ղľáԾ
’AÉѴ
(úⱹ)
PRÓLÉPSIS PRÍTOMNÝCH NASLEDUJÚCICH
Nič nenasvedčuje tomu, že by sa list
ھԾíԱ odtrhol od stromu.
Súčasné prechodné miznutie výtvarného umenia vo filozofii
udáva bezradnosť; bezradnosť obnoví nevinnosť oka.
Všetko ako pronómen šٰé zoslabne; všetko
ako pronómen šٰé, čo je, spravdepodobnie.
Overiť proroctvo bude i v budúcnosti Աô.
Pomalosť sa ٲí verifikuje ako opozitum
spomaľovania; čas pritakáva okoloidúcim.
Krása nezachráni svet, ž ho zachránila;
všetky zanikania sú post.
Spravodlivosť z nádeje núti predpokladať: najprv
bude posledný človek, až potom posledný strom.
ѴČհ
Zjavilo sa v noci, je ako živé, samo sa pohybuje.
Odkiaľ prichádza, vyčnievajúce rebro, uši – izraelské típí.
Je, alebo sa len kopíruje, alebo je jedným z žé.
Najskôr sa pohybom tlapiek neustále predchádza.
Toľko milého nemôže pozostávať z ničoty, z chaosu.
Že má svojich anjelov – čiernych alebo bielych – ohlasuje
vznešený, avantgardný pôvab, zvádzajúci hladením.
Tak či tak, to, že čúra, kde má, vyznáva: stvorenie
funguje, svetlo v jeho očiach je niekto uchvátený, vznešená
vedomosť, civejúci prísvit, v ktorom sa blýskam klbkom z vlny.
JABLKOVÝ ZÁVIN
Na počiatku muselo byť nejaké do očí bijúce, idea,
voľajaký kameň na zjedenie, nula, z ktorej vytryskla šťava.
No si to ty – vlások strieborný – čo zbieraš grécke slová
z mračien, priesvitnou rukou ich opatrne kladieš do prútia.
Možno to svietilo, vzácna odroda hviezd, dokiaľ zem nepovstala
zo zeme, to prvé, čo odtrhlo samo zo seba ako z nádeje.
Ešte dnes sa ti zaleskne čepeľ noža, keď objaví biele svetlo
pod šupkou vlhkého plášťa, voňavý záblesk jasu.
Rabbi L. tvrdí, že na počiatku nemohla byť nijaká nevedomosť,
iba vedomie hliny, t. j. sloboda kotúľajúceho sa hriechu.
Ale ty hovoríš, že tvoje hlinené srdce je uPána aprázdnymi
rukami zvinieš hlinu do hliny, kým tvoje slová horia ďalej.
Napokon to celé posypeš prachom škorice a vanilky,
vesmír je hotový, v ktorom ty – vlások strieborný –
budeš na konci šٰé možno všetkým, z toho, čo mám.
Čo z noci – najtemnejšej noci – odnesiem si k bielym labutiam.
VRABEC AHARFA
Zatiaľ čo ostatné vtáky spievajú, vrabec vreští.
Prečo len, zvieratko, tieniš svetu?
Niektoré slová sa nesmú ani vysloviť,
ani pomyslieť, ani napísať kriedou.
Zatiaľ čo sa vesmír rozpína a je stále väčší,
vrabcov krik je veľký od počiatku.
Proti takémuto nešťastiu sa dá postaviť
iba mysticky, znútra: počúvať, čo tým chcel
Boh povedať, keď vymyslel harfu,
do ktorej strún sa vrabec nikdy nechytí.
ÍÍ
Je také tajomné byť slovom stúpajúcim z dažďov.
Z každého nasledujúceho búrlivého jednania poznávam:
vždy budem odoberať z náklonnosti íԾ.
Nepretržitosť rozhodovaní je rozväzovaním definitív.
To preto mením, škrtám, vyhadzujem, pálim, dávam sa vidieť.
Nič nemôže zabrániť krčahu rozpadnúť sa na vodu.
ѷŠձճհ
To je tá negatívna smrť, čo má krídla,
čo sa prekrýva s tým, čo sa premiluváva,
nezúčastnené predstieranie, čo z diaľky
simuluje sviežosť rinúcej sa svätenej vody.
V skutočnosti je to nepretržité nepohnutie
z miesta, zadná projekcia je jeho identita.
Čo sa mu Աá, prešminkuje pigmentom
zedenského ílu, dokiaľ nenarazí na púšť.
Koľko vznešených kulís spotrebuje zanikanie,
než sa rozvinie do najsmädnejšej z vôd.
IN
In je vystreľovať ržu z nádeje; šíriť vôňu.
In je zamlčovať tiché; opatrovať neslýchané.
In je kedykoľvek vidieť; nechať sa svetlom.
In je rozvíjať neočakávané; neuvádzať.
In je byť sám sebe potravou; anjelom.
In je L’acinéma; kríž, strom, pole.
In je objímať prázdne; prichádzať.
ÚDER JASU
Mená dostávajú toľko mien, že ich ž nemožno objaviť.
Nebolo povinnosťou otcov rozjasňovať temnotu vecí.
Bola len bázeň pred nocou, svietili jemnými menami hviezd,
nech ich vypočujú, keď pozdvihnú ruky, alebo ich zložia k zemi.
Rumenec na tvojom líci vraj nie je viac cudnosť, si moja ٱľ첹.
Ako miesto hľadá svoju vec, hľadal som priateľa, ž je to nemožné.
Videl som mža krájať hovädzie ako umenie, kým sa neviditeľná
Hora Saint-Victoire, toho dediča farieb, srevom nevráti späť k sebe.
Čítal som: myšlienky sú mraky, myslíme si, že sme prenikli hlboko
do ich vnútra, pritom je to všetko íš skoro, alebo íš neskoro.
Lebo mraky myšlienok sa neustále ženú premenlivou rýchlosťou.
Miesta neexistujú, každá vec nosí svoje miesto so sebou (Lyotard).
Má pravdu. Ak má jediná vec mnoho mien, stáva sa mračnom,
to, čo bolo jej menom, nie je, tam, kde bola, sa nasáčkoval chaos.
Forma je hotová, len čo je zavŕšením svojej svetlosti.
Meno sa dá zjesť, ak je presné, keď je chlieb chlieb, je úderom jasu.
PO
Učil sa, že nemožnosť nádeje je najväčší z hriechov,
súcit únava z krásneho, dobré by malo alebo mohlo žiariť.
Nič nevie, iba chodí sem a tam, sem a tam.
Niekedy mu chýba v ruke ruka, niekedy náruč rúk,
pípanie ešte čistých úst prehlušované vírivkou s plienkami.
Lebo nevedomosť sa nedá zabudnúť.
Inokedy mu vyletí ruka a urobí kríž, ako keď nikto pretne nič.
Plášť cez ramená alebo nie, čiapka cez uši alebo nie,
nič nevie, iba chodí sem a tam, sem a tam.
Nenačúva, nerozpráva, sám akoby bol, len sa díva.
Díva sa a vidí: čo videl, čoho sa dotýkal, nie je,
čo nevidel, čo miloval, zostáva.
