Otvorené obzory
... Že nenávidíš svoje... ja? Tak aspoň miluj svoje oči,
čo vedia vidieť, svoju myseľ, ktorá ti otvára vstup
knádhernej hudbe rozvíchrených krídiel.
Divú labuť ľúb.
Robinson Jeffers
I.
Krásna, krič neskutočne nahlas,
nech oheň bičuje benátske zrkadlá!
Pijem ti zo sútoku nôh
veselé víno,
veď vášeň býva voľný vodopád,
ktorý sa spúšťa slobodne zbieleho brala,
ten trpezlivý tok,
ku ktorému sa cez príkoria pralesa
našinec niekedy nedostane.
A ja som padal hĺbkou
ašumením tvojej vody,
až kdesi na dno.
II.
Do bláznenia bublín avírov,
ktoré ma vždy so sebou
sladko strhnú,
a už nikdy nemusím
vyplávať voľný na hladinu.
Chcem sa vtebe úplne utopiť.
Si tajomná atrpezlivotichá,
trochu ako dávne dno mora
alebo fotografia búrky
nastálo nabitá napätím.
III.
Som zteba smädný ahladný
ako sirota zo Sahelu,
bezfarebný tieň človeka,
blúzniaci vprízračných snoch
oplných prameňoch
uprostred kvitnúcich lúk.
Zasa si spievala zo sna.
Niečo vneznámom nárečí noci.
Boli to stratené slová
modlitieb mäknúcich na kúskoch papiera,
vškárach Múru nárekov?
IV.
Miznúce mantry mlčania,
stratené slabiky sufistov
či iba odseky ozvien
svadobných spevov pávov,
ktoré zostali zavreté
vzborenom zámockom parku.
Tvoj tón trochu pripomínal
hrdelné stony germánskych žien,
čo Odinovi na oltár položili prvorodenca.
V.
Asi tušíš, že to,
čo nás včera večer
vynieslo vysoko nad oblaky,
bol len strach zmorských hĺbok,
kde tma aticho súperia ominimálnu
možnosť nesmrteľnosti,
anie zúfalá závisť kvoľnosti vtákov.
Aj my vieme, že
z výšky otvorených oblakov
vyzerá náš život
skôr ako zmätené pobehovanie mravcov,
než ako zrejmé zázraky zrodenia.
VI.
Sivastá starena smrť
pripomína pestovanú paniu po päťdesiatke,
čo si len vyšla na nákup kozmetiky,
aktorákoľvek krutá katastrofa
nie je nič než
maličká maškaráda bláznivých bábok,
čo poskakujú a panáčkujú
medzi pekne kašírovanými kulisami.
Ty už vieš, že
vtáci vidia všetko vratké,
vovysokom napätí,
neustále napojení na magnetické polia
každoročne preletia povinné státisíce siah,
vnástojčivom, nezastaviteľnom pohybe,
lebo sediaci na zemi
iba vystrašene vyčkávajú
vždy veľmi netrpezlivo
na nádherný moment vzletu.
Pretože pripútaní kzemi
nemôžu vidieť svoj opálový obrys,
ten bezkrídly tieň,
ktorý je plnou polovicou ich duše.
VII.
A tak sa nikdy nezdržia pri nás
dlhšie než na pár minút,
aby nás nezasiahla
závisť a túžba
prisvojiť si ich ladný let.
Čím vták vylieta vyššie,
tým menej má rád zem.
No smutné sú krajiny kondorov,
so skalami roztrhanými kvitnúcim ľadom,
kde prikrčení peruánski pastieri
strážia svoje ladné lamy,
vo svetle bieleho slnka.
Ako zlaté náhrdelníky sa lesknú
mastné supie aorlie náprsenky
po pohreboch najchudobnejších,
ktorých kňaz na márne kúsky
rozseká mačetou,
aby to tmavé mäso
ponúkol ako posvätnú obetu bohom,
na pustej planine Tibetu.
Vždy sme závideli vtákom
ich istotu nemať nič
anikam nikdy nepatriť.
VIII.
Zatiaľ sme si podaktorí zachovali
odvahu aobetavosť Ikarov.
Ich snaha sa nám nezdá byť bláznivou.
Ale kým sa naši najodvážnejší navždy
neodpútajú od zeme,
nemôžeme sa stať
skutočne slobodnými asilnými,
pretože naše telo je gniavené gravitáciou
adusený Duch dychčí.
Sopúch slnka nás stále silnejšie
ovieva ohnivým vejárom
amy privierame popálené oči.
Tak ako ty,
keď vmomente vyvrcholenia vykríkneš
aza hranicou zraku
sa ti začnú trblietať rozbité
benátske zrkadlá, oktoré si
povinne porežem pohľad ananovo nahý
krásne krvácam.
Si obloha, po ktorej lietam,
aaj spaľujúce slnko,
kde sa práve približujem.
Chcem ťa vidieť stále,
z čo najväčšej blízkosti.
IX.
Myslím, že v prenatálnej pamäti
mám stále skrytú spomienku
na Daidalov dotyk.
Nahé nebo nad nami,
prázdne ako predpeklie,
je od obzoru kobzoru pokryté
bandážou bielych oblakov.
Aloe aalabaster,
ako tvoja tvár, keď spíš.
Som blednúci bolid.
Len letím.
X.
Dobre.
Gaia aja.
Ѿٰá
I.
Azda sedemkrát
som ti dnes povedal pošepky:
Láska, milujem ťa!...
... a ty si mimovoľne pohla prstienkom,
ktorý ti vždy vyzdobí tvár úsmevom,
asykla snivo späť: Aj ja teba...
Zdá sa mi, že slovíčko láska
vzávetrí záujmov zaľúbených
nestráca nikdy ani na chvíľku
svoju mimoriadnu, magickú moc.
Amožno je jediným dobrým dôkazom
božej prítomnosti,
tak trochu ako svitanie a včerajšievlny,
čo po búrke vyvrhli na pláž
rozlámané rebrá rybárskych bárok.
Naozaj nie...
... nymfa, neplač nahlas,
lebo len pred chvíľou
posledné pirogy prekonali príboj
asivé siete strhli hradbu hmly,
aby mesiac potiahol perleťou chrbty rýb,
ktoré lovci lampášmi lákajú zhĺbok.
II.
Láska, postavím chatrč zvyplaveného dreva
ado piesku budem prstom písať
slová, čo mrmlajúce more
roztriešti okostry koralov.
Kalypso, vhlbokej vode sa mihli murény!
Už musím ísť,
veľrybie volanie v diaľke
je ako desivý detský plač.
Keď vo vetre vyplávam,
vypiješ vo víne rozpustené perly?
Prijmeš pokánie?
Aby som mohol dnes doplávať domov
pod prívetivým pohľadom Poseidóna.
III.
Len ľudia môžu mať more
vo svojich slzách.
Kukučí princíp
Na obločnicu som nasypal
zrno, mak a orechové odrobiny.
Hádam vhod hladným sýkorkám.
Všetko vokamihu vyzobali vrabce,
tak sebavedomo svojské,
rozlietané po svete,
mi pripomenuli moje deti,
ktorým som nikdy nič nenasypal
aodložil ich ešte skrehkými krídlami
do celkom cudzích hniezd.
Kukučka kuká,
aj keď je les po polome
apopadané stromy stenajú
pod vlastnou váhou
ako prvorodička všestonedelí.
No nikdy nespočíta roky,
o ktoré sme sa sami olúpili,
atie, čo doživotne dlhujeme najbližším.
Len z vrcholkov živých stromov
vtáci vítajú ďalší deň.
Zbásnickej zbierky Origami, ktorá vyšla vo vydavateľstve Pectus.