Ukážka z diela

Etela Farkašová: Na rube plátna

(Ukážka z poviedkyNa rube plátna z rovnomennej knihy)

Lietadlo sa dvíha do výšky, pokojne, plavnými pohybmi, za oknami sa hromadia jemne nadýchané biele ostrovy oblakov, napriek tomu, že ten pohľad ju priťahuje, dokonca očarúva ľahkosťou, prísľubom mäkkosti, vktorej by sa dalo spočinúť, ale aj tajomnosťou ukrytou za prelínajúcimi sa vrstvami vodných pár, na ktorých sa lámu svetelné lúče vytvárajúce ilúziu nemenej tajomného dna hýriaceho farbami, nemá rada tento okamih.
Myšlienka, že práve sa vzdáva pevnej pôdy pod nohami, aspoň akej-takej istoty, samozrejme, iluzórnej, pretože vo svete, kde nič nie je stabilné, azdá sa jej, že už ani bezpečné, iné ani nemôže očakávať, ju znervózňuje, čoraz častejšie sa píše osúčasnosti ako o dobe zneistenia, oprijatí neistoty ako jedinej možnosti, ktorá človeku ostáva, ktorú je nevyhnutné prijať, aby sa dalo prežiť bez psychických porúch.
Zaháňa podobné myšlienky, hoci tuší, že už opár hodín sa knej v oveľa konkrétnejšej podobe vrátia, radšej sa upriamuje na momentálnu fyzickú situáciu a usiluje sa nájsť pohodlnejšiu polohu, skorpulentným mužom na susednom sedadle to asi nebude jednoduché, už teraz lakťom okupuje operadlo oddeľujúce sedadlá, nemá rada zápasenie okaždý centimeter vspoločnom priestore, kakému dochádza vpodobných prípadoch.
Nemá rada nijaké zápasenie, ani napätie, ktoré knemu môže viesť, zo všetkého najväčšmi sa jej žiada pokoj, možnosť byť len tichou, nenápadnou pozorovateľkou diania okolo seba, občas, ak treba, aj zasahujúcou, no nie priveľmi aktívnou, nie príliš zasahujúcou, auž vôbec nie preberajúcou zodpovednosť za napĺňanie svojich, ale najmä cudzích scenárov, aktivitou azodpovednosťou boli preplnené všetky jej doterajšie roky, výdych, pristavenie, stíšenie, to sa jej žiada, ibaže život si robí svoje bez ohľadu na jej želania, na kohokoľvek želania, prúd diania, zktorého sa nedá len tak beztrestne vystúpiť, aak niekto predsa len chce vystúpiť, môže to dopadnúť zle, za také niečo sa draho platí.
Vposledných dňoch nevie uniknúť pred takými myšlienkami okoncoch azačiatkoch alebo naopak, ozačiatkoch, sľubných, perspektívnych apotom sa nečakane prelamujúcich do nedobrých koncov, predstavuje si, ako budú spoločne sLuciou v rozhovoroch pretriasať viaceré súvislosti, pátrať po príčinách adôsledkoch, ako budú padať argumenty aprotiargumenty, hľadať riešenia, ktoré by boli najmenej bolestné, to ich čaká, pravda, ak Lucia bude vôbec ochotná púšťať sa sňou do rozhovorov otom všetkom, ale prečo by jej inak písala.
Bojí sa, že neukáže dosť trpezlivosti, nebude vtej situácii dostatočne spoľahlivou oporou, akú by dcéra nepochybne potrebovala, akú by potreboval každý, kto by sa musel vyrovnávať sniečím podobným.
Vzdychne si, susedova ruka už zaujala celú šírku spoločného operadla, trochu sa odtiahne, nemá rada dotyky cudzieho tela, najmä ak je vlhké od potu, rozťahujúce sa na úkor niekoho iného, predsa len mala viac presviedčať muža, aby cestoval s ňou, ale, ako zvyčajne, mal veľa povinností, rozrobený projekt, ktorý bolo treba čím skôr dokončiť, prednášky, schôdze, komisie, termíny na odovzdanie posudkov, napokon uznala jeho dôvody, apreto ani na neho nenaliehala, hoci vedela, že jej bude chýbať.
Chápala do istej miery jeho nevôľu vydať sa na cestu, od začiatku bol proti všetkému, čo sňou súviselo, od začiatku sa usiloval Lucii vysvetliť, že nie je najlepší nápad ísť si vyskúšať do sveta to, včom človek neuspel doma, že nemôžu očakávať nijaké zázraky, ale Lucia trvala na svojom, pravdepodobnenajmä preto, lebo nechcela odporovať Jurajovi, nebrať mu nádeje, že práve vcudzej krajine to môže byť pre neho, amožno aj pre ňu perspektívnejšie.
Ani si nevie spomenúť, kedy naposledy letela takto sama, na dovolenky chodievali smužom, a kým boli deti menšie, tak vštvorici, na konferencie zase zväčša skolegami akolegyňami, ale na krátky výlet, naozaj si nevie spomenúť, či vôbec niekedy, zahriakne sa vduchu pre výraz, ktorý práve použila, všeličo iné by sa hodilo pre pomenovanie tejto cesty, len nie nazvať ju výletom, krátkym či dlhým.
Vytiahne zpríručnej tašky román, ktorý jej vychválila priateľka, pokúsi sa ponoriť do vymysleného príbehu vymyslených ľudí, možno jej to aspoň čiastočne pomôže vybŕdnuť zmyšlienok na celkom reálny príbeh celkom konkrétneho človeka, príbeh, ktorý sa odchýlil odpredpokladanej dráhy, vymkol sa, možno sa vňom muselo dlhšie schyľovať ktakémuto odklonu, ktovie.
Fatalizmus jej nebol nikdy blízky, verila, že záleží na človeku, čo zo seba spraví, že život je alebo aspoň by mal byť projektom, ktorý sa postupne realizuje, jej viera sa vminulých rokoch vcelku potvrdzovala, strašidlo neoblomnej osudovosti, proti ktorému sa nemožno vzbúriť, ju viac-menej obchádzalo, až teraz vystrčilo rožky, po niekoľkých stranách cudzieho príbehu knihu zatvorila, chvíľu ju ešte podržala vrukách prekrížených na lone, potom ju vložila do tašky, nedalo sa utiecť pred vlastnými myšlienkami.

***
Dúfala, že medzi čakajúcimi na prílet lietadla uvidí aj Luciu, prebehla očami po hŕstke čakajúcich, zbytočne, vesemeskách, ktoré si za posledné dva dni vymenili, sa vystriedalo viacero možností, dcéra sa zrejme napokon rozhodla neprísť jej oproti, pravdepodobne nechcela nechať Juraja ani na chvíľu samého.
Pocítila sklamanie, napriek tomu, že sa usilovala situáciu hodnotiť celkom racionálne, prešla ňou vlna sklamania, nič to, hovorí si, nesmiem sa dať predčasne znechutiť.
Postaví sa k pásu sprichádzajúcou batožinou, striehne na svoj kufor, ktorý sňou absolvoval nemálo príjemných pobytov vprímorských mestečkách, ale aj vdomácich horách akúpeľoch, mal už mierne pootĺkané rohy, bude ho musieť čoskoro vymeniť, ak nechce, aby sa jej pri niektorej zbudúcich ciest rozsypal, konečne ho zbadala, pristúpi bližšie k rotujúcemu pásu, akeď už vystiera ruky amá svoj značne ošarpaný kufor na dosah, zacíti na pleci ľahký dotyk, takmer nepostrehnuteľný, vposlednej chvíli ešte stihne zachytiť rukoväť kufra, strhne ho zpása, ale to jej už pomáha aj iná ruka, obráti sa, tak predsa si prišla, povie sistou úľavou.
Ako zvyčajne, trochu neskôr, Lucia sa pokúsi oúsmev, neveľmi sa jej vydaril, skôr to bolo kŕčovité gesto, vtomto som sa, ako vidíš, nezmenila.
Vinom azda áno, zaznie to ako otázka, uvedomí si, že nie najvhodnejšia, arýchlo dodá, dúfam, že len klepšiemu, chcela by nadviazať na Luciin pokus oodľahčený tón, no vzápätí to vzdáva auž vážnym hlasom sa opýta, čo je nové, ako sa má, nenapísala si do správ nič určité, atak sme sa sotcom len domýšľali.
Lucia jej mlčky zoberie kufor zrúk, nechaj, ja ho ponesiem, je dosť ťažký, vidím, že si sa poriadne nabalila, plánuješ ostať asi dlhšie...
Prizrie sa dcére lepšie do tváre, je pochudnutá, prepadnutá, sivastá, tri dni, viac nemôžem.
Jasné, chápem.
Neodpovedala si mi, či je už mimo nebezpečenstva.
Ako sa to vezme... celkom mimo už asi nebude nikdy.
Ale čo lekári, dávajú nádej?
Záleží na tom, ktorí... chirurgovia možno aj áno, ale tiež sa vyjadrujú skôr neurčito.
Atí druhí?
Neviem, aj oni tvrdia, že nemožno povedať nič presné, nemožno predvídať, hlas sa jej trochu roztriasol, blížia sa kstanovisku taxíkov, dcéra zrýchli krok, má teraz pred ňou skoro dvojmetrový náskok, kráča so sklonenou hlavou azadržiava plač, no aj tak zachytila zopár jej vzlykov, tichých, takmer nečujných, vytušila to viac podľa chvejúcich sa Luciiných ramien ako podľa nezreteľných zvukov.
Vtaxíku sa knej na chvíľu naklonila, je to od teba milé, že si prišla, povedala mäkšie, ako mala vo zvyku, bola to len celkom krátka chvíľa letmého dotyku.
Chcela namietnuť, ako by som mohla neprísť, ako ti také niečo mohlo vôbec zísť na um... po takej správe, napokon len mlčky vystrela ruku, žiadalo sa jej dotknúť dcérinho pleca, ale ona sa už od nej zase odtiahla, odsunula až kdverám auta, a čo otec, spýtala sa vzápätí, zjej hlasu sa vytratila akákoľvek stopa po mäkkosti.
Prehltla, musí prijať výzvu, akoby si nevedela, povedala, veď ho poznáš, rozrobené veci v laboratóriu, rôzne zasadania, preháňa to sprácou, ale, chvalabohu, darí sa mu, zase má nejaké zaujímavé výsledky.
Darí, zopakuje potichu Lucia, jemu sa vlastne vždy darilo, vždy, pokiaľ sa len pamätám.
Pochopila jej slová, veľmi dobre ich pochopila, už mala na jazyku odpoveď, ale veď sa celý život veľmi usiloval, venoval tomu toľko času, zaslúži si to, no napokon si to rozmyslela, neboli by to najšťastnejšie slová vtejto situácii, radšej sa odmlčala.
Ticho vaute je nepríjemné, dusivé, pokúsi sa opäť nadviazať rozhovor, je to dosť ďaleko od letiska, povie.
Ani nie, o chvíľu sme na mieste, predchádzajúci byt bol oveľa ďalej, úplne na inom konci mesta, vcelkom inom type štvrte, možno sa pamätáš.
Trochu, povie, táto bude iste aj príjemnejšia.
Ako sa to vezme, povie Lucia.
Vo výťahu sa knej dcéra opäť nakrátko, sotva badateľne nakloní, takmer plece kplecu, pôjdeš tam ešte dnes so mnou, len čo sa zložíš atrochu si oddýchneš, je to napoly otázka, napoly konštatovanie.
Najradšej by ju pohladila, prstami jej prešla po tvári, ale ovládne sa, Lucia nemala rada dôvernosti, nikdy, ani vdetstve, nehovoriac očasoch, keď už medzi nimi dochádzalo kodcudzeniu, postupne, po malých krôčikoch, nevedela by povedať, kedy ana základe čoho sa začal ten nedobrý posun vo vzťahoch, niekedy výraznejšie, inokedy celkom nenápadne, ale nepovšimnúť si ho nemohla.
Oddychovať ani nepotrebujem, povie, cesta bola vcelku príjemná, nie som unavená.

***

Trochu sa predsa len musíš osviežiť, dáš si kávu, alebo čaj, opýtala sa Lucia aodišla do kuchynky, ak chceš, zatiaľ sazlož.
Byt, ktorý mala sJurajom prenajatý už niekoľko mesiacov, bol neveľký, ale lepší ako predchádzajúci, vošla najprv domenšej izby, ktorá bola zrejme spálňou aobývačkou zároveň, potom do druhej, väčšej, zapratanej zvinutými plátnami, maliarskym stojanom, súpravou štetcov, na dlážke sa povaľovali škatule sfarbami, hŕby katalógov zvýstav, novín ačasopisov, zopár kníh, zväčša ovýtvarnom umení, vo výklenku pri okne stálo rozložité staromódne kreslo svyšediveným poťahom, hneď vedľa prútená stolička amalý stolík, nad týmto sedacím kútom visela polica sniekoľkými pohármi a šálkami na kávu, každý kus iný.
Dominantou izby boli steny s niekoľkými plagátmi zrôznych výstav, niekoľko obrazov, ktorých autorov nevedela identifikovať a ktoré sa jej ani neprihovárali, nie pre číru abstraktnosť, ale pre bezútešnosť, čo znich na ňu dýchala.
Napadlo jej, či to nie sú Jurajove práce, ztých išla podobná úzkosť, bezbrehá, nevykoreniteľná, raz, ešte doma, sa otom zmienila pred dcérou, ale tá nebola ochotná hovoriť opriateľových obrazoch, auž vôbec nebola ochotná počúvať kritické názory na ne, zamrmlala iba, ty tomu nerozumieš, ty si skončila niekde pri Vincentovi van Goghovi, ako by si mohla rozumieť tomuto.
Zkuchynky sa nieslo hrkotanie príborom, zachytila sykot varnej kanvice, potom opäť hrkotanie, pristavila sa pred stojanom, na ktorom bolo napnuté nedokončené plátno, takmer celé zaplnili najrôznejšie geometrické tvary, čierne asivé, navzájom do seba prestupujúce, akoby zápasiace osvoj priestor, vzájomne nevraživé, takmer agresívne amožno aj ztej nevraživosti aagresivity zdeformované, obdĺžnik, ktorý nebol obdĺžnikom, kružnica, ktorá nebola kružnicou, vpravom dolnom rohu sponurými farbami groteskne kontrastoval žltý nepravidelný kotúč, zktorého vychádzali rovnako žlté čiary, možno lúče, podivné slnko, na dne horizontu, akoby sa autor vysmieval ustálenosti aporiadku, alebo akoby si obloha vymenila miesto so zemou, bolo to znepokojujúce, tá chuť deštruovať, spochybňovať, ani jasná žlť krivolakého kotúča neprekryla tiesnivý pocit ztemného celku, naopak, ešte väčšmi ho zvýraznila, autor si kompozíciu dôkladne premyslel, bola naozaj pôsobivá.
Nerozumie modernému výtvarnému umeniu, dcéra má pravdu, jej schopnosť pochopiť obraz, mať zneho estetický pôžitok, končí naozaj kdesi pri impresionistoch, ďalej sa nedostala, možno sa ani nechce dostať, umenie je pre ňu sférou, vktorej by chcela nachádzať upokojenie, pocit súladu, harmónie, čo len dočasnej, súznenia, ale ako môže súznieť stýmto chaosom vrhnutým na plátno, akoby nemala dosť problémov schaotickosťou sveta tam vonku.
Nahne sa kobrazu, takmer sa ho dotýka tvárou, sústreďuje sa na jedinú svetlú časť, na zlatožlté lúče, riedke a zakrivené, zadrží povzdych, ešte aj tie sú zdeformované, akoby polámané, mohlo by to naozaj byť slnko, ibaže neduživé, choré, chradnúce slnko, ktoré sa zdola prizerá neduživému, chorému, temnému svetu aani sa nenamáha vniesť doň aspoň trochu radostného svetla, ale možno to ani nie je slnko, pomyslí si, skôr len neurčitý náznak niečoho svetlého, kontrastného, bez odkazov na konkrétne veci alebo javy, ktovie ako by vyzeral obraz po dokončení, pri tej myšlienke ju strasie, v hrdle jej navrie horká hrča, pevne zovrie ústa, aby zadržala vsebe nápor horčiny.
Odpíjajú si zpariacich sa šálok po malých dúškoch, ona dala prednosť káve, Lucia čaju, zajedajú chlebíčky obložené sardinkami, celkom pekne ste si to tu zariadili, povie po chvíľke mlčania, vzápätí sa zarazí, nepocíti Lucia vjej slovách výsmech, dalo sa tu vôbec hovoriť ozariadení, ošarpané kreslo aešte ošarpanejšia stolička, myslím, že aj byt je lepší ako predchádzajúci, povie avzápätí si uvedomí, ako absurdne vyznievajú jej slová po tom, čo sa tu odohralo, no naspäť sa už nedajú zobrať.
Hm, Lucia pokýva hlavou, nedáva najavo, že by si aj ona uvedomila absurdnosť poslednej vety, lepší, stroho dodá, aj drahší, dosť výrazne.
Toho sa chytí, pragmatický pohľad by mohol pomôcť preniesť sa cez tieto chvíle, vlastne, oto jej aj ide, najmä oto, chcela by sa Lucie opýtať, čo teraz zamýšľa, ako chce riešiť situáciu, čo sbytom, čo sjej ďalším štúdiom, spobytom tu, vtomto, napriek tomu, že sú tu niekoľko rokov, predsa len ešte vždy cudzom meste, chcela by jej položiť viac otázok, ale neodvažuje sa, nejde o najpodstatnejšie veci, to chápe, no ani na najpodstatnejšie nenachádza odvahu.
Celý čas vlietadle si predstavovala, aké budú ich prvé slová, ako sa zvítajú po dlhšom čase, a aj ako budú schopné rozprávať sa otom, čo sa stalo, čo všetko situácii predchádzalo, chvíľu dúfala, že sa im podarí prelomiť niekoľkoročnú bariéru aLucia jej porozpráva aspoň to najhlavnejšie, aby potom aj ona mohla celkom otvorene povedať, čo by bolo teraz podľa nej najvhodnejšie riešenie, riešenie, ku ktorému dospeli oni dvaja sotcom doma, v ďalšej chvíli však zapochybuje, či sa niečo také podarí, aaj či sa vôbec mala vydať na cestu, či si to Lucia naozaj priala, alebo jej esemeska bola len výsledkom krátkodobého zaváhania, ktoré už neskôr bude chcieť poprieť.
Napokon sa predsa len spýta, nemôže už zadržať vsebe vetu, ktorá ju prenasledovala od prvého okamihu po prečítaní dcérinej správy na displeji mobilu, asi by bolo múdre čím skôr sa presťahovať niekam inam, povie opatrne, odísť odtiaľto, aj keď, zasekne sa... aj keď byt naozaj nie je zlý, dodá.
Lucia sa na ňu pozrie zarazene, trochu aj podráždene, tak toto naozaj nie je teraz moja prvoradá starosť, asi si celkom nepochopila, očo tu ide.
Prečo si to myslíš, spýta sa ticho.
Dcéra zvýši hlas, asi si pozabudla, že ide najmä oJuraja... pre teba to zrejme nie je až také dôležité.
Práveže som myslela na neho, povie po malej chvíli, prehliadajúc Luciin ostrejší tón, ale vduchu si robí výčitky, mala som vyčkať, prečo som nevydržala, neustrážila tú otázku dlhšie vsebe.
Predpokladám, povie nahlas, že by sa sem nechcel vrátiť... že by mu to psychicky nerobilo dobre... ale možno sa mýlim, len som tak myslela... tak mi len napadlo, aj sotcom sme otom hovorili... samozrejme, závisí od teba, ako sa rozhodneš...
Zatiaľ otom vôbec neuvažujem, dcérin hlas bol oniečo menej ostrý.
Vieš, dodá opatrne, aj kvôli tebe, predsa len, medzi týmito stenami...
Kvôli mne, zopakuje Lucia posmešne, kvôli mne by som tu práve mala ešte ostať, aspoň začas, aspoň určitý čas...
Nie som si tým taká istá, povie, obozretne hľadajúc slová, vieš, myslela som... kým som tu, mohli by sme sa spolu pokúsiť niečo nájsť, aj sťahovanie by sme spoločne ľahšie zvládli, zmĺkla, oďalších návrhoch zatiaľ radšej nič nepovie.
Opäť si nič nepochopila, práve kvôli sebe by som tu mala ostať, aby som sa pokúsila prežiť to aj ja sama, tu, medzi týmito stenami.
Premkla ju úzkosť, tohto sa najviac obávala, mohla tušiť, že Lucia sa už rozhodla pre riešenie, ktoré by oni dvaja smužom nikdy neschválili, to predsa nemôžeš myslieť vážne, takmer vykríkla, zabudnúc na ostražitosť pri výbere slov, prečo máš trpieť ešte aj ty, čo je to za nezmysel, nenesieš predsa vinu za to všetko.
Skočila jej prudko do reči, tak stýmto zase nie som si ja taká istá.
Ako ti také niečo vôbec mohlo zísť na um, už neskrýva pobúrenie, veď nemôžeš prebrať zodpovednosť za iného človeka, nemôžeš za to, čo urobil, trestať seba, preboha, ako vôbec môžeš takto uvažovať.
Nechajme to tak, vLuciinom hlase zaznie únava, stým sa musím vyrovnať ja sama, bez tvojej pomoci abez rád kohokoľvek iného.
Zmĺkli, šálky pred nimi sapomaly vyprázdňujú, po chlebíčkoch ostali na tanieri len omrvinky, zámerne sa vyhýbajú vzájomnému pohľadu, akoby sa báli, že priamym pohľadom vypovedia niečo, čo by si každá znich chcela ponechať iba pre seba.
Odrazu Lucia náhlivo vyskočí zo stoličky, pozrie sa na zápästie, dočerta, ten čas letí... ak si naozaj nechceš po ceste oddýchnuť, mali by sme ísť... ak si sa teda rozhodla ísť už dnes so mnou.
Samozrejme, postavila sa, môžeme hneď, len ešte vyberiem ztašky zopár sladkostí, včera večer som piekla...
Prosím ťa, čo ti to zišlo na um.
Nevedela som napochytro, čo by som mu mohla vziať, povie mierne, myslela som, že taký pozdrav zdomu.
Zdomu? Vdcérinom hlase zaznie irónia, ani ona nemôže zabudnúť, ako sa knemu zachovali, sľubovali mu ako talentovanému absolventovi asistentské miesto na škole, napokon ho poskytli inému, aani ojeho veci nebol vgalériách záujem...
Lucia kývne netrpezlivo rukou, nezdržujme sa stým teraz, aj tak je na infúziách, ale to si asi nedomyslela.
Ešte by som sa chcela opýtať... vie, že prídem?
Veď to nebolo isté, načo som mu mala čokoľvek hovoriť, navyše, aj tak ešte všetko celkom nevníma... chvíľami akoby aj áno, apotom zase nič... silný otras mozgu, podľa lekárov je zázrak, že vôbec prežil, čo si myslíš, povie takmer vyčítavo, ztakej výšky.
Vmetre počas celej cesty neprehovoria ani slovo, Lucia sa podchvíľou pozerá na hodinky, neskrýva nervozitu, nahnevane zamrmle, odkedy som odišla znemocnice, ubehli takmer štyri hodiny, povedala som mu, že len si odbehnem, že musím niečo vybaviť, možno porozumel, čo mu hovorím, ateraz čaká ...

***

Pod hrubými vrstvami obväzov asadry by ho len ťažko spoznala, počkala pri dverách nemocničnej izby, najprv by sa sním mala porozprávať Lucia, nepočula, čo mu hovorí, napokon, na tom ani nezáležalo, jej hlas znel, akoby sa prihovárala malému dieťaťu, ktorému predtým niekto ublížil, ateraz ten alebo niekto iný sa mu usiluje vysvetliť, že na krivdy netreba dlho myslieť, nie dlhšie, ako je nevyhnutné, videla, ako ho Lucia niekoľkokrát pohladila prstami na líci, ktoré vytŕčalo spod bielej vrstvy obväzov, ako sa knemu zľahka nahla apobozkala ho.
Spomenulasi, ako sa sJurajom prvý raz stretli na akejsi vernisáži, na ktorú ich oboch dcéra vytiahla, mali by ste si to ísť pozrieť, je to jeden znajlepších mladých výtvarníkov, presviedčala ich, možno jej naozaj záležalo na tej konkrétnej výstave, možno len hľadala príležitosť, aby im mohla akoby náhodou predstaviť priateľa, sktorým sa už dlhšie schádzala.
Možno vôbec neprejavil ozoznámenie záujem, je to dosť pravdepodobné, ale Lucia sa ktovieprečo rozhodla, že tak urobí a rozhodla sa zinscenovať takmer náhodné stretnutie,zvolila si na túto udalosť prostredie, vktorom by sa Juraj dobre cítil, v ktorom by mal nad nimi určitú prevahu, správal sa sebaisto a aby ho rodičia videli zčo najlepšej stránky, nikdy však ozinscenovanom stretnutí sdcérou nehovorila, vlastne všetko jej to napadlo neskôr, keď už Juraja ako-tak spoznala.
Neurobil na ňu vtedy najlepší dojem, pôsobil nevľúdne, takmer mrzuto, ledva snimi prehovoril, akoby mu nestáli za to, vjeho očiach boli malomeštiackymi intelektuálmi, ktorí nechápu moderné umenie, relatívne úspešný pár, ktorý sa prišiel na vernisáž ukázať, aspoň predpokladá, že ich ohodnotil približne takto, ľudia, čo ani zbla nerozumejú tomu, aký má táto výstava význam zhľadiska konceptuálneho umenia, čo nové prináša pre súčasnú tvorbu, takí mu naozaj nestoja za veľa pozornosti, aj keď sú to Luciini rodičia.
Sklamanie bolo niekoľkonásobné, muž večer, keď sa potom doma rozprávali overnisáži, vôbec neskrýval rozčarovanie, pokúsila sa povedať pár viet na obranu nekonvenčného, veľmi svojského mladíka, hoci ani ona nebola nadšená zjeho nedbalého výzoru a nemenej nedbalého správania, to vieš, umelec, povedala mužovi, tí sú predsa len iní, obhajovala ho, akoby si ho ona sama bola vybrala, nechcela pripustiť, že by sa dcéra rozhodla nesprávne, že by bola až taká zaslepená a zvolila si niekoho, kto za to vôbec nestál, vtom prípade by to musela vnímať ako aj svoju vlastnú prehru, ona sama by sa nikdy nerozhodla pre niekoho ako Juraj, no aj tak chcela dcéru brániť, uviedla ešte zopár argumentov, muž ani tak nezmenil názor, život stým človekom by nebol ľahký, povedal na záver rozhovoru, nechápem, čím mohol Luciu upútať.
Lucia na ňu kýva, tak poď, povedala som mu, že si tu.
Aon...?
Neviem, či vôbec niečo porozumel.
Rozpačito pristúpi kposteli, hoci si predtým starostlivo pripravovala prvú vetu, teraz si na ňu nemôže spomenúť, ani na jedno slovo, ktorým sa mu chcela prihovoriť, nahne sa nad neho, naznačí pohladenie, rukou sa ho však zopatrnosti nedotkne, vie, že ju nemá ktovieako rád, bola preň vždy cudzia, akoby ziného sveta, napriek tomu, že niekoľko rokov žil sjej dcérou, boli si cudzí.
Napokon niečo povie, niečo vtom zmysle, že určite sa všetko napraví, on sa ztoho celkom iste dostane abude zase lepšie, len teraz musí pozbierať sily aaj sám sa oto usilovať, verí, že všetko bude zase dobré, opakuje to niekoľkokrát, uvedomujúc si, ako nezmyselne musia jej slová vyznievať, vie primálo na to, aby ich mohla vyslovovať stakou samozrejmosťou, až naliehavosťou, keď sa to vezme, nevie vlastne nič, Lucia doteraz hovorila iba vnáznakoch, vinotajoch, ale ako sa to presne stalo, prečo to urobil, otom ešte nehovorila, možno ani nechcela.
Nepohne ani brvou, keď sa knemu nakloní, nedáva očami najavo, že ju spoznáva, meravý výraz vtvári, sakým ju počúva, hlavou jej prebleskla myšlienka, buď ma naozaj nespoznal, alebo mi chce ukázať, že si ma tu neželá, že keby to záviselo od neho, vôbec nevkročím do nemocničnej izby, možno som nemala cestovať, napadne jej, možno mal pravdu muž, keď ju od cesty odhováral, ale ako mohla nechať dcéru vtakejto situácii samotnú, jej esemesky apotom telefonáty sňou síce nič konkrétne neprezrádzali, ale vycítila, že je na tom zle, biedne aže aj keď to nikdy neprizná, potrebuje jej pomoc.
Cestou znemocnice sa sLuciou takmer nezhovárali, ja sem prídem po práci, povedala, keď sa lúčili, aty, ak chceš, poprechádzaj sa po meste, veď sa tu už trocha vyznáš, alebo ak si unavená, choď domov, môžem ťa odprevadiť kzastávke električky, túto trasu ešte nepoznáš, ach ozaj, kľúče, takmer by som bola zabudla aty by si sa nedostala do bytu, podávala jej zväzok kľúčov, Jurajove, nechaj si ich, kým tu ostaneš, tak to bude najjednoduchšie.
Mimovoľne zovrela dlaň, vktorej ich držala, ostrými hranami sa jej vtláčali do pokožky, nepríjemný pocit, ktovie, kedy ich mal naposledy vrukách, na čo myslel, keď nimi otváral dvere prenajatého bytu, bol už rozhodnutý alebo to prišlo náhle, skrat, ktorý nemožno racionálne vysvetliť, pred Luciou nedala najavo svoje pocity, pomaly uvoľnila dlaň, kľúče vložila do kabelky, rozlúčili sa.
Nemá chuť prechádzať sa po meste, ktoré si dosť podrobne obzrela pri minulej návšteve, vtedy to bola celkom iná atmosféra, Lucia ich zavolala, poďte sa pozrieť, ako žijeme, žili celkom dobre, najmä sperspektívou, Jurajove obrazy sa dostali na kolektívnu výstavu mladých umelcov, prvý raz, odkedy prišli do tejto krajiny, sa to podarilo, aak sa podarilo raz, bola nádej, že úspech sa zopakuje, aj Lucia sa mohla pochváliť, našla si dobré miesto aprijali ju na výtvarnú akadémiu, mala pred sebou ďalšie štúdium, na ktoré sa tešila, aokrem toho, jej dizajnérske návrhy sa páčili, už jej ich aj uverejnili vprestížnom časopise, volala ich, chcela ukázať, že rozhodnutie prísť sem, na sever Nemecka, bolo správne aich obavy, či dcéra nehazarduje, zbytočné.
Povzdychne si, muž ani vtedy neprišiel, hoci spočiatku akoby aj váhal, no vposlednej chvíli sa ukázalo, že má nesmierne dôležitú komisiu, na ktorej nesmie chýbať, pricestovala sama, prezrela si niekoľkokrát výstavu, najdlhšie stála pri Jurajových obrazoch, pochválila ich, aj keď im nerozumela, to ani nebolo najdôležitejšie, dôležité bolo, že sa im obom, aj jemu, aj Lucii, začínalo dariť, že niečo dokázali vcudzom kúte sveta, kde boli odkázaní iba na seba asvoje schopnosti, bez kontaktov, bez oporného priateľského pozadia.
SJurajom sa však ani za tých pár dní, čo unich vtedy pobudla, nezblížili, ak vstúpila do izby, kde sa rozprával sLuciou, ihneď zmĺkol, ak sa zhovárala sdcérou ona, vyšiel zmiestnosti, vycítila, že pozvaním, ktorým ich Lucia prekvapila, nebol nadšený, nestál oich prítomnosť, akeď pricestovala, nemienil nič predstierať.
Predstavu prechádzky po meste zavrhuje, no obíde niekoľkokrát blok, vktorom sa nachádza prenajatý byt, myšlienky sa na ňu tlačia zo všetkých strán, dobýjajú sa knej, jedna horšia ako druhá, predstavuje si, ako sa to všetko udialo, možno tomu predchádzali zlé týždne, mesiace, nevie otom takmer nič, napokon zoberie do ruky Jurajove kľúče, otvára dvere.
***

Opäť sedia oproti sebe, ona vkresle, Lucia na stoličke, jedia bagety sosyrom, ktoré dcéra kúpila cestou z nemocnice, opäť majú pred sebou šálky, tentoraz iba sčajom, bylinkovým, všimla si, že na poličke vkuchyni je ich niekoľko druhov, avedľa rôzne vrecúška sprosom, ľanovými semiačkami, ovsenými vločkami, jačmennými krúpami, obaja sa už dávno dali na vegetariánstvo, ani nevie, kto stým začal ako prvý, Lucia, alebo Juraj, videla vtom istý protest, obaja sa chceli búriť, ani nevie, proti čomu vlastne, spomenie si, ako Juraj priam neznášal obedy, na aké ho spočiatku, ešte kým neodišli do tejto krajiny, občas knim pozvala, nezavďačila sa mu nijakými špecialitami, ani vegetariánskymi, dával najavo ľahostajnosť k čomukoľvek, sčím sa v ich dome stretal, niekedy možno až pohŕdanie, azakaždým súril Luciu, aby čím skôr dojedli aodchádzali od nich za svojím programom.
Aké... aké to bolo pred tou nehodou, spytuje sa opatrne.
Prosím ťa, aká nehoda, zase nenazývaš veci pravým menom, kamufluješ, zakrývaš, aby nedajbože nevyšlo najavo, že ktosi ztvojho okruhu, čo len nepriameho, niečo zbabral, urobil čosi, čo sa nepatrí, čo šokuje, vdcérinom hlase znie podráždenie.
Myslela som... to slovo mi len tak mimovoľne vykĺzlo, zdalo sa mi...
Že to bude najvhodnejšie slovo, povie Lucia ostro, až priveľmi ostro, vcelku dobre použiteľné slovo, najmä ak budeš otom hovoriť pred zvedavými známymi.
Tak na to som naozaj nepomyslela.
Nikdy sa nezmeníš... nehoda, zatiahla posmešne, nehoda, zopakovala ešte raz aprikryla si tvár dlaňami.
Trpezlivosť, hovorí si vduchu, veľa trpezlivosti, myslela na to po celý čas vlietadle, od prvej chvíle, ako prečítala dcérinu esemesku, teraz na tom naozaj najviac záleží.
Mlčia hodnú chvíľu, Lucia si presadne zo stoličky na zem, chrbtom sa opiera opolice sknihami ačasopismi, najhoršie na tom je, povie odrazu celkom zmeneným hlasom, že som tomu nezabránila, že som ho nevedela odvrátiť od toho zámeru, zlyhala som, ak to chceš počuť, áno, zlyhala, ateraz neviem, čo mám robiť.
Ty, povie zarazene, obrátená celým telom kdcére, prečo ty... je predsa dospelý, samostatne konajúci človek, absurdné, zobrať vinu na seba.
Prosím ťa, veď to, čo hovoríš, je iba hlúpa fráza, sama vieš, že dospelosť nič negarantuje... anapokon, čo je to vina, kto sú vinníci, všetko samé táraniny... faktom je, že som ho dostatočne nechápala, podcenila som isté momenty, ato som nemala, to som jednoducho nesmela.
Aké momenty, spytuje sa potichu.
Bolo ich viac, ale najmä ten jeden... asi pred pol rokom...
Čaká, nebude vyzvedať, nemôže predvídať, kčomu by to viedlo, khádke, alebo minimálne kprudšej výmene názorov, kdefinitívnemu zmĺknutiu medzi nimi, čaká.
Sedela som vten deň kancelárii nad projektom, hovorí Lucia aobjíma si rukami kolená, projekt som mala čím skôr dokončiť, šéf ma už súril aja som sľúbila, že ostanem vo firme, kým to nebude hotové, Jurajov telefonát ma veľmi prekvapil, nevolával mi do práce, hneď som začala tušiť, že niečo nie je vporiadku... teda, vporiadku to nebolo už dlhší čas.
Dlhší čas, zopakuje zarazene.
Začalo sa to pravdepodobne krátko po tej prvej výstave, kde mu zobrali pár vecí, očakával, že teraz sa už budú pozvánky na ďalšie výstavy len tak hrnúť, že zapôsobil aprerazil si cestu, že tunajší výtvarníci ho prijali medzi seba, že budú spolupracovať, spoločne vystavovať a... apodobné hlúposti.
Hm... nehrnuli sa...
Ačo si predstavuješ, tá prvá výstava bola čosi mimoriadne, zobrali tam veci od viacerých zvýchodného bloku, vtedy sme ešte boli pre nich zaujímaví, jedna Ruska, Rumun, nejakí Poliaci, apopri nich zopár domácich, konfrontácie, to mala byť hlavná idea celej výstavy, konfrontácie, ako vidia veci na jednej ana druhej strane bývalej opony, kam až zájdu pri popieraní akýchkoľvek kánonov... hra na otvorený svet... politikum, jasné, že to bolo hlavne politikum, usilovala som sa mu to vysvetliť, ale on to nechcel uznať, ačakal, stále čakal, kedy príde ďalšia ponuka...
Ten telefonát, poznamenala potichu.
Lucia akoby ju prepočula, bolo to príšerné, pokračovala, neskôr už len tak sedel, od rána do večera, už ani nemaľoval, len vyčkával, občas ešte poslal do nejakej galérie zopár svojich vecí, anajmä listy, začal denne vypisovať listy rôznym galeristom, podľa telefónneho zoznamu, zbytočne, buď neprišla nijaká odpoveď, alebo vprípade, že kurátori boli slušnejší, prišlo zdvorilé odmietnutie, ako dôvod uvádzali najmä nedostatok výstavných príležitostí aj pre renomovaných výtvarníkov alebo niekedy zase odmietnutie zdôvodnili odklonom od hlavnej témy výstavy... hovorila som mu, že tá hra na otvorenosť nemôže dlho vydržať, vsilnom konkurenčnom poli sa ťažko presadzujú aj domáci výtvarníci, kto by bol zvedavý na prišelcov, aešte ktomu zVýchodu... možno občas, výnimočne, ale on nemal to šťastie, aby sa ocitol medzi výnimkami... astále nechápal, očom hovorím, ďalej čakal, až sme ztoho jeho čakania obaja takmer scvokateli...
Myslíš, že aj vten deň, keď ti zavolal...
Ani nie, zavrtela hlavou, nemuselo to byť práve v ten deň, jednoducho, pretiekol pohár ... bol na dne, už nešlo okonkrétnu výstavuani okonkrétne odmietnutie, bolo toho priveľa a sám to už nezvládal, zavolal mi a povedal, že ak neprídem okamžite domov, zabije sa, hovoril, že už nemá sily dlhšie čakať aokamžite musím prísť domov.
Aty...?
Ja... čo som mohla, začala som ho upokojovať, ale naňho to nepôsobilo, stále opakoval, ak neprídeš okamžite, zabijem sa, najprv to hovoril potichu, neskôr sa rozkričal, kričal do telefónu ako zmyslov zbavený, zabijem sa, zabijem...
Hrozné, vykĺzlo jej zúst, vzápätí si uvedomila, že by nemala dávať najavo emócie, aby nimi dcéru nepodráždila, aby nezastavila prúd, ktorý znej teraz vytryskol, dlho ho vsebe zadržiavala, rozhodnutá nehovoriť pred matkou, možno pred nikým otom, čím prechádzala, vždy bývala nezhovorčivá, ak išlo oňu, bol to jej život, tak zvyčajne hovorila, keď sa jej opýtala na niečo, čo by ju bolo zaujímalo... je to môj život, hovorievala, tak buď taká milá aprenechaj zodpovednosť za to, čo s ním urobím, mne samej...
Neraz sa práve takto končievali ich telefonické rozhovory, vzdialenosť medzi nimi sa nemerala iba na kilometre, odcudzovali sa, čím ďalej tým väčšmi, trápila sa pre to, ale nebola schopná prerušiť proces, ktorého začiatok by ani nevedela presne určiť, takmer by bola teraz zopakovala to slovo, ale zavčasu sa spamätala, ovládla sa amlčky sa pozerala na dcéru, jej mlčanie bolo nabité otázkami.
Lucia uhla pohľadom, predklonila sa, akoby nevládala vo vzpriamenom sede uniesť ťarchu, ktorá na ňu začala nanovo padať, skaždým slovom jej bola ťažšia, čoraz viac sa blížila??? kdlážke vakomsi zvláštnom predklone, no zároveň zrejme cítila potrebu oslobodiť sa od toho, čo nosila doteraz vsebe, iba vsebe, slová boli tým, čo jej mohlo pomôcť pri oslobodzovaní, odrazu, roky aroky takej uzavretej, sa zažiadalo otvoriť sa, vyprázdniť svoje vnútro, vyhodiť zo seba všetko, čo sa za dlhší čas nazbieralo.
Išla som za šéfom, oznámila som, že musím ihneď odísť, nepáčilo sa mu to, samozrejme, naliehal, vraj som sľúbila dokončiť projekt, nesmeli sme premeškať termín, hovorila rýchlo, akoby to všetko chcela dostať zo seba čím skôr von, slová znej len tak chrlili, bolo mi jedno, aj keby ma hneď vyhodil, vybehla som zkancelárie aletela kelektričkovej zastávke, medzitým som sJurajom bez prestávky hovorila, bolo to strašné, kričala som, prosíkala do aparátu aľudia velektričke sa pozerali, čo je to zase za necivilizovanú cudzinku, takto sa správať vmestskej doprave.
Chápavo prikývla, ale Lucia si pravdepodobne jej gesto vôbec nevšimla, rozčuľoval sa, kde toľko trčím, uvidíš, že dodržím slovo, vyhrážal sa mi aja som prosíkala, ohlasovala som mu, na ktorej zastávke už som, ale nepočúval ma apokračoval vo vyhrážkach, že už nebude čakať, ani na mňa, ani na nijakú poondiatu výstavu, nevieš si ani predstaviť, aké strašné bolo prečkať každý meter, každú sekundu, len som ho prosila, aby neprerušil hovor, ako keby to pomohlo, hrozne som sa bála, že sa odmlčí, pretrhne tú slabú nitku, čo bola vtej chvíli medzi nami, aja od strachu vtej električke zošaliem.
Počúva dcéru apamäť jej podsúva obraz, ako pred rokmi, kým žila mama, niekoľkokrát pretrpela tak trochu podobnú situáciu, mama, ťažká diabetička, jej nezdvíhala telefón, pri prvom, druhom, treťom zavolaní, aona už vedela, že leží vniektorej časti bytu vkóme, aak knej nepríde za krátky čas, nezachráni ju, presne si vybavovala miesto, kde čakala na spoj, zúfalo obrátená tvárou ktunelu, zktorého sa mal vynoriť červený električkový vozeň, apotom tá nekonečná cesta, od zastávky kzastávke, krížom cez dvor, vybiehala po schodoch aotvárala dvere, srdce jej išlo vyskočiť, až potom si vydýchla, keď už našla na dlážke aniekedy aj na posteli ležiace mamino telo ableskurýchlo rozpúšťala vpohári vody lyžičku medu, tými nekonečnými cestami kdomovu znej odtekala bezstarostnosť asňou akoby aj živelná radosť zo života, uvedomila si to až neskôr, pocity absolútnej radosti aabsolútneho pokoja boli pre ňu už takmer nedosiahnuteľné, pocity, ktoré by neboli zakalené strachom, či ju práve vtej chvíli niekto blízky súrne nepotrebuje, či práve nepremeškáva príležitosť zachrániť niekoho, za koho je zodpovedná, číra apokojná radosť bola už len spomienkou na mladšie roky, nikdy sa knej vtej čírosti nevrátila.
Viem si to predstaviť, povie, ale nerozhovorí sa ovlastných spomienkach,najradšej by si prisadla kdcére na dlážku, holú, nepokrytú nijakým koberčekom, myslím, že si to viem veľmi dobre predstaviť.
Lucia zavrtí pochybovačne hlavou, neverí jej, zase raz dáva najavo, že jej neverí, sú zdvoch svetov, tomu jej svetu dcéra nedôveruje.
Apotom...?
Potom... opäť prosíkanie, hovorila som mu, že všetko sa ešte zmení aprídu aj pozvánky na výstavy, že sa nesmie vzdať, že mu stále verím, opakovala som, ale nebola to celkom pravda, uvedomovala som si čoraz väčšmi, aký je naivný, keď očakáva, že sa tu ojeho obrazy začnú trhať, že všetci uznajú, aký je geniálny, aže zatieni všetkých domácich výtvarníkov, aaj keď nezatieni, aspoň sa im vyrovná, už si nevedel anechcel predstaviť, že by ho sláva aúspech nadobro obišli, že by tu nedocenili jeho talent, dopekla, je odo mňa hnusné, že ti o tom rozprávam, zatiaľ čo tam leží... celý dolámaný.