��������

Ako rozlíšiť vojnový zločin od zločinu genocídy?

Podľa koncepcie Rafaela Lemkina kultúrna genocída zahŕňa násilné deportácie detí alebo systematické vyháňanie predstaviteľov kultúry alebo zákaz používania národného jazyka v úradoch, ba dokonca aj v súkromnom styku. Ďalšími znakmi sú systematické ničenie kníh vydaných v národnom jazyku alebo náboženských diel alebo zákaz vydávania nových publikácií; a systematické ničenie historických alebo náboženských pamiatok, ničenie alebo odcudzovanie dokumentov a predmetov historickej, umeleckej alebo náboženskej hodnoty a predmetov používaných pri náboženských obradoch. Teraz som citovala text prvej verzie „Dohovoru o predchádzaní a trestaní zločinu genocídy“, ktorý Lemkin pripravil v roku 1947.

Činnosť Ruska na okupovaných územiach spadá pod všetky tieto body. Rusi napríklad ničia kultúrne dedičstvo na Kryme. Zničili „Khersones Tavriiskyi" – komplex antických pamiatok zo 6. storočia pred n. l., ktorý je na zozname svetového dedičstva UNESCO, a na jeho mieste postavili novú zástavbu. Zničili aj Chánov palác v Bachčisaraji zo 16. storočia. Krymský inštitút strategických štúdií zdokumentoval viac ako 800 poškodených alebo zničených archeologických lokalít na Kryme od začiatku vojny v roku 2014. Boli zaznamenané stovky správ o rabovaní múzejných zbierok na okupovaných územiach, o poškodení alebo úplnom zničení pamiatok. Napríklad na jar 2022 Rusi vyrabovali Melitopolské múzeum miestnych tradícií. Podľa výskumníkov bolo ukradnutých viac ako 1 800 múzejných predmetov vrátane 198 zlatých šperkov z melitopolskej skýtskej mohyly (zo 4. storočia pred n. l.) a 76 zlatých predmetov z hunského a sarmatského obdobia z 3. – 5. storočia n. l. V apríli 2022 bolo vyrabované aj Múzeum umenia Archipa Kuindžiho v Mariupole. Budova múzea bola zničená náletmi.

Súčasťou kultúrnej genocídy je aj systémová štátna politika Ruska, ktorá spočíva v presune ukrajinských detí do Ruska. Vieme o masívnom nátlaku na Ukrajincov na okupovaných územiach, aby získali ruské občianstvo. Rusko zároveň vytvára zvýhodnené podmienky pre Rusov, ktorí sa sťahujú na okupované ukrajinské územia. Vieme takisto o masívnom zhabaní ukrajinských kníh zo škôl a knižníc v okupovaných mestách a o prípadoch pálenia ukrajinských kníh. Ruské okupačné orgány zakazujú ukrajinský jazyk a učebné osnovy, zavádzajú ruský vzdelávací systém, šíria protiukrajinskú propagandu a zavádzajú ruský vyučovací jazyk vo vzdelávacích inštitúciách na Ruskom okupovaných územiach Ukrajiny. Potvrdzuje to štúdia organizácie Human Rights Watch.

Dokumentovanie zničeného kultúrneho dedičstva je jedna stránka veci. Ako však dokázať genocídny úmysel?

Keď hovoríme o trestnom čine genocídy, úmysel sa dokazuje najťažšie. Od druhej svetovej vojny nikto otvorene a priamo nevyhlásil úmysel zničiť inú národnostnú skupinu. Až do čias Putina. Už v apríli 2022 ruská štátna tlačová agentúra uverejnila článok Timofeja Sergejeva s názvom „Čo by malo Rusko urobiť s Ukrajinou“. V článku sa prirovnávala denacifikácia k deukrajinizácii: „ďalšia denacifikácia tejto masy obyvateľstva spočíva v prevýchove, ktorá sa dosahuje ideologickým potláčaním nacistických postojov a prísnou cenzúrou: nielen v politickej oblasti, ale aj v oblasti kultúry a vzdelávania“. Denacifikácia, ktorú vyhlásili ruskí predstavitelia, sa v skutočnosti rovná zničeniu Ukrajincov ako takých.

Existujú právne precedensy pre prípad kultúrnej genocídy na medzinárodnej úrovni?

Kultúra je ústredným prvkom pri dokazovaní genocídy, pretože útoky na kultúru naznačujú zámer zničiť skupinu. Dokumentujú to rozhodnutia medzinárodných tribunálov. V prípade Krstič (1998) Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu uviedol, že „súčasne s fyzickým alebo biologickým ničením sa často páchajú útoky na kultúrne a náboženské predmety a symboly cieľovej skupiny ľudí, ktoré možno oprávnene považovať za dôkaz existencie úmyslu fyzicky zničiť takúto skupinu“. Tento záver neskôr potvrdil Medzinárodný súdny dvor v prípadoch Bosna a Hercegovina proti Srbsku a Čiernej Hore a Chorvátsko proti Srbsku. Úrad prokurátora Medzinárodného trestného súdu pre kultúrne dedičstvo tiež uvádza, že útoky na kultúrne dedičstvo sú nevyhnutné na preukázanie úmyslu genocídy. Podľa nej sa útoky na kultúrne dedičstvo môžu prejaviť v útokoch na budovy s kultúrnym významom, „ktoré sa vyskytujú súčasne s inými činmi namierenými proti chráneným skupinám“.

Aké sú rozdiely v trestnom práve medzi vojnovým zločinom a zločinom genocídy?

Jedným z cieľov trestného postihu je zabrániť tomu, aby sa trestný čin v budúcnosti opakoval. Aby však prevencia fungovala, páchateľ musí byť potrestaný za trestný čin, ktorý spáchal. Rusi nepochybne páchajú na Ukrajine vojnové zločiny. V súvislosti s vojnovými zločinmi však hovoríme o potrestaní priamo páchateľov alebo aspoň tých, ktorí vydali konkrétne rozkazy. Kvalifikácia podľa vojnových zločinov nepovedie k potrestaniu najvyššieho vojenského a politického vedenia Ruskej federácie. Často počúvame o „Putinovej vojne“, ale Putin sám sa vojnových zločinov nedopúšťa. Ruský prezident je zodpovedný za genocídu a len táto kvalifikácia povedie k potrestaniu jeho a jeho komplicov v najvyšších funkciách Ruskej federácie. Okrem toho kvalifikácia len za vojnové zločiny znemožňuje vyriešiť otázku reparácií na obnovu poškodených pamiatok a vrátenie alebo odškodnenie za ukradnuté kultúrne hodnoty.

Foto: archív H.Č.