ղľáԾ
Rozhovor sruským spisovateľom Michailom Šiškinom
Vroku 2013 ste vBratislave uviedli slovenský preklad svojho románu ٴDZí. Táto próza, rovnako ako rozhovor svami, vo mne vtedy zanechali veľmi silný dojem. Sakými pocitmi sa po desiatich rokoch vraciate?
Za tých desať rokov sa svet veľmi zmenil. Aj ja som sa zmenil. Pred desiatimi rokmi sme sa rozprávali oliteratúre a nikto si nevedel predstaviť, že sa začne vojna. Vo vojne literatúra prehráva. Veľká ruská literatúra nedokázala zabrániť gulagom. Veľká nemecká literatúra nezabránila Osvienčimu. Knihy, ktoré sme za posledných dvadsať rokov napísali smojimi ruskými kolegami, takisto nedokázali zastaviť katastrofu v Ukrajine. Vždy som pod nohami cítil veľmi pevnú zem – ruskú kultúru. Adnes, po všetkom, čo sa udialo, cítim pod nohami prázdno. Lebo – ako môže súčasne existovať ruská kultúra aj Buča? Veľká ruská literatúra a každodenné bombardovanie ukrajinských miest, ktoré vidíme na videozáznamoch v aplikáciiTelegram? Ako môžu tieto veci existovať súčasne? Ruský jazyk sa doteraz spájal najmä s Rachmaninovom, Buninom... Teraz je to jazyk nepriateľov. Čo sa stým dá urobiť? Vtejto súvislosti často myslím na Thomasa Manna. Pochopil som, čo cítil, keď musel odísť do Spojených štátov a študenti na univerzite mu povedali: „My sa nechceme učiť jazyk krajiny, ktoré vedie agresívnu vojnu proti celému svetu.“ Ocitol sa vrovnakej situácii ako predstavitelia súčasnej ruskej kultúry. Hitler ho pripravil ojazyk, ale nevzdal sa aukázal ruským spisovateľom, čo treba robiť. Nesmieme si nechať ukradnúť svoj jazyk. Hitlerom aniPutinom. Mann sa vtedy prihováral Nemcom prostredníctvom rádia BBC avaroval ich: „Pozor, vraždíte Židov.“ Počúvať toto vysielanie bolo veľmi nebezpečné amohlo znamenať trest smrti. Apotom prišiel rok 1945 aNemci sa ospravedlňovali: „Ale my sme oničom nevedeli.“ Tak prečo to Mann robil? Bolo to volanie do vetra? Nie, robil veľmi dôležitú vec – zachraňoval dôstojnosť nemeckého jazyka a kultúry. Dôstojnosť Nemecka.Keď prišiel do Ameriky, už vprvom rozhovore povedal: „Ja som Nemecko anie oni. Ja som nemecký jazyk a kultúra.“Toto jediné nás môže zachrániť – my sme ruská kultúra. My sme teraz Rusko anie Putin. Ak si ruský umelec azostávaš žiť vRusku, musíš buď spievať vlastenecké piesne, alebo mlčať. Alebo emigrovať. To je tiež spôsob protestu. Momentálne prakticky všetci predstavitelia súčasnej ruskej kultúry odišli. Našou úlohou je zachrániť dôstojnosť ruskej literatúry. Snažíme sa osamostatniť od diktátorskej čižmy súčasného Ruska a porovnávame sa sveľkou emigračnou vlnou, ktorá prebehla pred sto rokmi. Vtedy predstavitelia ruského umenia takisto odišli do emigrácie. Otázkou je, či môže kultúra existovať bez svojho domovského územia. Bunin písal po rusky adostal Nobelovu cenu. Deti predstaviteľov tejto emigračnej vlny ešte hovorili po rusky, ale ich vnuci už nie. Naše deti takisto ešte hovoria po rusky, ale či nám budú rozumieť aj naši vnuci, je otázne. Samozrejme, dnes existuje internet amoderné technológie, ale nevieme, ako dlho bude tento stav trvať. Navyše, putinovská vojna vytvorila medzi Rusmi aUkrajincami obrovskú priepasť naplnenú smrťou, krvou abolesťou, ktorá sa skaždým bombardovaním iba zväčšuje. Skôr či neskôr sa vojna skončí. Možno budúci rok, možno odesať či dvadsať rokov... Apotom bude treba cez túto priepasť postaviť mosty. Aako prví ich budú vytvárať umelci – spisovatelia, hudobníci, divadelníci... Práve preto musíme hájiť dôstojnosť ruskej kultúry, aby mal tento most kto postaviť.
Svoju novúpublicistickú knihu Moje Rusko: Vojna či mier ste už napísali po nemecky. Pokiaľ viem, umeleckú prózu píšete výlučne vruštine... Prejdete aj tu postupne na nemčinu?
Vezmite si Nabokova, ktorý vemigrácii celkom úspešne prešiel zruského jazyka, ktorý výborne ovládal, na nie príliš dobrú angličtinu. Nedá sa povedať, že to bolo šťastie, skôr to bola jeho tragédia. Nemal iné východisko, lebo odchodom zRuska prišiel očitateľov. Nezostalo mu teda iné, iba prejsť na angličtinu. Svoju prózu som vždy písal iba po rusky achvalabohu, mám stále dostatok čitateľov na celom svete. Rusko za posledných 20 rokov opustili milióny obyvateľov, ktorí doma už nenachádzali budúcnosť pre seba asvoje deti. Ato je veľká skupina ľudí čítajúcich knihy. Svoje romány preto píšem zásadne po rusky. Ale to nie je hlavný dôvod. Umenie prózy je pre mňa práca so slovom za hranicou jazykovej normy. Ak by som písal tak, ako sa má, podľa učebnice, nič by som nedokázal povedať, lebo samotné slová sú mŕtve. Jazyk sa vyprázdnil ako tuba zubnej pasty. Keď chceš povedať niečo oláske apovieš „Milujem ťa“, nedáva to zmysel. Sú to prázdne slová amusíš nájsť iný spôsob, ako vyjadriť svoj cit. Ato sa dá iba všedej zóne odchýlok od jazykovej normy, ktoré cítiš iba vmaterčine. Vcudzom jazyku viem písať iba spisovne. Keď sa však deje táto tragédia, nedokážem písať vôbec. Nedá sa uvažovať okráse slov a sledovať otrasné zábery zCharkiva, Odesy aKyjiva. Nejde to. Ale stále píšem eseje apublicistiku, kde sa snažím objasniť západnému čitateľovi, čo sa vRusku deje.
Chceli ste vnej ponúknuť svoj pohľad na súčasné Rusko?
Posledné roky som sa snažil čítať knihy západných expertov na Rusko, ktorí vysvetľujú čitateľom apolitikom, ako treba budovať mosty kPutinovi. Títo ľudia Rusku absolútne nerozumejú aaj ich vinou momentálne prebieha vojenská katastrofa v Ukrajine. Chcel som napísať knihu pre západných čitateľov. Pre Rusov ju písať netreba. Sme vo vojne aľuďom ako ja netreba nič vysvetľovať. Vyrástli sme vruskej realite aveľmi dobre jej rozumieme. Pre tých na druhej strane to takisto nemá zmysel, aj tak to nebudú čítať. Pre nich som zradca azahraničný agent. Navyše, oni knihy nečítajú. Na Západe však sú ľudia, ktorí chcú pochopiť, čo sa deje. Pre nich by som chcel byť užitočný. Súčasnú vojnu som opísal prostredníctvom dejín Ruska amojej vlastnej rodiny. Pôvodne vyšla vroku 2019 apo vypuknutí vojny ju preložili do vyše dvadsiatich jazykov. Nemusel som v nej zmeniť ani slovo. Všetko,bohužiaľ, prebieha podľa scenára, ktorý som opísal. Doplnil som iba predslov adoslov. Som rád, že vychádza aj na Slovensku.
Napriek všetkému si stále myslíte, že vRusku môže niekedy zavládnuť demokracia anie iba striedanie diktatúr snovým cárom?
Som optimista. Verím, že ľudstvo sa vyvíja podľa ľudských zákonov. Tak ako príroda podľa prírodných. šٰ rieky sa končia voceáne, tak aj všetky národy sa skôr alebo neskôr dopracujú kdemokracii. Lebo vdemokracii sa jednoducho žije lepšie. Diktatúra sa drží iba na základe zákona silnejšieho. Avdemokracii slabých aj silných ochraňuje štát. Prečo si všetci ruskí oligarchovia nakúpili nehnuteľnosti na Západe? Pretože nechceli, aby im, tak ako bývalému oligarchovi Chodorkovskému, zo dňa na deň všetko vzali aposadili ich do väzenia. Niektorým národom trvá táto cesta kratšie, iným dlhšie. Je jasné, že ruská cesta bude dlhá. Zažili sme už pár pokusov, ktoré saneskončili úspešne. Neboli na to podmienky – napr. dostatočné množstvo občanov, ktorí chápu, ako funguje právny štát a základné demokratické princípy. VRusku bola doteraz demokracia synonymom chaosu. Aobčania chceli poriadok. Kedy sa to stane, neviem. Vnajbližšej budúcnosti najskôr nastúpi nový cár, potom príde opäť chaos a zasa nový cár... Keď sa začala ruská invázia, pochopil som, čo chcel vyjadriť Kazimír Malevič svojím obrazom Čierny štvorec. Umelec podvedome dokáže predvídať budúcnosť. Jeho budúcnosťou po Čiernom štvorci bola prvá svetová vojna, krvavá občianska vojna agulag. Momentálne mám zRuska pocit Čierneho štvorca. Neviem, čo presne sa stane, ale obávam sa, že to nebude nič dobré.
Takže rátate stým, že sa do Ruska už nikdy nevrátite?
Často premýšľam oľuďoch, ktorí ušli zRuska pred sto rokmi atakisto boli presvedčení, že sa pravdepodobne už nikdy nevrátia. Na začiatku asi dúfali, potom čoraz menej apotom im možno zostala aspoň nádej, že sa do Ruska vrátia o dve generácie aspoň ich knihy ahudba. Mám smiešnu túžbu – aby ma pozvali do mojej základnej školy vMoskve. Chápem, že ma nemôžu pozvať, lebo som pre nich nepriateľ a zradca. Ale možno vškolskej knižnici bude raz aspoň polička s mojimi knihami anápisom Míša Šiškin bol žiakom našej školy asme na neho hrdí.
Vaša škola bola na Arbate?
Áno, bola to 59. škola na Arbate, kde sa učil aj môj brat akde bola istý čas naša mama riaditeľkou.
Amáte kontakty spriateľmi alebo príbuznými, ktorí ešte žijú vRusku?
Väčšinou už takmer všetci zRuska odišli, ale, samozrejme, niekto zostal. Vďaka internetu si nejaké kontakty udržiavam, ale kto vie, ako to bude. Možno ďalší ruský cár zničí internet. VRusku je možné všetko – dobré aj zlé atreba byť pripravený.
Aako vnímate vzťah súčasnej Európy kRusku?
Byť Rusom teraz veľmi bolí. Pred sto rokmi emigranti asi necítili obavu hovoriť vcudzine po rusky. Teraz ruština zmizla zulíc Európy. Samozrejme, vzťah Európy knám je taký, aký si zaslúžime – pohŕdavý. Ale existuje našťastie veľa ľudí, ktorí si uvedomujú rozdiel medzi Ruskom Vladimíra Putina aRusmi, ktorí sú proti jeho režimu. Ich podpora je pre mňa veľmi dôležitá. Aoto väčšmi je dôležité, že západný demokratický svet podporuje Ukrajinu, ktorá stýmto režimom bojuje. Máme spoločného nepriateľa. Aje jasné, že ak vtejto vojne nepodporuješ Ukrajinu, automaticky si na strane Putinovho režimu. Takže, keď mi niekto napr. vTaliansku začne hovoriť, že Putin prináša alternatívu a dôležité myšlienky, je mi jasné, že ten, kto to hovorí, je veľmi ďaleko od hrôz vojny. Hlavným nepriateľom je pre nich imperializmus aAmerika. Akeďže Putin stojí proti Amerike, je to vlastne ich priateľ. Tomu ešte rozumiem. Ale keď sa vkrajinách ako Maďarsko aSlovensko rozhodnú ďalej nepodporovať Ukrajinu, jednoducho to nechápem. Majú predsa svoju historickú skúsenosť. Aako môžu po päťdesiatom šiestom vBudapešti ašesťdesiatom ôsmom vČeskoslovensku podporovať Putina? Tomu nerozumiem.
Vydali ste aj multimediálnu encyklopédiu Mŕtve duše, živé nosy. Čo bolo jej cieľom?
Vposledných rokoch sa mi nazbieralo veľa publicistických materiálov oruskom umení ahistórii, ktoré vyšli vrôznych časopisoch anovinách, ale vždy vskrátenej podobe. Dostal som nápad napísať texty pre západných čitateľov aj s podrobnýmikomentármi, ktoré vRusku pozná každý školák. Avymyslel som si elektronickú knihu, kde je šestnásť esejí apäťsto komentárov, ktoré dopĺňajú ukážky zfilmov, hudba, video, obrazy... Ponúkol som ju svojmu nemeckému vydavateľstvu, ktoré zareagovalo: „No, je to skvelý nápad, ale nikdy sme nič také nerobili. Je to technicky pomerne náročné anaše obchodné oddelenie nám povedalo, že to bude nerentabilné.Ale keďže moja žena má maličké vydavateľstvo, povedala mi, to nič, túto knihu si vydáme sami. Malo to veľký úspech amomentálne pripravujem druhý diel. Encyklopédie zvyčajne ponúkajú objektívne informácie. Ja som však na princípoch románu napísal veľmi osobnú aemotívnu encyklopédiu ruskej kultúry. Nič som si nevymyslel, no číta sa to ako román. Mám tam napr. časť oTurgenevovi, ktorého veľmi dobre vystihuje jeho vzťah kmatke. Takže, ak chcete, môžete kliknúť na slovo matka aprečítať si moju desať desaťstranovú esej ojeho mame. Kto chce, číta, kto nie, preskočí. Mám túto knihu veľmi rád.
Cítite sa vo Švajčiarsku, kde žijete od roku 1995, doma?
Cítim sa užitočný, keď môžem niekam pricestovať apomôcť Ukrajine vboji proti nášmu spoločnému nepriateľovi. Cítim sa na svojom mieste, keď sedím a píšem. Ačo znamená cítiť sa doma? Keď na toto všetko nemyslím? Každý deň sa v našejdedine na hraniciach sFrancúzskom snažím prechádzať v lese. Pozerám na nebo astále myslím na to, že musím niečo urobiť. Doma som tam, kde vediem svoj boj.
Aký svoj román by ste ešte odporúčali na preklad do slovenčiny?
Všimol som si, že vslovenčine ešte nevyšiel román Dievčenské vlasy (Venerin volos). Preložili ho do dvadsiatich piatich jazykov abol by som rád, keby som na Slovensko mohol prísť znova.A nie odesať rokov, ale možno už orok, odva auviesť jeho slovenské vydanie.
Michail Šiškin (1961) sa narodil vMoskve, vyštudoval Moskovský štátny pedagogický inštitút avroku 1995 sa presťahoval srodinou do Švajčiarska, kde v dedinke Kleinlützel žije dodnes. Je považovaný za jedného znajvýznamnejších ruských súčasných spisovateľov aako jediný získal všetky tri najvýznamnejšie ruské literárne ceny – Veľká kniha, Ruský Booker aNárodný bestseller. Je otvoreným kritikom politiky Vladimíra Putina avosvojej novej esejistickej knihe Moje Rusko.Vojna či mier objasňuje príbeh Putinovho autokratického režimu a jeho invázie do Ukrajiny.
Foto: Dado Nagy
Michail Šiškin: ٴDZí
Preklad: Ján Štrasser
Slovart, Bratislava 2013
Michail Šiškin: Moje Rusko.Vojna či mier
Preklad: Radka Smržová
Slovart, Bratislava 2023
