ղľáԾ
Odkaz Štúra aobraz Ruska, od ktorého sa očakáva zázrak, podvedome stále ovplyvňuje uvažovanie mnohých ľudí na Slovensku. „Stačí si prečítať, čo sa deti učia oštúrovcoch,“ hovorí analytik Alexander Duleba.
Prečo sa na Slovensku aj včase agresie Ruska na Ukrajine tak darí ruskému naratívu?
Rusofilstvo Slovákov má viacero historických dôvodov. Tým prvým je jednoznačný odkaz Štúra vjeho knihe Slovanstvo asvet budúcnosti, že garantom národnej slobody Slovákov je Rusko. Tvrdil, že čím viac Ruska vstrednej Európe, tým lepšie pre Slovákov, odporúčal, aby aj Slováci prešli na ruštinu apravoslávie. Bol to jeho testament vroku 1853, keď sa nenaplnil politický program vytvorenia autonómie vrámci monarchie, sktorým prišli štúrovci. Dohodli sa scisárom vo Viedni, že vystúpia po boku Rakúšanov proti Maďarom, dôjde kreforme monarchie aslovenský program sa naplní, ale nakoniec sa Rakúšania dohodli sMaďarmi a vzniklo Rakúsko-Uhorsko. Štúrovci boli rozčarovaní, bola to zrada Viedne avtejto situácii napísal Štúr uvedenú knihu. Zaujímavé pritom je, že ju napísal po nemecky. Šírila sa ako undergroundová literatúra, ktorá ovplyvnila uvažovanie slovenskej inteligencie druhej polovice 19. storočia.
Ďalšia vec je, že svýnimkou dvoch divízií slovenského štátu počas 2. svetovej vojny sme my proti Rusom nikdy nebojovali. Ak zoberieme príbeh československých légií, legionári boli na Sibíri, kde bojovali sbielymi proti červeným. Nebol to konflikt sRusmi. Počas vojny zas Nemci museli tie dve divízie slovenského štátu rozpustiť, lebo vnich bola veľká miera dezercie na druhú stranu, nebola tam vôľa bojovať.
Prečo sme sa nespamätali po auguste 1968?
Československo bolo vtedy unitárny štát, federáciou sa stalo vroku 1969. Sovieti dosadili Husáka, ktorý si predtým odsedel desať rokov ako buržoázny nacionalista, astalo sa to, že Československu vládli slovenskí komunisti. Rusi vlastne využili slovenský nacionalizmus na to, aby rozdelili Československo ahrali slovenskou kartou.
Navyše, vtom období sa Slovensko industrializovalo. Vznikli závody ťažkého strojárstva, kde sa vyrábali tanky adelá, očom rozhodli sovietski generáli, keď sa uvažovalo otretej svetovej. Lenže tie tanky adelá časom nikto nechcel kupovať. Ľudia, ktorí po revolúcii nadávali na Václava Havla, sú tí istí, čo nadávajú aj teraz. Ale už vroku 1987 ÚV KSČ rozhodol, že slovenský zbrojársky priemysel treba konvertovať. Tanky adelá sa potom robili vsovietskej aneskôr ruskej licencii,Mečiar lietal do Moskvy a tvrdil, že priniesol stotisíc pracovných miest.
Bol to vlastne jeden zfaktorov, prečo sa Česko-Slovensko rozdelilo. Loby vštátnej správe, ktorá bola spätá stouto časťou ekonomiky, podporila rozdelenie federácie aMečiara. Boli presvedčení, že ak sa dohodneme sRusmi, udržíme si výrobu. To bola Mečiarova politika – privilegované vzťahy sRuskom či slová„ak nás nechcú na Západe, obrátime sa na Východ“.
Zdá sa, že táto geopolitická dezorientácia uniektorých ešte potrvá...
Je to celá séria faktorov vnašich dejinách, ktoré majú za následok unikátny jav. Hovorím tomu: my sme si vymysleli Rusko, vlastné, slovenské Rusko, ktoré nikdy reálne neexistovalo, ale my sme tomu vytvorenému obrazu uverili. Ak sa pozrieme na tie procesy od štúrovcov, keď vznikla spomenutá vízia Ruska, od Ruska a priori očakávame riešenie našich problémov. Stačí si prečítať, čo majú deti vučebniciach na základnej škole, čo sa učia oštúrovcoch.
Je to naša slovenská diagnóza. Politici ako Mečiar či Fico očakávali, že sRuskom budeme mať veľké projekty, ktoré Slovensko spasia. Ešte aj Matovič chcel spasiť Slovensko vakcínami Sputnik. Pri lietadle so škatuľami vtedy použil slová: stal sa zázrak. Keďže Slováci vytvorenému obrazu Ruska uverili, čakajú od Ruska zázrak, ktorý Slovensko spasí. Je to súčasť identity, ktorá funguje na podvedomej úrovni spoločnosti.
Nazval by som to slovenský panslavizmus. Vroku 2007 vtedajší prezident Gašparovič na konci spoločnej tlačovky sPutinom vMoskve povedal, že sa musíme usilovať obudovanie vzťahov medzi slovanskými národmi ponad hranice EÚ a NATO. A Putin bol zjavne prekvapený, čo ten Slovák hovorí. Veľmi to pripomína situáciu, ktorú popísal ruský historik Sergej Michajlovič Solovjev (Istorija Rosiiji,6. zv., 2. vydanie, 1897) – ťažko povedať, čo je vjeho texte história ačo beletria –, ale popísal návštevu zástupcov slovanských národov habsburskej monarchie – aj Čechov aSlovákov – u ruského cára vroku 1867 počas Slovanského zjazdu vSankt Peterburgu. Cára Alexandra II. presviedčali, že treba vybudovať slovanský štát. Keď odišli, cár vraj napísal list rakúskemu cisárovi: boli tu tvoji poddaní apresviedčali ma, že mám vybudovať slovanský štát vlastne na tvojom území. Apýtal sa ho, čo je to tá slovanská idea, ktorú stále spomínali. My teda od Rusov chceme niečo, čo ani oni nie celkom chápu.
Kto bol vtej delegácii?
Vdelegácii boli Česi (hlavní lídri Palacký a Riegler) aSlováci (na prijatí ucára bol Ján Baltazár Jesenský, Andrej Radlinský aPavol Mudroň), ale iChorváti aSlovinci. Menný zoznam autor spomína, ale bez toho, aby citoval nejaké zdroje. Tú slovanskú ideu si Rusi osvojili vpodstate koncom 19. storočia avroku 1905 vydali Štúra prvý raz vruštine. Ale podľa mňa je ten príbeh ilustráciou toho, čo sa opakuje.
Je to obrázok slovenskej inteligencie. Myšlienka slovanskej vzájomnosti bola aj Čechách, ale už Karel Havlíček Borovský zistil, akými bratmi sú Rusi. Prečo sa také hlasy neobjavili u nás? Včom sme iní ako Česi?
Myslím si, že sme si boli veľmi podobní azmenilo sa to po roku 1968, lebo aj 2. svetovú vojnu sme interpretovali rovnako. Vroku 1968 sa Česi akoby zbavili ilúzie otom, že keď treba, Rusko pomôže, ale Slováci nie úplne, lebo vznikla federácia. Samozrejme, nemyslím na liberálnu časť slovenskej spoločnosti. Ale je pravda, že my sme nemali svojho Havlíčka Borovského, ktorý by urobil pre slovenskú diskusiu to, čo urobil on pre českú. Aešte Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý bol vroku 1917 vKyjeve, kde vzajateckom tábore urobil prvý nábor do československých légií. Československo prijalo veľa bielych emigrantov. Aj vBratislave bolo vyše 4 000 emigrantov adonedávna tu žila vnučka grófa Potemkina.
Včase, keď sa slovenskí intelektuáli pozerali na Rusko, akoby si nevšimli za hranicami iný národnooslobodzovací boj. Aké boli vzťahy sukrajinskou inteligenciou?
Vrámci Rakúsko-Uhorska boli intenzívne. Vtých vzťahoch je však ešte rusínska otázka. Jeden zo zakladateľov Matice slovenskej bol Adolf Dobriansky, politický líder Rusínov. Mal ideu spojiť oblasti vrátane Haliče, čo je dnes Ľvov, Podkarpatskej Rusi, Prešovskej Rusi, Užhorodskej Rusi. Keď sme pri slove Rus, treba povedať, že slovenčina má problém, lebo nerozlišuje medzi jedným samäkkým znakom advoma s. To je jeden zdôvodov, prečo sme zredukovali aj Ukrajincov aRusínov na Rusov. Ruský sjedným samäkkým znakom znamená vlastne rusínsky. Ato historicky znamenalo nie etnickú identitu, ale náboženskú.
Včase monarchie slovenská aukrajinská inteligencia zĽvova spolupracovali, koordinovali svoje kroky. Po vzniku Československa však vznikol problém shranicou medzi Slovenskom aPodkarpatskou Rusou, na ktorej sa nevedeli dohodnúť. Preto rezignoval aj prvý gubernátor Podkarpatskej Rusi, americký Rusín Grigorij Žatkovič. Vroku 1928 prebehla reforma verejnej správy ahranicou provincie sa stala železnica Užhorod, Mukačevo aďalej do Karpát. Maďari ju počas krátkej slovensko-maďarskej vojny vroku 1939 posunuli približne o 10 km do slovenského vnútrozemia. Po vojne sa pod tlakom Stalina Československo vzdalo Podkarpatskej Rusi ahranica zostala taká ako po skončení vojny medzi Tisom a Horthym.
Problém vslovensko-ukrajinských vzťahoch predstavuje rozdielna zahranično-politická schéma slovenského nacionalizmu, ktorá je iná ako schémy poľského aukrajinského nacionalizmu. To je otom, ako vnímame historicky našich spojencov anepriateľov. Proti komu predkovia hľadali spojencov. Slováci ich hľadali proti Budapešti, Viedni apotom proti Prahe. Anašli ich vMoskve av Berlíne. Ukrajinci hľadali spojencov proti Moskve aBerlínu, hoci občas využili Berlín, aby si pomohli vo vzťahu sMoskvou.Poliaci jednoznačne zháňali pomoc proti Moskve aBerlínu. Unás je Rusko ten priateľ, unich nepriateľ. Poliaci, podobne ako Ukrajinci, našli spojencov vLondýne, Paríži, vo Washingtone atak to platí doteraz.
Podarí sa nám vymaniť zromantického upnutia sa na Rusko?
Myslím si, že sa to už deje, ale chce to čas. Človek sa diví, kde sa unás berie ten antiamerikanizmus – veď čo zlého nám Američania urobili? Aveľa Slovákov žije v Amerike. Zároveň to, čo robia teraz Rusi Ukrajine, je katastrofa pre samotné Rusko. Ale keďže ruský naratív sa tu ujíma rýchlejšie, Ukrajinci sú pomaly vinní za to, že sa bránia, čo je choré. Je to, okrem iného, i zrkadlo nášho školstva.
Ide oto, aby sme si dali odpoveď na otázku slobody človeka. Ja sa cítim slobodne vkrajine, kde ako občan mám svoje práva apovinnosti, ale štát slúži mne. Pre iného je však dôležitá stádovitosť ako vRusku, kde človek slúži štátu. Taký človek bude potom prijímať orbánizmy, putinizmy ainé -izmy. Teraz ide oto, aká časť ľudí vtejto krajine je presvedčená otom, že štát má slúžiť občanovi aaká čaká na to, že tu bude dobrý „gazda“, ktorý sa bude ovšetko starať, všetko vyrieši, dá po zadku, keď niekto neposlúcha. Je to o identite otroka aidentite slobodného človeka. Ide oto, čo vspoločnosti preváži. Primárny problém nie sú samotné interpretácie dejín, ale to, či chcem byť slobodný človek alebo otrok. Azjavne tu máme veľkú masu ľudí, ktorí chcú byť otrokmi.
Čo odporúčate vtejto dobe čítať? Aké knihy čítate?
Mám rozčítaného Henryho Kissingera ajeho Uspořádání světa. Je to zaujímavé pre ľudí, ktorí sa hlbšie zaujímajú omedzinárodné vzťahy. A mám nachystanú knihu Prečo to Nemci robia lepšie Johna Kampfnera. Veľmi dobre ju preložil Igor Slobodník. Dnes je dosť dôležité pochopiť Nemcov ato, čo sa deje vNemecku. Prečo sa pacifistické Nemecko rozhodlo investovať miliardy eur do obrany arozhodlo sa odpojiť od ruského plynu, čo znamená, že bude musieť prehodnotiť svoju ekonomiku apolitiku. Dôsledky krízy by neboli také citeľné, ak by si Nemci dali povedať, keď im Poliaci aj Ukrajinci už pred rokmi hovorili – nespoliehajte sa na toho Rusa, diverzifikujte zdroje.
Alexander Duleba (1966)
Vedie program Východná Európa vo Výskumnom centre Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (RC SFPA), vrokoch 2000–2019 bol riaditeľom centra. Vroku 2019 bol inaugurovaný za profesora na Masarykovej univerzite vBrne. Pôsobí aj ako vysokoškolský pedagóg na Inštitúte politológie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity.
