��������

V krátkom úvode upresňujete, že vo vašej knihe vystupuje konverzácia často ako synonymum nezáväzného, neformálneho a ľahkého spoločenského rozhovoru, družnosti, tárania. Našťastie, táto živá matéria ožíva na stránkach aj tej najstaršej literatúry. Prečo má zmysel vnímať konverzáciu historicky?

Na prvý pohľad sa to tak nemusí zdať, ale to, ako sa spolu ľudia v rozličných spoločenstvách a kultúrach spolu nezáväzne bavia, teda ako konverzujú, ako spolu obcujú, nie je výrazom ich slobody, ale zväčša zdedených kultúrnych vzorcov. Veď to tak trochu každý z nás pozná: družná konverzácia prebieha v Nemecku inak ako v Anglicku, Francúzsku či Taliansku, v Rusku alebo v Čechách. V Nemecku sa napríklad skôr smie hovoriť o vlastných chorobách, v niektorých slovanských krajinách o pocitoch, v Taliansku sa smie gestikulovať atď., niekde sa dokonca skáče do reči alebo sa nenútene rozpráva o výške platu a o peniazoch, inde je to neprípustné. To všetko je výrazom kolektívnych alebo tzv. národných mentalít len do tej miery, do akej sa civilizačne utvárali v čase. Základy európskej konverzačnej civilizovanosti sú v renesancii, ktorá sa v komunikačných ideáloch odvoláva na antickú etiku, ale kdesi medzi tým je ukrytá aj silná vrstva stredovekej dvorskej kultúry, a to najmä pokiaľ ide o galantnosť voči ženám, na ktorú sa v 17. storočí odvolávali Francúzi a to im aj zostalo. Vo svojej knihe som sa pokúsil ukázať tieto spletité cesty európskej konverzačnej civilizovanosti zhruba od roku 1500 do 20. storočia. Je pritom pozoruhodné, akú úlohu pri jej utváraní zohrávalo umenie a literatúra: formovali ľudí tým, že predvádzali pozitívne i negatívne príklady sociálneho správania.

Svoje texty obohacujete poznámkovým aparátom a výstižnými citáciami od antických autorov cez renesanciu, novovek, modernu po „nášho“ Petra Pišťanka. Aj takto sa vám darí prenikavo rozozvučať hovor „bezpočtu družných generácií“...  Ak nadľahčím: v akom rozpoložení ste odovzdávali rukopis – nešumelo vám v ušiach? 

Bohatý poznámkový aparát je v knihe preto, lebo nie som prvý, kto píše o konverzácii ako kultúrnom fenoméne, aj keď zrejme som prvý, kto sa intenzívne a systematicky zaujíma o jej vzťahy s literatúrou a umeniami. Je pravda, že v istej fáze písania knihy som už potom videl konverzáciu úplne všade. Ale aj to je pravda, že reálne je jej v živote naozaj veľmi veľa, hoci si to možno ani tak neuvedomujeme. Normálni ľudia polovicu toho, čo cez deň povedia, podávajú v neformálnych rozhovoroch doma, s priateľmi, s kolegami alebo pri náhodných stretnutiach. Výnimkou sú azda len málovravní samotárski učitelia, ktorým ale ja našťastie nie som.

Literatúru chápete v širšom zmysle: bádanie opierate nielen o krásnu literatúru, ale aj didaktickú, filozofickú, náučné dišputy. A pridávate aj prieniky do dramatického a výtvarného umenia. V čom boli v téme konverzácie dôležité?  

Krásna literatúra a umenie mali odjakživa mnohé funkcie, o. i. formovali vedomie i správanie prijímateľov, teda civilizovali, a to pozitívnymi aj odstrašujúcimi príkladmi. Moderná literatúra nie je v tomto výnimkou. V ranom novoveku sú literárne diela, ktoré túto funkciu akosi šikovne prekrývajú estetickou funkciu, spomeňme si len na Dekameron G. Boccaccia, zdroj estetického potešenia, no zároveň bohatú studnicu vzorov neformálneho sociálneho správania. Potom je tu záľaha niekedy nudných, inokedy zábavných didaktických traktátov, ale opäť aj množstvo románov, ktoré nič nepredpisujú a medziľudskú komunikáciu „len“ zobrazujú. Možnosti civilizovania konverzačného styku písaným slovom, ale aj obrazom či hudbou nepozná nijaké žánrové hranice. Veď si len spomeňme na umelecké vernisáže, na ktorých sa neformálne diskutuje, alebo na tanečnú hudbu, ktorej úlohou bolo aspoň kedysi viesť k ušľachtilému medziľudskému správaniu. Samotný tanec, podobne ako záhrada alebo hra sú historickými vyjadreniami, ale na druhej strane aj peknými metaforami konverzácie ako spoločensky oblažujúceho styku.

V úvode odhaľujete vlastnú zanietenosť pre podobný typ komunikácie a spoločen­ského obcovania, ktoré vás osobne obohacuje. Kedy ste pre seba, literárneho vedca, objavili konverzáciu ako predmet osobitného skúmania?

Všetko to súviselo od samého začiatku tak s čítaním, ako aj so stykom s ľuďmi. Aká dôležitá je pre život konverzácia, to mi svitlo azda po prvý raz kedysi pri Lacloso­vých Nebezpečných známostiach a neskôr pri treťom diele Proustovo Hľadania stra­teného času. Ale uvedomil som si to aj pri vynikajúcom nemeckom prozaikovi 19. storočia Theodorovi Fontanem, majstrovi spoločenských rozhovorov. Mimochodom, o neformálnej komunikácii, teda o kon­verzácii, je do veľkej miery aj veda, a zvlášť to platí pre vedy o umení, kde sa obyčajne živo diskutuje, takže družné medzinárod­né literárnovedné a umenovedné spolo­čenstvo, v ktorom sa pohybujem, ma zrejme akosi podvedome naviedlo na túto výskumnú tému. Ale až pri čítaní klasickej sociologickej literatúry, najmä Norberta Eliasa a Georga Simmela, som si uvedomil, ako prchavé kultúrne javy, ku ktorým patrí aj konverzácia, prispievajú k utužo­vaniu spoločnosti a k civilizovanosti.

V edičnej poznámke uvádzate vlastné štúdie, ktoré ste zahrnuli do knihy: o. i. pojem konverzácie u Erasma Rotter­damského alebo u Huga Grotia; rozšírené pojednanie o konverzačnej kultúre v Nizozemsku, ale aj Formy družnosti slovenskej romantickej generácie…

Kniha vznikala postupne, vlastne takmer 10 rokov. Niektoré jej kapitoly som v nejakej podobe publikoval dávnejšie v odborných časopisoch – bol som zveda­vý na odborné reakcie, no tie vtedy prišli väčšinou v podobe neformálnych (konver­začných), nie publikovaných vyjadrení niektorých kolegov. Vtedy som si pomys­lel: aj tak dobre. Vlastne sa mi akosi potvrdilo, že neformálna komunikácia je dôležitá aj pre rozvoj vedeckého myslenia a že má zmysel sa ňou zaoberať ako pred­metom bádania.

Úplne nové sú kapitoly o francúzskej konverzačnej kultúre, o konverzácii v epoche meštianstva, ale aj o konverzá­ciách v ruských románoch 19. storočia. Rozdielne kultúry, spoločenské vrstvy, národné charaktery… Čo všetko sa dá vydedukovať z týchto literárne zachyte­ných hovorov: mieru civilizačnej úrovne? Ľudskosti? Či dokonca cnosti aj neduhy „národného charakteru“?

Dá sa vydedukovať všeličo z toho, čo spo­mínate. Pre mňa bolo napríklad zaujíma­vým zistením, že uvoľnenejšie hovorenie o majetkoch a peniazoch bolo v Európe možné až vďaka morálnym argumentom, s ktorými prišiel v 18. storočí vo svojom Emilovi J. J. Rousseau. Alebo že voľne asociatívne konverzácie o umení do veľkej miery umožnil až nemecký romantizmus. Ale takisto som sa vrátil k veľkým ruským románom 19. storočia a nanovo som ich prečítal z hľadiska spoločenskej kvality neformálnych rozhovorov, ktoré v nich postavy vedú. To bolo mimochodom v období, keď Putin naplno spustil inváziu na Ukrajinu, vrátane toho nekonečného prúdu ideologických táranín a oháňania sa ruskou literatúrou. Až vtedy som hlbšie pochopil, že lesk salónnych konver­zácií v Tolstého Vojne a mieri autorovi pragmaticky poslúžil najmä ako fólia kritiky Západu a že Tolstoj je vlastne ruský nacionalista, ktorý glorifikuje a idealizuje ruský svet a ruské formy družnosti, a tie sa predsa len dosť odlišujú od európskych. Dostojevskij, ktorý sa v románoch Besy a Idiot prejavil zas ako hlboký znalec a im­plicitný kritik ruskej spoločenskej menta­lity, ukázal drastický rozpad družných spoločenstiev, ktorý Rusi dnes, bohužiaľ, opäť traumaticky prežívajú. V spoločen­skej konverzácii sa pritom naozaj vždy prejavuje aj postoj k humanite. Znevažo­vanie, zosmiešňovanie, slovné či dokonca fyzické napádanie či naopak pohŕdavé ignorovanie náprotivku – to všetko svedčí o nedostatku rešpektu voči človeku ako osobe, ale aj o sociálnom nihilizme, ktorý v konečnom dôsledku vedie k deštrukcii družných spoločenstiev, ale napokon aj k úpadku jazyka a kultúry. V kapitole o vzniku francúzskej konverzácie som sa pokúsil ukázať, ako sa utváralo vedomie týchto rizík vo Francúzsku po nábožen­ských vojnách a potom najmä v čase poli­tického absolutizmu 17. storočia, ako si francúzska spoločnosť vytvorila – literatú­rou, ale aj množstvom príručiek správa­nia – normy slušnosti vo vzájomnom styku, aby bola vôbec možná spoločnosť, kultúra a život. Tento francúzsky model sa do veľkej miery presadil v celej západnej Európe a dodnes celkom dobre funguje.

V poslednom texte venovanom štúrov­skej generácii citujete z ranej prózy Dominika Tatarku Ľudia za priečkou slová postavy – cudzinca: „Vy, Slováci, keď sa to tak vezme, ste orientálci, meridziate ako kravy, snívajúc, ruky založené. Kultúr­ne národy vynašli konverzáciu so ženami, galantnosť aspoň, vynachádzajú umenie, pijú víno, hovoria, hovoria… Nevynašli ste nijaký prostriedok duševnej hygieny.“ Dnes sa zvlášť naliehavo volá po dialógu, upokojení. Zvládne slovenská spoločnosť tento nový pokus o konverzáciu, o pocho­penie jej podstaty?

Dominik Tatarka bol skvelým znalcom slovenského spoločenského života, ale intímne poznal a miloval aj francúzsku civilizáciu. Vedel, čo mnohým Slovákom chýba, vedel, že im je často cudzia kultúr­nosť v obcovaní. Nie všetci Slováci sú však ukričaní primitívi a nie všetci sú postsed­liaci. Dnešný problém vidím v tom, že slovenská spoločnosť je ako družné komu­nikujúce spoločenstvo rozpadnutá; etické hodnoty, ktoré sú charakteristické pre konverzačnú kultúru, tu akoby presta­li platiť; slušnosť, ktorá je predpokladom okrem iného aj konverzačného styku, sa prestala vnímať ako dôležitá hodnota; verbálny styk je hrubý; a čo je azda najväč­ší nedostatok – vytratil sa nielen rešpekt, ale aj úprimný záujem o človeka ako náprotivok. Slovenská spoločnosť zvládne nový pokus o konverzáciu len tým, že ob­noví rešpekt i záujem o človeka ako osobu. A že popri tom politici aj občania začnú viac ovládať a tlmiť svoje vášne, ako to v 16. a 17. storočí radili svojim súčasníkom talianski i francúzski autori traktátov o slušnom správaní. Už filozof Spinoza v 17. storočí vo svojej Etike napísal, že život vo vášňach vlastne predstavuje pre člove­ka otroctvo. Vracať sa k tzv. národným koreňom v tomto zmysle Slovákom nepo­môže, pretože ani Hugolín Gavlovič ani Ľudovít Štúr nepredstavujú pre súčasnosť nasledovaniahodné vzory družného civi­lizovaného správania – prvý preto, lebo vo Valaskej škole mal pred očami len nízke spoločenské vrstvy (ruku na srdce, sloven­ská spoločnosť je predsa len dnes úplne iná), druhý pre svoje z dnešného hľadiska neakceptovateľné mizogýnstvo.

Pre Slovensko dnes vidím jedinú možnosť, a to zamietnutie hlúpeho a ukričaného nacionalizmu a úplné civilizačné otvore­nie, europeizáciu v zmysle etického zvnútornenia toho najlepšieho dedičstva európskej kultúry vrátane zásad humani­ty i konverzačných ideálov.

Foto: Gabriela Magová