ղľáԾ
辱DZٱľ Ivan Medeši (1982) žije vsrbskom Ruskom Kerestúre, pracuje vNovom Sade. Jeho poviedková kniha Jedenie (Valal, 2018 – do „našej“ slovenčiny ju preložil Maroš Volovár) postúpila do finálovej desiatky Anasoft litery 2019. Ivan Medeši je spoluautorom básnickej zbierky Trilogija, ktorá získala vroku 2006 cenu Alexandra Duchnoviča za rusínsku literatúru. V Srbsku mu vroku 2007 š kniha poviedok Chtoška od mňe dvoch ňenormalni avroku 2011 „román generácie“ Špaciri po spodku dunca. Na Slovensku mu okrem Jedenia š Kvašna kňižka (Valal, 2010).
Sautorom, ktorý píše vojvodinskou rusínčinou, jazykom veľmi podobným východoslovenským nárečiam, sa počas jeho návštevy vBratislave pozhovárala Andrea Makýšová Volárová.
Knihu Jedenie som prečítala, ale zaujímala by ma odpoveď z úst autora, ktorý ju vytvoril. Očom je vaša zbierka poviedok?
Knižka je oniektorých ľuďoch, ktorí sa vrezali do môjho mozgu, vytvorili tam nejaké cestičky apo tých cestičkách už len bolo treba pustiť slová, aby sa dostali na papier. Vzniklo ztoho šesť poviedok, ktoré sa objavili vtejto knihe. Možno by sa tam vošla ešte jedna poviedka, ale nemali sme dosť papiera (smiech).
Jedna časť knihy je ódou na alkoholizmus, ďalšia sa zaoberá problémom paranoje anarkománie. Ďalšia časť je zase osexuálnych frustráciách, iná ofrustráciách zpráce vškolstve. Potom tam mám ešte jednu poviedku, ktorá je oslušnom živote, opokuse žiť slušný život, ktorý chceš dosiahnuť po tridsiatich rokoch neusporiadaného života, oproblémoch avýzvach, ktorý tento život vyvoláva.
Poviedky, okrem jednej, sa odohrávajú vobci Ruský Kerestúr. Do akej miery je literárny obraz tohto miesta totožný srealitou?
Otom mieste píšem cez sito, „rešetko“ svojej imaginácie. Takže to nemusí byť práve Kerestúr. Inšpirovaný som proste nejakým malým mestom, vktorom človek žije svoj izolovaný život akoby vjednom mikrokozme. Toto mesto to môže byť na 90 percent, ale len imaginárny svet mu dodáva nejakú „zápražku“.
Vtexte pracujete snajnižšími pudmi a potrebami človeka. Zároveň sú vňom odkazy, ktoré si vyžadujú skôr náročnejšieho čitateľa. Aký úmysel sa za tým skrýva?
Tie poviedky som písal, keď som bol najnešťastnejší, najfrustrovanejší a vnajväčšom strese. Keď sme vtakomto stave, vsituácii, ktorá je nabitá negatívnymi emóciami, všetci rozmýšľame podobne. Keď som šťastný, nepíšem otom, že som šťastný. Moje písanie mi pomáha vnejakých situáciách, ktoré nedokážem vydržať. Atakéto situácie produkujú avytvárajú aj jazyk, ktorý zodpovedá najväčším extrémom vmojom myslení atento jazyk je využitý vknihe.
Vmojom súkromnom živote sú aj iné polohy, ale keď píšem, som práve v týchto extrémoch atie prenášam na papier. Keď mám šťastné chvíle, tak si toto šťastie žijem. Trvá to tak jeden, dva dni apotom som mesiac opäť vneradostnom stave.
Kniha š prvýkrát rovno vpreklade Maroša Volovára do slovenčiny. Autorizovali ste ten text? Mohli ste mať vôbec nad svojím textom nejakú kontrolu, aby nestratil to, čo mal originál?
Nad tým ťažko mať kontrolu, pretože je to jazyk, ktorým nehovorím. Musel som mať dôveru ksvojmu prekladateľovi atú dôveru som knemu aj mal. Maroš sa do projektu veľmi vložil, preto som ho nechal, nech to urobí podľa svojich predstáv. No zdá sa, že preklad dopadol úspešne.
Sám som niekedy skúšal preložiť svoje poviedky do srbčiny, aleišlo mi to veľmi ťažko. Viem, že to nie je ľahký proces, pretože človek to napíše vurčitom jazyku apreklad neznamená len prepísanie do iného jazyka, ale preložiť sa musí celá poetika, do druhého jazyka je potrebné vliať aj celú energiu písania. Znamená to, že text sa musí niekedy takpovediac znovu napísať. Na preklade sme spolupracovali, ale nemohol som mať totálnu kontrolu, lebo slovenský jazyk prosto dobre nepoznám. Ak by som sa ho naučil, iste by som si to aj preložil, ale nový jazyk sa len tak naučiť nedá.
Jeden recenzent ovás napísal, že ste sa vslovenskej literatúre zjavili ako zabudnutý príbuzný. Čo na toto prirovnanie hovoríte?
Vždy, keď prídem na Slovensko, cítim sa svojím spôsobom ako doma, pretože my nemáme svoj štát. Žijeme vSrbsku, ale nie sme Srbi, sme tam menšina. Tu sa cítim ako doma apoteší ma, keď niekto niečo také povie. Keď idem na východ, je tam aj dosť podobný jazyk ako ten náš. Takže tie slová majú vsebe nejakú pravdu. Našiel som tu dávno stratený domov.
Nadviažem na to, čo ste povedali ostratenom domove. Aký má Ivan Medeši vzťah kslovenskej literatúre?
Nemám bohvieaký prehľad. Niečo mi odporúčal Maroš Volovár, ale keď to nie sú knihy preložené do srbčiny, veľa ztoho nemám. Mohol by som sa do toho nútiť, ale nerozumel by som dobre. Je to ako keď pozeráte nejaký čínsky film..., tak dobre, nie celkom ako čínsky (smiech), ale nerozumiem všetkým slovám vspisovnej slovenčine anechce sa mi to teda čítať, nebolo by to to pravé.
Potvrdzujú vaše poviedky klišéovité tvrdenia o„divokom“ Balkáne?
Nejakým spôsobom asi áno. Ale treba povedať, že ja som dlho nečítal balkánsku literatúru ani nesledoval balkánske filmy, keď som chcel niečo čítať alebo vidieť, siahol som vždy po niečom cudzom. Takže najednej strane, inšpiráciu som čerpal odtiaľ, ale na druhej strane nemôžem poprieť ani inšpiráciubalkánskou realitou. Od 90. rokov sledujem tamojšie médiá, noviny, kde sa neustále otvárali nové traumy a frustrácie zo srbskej reality. To všetko ma iste ovplyvnilo, vošlo do mňa apretavilo sa aj do knihy. Takže tých balkánskych elementov je tam isto veľa.
Poviedka je literárny žáner, ktorý vám najviac vyhovuje?
Vžánri poviedky sa cítim asi najkomfortnejšie. Keď píšete román, musíte ho mať vhlave nonstop, pretože je to text, ktorý má nejakú vnútornú štruktúru, preto do písania musí človek vložiť oveľa viac energie, kým pri poviedke dokáže udržať celok vhlave, ak má na písanie čas. Preto mi tento žáner asi najviac vyhovuje, ale rád píšem aj poéziu, tej sa vostatnom čase venujem asi najviac. Zvýšené tempo života ma prosto tlačí do kratších foriem, ale, ako hovorím, keď mám dosť času, je mi poviedka asi najbližšia.
Veľmi osviežujúco narábate s „trendy“ pojmami vkombinácii sarchaickými, zemitými výrazmi. Je to autorský vycizelovaný štýl alebo váš bežný, hovorový jazyk?
Myslím si, že to spôsobila naša izolácia vSrbsku. Sme izolovaný národ vizolovanej krajine. Dlho bolo na našu krajinu uvalené kultúrne embargo, sankcie, hranice boli roky zatvorené. Amy sme vtejto krajine žili ako menšina. Keď sme zišli zKarpát do Vojvodiny, ponechali sme si jazyk, ktorý sme si priniesli zpôvodného domova. Tu môže pre vás vzniknúť ten dojem archaickosti, ale sú to slová, ktoré my ešte stále používame. Nebol to teda zámer, ani ja nemám rád, keď iní autori zámerne vkladajú archaizmy, „tradície“ do svojej tvorby. Ale je nepochybné, že sme boli izolovaní audržali sme si jazyk, ktorý sa na východnom Slovensku používal dávno vminulosti.
Zaujímavá je výtvarná podoba knihy, ktorá je doplnená ilustráciami anglického chirurga Henryho V. Cartera, ktorý sa venoval ľudskej anatómii v druhej polovici 19. storočia...
Knihu som videl, až keď bola hotová. Do dizajnu som sa teda nemiešal, ale páči sa mi, pripomína obal cédečka nejakej garážovej rokovej kapely.
Padli ste niekedy do studne? (Pozn. aut.: Je to motív z jednej poviedky.)
Nie, ale bol som ktomu blízko. Raz som spadol do žumpy, ale do čistej, práve vykopanej.
Kafkovské motívy, magický realizmus na juhoslovanský spôsob – to je časť citácií recenzentov. Český literárny vedec Michal Jareš ovašej knihe napísal „že je to príchod barbara do prešľachtenej slovenskej literárnej spoločnosti“. Určite vnímate, že Jedenie vzbudilo ohlas. Spýtam sa to jednoducho, čakali ste to?
Nečakal. Nečakal som nič. Ja si napríklad najviac užívam, keď píšem. Keď dopíšem, vec je pre mňa hotová aprechádzam na písanie niečoho iného. Naozaj som žiadne očakávanie nemal, keď to môj slovenský vydavateľ vydal, samozrejme ma potešilo, že mi š knižka vinej krajine. Apokiaľ ide otieto reakcie, teší ma, že oknihe sa píše, že sa oňu niekto zaujíma.
Máte reakcie od ľudí zRuského Kerestúra, ktorí by sa vzdialene mohli vniektorých postavách identifikovať? Predsa len, vo vašich textoch cítiť odmietnutie ideálu vidieckeho človeka, akéhosi prototypu čistej dedinskej duše...
Táto knižka by vKerestúre nemohla vyjsť. Naschvál š tu, tam som to ani neplánoval. Ľudia sú tam šokovaní aj kvôli menším veciam. Ja mám proste rád takúto literatúru, tento druh rock and rollu. Chcem to robiť týmto spôsobom atýmto spôsobom dosahujem nejakú katarziu zo svojej práce a uspokojujem tak aj samého seba. Určite by to bolo vyhlásené za provokáciu aja za niekoho, kto to nemá vhlave celkom vporiadku. Kerestúr je malá obec ažijú vnej ľudia tradiční, nábožensky založení, majú radi folklór. Moja tvorba by pre nich bola priveľa, nie je to ich žáner, ich svet. Preto nemá zmysel, aby sa to tam objavilo, zmysel to má povedzme tu, pre širšie publikum.
Vojvodinskí Rusnáci ako menšina majú určite nejaké časopisy, noviny. Publikovali ste v nich?
Áno, máme časopisy, ale netúžil som tam po publicite. Mám známych, ktorí pracujú vmédiách, normálne sme sa otom rozprávali, ale nemal som ani potrebu prečítať si recenziu, ani dať rozhovor do televízie. Teda, vjednom časopise sa objavila informácia, že Ivan Medeši napísal knižku, ktorá mu š na Slovensku, obsahuje šesť poviedok ato bolo všetko. Nikoho nepodceňujem, ale moja kniha naozaj nie je pre nich, oni majú radi folklór. Kedysi som tam skúšal svoje poviedky publikovať, ale narážal som len na neporozumenie, nemá to žiadny zmysel.
Odpovede Ivana Medešiho preložil Radoslav Passia.
Andrea Makýšová Volárová je moderátorka, pracuje vRádiu Devín.
