ղľáԾ
Semiotické a nesemiotické modely autorstva
Skúsme si na začiatok našej úvahy osvojiť hypotézu, že dobre fungujúci literárny text má symetrickú alogickú výstavbu. Jeho štruktúra alebo konštrukcia nemusí byť badateľná na prvé čítanie. Predsa však latentná logika napodobenia skutočnosti vjej početných zložkách presakuje do každého literárneho diela, ktoré nás oslovuje ako relatívne uzatvorená, kompletná správa osvete.
Pri úvahe tohto druhu pozornosť väčšinou orientujeme na vybraný celok diel, ktoré vhorizonte národných literatúr, ale tiež venkláve umeleckej literatúry ako celku nachádzajú pevné miesto. Mechanizmy diferenciácie, ktorými sa literárne texty odlišujú od ich nefiktívnych, nebeletrizovaných protikladov, vychádzajú zbohatých metodologických zdrojov zokruhu filozofie, estetiky aliterárnej teórie. Pre porozumenie literatúre ako subjektívne štruktúrovanému anásledne „autorizovanému“ obrazu sveta je však potrebná podobne usporiadaná symetrická interpretačná operácia, akú vsebe obsahuje čítaný alebointerpretovaný text. Vzniká tak ideálny prípad krátkej cesty khľadanému významu. Metodologický prístup si volí interpret vsérii konkrétnych krokov arozhodnutí, ako si ukážeme, vždy vzávislosti od materiálu umeleckého diela azadania, ktorým čítaný text interpreta oslovuje.
Štúdie, ktoré čitateľ nájde vtejto knihe, sú pretrvávajúcou úvahou opodobách amožnostiach autobiografického písania, tak ako sa objavuje vpriebehu druhej polovice 20. storočia vslovenskej literatúre. Predpokladáme, že možné sú vzásade dva varianty autobiografických textov. Na jednej strane ide opriznané, ateda semioticky modelované texty autobiografického písania (typické je pre ne tematizovanie osoby, profesie, mena autora arovnako je pre ne typické rozprávanie vprvej osobe). Na druhej strane nachádzame biograficky motivované texty buď snulovou stopou priznaného autorstva (autobiografické beletrizované svedectvá oholokauste vtejto knihe), alebo naopak: texty, ktoré otvárajú celkom nové možnosti autorskej semiózy (niektoré texty Rudolfa Slobodu avpodstatnejšom rozsahu texty Alty Vášovej). Práve takto kreované texty nás metodologicky orientujú na širší než len poetologicky (alebo žánrovo) orientovaný výskum. Pri úsilí porozumieť tomuto druhu lektúry si totiž nevystačíme stradičnou kategorizáciou do rámcov poetologických kategórií na štrukturalisticky vymedzenej interpretačnej osi subjekt-autor-rozprávač-žáner.
Ako produktívne metodologické pozadie avýchodisko pre porozumenie tomuto druhu lektúry sa javia hermeneuticky afenomenologicky orientované výklady textov. Exemplárne ich nachádzame vprácach nemeckého filozofa aliterárneho teoretika Wolfganga Isera anovšie vteoretických úvahách literárneho vedca akultúrneho historika Hansa Ulricha Gumbrechta. Spoločným znakom týchto metodológií je orientovanie na západoeurópsky kultúrny aliterárny okruh vkultúrnohistorickom priereze, uW.Isera sestetickým afilozofickým kontextom nemeckej recepčnej estetiky (ako ju prezentovala Kostnická škola), atiež s antropocentricky orientovaným pohľadom na svet imaginácie afikcie vo vzťahu ksubjektivite asebaprezentácii, uH. U.Gumbrechta sakcentom na písanie textov slatentnou účasťou opakujúcej sa štruktúry čítania atmosfér, nálad, stôp, ktoré autor situuje do výkladu umeleckej slovesnej tvorby ako výsledku historickopoetologického čítania textových archívov.
Pozrime sa teraz, ako môže takto vybraný metodologický prístup kinterpretácii textov obohatiť náš výskum. Predpokladám, že ak ho dáme do súvislosti svyššie uvedenou tézou osemiotickej anesemiotickej prítomnosti subjektu v texte, otvoríme výskumné pole na skúmanie onej pomyselnej logickej štruktúry, ktorá implikuje zložitosť autorskej fikcie za hranicou tradičných postupov umeleckej mimézy. Metodologicky zámerne som si na ilustráciu tohto problému vybrala autobiografické texty Alty Vášovej, uverejnené vpriebehu ostatného desaťročia (viac vštúdii Prázdne miesta vtexte alebo fyziognómia písania podľa Alty Vášovej).
Projekt mojej knihy ako celok obsahuje tri oddiely, do ktorých som zaradila štúdie podľa miery ich metodologického vplyvu na vyššie uvedené zadanie. Spoločnou vlastnosťou týchto textov je latentná prítomnosť prvku autorskej referenciality, vširšom zmysle autorstva, ktoré je rozlične prezentované vich štruktúre. Autorstvo je vtakejto súvislosti špecificky chápanou formou subjektivity vbiografických aautobiografických textoch.
Určujúcim prvkom pre komponovanie knihy je presvedčenie opriorite recepčného akomunikačného zreteľa vneprediktabilnom vzťahu autor – čitateľ, ato so všetkými pragmatickými okolnosťami, ktoré do tohto vzťahu vstupujú avytvárajú tým „variantné“ podoby autorskej subjektivity. Otvorenou pre mňa vtejto súvislosti ostáva otázka ointervencii naratívnych akonštitutívnych prvkov postmoderného kreovania autorskej subjektivity vtu interpretovaných literárnych textoch. Mnou skúmaný materiál signalizuje skôr rezistenciu voči literárne deklarovanej postmoderne a,naopak, naznačuje pretrvávanie vplyvov moderny aavantgardy, pričom ide oich prispôsobovanie sa aadaptáciu vnových, čiastočne estetických apoetologických, ale tiež vdobovo pragmatických súvislostiach. Tu myslím na podstatné vplyvy aintervencie dobovej literárnej prevádzky (vširšom zmysle okolností literárneho života) na produkciu podobných textov. Zohľadniť tento moment spolupôsobenia vydavateľských stratégií, objednávok, resp. skupinových iniciatív je dôležité pre porozumenie procesu exkluzivizácie pri niektorých autorských výkonoch.
