��������

Ilustrácii na voľnej nohe sa venujete zhruba od roku 2008. Ktorá vydavateľská skúsenosť bola pre vás prelomová?

Pravdepodobne to bola kniha s názvom Hay clases sociales (Sú sociálne vrstvy), ktorá vyšla v španielskom vydavateľstve Media Vaca. Ich diela som vždy obdivoval, preto ma veľmi potešilo, keď ma oslovili na spoluprácu pri našom prvom stretnutí na knižnom veľtrhu v Bologni. Priniesli mi zbierku kníh s názvom Libros para mañana (Knihy na zajtra), ktorých texty boli pôvodne publikované v roku 1978, teda tesne po skončení diktatúry, no potom sa ich stopa stráca. Vydavateľstvo Media Vaca tieto knihy získalo a rozhodlo sa znovu ich vydať bez toho, aby zasahovalo do obsahu, ale zmenilo ilustrácie tak, aby boli v súlade so súčasnými trendmi. Kniha, na ktorej som spolupracoval ako ilustrátor, hovorí o spoločenských triedach. V zbierke sú ešte tri ďalšie knihy, ktoré rozprávajú o mužoch a ženách, aká môže byť demokracia a o čom je diktatúra.

Spomínate sociálne a politické otázky. Patria medzi kľúčové témy, ktoré sa odrážajú aj vo vašej práci?

Áno, angažoval som sa v sociálnom hnutí okupa v Barcelone. V meste sa aj pre špekulácie okolo otázky bývania objavilo viacero opustených priestorov, kde sa začali schádzať rôzne sociálne skupiny, napr. antimilitaristické, ekologické, anarchistické, komunistické, feministické, LGBTI hnutia a pod. Ich filozofia je prevzatá z iných európskych krajín, kde sa okupácia domov používa ako prostriedok politického protestu. Táto téma je prítomná aj v príbehu Alfonsiny Strady, ktorá bola priekopníčkou ženskej cyklistiky na svetovej úrovni a dodnes je symbolom boja a vzdoru.

Ako ste sa dostali k príbehu Kráľovnej pedálov, ako Alfonsinu prezývali, a prečo vás inšpiroval?
Vždy ma zaujímali príbehy, ktoré mali v sebe niečo transgresívne, prelomové alebo ktoré ma viedli k spochybňovaniu reality. Bol som na špecializovanom kurze ilustrácie pre deti a v rámci jedného predmetu sme mali úlohu vytvoriť za týždeň projekt ilustrovaného albumu. Na internete som hľadal inšpiráciu a natrafil som na Alfonsinu, ktorú som nikdy predtým nevidel a ani som nevedel, kto to je. Začal som pátrať a jej príbeh ma zaujal aj preto, že sa odohral pred 100 rokmi a stále vo mne rezonoval. Téma jednej domácej úlohy sa napokon pretavila do knihy.

Čím bola Alfonsina, ktorá žila na začiatku a v prvej polovici 20. storočia, pre vás výnimočná?

Bola to naozaj priekopníčka v športovej cyklistike. V čase, keď žila, už existovali ženy z vyšších spoločenských vrstiev, ktoré používali bicykel ako symbol protestu. Ich cieľom nebolo stať sa profesionálnymi športovkyňami, ale bicykel im slúžil ako politický nástroj. O Alfonsine však nebolo veľa informácií. Nepatrila k uznávaným symbolom feminizmu, ako napr. Frida Kahlo. Jej príbeh bol pre mňa zaujímavý nielen z politickej, ale najmä zo životnej perspektívy. Alfonsina pochádzala z obyčajnej roľníckej rodiny a svojou odhodlanosťou sa dostala ďaleko, až na preteky s mužmi, ktorí v tom období ako jediní mohli oficiálne súťažiť. Je pre mňa zaujímavé, že bez toho, aby sme jej životu chceli dať politický zámer, môžeme dnes veľmi politicky čítať, čo sa v jej živote stalo.

V tomto prípade ste autorom textu aj ilustrácií. Kniha, ktorá pôvodne vyšla v portugalčine, získala už desať jazykových verzií, napr. nemeckú, anglickú, taliansku, kórejskú, čínsku, a v slovenčine vyšla pod názvom Ja, Alfonsina. Ako si vysvetľujete, že dopyt po Alfonsine prichádza z rôznych krajín a kultúr?

Na jednej strane zohráva úlohu estetické kritérium, pretože v čase, keď Alfonsina vyšla, priniesla typ jazyka, ktorý sa veľmi nepoužíval. V súčasnosti je silná tendencia venovať pozornosť ženským príbehom a témam, ktoré kladú otázky o univerzálnom patriarchálnom systéme. Prekvapujúce však bolo, že kultúry, ktoré majú silnejšie patriarchálne štruktúry, boli prvé, ktoré po tejto téme siahli, a kultúry, ktoré chápeme ako modernejšie, sa zdráhali alebo s��tým mali väčšie problémy. Vydavatelia v krajinách s rigidnejšími štruktúrami spoločnosti majú podľa mňa dôležitú úlohu pri narúšaní a spochybňovaní týchto stereotypov.

Popri detskej ilustrácii sa venujete aj komerčnej tvorbe a produktovému dizajnu. Akú úlohu vo vašom svete zohráva tvorba pre deti?

Zaujíma ma predovšetkým kresba a ilustrácia a najmä rozprávanie obrazom. Je to univerzálny spôsob vyjadrenia, ktorý prekračuje jazyky, hranice a kultúry. Pri tvorbe ilustrácií zvyčajne rozmýšľam nad tým, ako môže dieťa z ktoréhokoľvek kúta sveta, aj keď má inú kultúru ako ja, porozumieť môjmu príbehu a klásť si otázky prostredníctvom obrázkov. V súčasnosti žijeme v dobe obrazov cez sociálne siete. Sme veľmi zvyknutí na vizuálny jazyk, na čítanie obrazov. Myslím si, že ilustrácia poskytuje možnosť premyslenejších obrazov, vedie k dlhšiemu zastaveniu a k tomu, aby sme obraz nekonzumovali rýchlo, ale vnímali ho pozorne a pokojne.

��

Joan Negrescolor (1978)

Civilným menom Joan Fernàndez Vicente. Študoval ilustráciu na umeleckej škole Escola Massana v Barcelone a absolvoval niekoľko špecializovaných kurzov ilustrácie a grafického dizajnu na EINA. Pracuje v oblasti reklamy a tlačovín. Spolupracuje s kultúrnymi iniciatívami so sociálnym a neziskovým obsahom. Posledné 4 roky pôsobí najmä v oblasti detskej literatúry a ilustrovaných albumov, vydal 6 kníh a získal niekoľko domácich aj medzinárodných ocenení.

��

Foto: Brak / Mišenka Plantážnik