ղľáԾ
ANJELIČKÁRKA – KOMENTÁRE (áԱ)
SBachom som kávu
nikdy nepila
Musím sa ktomu stále vracať.
Akoby sa celuloidová páska
mojej pamäte
zlepila pri vysokej horúčke.
Je to zvláštne,
že ma tak dôverne poznal
tučný páchnuci muž.
Kdesi vpološere,
za točitými schodmi
prázdneho kostola,
udieral prstami
do klávesov organu.
Vnotách napísal
všetko, čo sa mi stalo
aešte len stane...
Apotom iný muž, vcelkom inom čase,
presne podľa jeho pokynov
odovzdáva správu.
Mne,
sediacej vdeviatom rade,
vystrašenej aneistej.
Ako sa mám stým vyrovnať?
Na čo ešte čakám
Príliš slobodná
na to,
aby som sa nestala čajkou...
Ešte stále na hladine,
nohami vrastajúc do vody,
nechávam sa unášať
údz.
Čá
na okamih,
vktorom vzlietnem
avrátim sa domov.
Lenže, kde je môj domov?
Ofélia vkláštore
Konečne som pochopila, že toto je vtip
aže ktosi silný
snami nemiestne žartuje...
Hamlet hrajúci sa na blázna
aOfélia definitívne šialená
na dne okresnej rieky.
Lenže niekedy sa dajú
veci pozmeniť,
vinej verzii Ofélia
prichádza do kláštora,
píše svoje detské drámy
ozrade,
ktoré presne podľa scenára
prehrávajú poblednutí anjeli ziného neba.
Vtesnej cele smrti.
Medea II
Patrila som mu,
hovorím jemu, nie tebe,
pretože ty si len muž
na vzďaľujúcej sa lodi,
úbohý argonaut.
Sprstami zaborenými do piesku
Dzž,
patrím sebe.
Ohlavu prevyšujúca
domorodé ženy zchóru.
徱á.
Prijímam svoje mŕtve deti.
Aráve som sňou skončil.“
