmer až na poludnie. Zmeškal hotelové raňajky, no horšie bolo, že zmeškal aj schôdzku sobchodníkmi, za ktorými pricestoval. Posteľ chrápajúceho kamaráta bola prázdna. Jasné, kamarát sa dobre vyspal ateraz niekde jedná... Čo keď sa naňho vykašľal?.. Petra začali prenasledovať obavy. Ech, keby tak schôdzku preložili na neskorší čas, vravel si, veď ja im musím ukázať svoju vzorkovnicu. Zmocňovala sa ho nervozita, veď bol aj hladný avôbec netušil, kde by sa mohol najesť. No tu sa nečakane zjavil kamarát a Petrovi oznámil, že prichádza zo schôdzky, ktorá sa konala, hocikupcov sa jeho správanie dotklo. Lebo toto sa nikde nerobí, že niekto zaspí obchodné rokovanie (kamarát niekoľko krát zdôraznil, ako Petra budil, ale Peter si nič nepamätal...). Skrátka adobre, kamarát im vraj nechal dve fľašky, slivovičku aborovičku, atým ich utíšil. Teraz bumbajú aniekedy podvečer, tak okolosiedmej, by sa mali znovu stretnúť, už aj sPetrom, vznámej reštaurácii na Nevskom prospekte. Tak veci sa predsa len vyvinuli priaznivo... Peter sa zahanbil. Zprirodzenej ohľaduplnosti kamarátovi nevysvetľoval, že sa za všetkým skrýva aj jeho neznesiteľné chrápanie. Deň bol jasný avyjasnili sa mu myšlienky a dobrý kamarát ho zobral do malého bufetu, kde sa fantasticky naobedovali. A nanovo pocítil prílev radosti, podobnej tej z predošlého dňa. Morský vánok, povedal si... Do večera bolo more času, atak kamarát rozhodol, že si poprezerajú pamiatky.
Vybrali sa ku kostolu scárskymi pozostatkami. Šli ašli nekonečnou ulicou a Peter ustavične ohmatával svoj kufrík so vzorkovnicou. Vzorkovnicu si udržiaval vdokonalom poriadku, za žiadnych okolností sa nesmela stratiť. Bola jeho tromfom, ktorým chcel kupcov presvedčiť, že je prosperujúci slovenský biznismen, čo treba pravdaže chápať ako hyperbolu. Petrovi však slúžilo ku cti, že podnikal sláskou, svoje farby prirovnával k farbám vprírode avšade, kam prišiel objavoval svet svojich farebných odtieňov.Kamarátovi nadšene vykladal: „Vidíš, tamtá strecha je v B-11, ale mala by byť ešte sýtejšia. Atrávnik sa blíži, no iba blíži k mojej H-13.“ Všetky odtiene farieb mal totiž očíslované. Peterburg hýril najmä zlatou farbou kopúl, veží avežičiek, čo Petra nadchlo, lebo zlatú miloval. Pozreli si miesto posledného odpočinku ruských cárov a poprechádzali sa poparku,kde uvideli sochu Petra Veľkého, ktorú vytvoril nejaký súčasný sochár. Peter si podľa sochy predstavil veľkého menovca ausúdil, že vyzeral smiešne. Na Petra sa nepodobal ani trochu. Cár bol vysoký a Peter strednej postavy, cárove končatiny sa vyznačovali nadmernou dĺžkou a chudosťou, zatiaľ čoPetrove boli také bežné, cár mal miniatúrnu hlavičku, no Petrova hlava sa niekomu mohla zdať aj priveľká...
Po prehliadke odplávali do centra na malom vyhliadkovom člne. Plavili sa nevskými kanálmi apočúvali výklad sprievodcu. Peter bol plný dojmov zokolitých pamätihodností. No keď preplávali popri kamennom vtáčikovi prilepenom na malommoste, známom maskotovi študentov, na plece mu dopadla kvapka vtáčieho trusu. To Petra zamrzelo, tým viac, že dopadla na jeho sako svetoznámej značky Pierre Cardin. Sako si kúpil špeciálne pre túto príležitosť na predajných trhoch vPoľsku, lebo kamarát mu povedal, že v Peterburgu bez značky človeku ani ruku nepodajú. Čo spraví? Ale kamarát sa len smial, že je to pre šťastie... Skúšali škvrnu odstrániť, no škvrna bola neodstrániteľná a Petrovi neostávalo iné, než chodiť vzamazanom saku. Vtom kamarát zavelil, že vystupujú zčlnu. Čln sa mal vrátiť na miesto, odkiaľ vyplávali apre nich bude pohodlnejšie ostať v centre. Peter kamaráta poslúchal na slovo, bol presvedčený, že vec, na ktorej pracujú, je veľkolepá.
Nejakú chvíľu sa len tak ponevierali a potom saodviezli na Nevský prospekt. Kamarát nechal Petra na ulici a niekam odbehol, potom sa vrátil aoznámil mu, že program sa mení. Griša, čo bol jeden znádejných kupcov, vraj kamsi odišiel avráti sa neskôr, takže posedenie sa má začať až odeviatej. No keď s úderomdeviatej hodiny stáli nachystaní pred reštauráciou anazerali cez vysvietené okná do elegantnej sály, kamarát len krútil hlavou, lebo kupci tam neboli. Vošli dnu ausadili sa pri šatni, no ani po hodine čakania sa nikto nezjavil. Kamarát sa veľmi divil, potom zase niekam odbehol, a hneď sa aj vrátil s rozjasanou tvárou, pretože zistil, že kupci na nich čakajú v susednom podniku, kde už dlhšie hodujú a pijú. Presunuli sa teda do reštaurácie, ktorá bola ešte honosnejšia než tá prvá. Peter kŕčovito zvieral svoju vzorkovnicu... Keď vošli, Griša, Koľa aĽoňa vstali od stola achlapsky ich privítali. Boli to chlapi ako hory, také bohatierske typy, pri ktorých saPeter so svojimi 75 kilami čistej váhy cítil trochu nesvoj. Griša hneď ponalieval do veľkých krištáľových kalichov vodku a všetci piati si pripili na stretnutie. Peter konskú dávku zvládol bez reptania. Ďalší prípitok bol za zosnulých rodičov všetkých zúčastnených. Peter si upil a chcel kalich odložiť, no Griša ho napomenul, že za rodičov sa musí vypiť do dna ačakal, až kým si Peter do hrdla nevlial celý obsah. Pri tom mu tykal aoslovoval ho Piotr, čoPetra dojalo a podnietilo ktomu, aby navrhol kamarátovi, nech si s Rusmi potykajú. Návrh bol prijatý snadšením anasledoval známy obrad spojený s opakovaným pripíjaním „za Bruderschaft“, čo bolo na Petrovo počudovanie po nemecky, alebo „za Vachtanguri“, čo vraj zas bolo po gruzínsky. Ale potom už prešli kveci aprípitky sa točili najmä okolo biznisu. Kamarát na Petra veselo požmurkával, akože je to na dobrej ceste.
Petrovi alkohol rýchlo stúpol do hlavy avradostnom opojení vyložil na stôl vzorkovnicu, očakávajúc, že muži zhíknu od údivu. No muži si Petrov poklad iba letmo obzreli aKoľa začal vykladať, že najkrajšie vzorkovnice majú Taliani, to sú vzorkovnice! Atie farby! Peter zosmutnel, bolo mu jasné, že na Talianov nemá. No kamarát sa knemu naklonil a ticho pošepkal, že sa nemusí báť, chlapíci chcú skutočne kúpiť farby asú to pracháči. Jeho povzbudzovanie sa však míňalo účinkom a Peter sa cítil čoraz neistejšie. Pod vplyvom silných dojmov amohutnej konzumácie sa duševne itelesne zmenšoval, zatiaľ čo traja Rusi sa naopak ešte zväčšili apripadali mu ako obri. Pitie vodky akoby sa nemalo nikdy skončiť apokračovalo sa aj vnevídanom obžerstve. Už mali za sebou predjedlo, čo boli také malé rybičky, ďalej kraby akrevety a iné plody severných morí. Petrovi rybina bohvieako nechutila, ale poctivo sa napchával, vedel od kamaráta, že sa tu bez rýb nezaobíde žiadne stolovanie. Po predjedle čašníci priniesli hory šalátov od výmyslu sveta anakoniec prišiel hlavný chod, kusiská opekaného mäsa s rozmanitými prílohami. Peter pri pohľade na bohatiersku porciu len bezmocne pregĺgal, no napriek tomu sa do jedla pustil svervou. Jeho zápal postupne ochaboval, takže zjedol asi štvrtinu, zatiaľ čo Rusi so zverskouchuťou likvidovali obrovitánske sústa a čoskoro mali vymetené taniere. Kamarát sa navonok snažil, ale Peter postrehol, že jedlo nenápadne hádže pod stôl... Naďalej sa dolievala do karafy vodka, ktorá vraj rovnako ako chlieb asoľ na stole nesmie chýbať. Na záver Ľoňa, ktorý mal vyberané spôsoby, vyžiadal od čašníka pre všetkých špáradlá. Hodnú chvíľu si v zadumaní špárali medzizubami...
A vtedy Griša vyložil Petrovi svoj obchodný plán. OPetrovej výrobni farieb mal napodiv dobré informácie. Povedal, že dodajú fínsku technológiu, lebo podnikajú sFínmi a že abudú spoločne obchodovať azarábať. A zarobia veľa peňazí! No bolo by vraj dobre, keby nad vecou niekto zhora držal patronát, pravdaže nie zadarmo. „Za tým účelom sa pripraví znak, napríklad päť miliónov...“ uvažoval. Hneď mu skočil do reči Petrov kamarát a povedal, že sa znak použije tak, ako sa to robí unás. Rusi súhlasne zabručali. Peter bol ohúrený, aké má kamarát presvedčovacie schopnosti. Akeď ho Koľa požiadal, aby podpísal pre kamaráta mandát, lebo sa vyzná a vie po rusky, radostne prikývol. Ľoňa v zlomku sekundy zaktovky vytiahol papier, oktorom povedal, že je to mandát, spísaný podľa pravidiel aprávne overený. Na papieri bolo Petrovo meno apriezvisko, aj bydlisko aadresa výrobne farieb. Napriek veľkej opitosti Petra zarazila jeho extrémna pohotovosť, no povedal si, že asi práve vďaka rýchlemu tempu sa vPeterburgu darí podnikaniu. Napokon, kamarát bol preňho zárukou aokrem toho, veď Peter mal stále pred očami vysnený milión... Ľoňa mu zdvorilo podal mandát spolu sguľôčkovým perom, aby ho Peter mohol podpísať. Vokamihu, keď to spravil, niekde vybuchol ohňostroj a bujaré veselie nabralo ešte vyššie obrátky. Zakrátko sa trojica Rusov zdvihla, lebo vraj treba niečo zariadiť. Zavolali aj kamaráta, ktorý sa rozbehol za nimi a z dverí zahlaholil, že sa vráti. Peter ostal pri stole sám.
Po dvoch hodinách, keď sa nikto nevracal, postavil sa a zamieril k dverám. Hneď knemu pribehli čašníci súctivou prosbou o láskavú úhradu celej útraty. Ukázalo sa, za hostinu nikto nezaplatil. Peter bez reptania otvoril peňaženku avytiahol všetko, čo tam našiel. Čašníci boli spokojní apoklonkujúc Petra odprevadili k východu. Peter zostúpil zmalého schodíka. Stál na ulici snejasnou mysľou, hoci bolo ešte jasno, stále trvala nekončiaca sa peterburská biela noc. Postával na obrubníku chodníka, mierne balansujúc, a zvažoval, čo ďalej.Vtom pri ňom pribrzdilo čierne auto, pravdepodobne taxík, hoci Peter nezaregistroval, že by auto malo nejakú vývesku. Okienko sa spustilo a vyklonil sa šofér, aj ten bol počerný amal čierne oblečenie. Spýtal sa Petra, kam ide. Peter mu povedal názov svojho hotela na opačnom brehu rieky. „Nasadajte,“ prikázal muž aPeter si poslušne sadol do auta. Vyrazili. Dofičali krieke, ale už prvý most, cez ktorý sa mali dostať na druhú stranu, bol zdvihnutý. Šofér povedal, že most pôjde dolu asi oštyri hodiny, tak nech si vyberie, buď vystúpi abude sa štyri hodiny prechádzať po okolí, alebo sa povezie autom k ďalším mostom, ktorých je nad Nevou neúrekom. Peter si nejasne pamätal, že má ráno spiatočný let ašoférovi povedal, nech pokračuje vjazde. Ale aj druhý a tretí most čnel do neba. Boli už veľmi ďaleko od centra aPeter ani nemal na výber, akeď naňho šofér pozrel s otázkou, hodil rukou, akože poďme. Auto uháňalo takou rýchlosťou, až sa zdalo, že vzlietne aPeter si pripadal, ako keby sa viezol vo vozidle samotného Fantomasa. Ukradomky sa díval zboku na taxikára, ktorému všere auta nejako sčernela tvár aztváre mu čudne svietili oči. Petrovou zmútenou mysľou preletela myšlienka, že aj vyzerá ako fantóm... Roztriasol sa, ale i tak sa usiloval zachovať chladnokrvnosť. Minuli osem mostov, no všetky boli zdvihnuté. Konečne dorazili kposlednému mostu, ktorý bol od centra vzdialený niekoľko desiatok kilometrov. Bol to jediný nezdvižný most vPeterburgu a napájal sa na peterburský diaľničný obchvat. Cez most prefrčali na opačný breh Nevy aleteli ďalej, ažkým sa nedostali kPetrovmu hotelu.
Nočná jazda trvala namiesto dvadsiatich minút vyše hodiny a šofér si za ňu zapýtal rovných desať tisíc rubľov. Peter okamžite vytriezvel, veď vpeňaženke nemal ani kopejku. Pokúsil sa to taxikárovi vysvetliť, no ten nechcel nič počuť, hoci mu Peter ponúkol to najvzácnejšie, čo mal pri sebe - vzorkovnicu farieb. Naštvaný chlapík urobil niečo, čo by nikto nečakal, anajmä nie Peter... Vzorkovnicu zúrivo schmatol a tresol ňou Petra pohlave stakou silou, že saprelomila napoly. Vzápätí ju cez spustené okienko šmaril medzi odpadky rozhádzané okolo kontajnera. A potom vyhodil zauta aj vzlykajúceho Petra,hneď za ním vybehol a začal ho mlátiť hlava-nehlava. Vjednej chvíli smlátením prestal, zdalo sa, že dostal nejaký nápad.Tu Petra oboma rukami chytil zozadu za fazónku saka Pierre Cardin astrhol mu ho shlasným výkrikom, nech je rád, že žije!Naštartoval čierne vozidlo as besným zavýjaním motora to odpichol. Šokovaný Peter sa pýtal sám seba, kto vlastne sedel vtom záhadnom taxíku? Taxikár či fantóm?
Je to veru otázne. Anatíska saďalšia otázka: keď sa Peter dostal až na také dno, odletel ráno zo Sankt-Peterburgu? Ale áno, odletel, hoci nie vplánovanom termíne apo mnohých útrapách, ktoré nemá zmysel opisovať. Príbeh sa aj bez tohoblíži k rozuzleniu. Mysteriózna postava nebezpečného fantóma bola možno len výmyslom opitého Petra (hoci na druhej strane je tu nevyvrátiteľný fakt, že prišiel označkové poľské sako...), no reálne zlo čakalo neboráka doma, v rodnom kraji, a nebolo žiadnym výmyslom.
Ukázalo sa, že mandát, ktorý tak ochotne podpísal pri posedení vreštaurácii, nebol nijaký mandát, ale darovacia zmluva. Svojím podpisom Peter potvrdil, že mu prestáva patriť výrobňa milovaných farieb a jej novým majiteľom sa stáva kamarát. Tu musel zažiť situáciu, že keď sa priblížil ksvojej výrobni, vrátnik ho nepustil dnu, lebo vraj preňho platí zákaz vstupu. Za novým majiteľom stojí vraj niekto silný, nejakí cudzinci, sktorými je nebezpečné púšťať sa za pasy, Peter sa hneď domyslel, oakých cudzincov ide... Aďalší úder ho čakal, keď vkročil do svojho bytu, kde ho privítali štyri holé steny. Na stole uprostred prázdnej izby ležallístok od milovanej Katky. Vraj už dlhšie plánovala rozvod, ale nevedela sa rozhodnúť. Po tomto však od neho definitívne odchádza. Nechce ho ani vidieť a berie si iba to nevyhnutnejšie. Bolo to takmer všetko, čo počas manželského spolužitia nadobudli. Katka sa presťahovala k vypečenému kamarátovi, dnes už vlastníkovi výrobne. Ako vysvitlo, skamarátom udržiavala niekoľkoročný pomer...
Peter zosmutnel. Smútil niekoľko dní ajeho smútok sa každým dňom prehlboval. Po čase mu ztoho smútku dajako sčernela tvár, čo sa ľuďom stáva, keď sú chorí alebo majú psychickú poruchu. Ztváre mu čudne svietili oči.... A začal nosiť čierne oblečenie. Potom sa zmestečka stratil, nikto nevedel, kam. Onedlho začali na verejnosť prenikať správy očiernom fantómovi vyčíňajúcom vbratislavských uliciach. Vydáva sa za súkromného taxikára a jazdí len vnoci.Zákazníka odvezie na ukradnutom vozidle niekam na odľahlé miesto, kde ho vyhodí zauta, vyfackuje anakoniec mu vezme sako či bundu alebo nejaký iný zvrchník aešte peniaze a všetky drahocennosti, čo má pri sebe. Použité auto sa vždy nájde odstavené na niektorom parkovisku na kraji mesta.

(Poviedka vyšla v antológii Studienky vo Vojvodine.)