ղľáԾ
Slová hromadného ničenia
(z knihyCoffee stories alebo Deň ako každý iný)
Najprv mi to pripadalo ako dobrý fór. Na prstoch mali zlaté prstene, zlaté náušnice vušiach. Vhlave prázdno. Roztečené vbokoch aúsmeve, unavené svojím prázdnym životom plným peňazí. Ženy zbanky, ktoré som vtedy učil angličtinu. Zízali na mňa vystrašené apreklínali tú chvíľu, keď sa ich nadriadený rozhodol, že jeho zamestnankyne potrebujú jazykové vzdelanie. Teraz doplnil svoje požiadavky. Mal som ich uviesť do omylu. Učiť, že päť sa povienajna deväťfajv. Pripadalo mi to ako naozaj dobrý fór.
***
Prišli dvaja. Vo svetlých oblekoch, neformálne, bez kravaty. Stvrdením, že riaditeľa našej súkromnej jazykovej školy už informovali osvojej zvláštnej žiadosti. Tváre mali opálené do gaštanovohneda (akiste slnkom, anie solárkom) aich postavy obtekala vôňa akéhosi hriešne drahého parfumu, ktorá nevyprchala už po desiatich minútach ako tá moja.
Tým, že ich niečo nesprávne naučíte, chceme zistiť, či majú ojazyk skutočný záujem achybu neskôr odhalia, vysvetľovali mi. Alebo len pasívne prijímajú bezcenné informácie, ktoré neskôr budú šíriť ďalej anapáchajú tým nevyčísliteľné škody. Stakými pracovníkmi by sme sa museli čoskoro rozlúčiť, dodali. Ale neznelo to ani trochu súcitne.
Zo srdca im to prajem, pomyslel som si vtedy. Neznášal som tie ich znudené ksichty na hodine, hoci zadarmo mohli získať vzdelanie, za ktoré ostatní platia nemalé peniaze. Hm, stačili dva mesiace vyučovania štyroch bankových úradníčok astal sa zo mňa radikálny prívrženec triedneho boja.
Bože, tie kravy si to naozaj nikde neoverili aplietli piate cez deviate, five namiesto nine! Apopritom sa tvárili ako pupok sveta.
Keď sa kurz skončil, tešil som sa, ako ich všetky čoskoro vykopnú. Pravidelne som chodil do pobočky kvôli rôznym malichernostiam, len aby som sa presvedčil, či sú ešte stále zamestnané. Boli. Ďalej si tam hriali zadky azakaždým, keď som prišiel, posťažovali sa mi, že už párkrát poplietli prevodné príkazy, ktoré neslovensky hovoriaci klienti zadávali cez telefón. Normálne mi ich začínalo byť ľúto. Ale nenašiel som odvahu vysvetliť im, kde je pes zakopaný.
O niekoľko mesiacov neskôr mi zatelefonoval bratranec Karol, ktorý vlastní malý obchod spotravinami vo Valalikách. Vjednu príjemnú letnú sobotu, zavčas ráno, hneď ako otvoril krám, navštívili ho vpráci dve mladé dámy vbielom odeve. Nos aústa im zakrývali rúška. Predstavili sa ako pracovníčky Ústavu hygieny aochrany verejného zdravia apožiadali Karola, aby im dovolil odobrať vzorku ztoaletného papiera, ktorý mal na pulte. Súhlasil.
Keď boli hotové, odobrali sa späť do svojho auta. Vrátili sa po necelej štvrťhodine svyhlásením, že daný tovar obsahuje nadmerné množstvo nebezpečných rakovinotvorných chemických látok, azato musia Karolovi zabaviť všetok toaletný papier zobchodu. Aj zo skladu.
Môj bratranec bol rád, že mu nevysolili žiadnu ponuku, anechal ich odísť sdvadsiatimi baleniami hajzľáku.
Ako sa však na druhý deň dozvedel, rovnakou návštevou boli vtú sobotu poctení aj ostatní obchodníci vokrese atiež im hygieničky zhabali všetok diskrétny tovar.
Ďalší vývoj, ako mi to Karol živo opísal, bol nasledovný: obchodníci urobili nové objednávky na toaletný papier až vpondelok, pretože kto by sa už vnedeľu trápil kvôli takej hlúposti. Vniektorých domácnostiach to však itak spôsobilo akútny nedostatok „tej hlúposti“, apreto namiesto toaleťáku používali hygienické vreckovky, obal zmydla či nezaplatené faktúry za plyn. Dôsledkom toho, tí, ktorí boli prechladnutí, celkom ochoreli, pretože nedostatok papierových vreckoviek riešili použitím starých, handrových, ktoré, ako všetci vedia, udržujú bacily vtele asople medzi nohami. Iní si zase vnovinách neprečítali dôležité informácie opoklese akciových fondov aozámere vlády zrušiť možnosť na zníženie daňového základu odvanásťtisíc nasporených korún ročne. Nedozvedeli sa ich, pretože manželky zavelili na večeru amanželia, vyrušení vchráme toaliet, zastrčili také správy tam, kam patria. Čiže do riti. Keď sa otýždeň prepad akcií ešte viac prehĺbil, niektorí naň neboli pripravení atrafil ich šľak.
Mŕtvica, chlad, hlad apodvýživa neobišli ani neplatičov plynu, ktorí zneužili faktúry na intímnu potrebu, aSlovenský plynárenský priemysel im dočasne zatiahol kohútiky.
Ďalšie dôsledky tohto zákerného útoku na zásoby toaletného papiera už Karol radšej ani nespomínal. Tvrdil však, že boli pre celý región zdrvujúce, na niekoľko dní úplne prevrátil život občanov hore nohami aštátu spôsobil stámiliónové škody.
***
A keď si moja žena, ktorá vpráci zostavuje rešerše znovín azo spravodajských televízii, úplne náhodou všimla, že už niekoľko mesiacov sa včlánkoch neobjavujú slová akoláska, zmierenie, pokoj, absolútne zmizli recepty na jedlá zbravčového mäsa, slovo žena sa nahrádza pojmom manželka ameno Božie sa vôbec po prvý raz za posledných sto rokov skloňuje častejšie ako Elvis Presley aJohn Lennon dokopy, pomyslel som si: toto už nie je výpočet kuriozít vhodných do večerných správ. Toto je premyslený útok. Útok na našu slobodu!
– Ešte minule ste nič podobné netvrdili, – začudoval sa doktor.
– Áno, áno, máte pravdu. Vtedy som bol stále rozrušený kvôli tým dvom mužom zjazykovej školy. Lenže keď ma cez víkend boli navštíviť žena sdcérou amôj anjelik sa ma opýtal, prečo sa vškole učia arabské číslice anie slovenské, akoby do mňa udrel hrom! Zrazu som pochopil všetky súvislosti adostal som naozajstný strach. Čo snami, doktor, bude?
– To záleží na vás. Ale v tejto chvíli musím konštatovať, že váš stav sa od posledného stretnutia vôbec nezlepšil. Práve naopak, – poznamenal doktor, prstom si napravil okuliare na nose aniečo si poznačil do papierov, ktoré mal pred sebou na stole. – Amimochodom. Päť sa po anglicky skutočne povienajn. Overil som si to.
– Doktor, preboha, vy ste blázon! – prehlásil muž vpyžame.
– Myslíte? Ale ako pacient ste vtomto ústave vy, nie ja, všakže? Ateraz, ak ma ospravedlníte, mám dôležité stretnutie so zakladateľmi nášho sanatória. Sestrička vás odprevadí do vašej izby. Dovidenia.
Karolov bratranec sa vsprievode vysokej postaršej ženy zúfalo vliekol chodbou Sanatória na liečbu moslimofóbie. Všade sa rozliehalo ticho anikto bezducho nepozeral von oknom. Všetci mali strach, že sa na oblohe zjavia lietadlá, ktoré nemajú vpláne bezpečne pristáť na zemi.
Muž sa na konci chodby náhle zastavil. Potom sa otočil autekal naspäť do doktorovej ordinácie.
– Doktorko! – vyletelo zneho, keď na smrť zadychčaný bez jediného zaklopania otvoril dvere ordinácie. Na tvári mal výraz, akoby sa chystal predniesť najdôležitejšie vety svojho života. – Vizbe už od včera nemáme ani jeden kotúč toaletného papiera. Skúste stým... niečo... niečo urobiť.
Doktor neodpovedal. Len nachvíľu zatvoril oči na znak súhlasu aďalej už všetku svoju pozornosť venoval návšteve. Vnízkych kožených kreslách sedeli dvaja do gaštanovohneda opálení muži vo svetlých oblekoch. Celá miestnosť bola zaliata vôňou akéhosi hriešne drahého parfumu.
C´est tout un, honey
(z knihyCoffee stories alebo Deň ako každý iný)
Veľmi dobre viem, že väčšina z vás žije naozaj uponáhľaný život alen málokedy máte dostatok času na prečítanie jedného dvojstranového príbehu až do konca. Preto hneď vúvode celkom otvorene prezradím, ako sa skončí nasledujúce rozprávanie: budem sedieť na okraji postele ažena zničí jeden obraz úderom omoju hlavu.
***
Aby som bol konkrétny, udrie ma štyrikrát. Pretože roztrhnúť plátno presne vstrede ana prvý pokus je možné len vo filmoch. Vtomto násilnom akte (teraz nemyslím na onú olejomaľbu) nebude ani chlp budúcej významnej dejinnej udalosti, ako to bolo vtedy, keď basák skupiny The Who náhodou rozmlátil svoj nástroj onízky strop hudobného klubu. Tento akt (amomentálne mám na mysli aj onen obraz) bude bolestivým vyvrcholením štyroch životných právd, na ktoré mnohí, vrátane tých uponáhľaných, veľmi radi zabúdame. Abudú vňom ichlpy, aby som potešil aj zástupcov nechutných čitateľov.
ĽúٴDzť
Bola nedeľa ráno, práve som dojedal párky. Kústam som si prikladal posledný, keď vtom niekto zaklopal na dvere. Išiel som otvoriť. Vo dverách stál chlapec, ktorého som nikdy predtým nevidel. Pozdravil apodal mi čosi ploché, obdĺžnikové, zabalené vhnedom súkne, previazané špagátom. Tá vec bola zhruba meter široká ameter apol vysoká. Mohlo to byť čokoľvek. Obrovský výhražný list alebo obrovská doska na krájanie. Proste niečo obrovské ahrozné. Mal som také tušenie vtedy.
Vy už asi šípite, že to bol obraz spomenutý vúvode. Ale ešte neviete, čo bolo na obraze namaľované. Ak si myslíte, že chlpy, tak ste na omyle.
– Kto to bol? – zavolala na mňa žena zo spálne.
– Iba poštár, – odvetil som.
– V nedeľu? – povedala žena začudovane. – Ačo priniesol?
Čo priniesol? Prišla za mnou do chodby, takže som sa nestihol prvý prezvedieť, čo to vlastne chlapec priniesol. Doske by sa potešila, výhražný list by bol spoločný problém, ale ak to mal byť obraz sneznámym námetom, tak som vkýbli.
Bol to obraz. Bol to veľmi prešpekulovaný azároveň vyzývavý obraz. Nahý muž anahá žena na ňom stáli otočení chrbtom kpozorovateľovi. Stáli pred zrkadlom amaliar ich maľoval trochu zo strany, takže zachytil aj ich nahotu spredu. Frontálnu nahotu, povedal by som. Žena stála za mužom, jej pravá ruka spočívala na jeho ramene, ľavou mu siahala niekam tam dole. Veď viete kam. Bola nižšia, akeďže stála za ním, vzrkadle jej boli vidieť len oči akútik úst. Mala veľmi pekné oči. Ablond vlasy. Zadkom sa opierala ospodnú lištu rámu. Zdalo sa, že má pekný zadok. Zmuža ostalo na plátne len pravé ucho, pravý prsník aženina ruka na jeho prirodzení. Ahoci mužský prsník nie je taký zmyselný ako ženský, rozhodne to bol akt. Bolo tam predsa kus zadku ažena mala blond vlasy.
– Panebože! Je nádherný! – vzdychla žena po tom, ako som rozbalil tú nečakanú poštu. – Je to vskutku originálne, prekvapil si ma. Ďakujem, drahý. Auž sa vôbec nehnevám, že si stratil kľúče. To sa predsa stáva.
Moja žena, ktorá si farbila vlasy na blond, sa okamžite stotožnila snahou na obraze aja som nemusel nič vysvetľovať.
Obraz sme zavesili do haly, vrátil som sa kraňajkám. Párok bol už studený. No pripadal mi oveľa zmyselnejší ako tá sračka vhale na stene. Nuž som ho zjedol.
Prešiel týždeň, prešli dva. Na tretí sa žene obraz prestal páčiť atvrdila mi, že keď ráno ide na toaletu, tá pobehlica na obraze sa na ňu usmieva. Že sa jej vysmieva amňa zvádza. Ježiši!
– Môžeme ho zvesiť, ak chceš, – navrhol som.
– Ty mi neveríš!?
– Pravdaže ti verím. Len hovorím, že ho môžeme zvesiť, – zopakoval som. Ale nechcela ho dať dolu. Vraj sa páči hosťom. Jedno ráno, keď som sa zobudil na plný mechúr, prizrel som sa tomu obrazu. Chlap stále bez nálady počúval, ale žena sa naozaj potmehúdsky usmievala! Apopoludní, keď som vrátil zpráce, mala opäť ten vážny, vyzývavý výraz ako vždy. Možno som len prepracovaný, pomyslel som si.
Nasledujúce ráno som sa nahatej znovu lepšie prizrel. Opäť sa usmievala, mrcha jedna! Takže predsa. Som vriti.
V tomto príbehu mám silnú tendenciu prezradiť všetko vopred, nuž teraz učiním jedno rýchle úprimné priznanie: pred tromi mesiacmi som mal štyridsaťdňový nemanželský pomer sjednou nádhernou litovskou modelkou. Vopojení vášne som sa raz vyjadril pred svojím priateľom maliarom, že by nás mohol oboch zvečniť. Na pamiatku. Bol to práve jeho ateliér, ktorý sme využívali ako hodinový hotel. Ďalej som sa tej myšlienke nevenoval apo čase som sa už nevenoval ani svojej milenke. Vrátil som sa kmilujúcej manželke ateplým raňajkám.
Neskôr, v jedno nedeľné ráno ktosi zaklopal na dvere. Čo bolo ďalej, už viete. Ale aj napriek tomu sa nebojím povedať, že ničoho neľutujem. Ľutovať minulé, to je tá najzbytočnejšia činnosť, akej sa človek môže oddávať.
Istota
Viete, v momente, keď sa pre niečo rozhodnete, je nanajvýš hlúpe, aby ste neskôr začali osvojom zámere pochybovať. Lenže, keď je reč omanželstve, pochybnostiam sa nevyhnete. Miluje ma ešte? Čo ak ma moje deti nenávidia, iba ja to nevidím? Môže za to všetko nedeľná slepačia polievka, nepodarený make-up? Amnohé iné. Niekedy sa pochybnosť premení vistotu aistota vnemilosrdnú pravdu, ktorá vás zrazí na kolená.
Viete, ja však musím poznať pravdu. Pocit neistoty ma dokáže paralyzovať oveľa viac ako pravda. Hoc ako krutá by bola.
Keď vnedeľu ktosi zaklopal na dvere, pocítila som nesmierne vzrušenie vočakávaní, čo bude ďalej. Keď manžel otvorí neznámemu apo prvý raz vzhliadne na obraz so známym motívom. Malo to byť vyslobodenie. Zneistoty.
Totiž už dlhšie som mala podozrenie, že ma manžel podvádza. Viete, často ani nepostrehol, ak som bola ukaderníčky, nepostrehol ma ani vnoci vposteli ačoraz menej bol schopný nájsť si jeden deň vtýždni, aby sa so mnou normálne pohádal. Síce ma ešte stále dokázal milo prekvapiť aobčas mi cestou zpráce priniesol kvety, aj keď sme nič neoslavovali. Alebo ma pozval do cukrárne. Lenže to všetko mohol byť len krycí manéver aon, naivný, sa nazdával, že mu to zožeriem! Človek si dnes nemôže byť ničím istý.
– Má niekoho, Rudo? Povedz mi to, lebo ak ho kryješ, prisahámbohu, že prídem ktebe avypichnem ti oči štetcom, – išla som rovno na vec, keď som vytočila číslo manželovho najlepšieho kamaráta.
– Nie, neblázni, istotne nie. Alebo, aspoň ja otom nič neviem, – bránil sa ten šašo počmáraný.
Potom prišiel onen nápad sobrazom. Mala na ňom byť zobrazená nahá ženská, ktorá by sa manželovi určite páčila. Ako taká žena vyzerá, vedel Rudo aviem to aj ja. Avprípade, že môj muž mal sniekým pomer, skôr či neskôr sa prezradí. Preriekne sa, zľakne, možno všetko prizná aj sám.
– Prečo to robíš?
– Lebo si chcem byť istá.
Obraz sme umiestnili do haly. Prešiel týždeň, prešli dva. Apotom sa tá mrcha začala usmievať. Bol to úsmev zvodný alebo to bol výsmech? Začala som pochybovať oreálnosti svojho plánu. Začala som pochybovať orealite vôbec.
Talent
– Vymýšľaš si.
– Vravel som ti, je to bohyňa, – zopakoval môj najlepší kamarát. Stáli sme pri okne vateliéri asledovali mladú ženu stojacu na zastávke trolejbusu linky č. 201. Vkárovanej sukni po kolená, po kolená dokonalých nôh, včiernom priliehavom svetri, ktorý zvýrazňoval krivky jej mladého tela, aplavými vlasmi vdievčenskom vrkoči jej patrila celá ulica, aj keď takmer prázdna vskorú rannú hodinu.
– Zatiaľ sme sa stretávame len vkaviarni pri čaji. Chcem ťa poprosiť, či mi môžeš na víkend požičať tento kvartál.
– Kúpiš obraz? – zažartoval som.
Môj otec hovorieval: talent nie je dôležitý, dôležitá je výdrž. Otec bol vojak asníval otom, že to dotiahne na generála. Roky slúžil na hranici. Mať výdrž vjeho ponímaní znamenalo ani na sekundu nezaspať azastreliť každého skurvysyna, ktorý by chcel prekĺznuť na rakúsku stranu. Brániť republiku. Brániť systém. Vydržať.
Na maľovanie som sa dal zo strachu, že sa zo mňa stane rovnaké zviera, ako je otec. Atak trochu aj svidinou života plného chľastu, krásnych žien atučných prachov za moje obrazy. Kprofesionálnemu pitiu som sa dostal pomerne rýchlo. Krásne ženy avrecia peňazí mali prísť neskôr. Len vydržať.
Táto žena rozhodne krásna bola.
Každé ráno som ju spamäti skicoval. Kolená dokonalých nôh, včiernom priliehavom svetri. Alebo bez svetra abez sukne, posadená vkresle, úplne otvorená, otvorená diskusii oakte. Vsobotu večer som zašiel na držkovú do staničnej, zatiaľ čo si to tí dvaja rozdávali umňa na podlahe. Nemal som tam posteľ. Bol to predsa ateliér. Mal som tam webkameru.
Takže často som vymenil držkovú vstaničnej za long black vinternetovej kaviarni.
Trvalo to asi mesiac. Dosť na to, aby som tej malej úplne prepadol.
Keď už bolo po všetkom avateliéri som ostal opäť sám, zavítala ku mne kamarátova stará. Či vraj niekoho má. Chvíľu som to zapieral apotom som dostal ten nápad sobrazom. Hej, viem, vyzerá to zmojej strany ako podraz. Ale to ešte neznamená, že som ich oboch prestal mať rád. Navyše, potreboval som dobrý námet na maľovanie. Umením sa dá ospravedlniť všetko.
– Ty počúvaj, krpec. Dám na teba. Ale mi povedz, ak ti je môj muž kamarát, prečo to robíš? – opýtala sa ma jeho žena.
– Mám ťa rád. Vždy som ťa mal rád.
Zabralo to. Nemala mi za obraz čím zaplatiť. Urobil som jej návrh.
Keď sme boli vyrovnaní, začal som rozmýšľať, že posteľ vateliéri by nemusel byť vôbec zlý nápad.
á
Ach, toto je vážne šialené. Sedím tu už tretí večer po sebe, do kávy si hádžem tony cukru ačakám, že príde. Bože, ja som fakt krava.
Sedela som v kaviarni U Tichého a zposledných síl som sa ľutovala, že hoci som pekná baba, Krista, nikto so mnou nechce žiť!?
– Mám ťa rád, Nijole, ale rodina je pre mňa prvoradá, – vysvetľoval mi, ale neverila som mu ani slovo. Bol celý posratý, že príde oten komfort domova apovesť ani neviem koho. Pritom bol do mňa stále zaľúbený. Nechápala som to, nikdy som to nechápala. Ľudí, ktorí sa boja milovať. Vtakých situáciách som väčšinou povedala:
– Vyfajči mi.
Bola to somarina, jasné, lebo žene predsa nemožno vyfajčiť. Ale malo to zaručený efekt. Ten, ktorému som to povedala, mal zrazu pocit, že je to vlastne on, komu sa nedostáva, po čom túži.
– Mám ťa rád, Nijole, – zopakoval a definitívne odišiel zmôjho života. Ani ma nepobozkal na rozlúčku.
V miestnosti bolo na stenách niekoľko zrkadiel. Mohla som pozorovať všetkých naokolo anepohnúť pri tom hlavou. Ale pozorovala som seba. Špúlila som pery, ako ma to učili, keď som začínala smodelingom. Nahodila som tvár tajomnej. Za tým zvodnú avzápätí šialene vášnivú (veľké ústa, ruky hore, prsia ksebe).
Náhle som dostala depku. á je bezcenná, ak sa kobdivu nepridá cit.
– Ďakujeme, slečna! A príďte znovu, zajtra by nám mali priniesť ešte jedno veľké zrkadlo, –povedal čašník, keď som platila. Vyfajči mi, chcela som okamžite vypľuť. Ale prehltla som to. Bol celkom milý. Všetci čašníci sú milí, aj keď väčšinou smrteľne trápni.
Ako som míňala dom s ateliérom, hlavou sa mi premietlo tých pár spoločných nocí. Zastala som pri vchode. Stisla zvonček.
– To som ja, Nijole, – odpovedala som na otázku, kto je.
– My sa poznáme?
– V tvojom byte je približne šesťdesiat skíc, na ktorých som ja, – povedala som anásledne ostalo ticho asi na desať sekúnd.
– Poď hore, – povedal zvonček nakoniec.
Ten chlap bol čudný, predstavovala som si ho úplne inak. – Moje meno je Rodolfo, – povedal, ale vyzeral skôr na obyčajného Ruda. Bol nízky, mal fúziky apripadal mi ako policajt, nie umelec. Asi kvôli môjmu profesionálnemu menu si myslel, že som zLitvy. To ma rozveselilo. Chcela som mu vysvetliť, že som sa zastavila zčisto sentimentálnych dôvodov. Ešte skôr som si však všimla obraz, na ktorom práve pracoval.
Bol to veľmi prešpekulovaný azároveň vyzývavý obraz. Nahý muž anahá žena na ňom stáli otočení chrbtom kpozorovateľovi. Tá žena som bola ja, ten muž ešte pred mesiacom ležal na tejto podlahe akričal slasťou. Potom mi fúzkatý prezradil, pre koho ten obraz maľuje.
– Namaľuj aj pre mňa jeden, – požiadala som ho.
– Hm. Neviem, nemám teraz veľmi čas. Akeďže som dobrý, som aj drahý. Máš peniaze?
– Si úplné hovno. Namaľuj aj mne jeden, – nedala som sa.
Potom mi povedal o webkamere. Neverila som mu. Pustil mi, čo nahral. Bolo to celkom dobré. Čistá amatérčina, ale bola tam všetka tá vášeň.
Urobili sme dohodu.
Neviem, kde sa vzala, ale vateliéri už mal normálnu posteľ. Bol celkom milý, ten Rodolfo. Hoci vtedy na podlahe to mávalo svoje surové čaro.
Na obraze, ktorý namaľoval pre mňa, som sa potmehúdsky usmievala ajemu pridal na hruď chumáč čierneho ochlpenia. Páčil sa mi viac, tento druhý obraz. Vlastne bol krásny, vkaždom ťahu štetcom bolo vidieť množstvo citu. Prestala som sa cítiť ako krava.
Sladký koniec
Záver celého príbehu sa odohral približne nasledovne. Niekomu ztých dvoch (alebo štyroch?) sa videl ako ohromný nápad takmer každú noc nepozorovane vniknúť do domu avymeniť vážny akt za akt súsmevom. Potom, dopoludnia, keď muž aj žena boli vpráci, vrátiť sa azavesiť na stenu obraz, ktorý priniesol poštár.
Ešte skôr ako by obaja manželia stihli zatelefonovať do redakcie nejakého bulvárneho denníka či na psychiatriu, natrafila žena na fotografiu Nijole vjednom módnom plátku pohodenom na stole ukaderníka. Nečakala ďalej na melír, zobrala časopis ašla ihneď domov.
– Všetko viem, – šplechla manželovi do tváre, aj keď to znelo trochu rezignovane. Uvedomila si, že vlastne nevie nič. Len to, že Rudo namaľoval reálneho človeka. Časopis zabudla vaute.
Manžel urobil ticho.
– Tak aspoň povedz, že to ľutuješ!! – vyzvala ho už značne zvýšeným hlasom.
A keďže muž sa vždy riadil svojimi zásadami, povedal len:
– Nič neľutujem.
Žena chvíľu prijímala informáciu apotom zrýchleným krokom odkráčala do haly. Zvesila obraz zo steny arozmlátila ho mužovi ohlavu.
Keďže bola sobota, za obeť mužových zásad padol vážny akt. Ten súsmevom predala Nijole odesať rokov neskôr za osemdesiattisíc švajčiarskych frankov nejakému Rusovi žijúcemu vLondýne. Čo bolo súčasne dôkazom opravdivosti výroku, vktorom sa hovorí niečo odôležitosti výdrže. Keď sa nájde niekto, kto človeka potiahne, dotyčný je potom schopný mimoriadnych výkonov. Ato bol prípad maliara Ruda, ktorého potiahla Nijole. Vlastne, pretiahla, ak mám byť presný. Hoci Rodolfo si dodnes myslí niečo iné.
Aj keď žena len vďaka čakaniu na melír našla pravdu azpochybností sa stala istota, bolo jej to úplne nanič. Manžel ju onedlho, po dňoch váhania aniekoľkých posledných teplých raňajkách, požiadal orozvod. Žena si tak uvedomila, že nájsť pravdu nemusí vždy znamenať nájsť šťastie.
Myslím, že Nijole skončila s kariérou modelky arozhodla sa pre rodinu. Ale nie som si tým úplne istý. Mimochodom, Nijole je naozaj litovské meno. To len aby ste muža nemali za úplného idiota.
Maliar Rudo sa stal vďaka aktu chlpatého muža ausmiatej ženy pomerne známym arešpektovaným umelcom, čo ocenil najmä jeho otec, ktorého Rudo dovtedy vydieral pohraničiarskou minulosťou aokrádal ho odôchodok.
Niekto by mohol namietať, že v rozprávaní nie je žiadna zmienka oláske. Lebo vkaždom dobrom príbehu by sa láska mala objaviť. No myslím si, že sa mýlia, oní namietači. Avprípade, že predsa len majú pravdu, prvá veta tohto odseku ich usvedčuje znepozornosti.
Ostatné fakty zostávajú zahalené v hmle. Alebo vtme. Vyberte si. Nie je mi známe, že by príbeh bol hodnoverným dôkazom oplatnosti aspoň jedného pravidla, ktorými sa aktéri príbehu riadili. Dokonca ani len netuším, kto bol rozprávačom tejto historky, aje celkom možné, že rozprávač nemá ani za mak talentu. Ale, ako bolo povedané, dôležitá je výdrž.
Taktiež ľutujem, ak ľutujete čas, ktorý ste venovali tomuto príbehu. Toto už je naozaj koniec.
Moment. Koniec?
Asladký?
Ach, veď je to jedno.
