ղľáԾ
Vydavateľstvo Slovart uviedlo na knižný trh začiatkom tohto roka ďalší prozaický debut Príbehy svätené vetrom. Keď som knihu uvidela na pulte, prebleslo mi mysľou, že znova ide otitul nového autora smystifikujúcim pseudonymom – Ľudovít Didi. Zobálky sa však dozvedám, že autorom tejto ,,autentickej knihy pestrých príbehov, napísaných pôvabne insitným, rómskym variantom magického realizmu“ je skutočne Ľudovít Didi, narodený 16. januára 1931 vPúchove, že študoval na Vysokej škole ekonomickej vPrahe, odkiaľ ho pre politické názory vylúčili, neskôr vyštudoval Vysokú školu pedagogickú vNitre, spolu smanželkou podpísal roku 1980 Chartu 77.
Cením si knihy, ktoré mi poskytnú základné údaje oautorovi aj otexte, lebo podľa mňa by rébusy nemal predkladať čitateľovi vydavateľ, ale autor. Aj preto sa mi táto kniha vpestrej, ale decentnej obálke so všetkými dôležitými informáciami zapáčila na prvý pohľad. Základné údaje vtomto prípade nielen informovali, ale vzbudzovali zvedavosť. Napokon profesor Ondrej Sliacky na prezentácii knihy potvrdil, že ide oprvý rómsky román vslovenskej literatúre. Sugestívne rozprávanie drobných príbehov knihy, pestrá paleta charakterov množstva postáv prezrádza, že autor vychádzal pri písaní zvlastných zážitkov. Preto ma zaujíma aj životný osud tohto 74-ročného debutanta. Na dohovorený rozhovor ma očakáva Ľudovít Didi vobleku, bielej košeli, vkravate, sprestretým stolom aotvoreným srdcom.
– Ťažké, miestami búrlivé. Vyrastal som vcigánskej rodine, kde bola nekonečná bieda, porovnateľná stou, v akej žil Janko Kráľ vZlatých Moravciach. Aj on sa musel zakrývať kabátmi, nemal ani nič do úst, len to, čo mu ľudia doniesli. Hodne sa unás hladovalo, hodne trpelo – to všetko v knihe je. Ale najťažšie bolo odraziť sa, vybŕdnuť z tej biedy. To je možné len vtedy, či ste decko, alebo dospelý, ak vás niečo chytí, zaujme, keď niečo veľmi chcete dokázať.
* Čo bolo tým najsilnejším impulzom?
– Do školy som chodil splnými vreckami pečeného hrachu, opekaných zemiakov, to ma hrialo abol to môj chlieb. Nepoznal som mlieko, chleba bolo pomenej, čo sa prejavilo aj na mojom raste. Niektorí učitelia boli necitliví k podobným nedostatkom. Keď som nemal zošit alebo ceruzku, tak som fasoval trstenicou, stiahol mi gate, našvihal na zadok, až som videl hviezdy. Na prvý pohľad je to kruté, ale nebolo to zlé, mňa to prinútilo rozmýšľať. Keď som nemal školskú pomôcku, vedel som, že na druhý deň vyfasujem. Tak som išiel do ulíc, zabúchal na bránu aponúkol som sa – idem vám drevo porúbať, dlážku umyť. Ľudia boli zvedaví, načo potrebujem peniaze. Povedal som, že nemám ceruzku, písanku, atak mi dali. Zrazu som mal všetko, čo som potreboval, lebo som chcel. Najmä som chcel vedieť avedieť čoraz viac.
* Mali ste nejaký vzor vo svojom okolí, odkiaľ sa vo vás zobrala táto túžba vzdelávať sa?
– Učil ma kňaz kanonik, ohromný rečník, vynikajúci kazateľ ajeho zásluhou ma chytilo náboženstvo. Nikto v škole nevedel znáboženstva toľko ako ja. Raz si zavolal moju babku Cigánku ahovorí jej: ,,Pošlem ho do Nitry do malého seminára, nič vás to nebude stáť.“ Keby neprišla zmena režimu, bol by som dnes farár. Práve tento kňaz podnietil u mňa túžbu získavať vedomosti, skúsenosti. Bolo to v 40. rokoch a hádam som bol jediný Róm, čo mal meštiansku školu. Po vojne, po zmene režimu ma prijali na učiteľský ústav do Bánoviec, ale tam bolo treba platiť internát. Nielenže sme nemali peniaze na internát, ale doma som ani nemal podporu, aby som sa vzdelával. Vlastná matka mi hovorila: ,,Načo sa učíš, načo ti to bude, nebude zteba ani farár, ani notár.“ Napriek tomu som sa stal učiteľom.
* Kde ste sa uplatnili po skončení meštianskej školy, keď ste nemohli ísť ďalej študovať?
– Už na meštianke som mal ohromné šťastie, že som sa dostal medzi mestské deti, jeden mi dal topánky, druhý lyže, atak som začal aj so športom. K ping-pongu som sa dostal tak, že som zbieral loptičky apotom mi dali aj zahrať. Nepatril som do nijakého družstva, ale využil som každú príležitosť zacvičiť si vtelocvični. Keď to vedúci videl, doniesol mi úbor atakto som sa vlastnou aktivitou dostal kšportom ajku kamarátom. Ale po skončení meštianky sa moji kamaráti rozišli na iné školy aja som zostal na ulici. Do učiteľského ústavu som nemohol ísť, ako som spomínal, nemali sme na internát, seminár medzi tým rozpustili. Živil som sa všelijako, staval som kolky, nosil kufre na stanici, aprispieval som na domácnosť. Bývali sme ustarých rodičov, ale keďže som bol nemanželský, vždy ma odstrkovali, bol som posledný. Ťažko sa mi vtej rodine žilo. Vtakých chvíľach som išiel kVáhu. Zobral som koryto acelé dni som sa plavil. Váh bol môj kamarát, nikdy mi neublížil, ani neuškodil. Ešte aj dnes keď idem do Púchova, do svojho rodiska, pozerám sa na jeho modré vody.
– Jedného dňa som nasadol na nákladné auto aodviezol som sa do Bratislavy. Išiel som na Hlavnú stanicu, bol som hladný, tak som si pýtal jedlo. Jedného dňa ma zobrali četníci kveliteľovi. Vraj ako si to predstavujem, kde chcem bývať, čo chcem robiť? Vysvetlil som mu, že si hľadám nejakú robotu, dal som si aj inzerát, že chcem doučovať slabšie deti. Veliteľ mi umožnil, aby som prespával na žandárskej stanici dva týždne. Za ten čas som našiel jedného Bulhara, ktorý mal dvoch synov, päťkárov. Za to, že som ich učil, mi poskytol izbu astravu. Okrem toho som chodil vypomáhať do reštaurácií azarobil som si na maturitný kurz vYMCE. Mal som osemnásť rokov auž som bol za katedrou. Začínal som vBeluši pri Púchove. Lenže znova som sa vrátil do domáceho prostredia, to nebolo pre mňa priaznivé. Preto som odišiel učiť na východné Slovensko, tam sa mi darilo dobre, ale zastihla ma vojna. Po vojne som sa chcel vrátiť znovu za katedru, ale bolo to uprostred školského roka, všetky miesta boli obsadené.
* Dobro azlo sa u vás striedali ako vrozprávke. Spomeniete si na okamih, keď ste pocítili, že dobro zvíťazilo?
– Keď som sa zoznámil smanželkou,začali sa ďalšie trampoty. Manželkina rodina si ma neželala, zabuchli pred nami dvere aMária pätnásť rokov nebola doma. Vosade, kde som učil,nás navštevoval miestny farár. Vyzvedal sa, ako sme sa zoznámili,chcel onás všetko vedieť. Napísal otom farárovi do dediny, kde žili manželkini rodičia. Ten si ich zavolal, vypucoval im žalúdky apotom knám prišla na návštevu manželkina sestra. Po pätnástich rokoch sa začali vzťahy srodinou otepľovať.
Alebo vjednom takom ťažkom období som sa vybral do Nitry hľadať si robotu. Nerobil som si veľké nádeje, ale dobre som pochodil, ponúkli mi učiteľské miesto. Nikdy nezabudnem na to, sakou radosťou ma manželka vítala, mala oči plné šťastia alásky. Ešte dnes keď si na to spomeniem, ohromne ma to blaží, je mi ztoho fajn. Bolo to maličké, ale pritom veľké šťastie. Ak je medzi ľuďmi láska, nedá im zahynúť, môžu sa oseba oprieť.
* Napriek tomu, že vás rodina vdetstve odstrkovala, ďalší život vám uštedril zopár tvrdých úderov, nezatrpkli ste. Zčoho vychádza váš životný postoj?
– Poslali ma učiť do osady, kde žili bíreši, bola tam maličká škola, pätnásť detí. Tam medzi bírešmi sme začali chovať morky, zajace, nakoniec aj prasa. Vtedy som si spomenul na svoje detstvo, keď som prišiel kriaditeľovi práve počas zabíjačky, stôl bol plný mäsa, jaterníc avšeličoho, ale jeho žena mi nedala ani päť oškvarkov. Tak som prosil Boha, aby som raz aj ja mal také prasa, klobásy... ABoh mi akosi pomohol, nemal som len jedno prasa, ale dve. Keď sme ich zaklali, čakal som nejakého žobráka alebo chudobného, aby som odčinil krivdu, akú som prežíval vdetstve. Aj prišla Cigánka aodniesla si za batoh zo zabíjačky.
* Nepriazeň osudu ste nepocítili len pre svoj cigánsky anemanželský pôvod, ale pre politické názory.
– Vo Vrábľoch som dostal miesto riaditeľaosobitnej školy, manželka učiteľské miesto. Prišiel august 1968 aja som nahlas povedal svoje názory na príchod vojsk Varšavskej zmluvy. Cigáni majú totiž jednu dobrú vlastnosť – sú otvorení, nevedia taktizovať. Atak som sa zvečera do rána stal nepohodlný. Rok som nemohol zohnať nijakú robotu, predali sme auto a všetko, čo sa dalo, lebo znova knám zavítal hlad. Volali ma na ŠtB do Nitry, prezerali poštu, vo Vrábľoch ma sledoval tajný. Syn sa až na tretí raz dostal na štúdium, aj druhý syn adcéra išli najskôr za učňov, až okľukou sa dostali do školy, pri tom mi pomohli ľudia.
Omiesto učiteľa som sa zpolitických dôvodov nesmel uchádzať, išli sme robiť do fabriky. To bola ďalšia veľká kapitola. Dali nám robotu, čo nikto nechcel. Ľudia si hovorili: ,,Títo manuálne nikdy nerobili, vydržia tak tri dni.“ Ja som vydržal dva roky, po dvoch rokoch som skončil na operačnom stole, zobrali mi dve tretiny žalúdka, manželka vydržala šesť rokov, až do dôchodku. Pracovali sme na úkol a vdielni sme mali spomedzi 30 robotníkov najvyššie výkony. Potrebovali sme peniaze, tak sme museli tvrdo robiť. Predstavte si, keď sme po nočnej zmene ráno vystúpili zautobusu, neraz sme kráčali ako opití, nohy sa nám podlamovali od únavy.
Po roku 1989 ma morálne rehabilitovali, ale stratené roky mi nikto nevráti. Aj vPrahe, kde ma vyhodili zo štúdia Vysokej školy ekonomickej, ma rehabilitovali, udelili mi dodatočne titul inžiniera. Po rehabilitácii som mohol odísť do Prahy, na Slovensku mi však umožnili vrátiť sa do školstva,ponúkli mi funkciu riaditeľa Detského domova vKolíňanoch. Rozhodli sme sa, že zostaneme doma. Vdetskom domove je pracovný čas 14 –15 hodín. Treba zháňať pre deti peniaze, oblečenie, nábytok... Vydržal som deväť rokov.
* Ako ste začali písať, kto vás podnietil ausmerňoval?
– Keď som odišiel na dôchodok, manželka ma nahovorila, aby som začal písať. Sledovala tým dve veci – aby som nebol nervózny a aby som sa dačím zapodieval, zabával. Vedela, že niečo vo mne je, len to treba dať na papier. Do písania som sa pustil roku 2001, knižku som dokončil zatri roky. Niektoré partie boli ohromne ťažké, nesmierne zložité, bol to zápas so slovom asdejom.
* Akú metódy ste si zvolili pri písaní, boli ste disciplinovaný, pravidelne ste si sadali ku stroju?
– Niektoré príbehy som nosil už vhlave tak, ako som ich napísal, sinými som sa veru natrápil, kým sa mi podarilo vyjadriť presne to, čo som chcel vnich zachytiť. Metódu, zdá sa, som mal jedinečnú. Zážitky som najskôr nahrával na diktafón, ako mi prichádzali na myseľ, potom som ich prepisoval strojom. Syn mi kúpil diktafón anahral som asi 120 kaziet. Pri prepisovaní som ich zároveň štylisticky upravoval, čistil som zrno od pliev. Ato bola niekedy naozajstná drina, boli to ,,výškové zážitky“.
*Môžete prezradiť, čo sú to výškové zážitky?
– Pri pasážach, ktoré bolo treba umelecky stvárniť, napríklad cigánsky bál alebo cigánsku svadbu, tak pri tých ma pochytil taký nepokoj, že som ani neobsedel, musel som sa poprechádzať, strhával som zo seba košeľu, musel som sa poumývať studenou vodou. Písal som poväčšine vnoci a po takom zážitku som vôbec nemohol zaspať. Hoci takmer nepijem, musel som si dať pivo alebo štamperlík do čaju. Najlepšie sa mi písalo, keď som bol hladný. Písať knihu je oveľa ťažšie ako píliť drevo.
* Knihu ste napísali po slovensky, hoci je to autentický pohľad na Rómov. Nazdávate sa, že by si ju Rómovia prečítali skôr, keby vyšla vrómčine?
– Odjakživa platila zásada – ak niečo veľmi chceš, tak to dokážeš. Cigáni žijú so Slovákmi vjednej krajine 600 rokov, je to ich domov, preto by mali vedieť aj slovenskú reč.Rómčina je síce rečou etnika, ale ďalší spoločenský a ekonomický význam nemá. Ak sa Róm chce uplatniť, potrebuje školy a vzdelanie vslovenčine, srómčinou sa sám izoluje vosadách. Preto tí, čo si knihu chcú prečítať, prečítajú si ju aj vslovenčine. Ostatní by si ju neprečítali ani vrómčine.
* Na konečnej podobe knihy majú zásluhu okrem editorky Márie Štefánkovej, zodpovedného redaktora Jaroslava Hochela avýtvarného redaktora Ladislava Donauera zVydavateľstva Slovart aj redaktorky Nataša Ďurinová aZuzana Šeršeňová, ktoré neodložili jej rukopis ad acta. Ako ste spokojný sjej výsledným tvarom?
– Pôvodne som napísal dve časti – rómsku agádžovskú, rukopis mal vyše 400 strán, ale presvedčili ma, aby v knihe zostala len rómska časť. Myslím si, že všetci, ktorí na knihe pracovali, jej pomohli. Som im za to vďačný atýmto im ďakujem.
Zhovárala sa Marta Bábiková
