��������

Zavrhujem bláznov, ale dakedy neviem, čo si počať s vlastnou

pochabosťou, nemám rád hlupákov, a sám robím hlúposti.

Moja mama ružencom a motykou odháňala starobu, ja som

privoniaval sofistike, poézii a iným pochabostiam v nádeji, že

hlúposti nerobia len hlupáci a pochybosť neovláda len pochábľov.

Nikdy som nebol tej mienky, že básniť znamená snívať. Sen trvá

okamih a je mimo našej vôle, nedá sa v ňom snívať ani rozmýšľať

a rozhodovať. Stavivom básne nie je sen, ale Slovo. Musíš poň

fárať do hlbokej štôlne poznania a intuície. Báseň je

predovšetkým ticho ako v štôlni, z ktorej si vyfáral Slovo, a

koho oslovíš veršami o fujavici, mimovoľne si vyhrnie golier,

aby neprechladol. Báseň je vraj len vtedy básňou, keď rozochveje

dušu i srdce, niet z nej čo ubrať, ani k nej čo dodať. Nejeden

hlupák, vyznávajúci iba ,,mám rád, dal, má dať, dal", pohrdlivo

kývne rukou nad básnikom, že sa topí v pochabosti, spieva o

ružiach úsvitu, ktorý sa od nepamäti opakuje hádam aj preto, aby

básnici mali čo overšovať, neuvedomujú si, že zrod nového dňa je

priam zázrakom a veršotepec vymýšľajúci prirovnania a

podobenstvá, nijako ten zázrak neobohatí, ani z neho neuberie.

Básnici s obľubou veršujú o láske, priam sa v nej prplú, no

láska si aj tak ide svojimi chodníkmi, nedá si zmeniť smer, ani

sa popohnať alebo v behu zastaviť. Nám láska určuje chodník, nás

popchýna, nohy si zoderieme a dych budeme ledva lapať v behu,

môže nás aj zastaviť so zdvihnutými rukami a zalomenou hlavou a

budeme pripomínať Lótovu ženu nad horiacou Sodomou a Gomorou.

Láska nám pripne krídla a nohami nás zapustí do zeme. Láska je

láskavá i krutá. Tak dajako som zmýšľal o láske, ale najväčšia

pohroma prišla vtedy, keď som si uzmyslel, že básnik musí

vystúpiť zo seba ako oheň z raždia a rozplameniť, čo mu príde do

cesty, a sám zhorieť do tla. Veršami som mútil hlavy ženám a

podpaľoval city. A vábil ich na večerné prechádky do parku. Prvá

pribiehala taká... akurát a driečna. Dlhé šaty mala priesvitné a

zdalo sa mi, že na hlave jej svieti venček. Olivový veniec slávy

jej obopínal čierne vlasy na vzpriamenej hlave. Predstavila sa,

že je Múza a že sedávala na kolenách Vergíliovi, Sofoklovi i

Plutarchovi, slepému Homérovi vraj zvestovala všetky hrdinstvá a

podlosti vojny, aby ich v sebe pretavil na epos Ilias a Odyssea.

,,Ja som mu pošepla, že Odysseus sa po dvadsiatich rokoch

nedobrovoľného odlúčenia od domova vrátil preoblečený za

žobráka, aby ho spupní votrelci, uchádzajúci sa o Penelopu,

nespoznali, a aby mohol vykonať pomstu. Plutarchovi vraj

pomáhala rozlíšiť priateľov od pochlebovačov. Aj

Šigimu-Chutuchovi, pisárovi Tajnej kroniky Mongolov, vopred

oznámila, že Džingischán vyhrá bitku s Tamerlánom."

,,Čo si mi prišla poradiť?"

,,Ako každému, kto sa chce so mnou priateliť. Smiem si ti sadnúť

na kolená?"

,,Ak svoje rady mieniš odvíjať z dlhého pradena..."

,,Z pradena sú krátkeho, ale platia na dlhé veky. Počúvaj! Nikdy

sa nenadúvaj, že všetko vieš. Vážený Cicerón -- aj tomu som

sedávala na kolene -- bol tej mienky, že blázon sa mení ako

mesiac, múdry trvá ako slnko. Buď slnkom! Ľudia budú žasnúť, že

nevieš, ba ani netušíš, čo vieš!"

Zrazu jej nebolo. Na kolene som mal pokrkvané nohavice, v hlave

zmätok a v srdci žihadlo. Tvárou som spočinul v dlaniach. Keď

som precitol z ošiaľu, čo vo mne zanechala Múza, predo mnou

stála krásavica dokonale urastená od hlavy až po päty. Nebesá ma

zavalili priazňou, keď mi zoslali ženskú nádheru na večernú

prechádzku v parku.

,,Ako ťa smiem osloviť?"

,,Hlúposť. Som patrónkou hlúposti. Ty sa ma štítiš? Pripomínam

ti, že dlhé roky si mi verný. Ja nie som opakom Rozumu, ako si

to mnohí myslia. Rozumu patrím ako krídla bocianovi. Označujú ma

aj za omyl Múdrosti, ale keby ma nebolo, Múdrosť by si nikto

necenil. Tá matka i potomok mučenosti, čo zaplavuje mozog

stoikov, ale radi sa ňou zdobia i mudrlanti, patriaci do môjho

košiara, mne, Hlúposti, musia vďačiť za vážnosť a pocty, ktorými

ju zahŕňajú na univerzitách, v súdnych sieňach, ale aj na

jarmokoch a v krčmách, na ulici i v posteli. Mojím mincierom ju

vážia, mojím metrom ju merajú. Nebyť mňa, Hlúposti, ľudia by sa

veru nedozvedeli, že jestvuje aj Múdrosť. V láske medzi mužom a

ženou účinkujem priam brilantne: striedam sa s Rozumom. A keď ho

môžem zastúpiť aj na dôvažok, s radosťou to urobím. Som bdením v

spánku a spánkom v bdení. Predstav si, že by láska len podľa

prísnych fortieľov toho nudneho a suchárskeho Rozumu ČO????, veď

by zahynula. Panebože!" Puritáni by lásku, ozdobu života,

premenili na peklo.

Nazdával som sa, že Hlúposť je hlúpa, a pozrimeže... Chochmes má

popretkávaný potmehúdstvom a vzbudzuje vo mne podozrenie, že sa

robí hlúpou len z prefíkanosti. Pritískala sa ku mne a tuším sa

chcela so mnou intímne zblížiť, ale nebola si istá, do akej

miery vyhľadávam radosť v rozkoši. To vraj posúdi jej mladšia

sestra Pochabosť -- práve nám ide oproti.

Hlúposť sa vytratila a Pochabosť, ktorú som chytil v nočnom

parku pod pazuchu, len tak sršala chválou, že bez nej by bol

život fádny, hneď spomenula premúdreho Sofokla, ktorý tvrdil, že

len život v nerozume je životom najpríjemnejším, a tým jej,

Pochabenosti, vzdal poctu na veky vekúce. Aj panovníci vraj a

králi, vydávajúc rozkaz generálom, aby podmanili tú a tú

krajinu, mysľou boli v náručí dajakej ľavobočky. Napoleon

Bonaparte sa v noci vyšmykol z paláca, zanechal v ňom svoju nič

netušiacu krásnu ženu, preobliekol sa za vandrovníka, aby ho nik

nespoznal, a hnal sa nočným Parížom, len aby sa na chvíľku

potešil v objatí tej, do ktorej bol spochabený. Potme je vraj

každá mačka čierna. Prečo teda Bonaparte jednou pohrdol a kvôli

inej si išiel nohy zodrať? Honoré de Balzac, ten génius túžiaci

po bohatstve a hynúci v biede, si vytváral ilúzie a vzápätí ich

strácal, utekal z Paríža plného krásavíc ako vankúš peria, dni a

noci sa drgáľal v hintove za grófkou na Ukrajinu, rozožieraný

láskou ako nivočiacou kyselinou. Pochabosť sa chválila, to ona

ho vraj uštipla túžbou po sláve a bohatstve a okolnosti

narafičila tak, aby sa mu nesplnilo nič z toho, za čím umieral.

Pochválila sa, že rovnako má v moci boháčov i bedárov, mocnárov

i vandrovníkov, kráľovné i žobráčky, umelcov i hlúpych tárajov,

vedcov i analfabetov: všetci si radi prisládzajú život

����á���Ծ����Dz�ť�dz�.

Trúfalo vypínala hruď, že ona, Pochabosť, je fundamentom i

kostrou umenia. Lenivý génius i pracovitý hlupák vraj napíšu

približne rovnakú báseň a z hliny uhnetú(!!!!) pohľadnú sošku. Talent

bez robotnosti však pokrivkáva, robotnosť bez talentu je, ako

keď koňa so zlomenou nohou chceš osedlať a popohnať do parádneho

behu.

Nie a nie sa Pochabosti striasť. Tej, ktorú som v parku držal

pod pazuchou, i tej, čo sa mi v srdci usadila ako jež. Ráno som

sedel pod morušou, pálilo ma v očiach a pichalo v hrudi a mama

sa ma spýtala, prečo som sa v noci prehadzoval na vankúši.

Smiala sa zo suseda, že vo vinohrade sa mu zapáčilo tak,

takanie, duk, dukanie a všelijaké melódie drozda, nuž chytil ho

do pasce a uväznil v klietke. Čudoval sa, že vták akoby stratil

svoj prenikavý hlas. Lenže vo vinohrade spieval o slobode, v

klietke žalostí za slobodou, preto mu nie je do spevu. Sused to

pochopil, drozda pustil a teraz ho vo vinohrade obveseľuje

úchvatnými melódiami. Iný sa spochabil do zurkotu Žitavy, vo

vedre si ho chcel odniesť domov, ale priniesol iba hluchú vodu.

To akoby si chcel guľu snehu zachovať na leto ako zaváraninu.

Pochábeľ si namýšľa, že môže všetko, čo mu v pojašenosti zíde na

um.

Náhle pribehol môj starý pán učiteľ a povedal: ,,Drozdovi svedčí

vo vinohrade ako husľovému virtuózovi na pódiu bratislavskej

Reduty. Rieke sa žblnkot nedá ukradnúť, ani drozdovi spev. Kto

obľubuje melódie vtákov, nech sa mu ráči do záhrad a vinohradov,

ich koncertných siení, komu prináša radosť rieka, nech si sadne

na breh a do krás zurkotu nech pridá svoje mlčanie."

Moja mama povedala, že piesne sa obnovujú v piesňach, žblnkot v

žblnkote a človek v prachu, z ktorého pochádza a na ktorý sa

obráti. Kto vraj nie je schopný s pokorou prijať neúrodu,

úprimne sa nevie radovať ani z bohatej žatvy. Hodnota, pre ktorú

sa neoddá žiť, nie je hodna ani toho, aby pre ňu človek trpel. A

nebodaj umrel.

Hlúposťou nad všetky hlúposti a pochabosťou nad všetky

pochabosti je uctievať bohatstvo ako zlatého býka. Požehnané sú

len sýpky so žnivom s voňou vlastného potu. Imanie s voňou

cudzieho potu, plnými sýpkami počnúc a truhlicami zlata končiac,

je istou cestou k zmrzačeniu tela i ducha. K ničote. Šťastie z

cudzieho potu a cudzích mozoľov sa rozplynie v okamihu, keď sa

pokúsilo zažiariť. Ak jeho ligot pretrváva, je len pozlátkou,

marivom, a nemôže za to, že chamtivec sa naň vrhá ako na zlato.

Vzácny kov neklame, pozlátka šuští a tvári sa pozlátkovo, klamú

oči človeka zaslepeného pochabosťou.

��

Moja mama vravievala, že najväčšmi sa cíti osamotená, keď je

medzi ľuďmi. Každú chvíľu jej suseda priniesla chýr, že tá a tá

ju ohovárala, preto mama akože ohluchla. Keď okopávala

záhradu, na hlave sa jej belela šatôčka ako satelitná anténa na

streche domu, radosť jej prinášal štebot vtáčikov a pocit, že

plieni pupenec, bodliaky a ohnicu. O burinu nikdy nie je núdza,

povzdychla večer, a keď zaspala, počula rásť ohnicu, pupenec a

bodliak. Keď ráno pribehla suseda s dajakým chýrom, mama sa hneď

ohradila, že nepočuje, treba jej vraj naostriť motyku, a už sa

aj brala do šopky po pilník.

O chvíľku prišla Cigánka Beža, ktorá kedysi predpovedala, že

budem kráľom. Bola zošúverená, ale moja mama bola o dvadsať

rokov staršia. Práve miesila cesto na tvarožník k svojej

osemdesiatke a zavše povzdychla: ,,Deti moje, čo si ja len

počnem, keď raz tá staroba na mňa príde."

Beže sa zbiehali v ústach sliny na tvarožník, dva dni vraj

nemala kôrku v ústach, ledva prepletá nohami. Mama sa zavše

nedržala mienky dobrodincov, že človek je o to bohatší, o čo

viacej porozdáva. Z pece sa šírila vôňa tvarožníkov a Bežu akoby

prikovala k zemi. Má vraj osemnásť detí a vyše dvadsať vnúčat,

do rebriniaka sa nezmestia. Mama navrhla, že kým sa tvarožníky

upečú, pôjdu spolu robiť do záhrady. Beža má dve ruky, jednu

motyku máme zvyšnú, pri robote sa spolu pekne pozhovárajú.

Cigánka hneď, že ona robiť nevládze, o všetku silu príde, kým z

domu do domu po žobraní celú dedinu pochodí, aby mohla doma

hladné hrdlá nasýtiť. Voňavé tvarožníky jej išli na chuť, ale

robota jej smrdela.

,,Za dva plechy koláčov by ti bolo málo," povie mama, ,,a mojim

čo dám, keď prídu z chotára, há!"

Hodnú chvíľu sa zaoberala myšlienkou, či lenivcovi pomôže

štedrosťou. Ak sa nasýti, ďalej bude lenivieť, ale strach zo

skapania od hladu ho prinúti chopiť sa roboty. Semiačkam bude

pomáhať ku kvetu, osivu ku klasu, pretvorí aj seba a vykročí na

cestu k Bohu.

Presvedčil som sa, že Pochabosť a Hlúposť panujú nie len v

palácoch a na vladárskych dvoroch, ale aj v dedinách, na dvoroch

gazdov a vo vinohradoch.

V dedine sme opravili starú školu a pán učiteľ požiadal občanov,

aby navrhli farbu vonkajších stien. Miestne estétky odložili

varechy, estéti kosy, poschodili sa ku škole a navrhovali:

,,Škola by mala byť červená, to je farba krvi." Ďalší mienil, že

škole by pristala belasá ako nebu. Chotár sa na jar rozzelení,

zelená je farbou nádeje na bohatú úrodu, zamýšľali sa viacerí.

Prorokom sme prezývali gazdu, ktorý sa vystatoval, že je

najmúdrejší v dedine. ,,Každému sa ľúbi inakšia farba," povedal,

,,berte na vedomie, že nenávidím žltú. Žltá mi dráždi oči a búri

ž��č."

Podaktorí by školu najradšej okyckali všetkými farbami, čo im

zišlo na um. Lúka kvitne kvetmi storakých farieb, preto je vraj

nádherná.- Prorok zakaždým chcel dosiahnuť svoje. Aj teraz:

,,Najčastejšie navrhujete modrú a zelenú, farbu neba a farbu

nádeje. A tak aj bude! Zelenú a modrú zmiešame a škola bude

zdnuká i zvonka len tak svietiť."

Prorok bol bohatší ako ostatní, teda najbohatší, čo aj dával

najavo, a postaral sa, aby jeho návrh všetci prijali. Doviezol

súdok belasej a súdok zelenej, nech mládež vidí, že jej žičí.

Sám tie súdky odvliekol z voza ku škole, až ho v krížoch zaťalo

a tak ho zohlo, že nosom sa šúchal o zem. Dedinčania si

povrávali, to vraj preto, aby nevidel žltú na stene školy, čo by

bola vznikla zmiešanina modrej a zelenej.

Pán učiteľ dal školu vymaľovať zvonka i znútra bielou a všetci

sa zhodli, že biela je naozaj pekná. Škriepky načisto prestali,

biela dedinu zjednotila, a vtedy som pochopil, prečo je biela

symbolom pokoja a mieru.

Pokoj zavládol v dedine, ale nie vo vinohradoch. Prorok sa

vystatoval pred susedom, že jemu narástli najkrajšie strapce

hrozna. Sused mu povedal, že nemá radosť zo života, bolí ho vraj

koleno.

,,Čože ty vieš o bolesti," kývol rukou. ,,Mňa zaťalo v krížoch,

chrbát si nevládzem vystrieť."

,,Ja že neviem, čo je bolesť? Ty, ty..." Chcel mať väčšiu bolesť

ako Prorok, ale také dačo najbohatší gazda v dedine nepripustí.

Pochytili sa. A poriadne. Prorok musel dorábať najväčšie strapce

hrozna, jeho víno v sude spievalo, jeho kone najlepšie ťahali,

všetko mal naj, naj... Najkrutejšiu musel mať aj bolesť, ani v

radosti, ani v bolesti sa mu nik nesmel vyrovnať, a keď sa sused

ježil, týkou mu bolo treba zraziť hrebienok. Aj sused mal poruke

týku, a jeden druhému narobili toľko siniek a podliatin, že v

tej chvíli nebolo na svete väčších trpiteľov ako oni.

Keď som ich videl, ako sa bijú hlava-nehlava, pochopil som, že z

hlúposti a pochabosti sa narodila pýcha a pyšný najväčšmi

nenávidí pyšného.

Zrazu sa pri hajlochu zjavil horský richtár, že urobí poriadok,

ale po chvíľke ma zamrazilo; spoznal som v ňom svojho otca,

toho, ktorého sme schovali do zeme ako truhlicu zlatého osiva.

Povedal: ,,Keď hlupákovi stúpne pýcha do hlavy, sto čertov sa mu

nevyrovná". Stál akoby v hmle, na hlave mal zlatú korunu ako

kráľ, ale keď som pristúpil k nemu, ubadal som, že na čele a

sluchách sa mu trbliecu chuchvalce pliev z poslednej mlatby,

veniec slávy gazdu, ktorý ho zdobí aj v záhrobí.

Chcel som sa ho spýtať, ako sa mu tam... vodí, ale stratil sa,

ako sa bol zjavil. Vinohrady sa zachveli, akoby odolávali

tisícke bleskov z jasnej oblohy. Precitol som z omráčenia a na

jazyk sa mi tisla modlitba za pokoj duše zosnulého.

��

Z knihy Nechcel som byť kráľom, Slovenský spisovateľ, 2000