ղľáԾ
Muškát v okne
potichu vydýchol prvý kvet.
Ako keď dievča
našpúli pery na bozk.
Tak slabo viem mlčať.
Tak málo viem milovať.
Rád takto žijem:
ďaleko, ticho asám.
Rád mám tento svätý nepokoj
amierne tempo prírody,
chvíle, keď môžem čítať trávu,
skúmať kôru stromu,
počúvať vtáky aoblaky.
Začal som im rozumieť.
Naopak, čoraz menej rozumiem
Veľkému Svetu, jeho
festivalom avojnám,
chorobám asamovraždám.
Odchádzam odtiaľ,
už nemám chuť sa na tom podieľať.
Chcem byť tichý atrpezlivý
ako tráva,
žiť svtákmi aoblakmi,
brat vetra, dažďa aslnka.
Je máj, znova môj máj.
Tichý jarný hurhaj vzeleni,
chrobač, hmyz, vtáctvo –
ten tranz prírody,
brutalita aneha.
Môj máj: zovrel ma
vo svojom zelenom objatí,
až mi zkončekov prstov vytryskli puky,
hlava mi zakvitla omamnými kvetmi,
spievajú mi vnej vtáci.
Chodím ako zamilovaný strom:
Poďte nech vás objímem.
Neber mi túto bolesť,
nebermi túto ranu.
Nechaj ma sňou doliezť
aspoň kránu.
Noc škrípe.
Hmatám po láske ako slepec.
Nechaj mi túto bolesť –
ten nerv ktebe.
Moja samota
je okrúhla ako mesiac,
tichá ako tieň stromu,
teplá ako duša zvieraťa.
Moja samota
je sladká ako mlčanie dreva,
milosrdná ako lono zeme.
Moja samota –
môj bledý anjel,
ktorý vo mne našiel zaľúbenie.
