ղľáԾ
Balla (1967) debutoval vroku 1996zbierkou poviedok Leptokaria, poktorej nasledovali Outsideria (1997), Gravidita (2000), Tichý kút (2001), Unglik (2003), De laCruz (2005), ܻí (2008), krátka novela Vmene otca (2011) aprozaická zbierkaOko (2012). jeho poviedky vyšli vpoľskom, slovinskom, maďarskom ačeskom preklade, pripravuje saholandský preklad knihy Vmene otca. jelaureátom viacerých prestížnych literárnych ocenení. žije vnových Zámkoch.
Jelaureátom literárnej ceny Anasoft litera 2012za knihu amedzi desiatich finalistov sadostal ajtento rok stitulom (oba KKBagala aliterarnyklub.sk).
Za novelu Vmene otca, ktorá sastala knihou roka 2011vankete denníka SME, sinedávno získal literárnu cenu Anasoft litera, Cenu Nadácie tatra banky zaumenie ajdruhé miesto vslovenskej literárnej cene cien mesačníka Revue aktuálnej kultúry RAK. Toľko ocenení zajeden titul je úctyhodný výkon. Ako vnímaš jeho úspech zpozície autora?
Ak je to úctyhodný výkon, takrozhodne nie môj, skôr príslušných porôt, jasom silen písal svoje akozvyčajne. Teraz sa to však zrazu zapáčilo viacerým čitateľom ikritikom. Možno je za tým trpezlivosť, sakou donekonečna spisujem jediné, subjektívne ladené pásmo opakovanej skepsy, pochybností airónie, alebo je to práve opačne aocenené boli posuny azmeny oproti mojej predošlej „poetike“. Kniha Vmene otca je iná minimálne formou – nie je tozbierka krátkych textov, alemininovela, či skôr lendlhšia poviedka. Hoci ktovie, či „len“ – poviedka rozhodne nie jenejaký okyptený, nedotiahnutý román, pokus, ktorý ustal napolceste azlyhal nanedostatku toho, čo bymalo byť povedané; naopak, ak savydarí, má svoju hodnotu aje ozaj akýmsi úsporným románom, ohlodaným až nanevyhnutnú apodstatnú kosť. Mojimi opakovanými pokusmi opísanie chcem vkaždom prípade dosiahnuť, abytexty boli precízne azároveň čo najstručnejšie. Asi sa toskončí aforizmami. Zápasím stým akopekár, ktorý sa pocelý život pokúša upiecť dokonalý peceň alebo správne zakrivený rožok aniekedy sa mu zdá, že vpráci naplatónsky ideálnom chlebe arožku naozaj pokročil, konzumenti však necítia rozdiel auž dávno sa imprejedla chuť jeho pečiva. Ajkritici akoby miudelením ocenenia povedali: tu máš, ale už stačilo! Napokon, Cena Nadácie Tatra banky sa vjednotlivých kategóriách, pokiaľ viem, udeľuje raz za život. Zdá sa, že bysom malkončiť. Zvažujem aj túto alternatívu, ale tovlastne odjakživa.
Takže preteba literárne ceny, slová uznania nie sú povzbudením, motiváciou?
Sú ocenením toho, čo už bolo. Čosi som odroku 1996povydával – hoci väčšinu bysom radšej zlikvidoval. Novydavateľ tieveci sneurčitou nádejou nakomerčný úspech udržiava natrhu, všelijako ichprebaľuje, presúva zkníhkupectva do kníhkupectva, aletieto knižky sú už zamnou, žijú sivlastný zaprášený poličkový život. To, čo bolo, sa dočkalo ocenenia, ale toneznamená, že som vďaka tomu schopnejší budúcej tvorby. Obávam sa, že každý má vsebe lenobmedzenú dávku invencie, špecifického, životom askúsenosťami sformovaného náhľadu nasvet, aten spracúva, formuluje aobrusuje dosvojej životnej výpovede, jedinej ahádam zásadnej. Ak totak nie je, vyrába tovar, možno remeselne zručne zvládnutý, iste aj zábavný, ale „iba“ tovar. Dominik Dán, Karika, Urbaníková, Matkin, Banáš, výrobcovia, chrliči, obchodníci soslovom – mnohohlavý drak. Vedia písať, ale vrámci poklesnutej normy atoho, čo potrebuje trh.
Ako sipotom vysvetľuješ ichstabilne popredné pozície vrebríčkoch najčítanejších slovenských autorov?
Nikoho neobťažujú filozofovaním či kladením otázok. Čitatelia priich knihách oddychujú. Nedávno somstretol človeka ato bol – nežartujem – práve čitateľ, sám satak označil, rád čítam, povedal, keď sichcem oddýchnuť, dodal. Čiže, zdá sa, že ľud jeunavený. Ľud, keď môže, takoddychuje, oddychuje sknižkou ato potom nazýva „čítaním“. Tento oddych, relax. Kdesi vpráci oni všetci tuho uvažujú, riešia problémy, musia sariadne obracať, potom majú právo vypnúť atakí vypnutí siahajú poknižkách. Inak nikdy. No ačo potrebuje vypnutý čitateľ? Ballu, Hlatkého, Rehúša alebo zatrpknutého Ciorana? Kafku, Becketta, Virgilia Piñeru? Nie. No ana unavených čitateľoch potom stoja piedestály dominikov dánov. Stoja naunavených ľuďoch, ktorých celý fyzický ipsychický potenciál vycicali zamestnávatelia. Zdalo by sa, že aspoň oni, úspešní zamestnávatelia, bymohli siahnuť pozložitejších textových konštruktoch – alenie! Ajoni sú unavení, unavení cicaním, aj keď sú aspoň bohatí avďaka tomu možno aj šťastní, takže nepotrebujú pátrať popríčinách svojho neexistujúceho nešťastia vpodozrivých nízkonákladových publikáciách.
Vráťme sa ešte kliterárnym oceneniam atvojmu postoju knim. Máš pocit, že ťa obmedzujú azaťažujú bremenom zodpovednosti?
Pravdaže. Ešte šťastie, že sanevyskytujú často aže nabremeno zodpovednosti somzvyknutý. Akú-takú zodpovednosť somprijal hneď na začiatku, ako každý, ktochce písaním aspoň čiastočne vyjadriť seba, anie iba zábavné príbehy, ktoré by si pútnici nachorvátskej pláži nosili sosebou velegantných kabelkách alebo zovreté vchlpatom podpazuší.
Tvoje texty sú svojbytné ašpecifické, niektoré ichmotívy, témy saopakujú, resp. variujú: osamelosť, tajomno, bizarnosť, temnosť, bezvýchodiskovosť, konfliktné rodinné vzťahy… Považuješ pesimizmus za východiskový životný a/aj tvorivý pocit?
Hej. Tak sa tovyvinulo. Keby som žil inokedy, inde ainak, možno bysom sastal optimistom. Veď naoptimizme nie je nič zlé, človeka tento postoj pekne zvesela prevedie slzavým údolím adovolí muusmievať sa ešte ajpred operáciou hrubého čreva. Keď niekto žije pocelý život vomyle, aleten omyl mu uľahčí bytie, ide oprejav rozumného, pragmatického, autohypnotického gusta aproti gustu naozaj žiaden dišputát. Ale jasom ziného, výrazne frustrovanejšieho cesta. Okrem toho – veľmi mi uškodilo čítanie. Za to, že otom viem, vďačím pánovi Valérovi Mikulovi, ktorý si to všimol akoprvý. Nemal som zlé detstvo, ani až takú zlú mladosť, aknerátam to, že sme tuboli deptaní socializmom (ale ako sadnes súdivom dozvedám, život vsocializme bolvlastne super – hej, až zatakých vymletých nás niektorí najúspešnejší politici považujú, že nám toto navrávajú!), no to minezabránilo aani dnes nebráni čítať ozlých detstvách, zničených životoch, ukrajinských hladomoroch, červenoarmejských i hitlerovských zverstvách, protižidovských pogromoch, ogenocíde Arménov, onevyhnutnosti svojbytných národných štátov, onekonečných depresiách, desivých halucináciách abyrokratických mašinériách, ato sapodpísalo pod môj východiskový amožno už aj záverečný postoj ktomuto „najlepšiemu zmožných svetov“, ako sa osvete vyjadril Leibniz. Neviem, čo to doneho vošlo.
Ktorá literárna postava (zvlastných alebo cudzích príbehov) ti jebytostne blízka avakej postave sivieš predstaviť samého seba akoliterárneho hrdinu?
Sú toasi väčšinou bezmenné postavy, bytosti alebo niekedy dokonca akoby lenhlasy, ktoré trpia vprózach Samuela Becketta – najmä zo záverečného obdobia jeho tvorby. Jeden zjeho románov savolá Nepomenovateľný, asi tonie je onepomenovateľnosti románu, ale skôr onepomenovateľnosti postavy, lebo naozaj ťažko niektorým ľuďom prisúdiť meno, podľa mňa smenom akoby bola vždy spojená nádej alebo hodnota, že si vôbec niekto dal tú námahu konkrétne označiť, atým individualizovať trpiaceho jedinca, budúcu obeť vlastného bezvýznamného života. Beckettovské postavy vslepých uličkách bytia sú mi blízke. Rozhodne ma toneteší. Alebo ešte niektorí „hrdinovia“ próz Thomasa Bernharda. AJano Hodža zoSlobodovej Uršule a„zabitý človek“ zjeho románu Rozum.
Pre väčšinu tvojich postáv je každodenný život naozaj labyrint, ktorým sasnažia zúfalo abezúspešne predrať. čím aprečo ťa títo zúfalci, čudáci, outsideri fascinujú, čo ťa snimi spája – osobná skúsenosť, súcit, opovrhnutie, zvedavosť…?
Sú pravdivejší než cháska optimistov ašťastlivcov, napríklad tých pomätene rozrehotaných aktérov televíznej frašky snázvom Milujem Slovensko. Aletakých frašiek je vrôznych médiách a,samozrejme, aj vreálnom živote veľa. To, kto vtom všetkom účinkuje aako, jedosť dobrou odpoveďou na otázku, prečo ma skôr fascinujú outsideri. Hysterickí zabávači na scéne nás presviedčajú osvojich vážne hlbokých citoch vážne plytkučkým ahlúpym spôsobom. Podobne silný pocit nepravdivosti, neautentickosti, klamárskeho, ale ajsebaklamárskeho gesta mám tiež zrôznych postáv apostavičiek romanticko-zabávacích kníh najedno ohlupujúce použitie. Život je veľmi často úmorný aznechucujúci amojich milých outsiderov drví rovnako ako mňa.
Hovorí sa, že literárny text začína žiť svoj vlastný život až vtedy, keď sadostane kčitateľovi. sú preteba akoautora čitatelia dôležití?
Literárny text začne žiť len veľmi zriedkavo. Jasom spokojný už aj stým, keď nejaký text vôbec dokážem považovať zadopísaný, avtedy má ešte ďaleko odvlastného života. Prečiarkujem do úmoru, prepisujem ajhotové výtlačky mojich vydaných kníh, keď mipadnú do rúk. Toisté robím aj sknihami iných autorov, nešetrím ani „svetových“. Knižnicu mám plnú počmáraných zväzkov. Akeď nejaký čitateľ tvrdí, že sa mumoja kniha páči, neverím mu, hľadám vtom postranné úmysly. Život textov je vtomto zmysle vlastne vylúčený aich písanie jeutrpenie, ktorého bysom sa rád zbavil tak, ako sa iní snažia zbaviť fajčenia.
Faktom je, že sa hopokúšaš zbaviť už veľmi dlho – aneúspešne. Nebude totak, že písanie sapre teba stalo životnou potrebou, ktorú si stále odmietaš pripustiť?
Nemyslime hneď nanajhoršie.
V Poľsku patríš medzi najčítanejších stredoeurópskych autorov. Prekvapuje ťa to?
Veľmi. Adokonca možno vôbec nie jepravda, že medzi nich patrím.
Či už patríš alebo nie, vPoľsku siabsolvoval mnoho verejných vystúpení, čítačiek – akohodnotíš tamojšiu literárnu klímu? jepre teba príjemnejšia akoslovenská?
Netvrdím, že je príjemnejšia, ale je určite príjemná. Možno preto, lebo somcudzinec, atak sú kumne vosobnom kontakte milí, zhovievaví. Alenesťažujem saani naSlovákov. Keď tu nabesede alebo ponej stretnem nejakého literáta, vždy jeveselo, nech je toVadas, Staviarsky alebo Veronika Šikulová, akeď sa pobesede zoznámim sčitateľom, je ešte veselšie. Ale možno satvoja otázka týkala aj iného: povedzme celkovej „literárno-umeleckej komunikácie“, prítomnosti literatúry vmédiách, prevládajúceho ducha natamtej scéne. Zdá sa, že je unich viac miesta prepodivné, menšinové, excentrické písanie. Jepre poľských čitateľov menej prekvapujúce či odstrašujúce akopre nás tudoma, hádam preto, že súčasťou poľskej literatúry, ateda už ajtradície, boli svetoznámi apráveže netradiční čudáci – vtom najlepšom slova zmysle – akoGombrowicz či Witkacy, alebo židovský spisovateľ avýtvarník Bruno Schulz. Takí ľudia zákonite zanechajú posebe hlboké stopy, kultivujú každého, kto sich tvorbou, ale aj sinformáciami oich pozoruhodnom živote aosudoch prichádza častejšie dokontaktu.
Čo ťa zamestnáva vtýchto dňoch ana čo sa tešíš vtých nasledujúcich?
Spolupracujem na príprave antológie súčasných slovenských poviedok – ide oautorov strednej amladšej generácie, odStaviarskeho poGibovú, cezRankova, Hvoreckého či Kompaníkovú. Zbierka má vyjsť vRakúsku. Okrem toho sledujem, očom hovoria ľudia, čo prežívajú aako tovyjadrujú. Popri tompriebežne konzultujem sJackom Bukowským ďalšie preklady mojich poviedok do poľštiny. Anedávno som sa zúčastnil naviacerých literárnych akciách vPrahe, Varšave, Viedni avBratislave, ale už toho mám dosť. Zliteratúry by vždy avšade chceli robiť atraktívnu šou, čo sa však neraz končieva trápnym kŕčom, lebo čítanie jepredovšetkým intímna „indoorová“ aktivita atakou bymala ajostať.
