ղľáԾ
23. ulica sa končí vnebi
Stojíš pri okne asvetlá prebleskujú
ulicou. Rachotí trolejbus, čo vpodvečernom
sabate zváža domov predavačky
a úradníkov. Nad zatvorenou nádobou
na odpadky zakvíli túlavá mačka. Vyrážajú kameloti
asprávy ovraždách vymieňajú za pár drobných.
A my dnu, zamknutí, na chvíľu vbezpečí,
do zajtra. Vykĺzneš zo šiat, stočíš si
pančuchy, opatrne proti pustenému očku. Taká
nahá, shebkým svetlom na hebkej koži, na chvíľu
zaváhaš. Potom sa ku mne otočíš a
usmeješ tak, ako to vedia iba ženy,
ktorým po dlhom ležaní so svojím milencom
pribúda panenskosti.
Naša večera je prostá, ale my sme úžasní.
Srnka ahad
Srnka je pokorná aprostá, ako ju Boh stvoril.
Pozorujem jej oči amyslím na zázrak, ktorý patril
tým zvláštnym kňazom vstupujúcim do katedrály lesa.
Asedem Márií si čistí ruky abaží po priazni jej
podvihnutých nôh, ako dýka ostrých uší
zužujúcich sa dohora ako špička listu.
Ale had útočí, vzamatovom oblúku
smrteľnej rýchlosti – vrah krásny
ako horská voda, zktorej pil srnček.
Stáť tam, naveky, kým jed pôsobí.
Ja zatiaľ stojím apočítam ramená tvojho Kríža.
Myslím, že veľa Kristov by na nich mohlo visieť aplakať.
Levy ohňa budú ďalej loviť
Levy ohňa
budú ďalej loviť vtejto čiernej krajine.
Ich zuby sa vám zahryznú do mäkkých hrdiel.
Ich pazúry budú zabíjať.
Ó, levy ohňa budú v strehu
aúdolia splanú ich zúrivosťou.
Lebo ste ochoreli zo špiny svojich peňazí,
lebo ste svine ryjúce vpomyjach vlastnej vojny,
lebo ste podlí azlomyseľní aplní hnisu
zvašich farizejských vrážd,
lebo ste odvrátili svoje tváre od Boha,
lebo ste všade rozniesli tú svoju prašivinu.
Ó, levy ohňa
čakajú vplazivých tieňoch vášho sveta
aich desivé oči vás pozorujú.
Oranžoví medvedíci
Oranžoví medvedíci smäkkými priateľskými očami,
ktorí sa so mnou hrali, keď som mal desať,
Kriste, predtým než som odišiel zdomu, labky
mali skrútené do rolky, chrbty
spálené od horúcej škvary, mäkké dôverčivé
brušká vkopnuté, jazyky celkom
vytrhnuté, aja som sa vybral cez lesy
kpáchnucemu potoku sWhitmanom
vHaldemanovom aJuliusovom vydaní.
Len som tam tak sedel aryl nechtom palca
do obalu – čo on mohol vedieť ooranžových medvedíkoch
skožúškami nasmradnutými dechtovým uhlím
aoNárodnej garde, ktorá sa blížila
zWheelingu, aby zastala pred bránami továrne
asnastoknutými bajonetmi sa vysmievala štrajkujúcim?
Pamätám si, že keď si položila sedmokrásky
vnoci na okno,
ráno boli také pokryté sadzou,
že sa vôbec nedalo určiť, čo to tam leží.
Moji oranžoví medvedíci tu nemali ani len mizernú šancu!
