ղľáԾ
Rozhovor sViliamom Nádaskayom
Vo vzťahu kspoločensko-kritickému ladeniu tvojho písania je vprípade viacerých básní tvojej novej zbierky zrejmé, že pozorovanie ako metóda, pozorovanie tvojho bezprostredného okolia ajeho konkrétnych situácií, je dôležitou súčasťou tvojej tvorby. Mohli by sme povedať, že vo veciach okolo seba vidíš viac tým, že ich sleduješ pozornejšie? Alebo ich, naopak, nejakým smerom dotváraš?
Doba nie vždy praje tomu, aby sa človek poriadne zapozeral na to, čo sa okolo neho deje. Áno, množstvo vecí vknihe pôsobí ako minuciózne pozorovania, no vskutočnosti ide dosť často oletmé záblesky, ktoré ma vdanom momente nevysvetliteľne zasiahli, pobavili, rozhodili. Práve tie sa vo mne udržali, pretriasal som ich vsebe, vztiahol sa knim. Človek nikdy nepojme svet ako celistvý; vždy bude rozložený, fragmentovaný – tieto básne stvárňujú moju predstavu otom, ako sú svet ačlovek nezvratne rozbití. Áno, vbásňach je podstatná miera dotvárania, rôzne pokusy niečím vyplniť aozmyselniť priestor, ktorý nepoznáme, ktorému nerozumieme. Samotná poézia vmodernom poňatí však pre mňa nie je akýmsi osobnostným dotváraním, ale naopak, dezintegráciou, uniekoho jemnou, uniekoho totálnou.
Niekoľkokrát sa objaví vtvojej knihe aj slovo elégia. Povedal by si, že sú tvoje básne elegické?
Ja by som to povedal, niekto iný možno nie. Faktom je, že elégia dlho figurovala vpôvodnom názve knihy ačíslované básne doteraz vnútorne považujem za rozkúskovanú elegickú skladbu. Ale nechcel som sa napokon obrať opríležitosť vymyslieť kostrbatý abizarný názov, ktorý by však stále vystihoval – očo mi ide – ten letmý, ťažko uchopiteľný moment pred prechodom do iného priestoru, stavu, nálady, života. Odchod implikuje aj príchod – to, že som sa zameral iba jedným smerom, napovedá, aké naladenie má celá kniha.
Pochmúrny charakter tvojim básňam dodáva aj čas – čas vždy drviaci, čas dlhého, dlhého hľadania či čas počítania zhybov, kalórií, dní do konca. Má pre teba poézia nejaký špeciálny význam pre poňatie času, tvojho osobného či spoločenského, dejinného?
Vktorejsi básni som nehanebne vykradol istého francúzskeho post-štrukturalistu: poéziu nazval stuhnutou rečou avečným odkladom. Taký má pre mňa význam: zastavuje čas, pretože existuje mimo neho. Čítam sonety Torquata Tassa: presne rozumiem jeho láske, opojeniu aoddanosti. Čítam básne Tadeusza Różewicza: deštrukciu, skepsu aumŕtvenosť prežívam sním. Môžem si vziať ľubovoľnú báseň Štefana Strážaya: prenáša ma do čias, ktoré som nezažil, no sprítomňuje mi istú formu pamäti avzťahu, ktoré sú mi mimoriadne povedomé, až vlastné. Vezmem do rúk pofidérny debut nejakého Nádaskaya: nie som to ja, no je mi čímsi blízky, dokážem sa doňho aspoň trochu vcítiť. Na zaznamenanie spoločenských súradníc sú iste lepšie veci ako poézia, no prisúďme jej mimovoľne aj tento rozmer, isteže.
áň On, vktorej majiteľ na ulici kope do svojho psa, môže pripomenúť „turínskeho koňa“. Tvoj lyrický subjekt sa však na rozdiel od toho Nietzscheho za koňom nerozbehne, nezblázni sa ztoho. Akú funkciu či význam majú pre teba vtvojej poézii zvieratá, sktorých obrazmi pracuješ pomerne často?
Či sa dotyčná postava, konvenčne povedané, zbláznila, alebo nie, je otvorené interpretácii. Vtom ohľade blaznieme všetci. Podaktorí na papieri, diagnostikovane apekne podľa očakávaní spoločnosti, podaktorí súžasnou mierou sebaistoty ohľadom vlastnej osobnosti anázorov – apotom podaktorí, ktorí sa, pochybujúc, ani len nevedia vtomto svete rozumne situovať arozhodnúť, či sú teda blázni, alebo nie.
Späť kzvieratám: podstatné je, ako sa ľudia cítia byť zvieratám nadradení, akoby ich s nimi nič nespájalo. Na jednej strane do zvierat radi projektujeme ľudské vlastnosti, ktoré jednoducho nemajú, asúcitíme snimi väčšmi ako sľuďmi; na druhej strane radi zabúdame, že zvieratá majú svoje vlastnosti asvety, ktorým pravdepodobne ešte veľmi dlho nebudeme schopní plne porozumieť.
Nuž, pudovosť je vistom zmysle nevinnosť, odstraňuje výčitky azábrany. Domnievam sa, že tragédiou ľudstva je, že zabúda, že ktýmto zvieratám stále patrí, zabúda, že zoči-voči pudom aemóciám je akási, prepytujem, vyššia kognícia bezbranná. Stačí si všimnúť, ako sa ľudia správajú vkaždodennom živote: niekedy zapochybujem, zakej krutej arbitrárnej príčiny má byť taká chobotnička hierarchicky nižšie ako niektorí ľudia, sktorými som nútený deliť sa ospoločnosť.
Jednoducho: mám rád zvieratá, preto nimi zaľudňujem svoje básne.
Cyklus priebežne sa opakujúcich básní pomenovaných jednotne Jemný rez dáva zbierke aj akýsi dokumentárny charakter. Mohli by sme hovoriť otom, že táto stratégia dodáva a priori subjektívnej poézii akýsi objektivizujúci presah. Niektorí kritici sú na nároky takéhoto presahu vo vzťahu kdokumentárnemu umeniu citliví, keďže nie je možné určiť hranice dokumentu ajeho prispôsobenia. Akým spôsobom si pracoval svybraným materiálom kbásňam Jemný rez ty?
Prvá báseň ztohto cyklu vznikla vlitovskej galérii moderného umenia bez nejakého špeciálneho zámeru. Ale bola to práve ona, ktorá tak nejak dala do pohybu prácu na celej knihe. Bola súčasťou cyklu snázvom Papilárne línie napísaného pre program Poézia mesta na Rádiu Devín (týmto ďakujem Márii Danadovej za príležitosť). Práve pri nej som si uvedomil presne to, očom hovoríš: akým spôsobom je možné vôbec vypovedať onejakej skúsenosti dôveryhodne apravdivo, či je možné plne prijať cudzí príbeh za svoj, stotožniť sa sním napriek úplne odlišným životným okolnostiam, keď sa zkonkrétnej skúsenosti stáva všeobecná. Anaopak.
Ztejto básne sa potom vykľul celý cyklus Jemných rezov, príbehových básní, ktoré vsebe obsahujú motív rezu na rôzne spôsoby. Na tele nájdeme množstvo takzvaných nedokonalostí: vyrážky, znamienka, fľaky, rany, jazvy, rezy. Páčia sa mi, sú totiž osobité aneraz hovoria konkrétny príbeh vpísaný do tela, či už spôsobený úplnou náhodou, alebo metodickým sebapoškodzovaním. Dalo by sa to prirovnať ku (gúglim) kincugi, dobre známemu japonskému princípu lepenia rozbitej keramiky pomocou zlatého prachu, ktorý cielene zvýrazní, že objekt bol poškodený. Nejde však len otelo, ale vôbec onezmazateľnú, výpovednú stopu vakomkoľvek predmete.
Samotné príbehy ku mne prišli postupom času,udržali sa vo mne akonceptuálne poskladali, nerešeršoval som si ich nasilu. Atakisto ľúbim punčové rezy – keď som si hľadal na internete vhodný recept, zaujalo ma, ako každý jeden musel začať nostalgickou rozpravou oonakvejších časoch alebo neomylne osobnou skúsenosťou zpečenia.
Vprípade zbierky Strmhlav, sliepňajúc pôsobí pomerne výrazne aj jej makrokompozícia, ktorej dominuje striedanie aopakovanie určitých typov básní. Akú veľkú úlohu má pre teba spôsob komponovania básní do určitého celku? A akú to má funkciu pre čitateľa?
Nedávno mi istý známy na adresu kompozície knihy povedal, že jej rozumie, ale irituje ho, že básne nie sú jednoducho delené do oddielov, hoci by mohli byť, ale len tak naverímboha rozhádzané. Pravdaže, pri skladaní knihy som dlho uvažoval nad rozložením textov, celok knihy je pre mňa extrémne dôležitý. Potom však vo mne zvíťazila túžba čitateľa iritovať asťažovať mu čítanie (viditeľná už vnázve) abásne som poprehadzoval, no nie náhodne. Istou inšpiráciou vtomto aj viných ohľadoch av zásade zúplne iného súdka avomnoho dôvtipnejších prevedeniach mi boli skladba Szilárda Borbélya Pompa funebris atvorba Štefana Strážaya aKataríny Kucbelovej. Výsledný tvar odzrkadľuje aj spôsob, ktorým uvažujem (tiež pomerne iritujúci): nič nie je delené do pekných, oddelených tematických šuplíkov, veci sa prekrývajú, prerušujú, narúšajú, súvisia spolu, niekedy obťažujúco anečakane. Suma sumarum: lineárne čítanie vyvolá pocit, že všetko je akési rozbité, anelineárne čítanie veci nijak neubližuje.
Ak sa bavíme oforme, pozrime sa na tvoju poetiku aj detailnejšie. Vmnohých básňach, zdá sa mi, akoby si bol vedený znením veršov (striedanie svetiel atiem). Ako uvažuješ nad zvukomalebnosťou svojich voľných veršov? Ako sňou pracuješ?
Zmysly sú pre mňa podstatné, no pri tejto knihe ma najviac viedol práve zvuk. Azdá mi nemiestne všímať si zvukovú stránku sveta apritom ju nevyužiť aj vo forme. Či je to práve malebnosť, neviem posúdiť, občas som sa jednoducho nechal zviesť znením slov, vniektorých prípadoch až natoľko, že forma prebujnela do, prepytujem, viazaného verša. Vkaždom prípade nenástojím na tom, no páči sa mi, keď to, čo čítam, aj nejako znie, tobôž poézia.
Niektoré básne, predovšetkým tie písané kurzívou, by sme mohli označiť ako metodické. Mohli by sme ich chápať ako návody na čítanie?
Básne typu ars poetica, ktoré reflektujú básnenie, sú až otravne časté, no niekedy jednoducho nevyhnutné. Najmä keď nastúpi skepsa, či má zmysel štylizovať svoje vznešené aj prízemné vnútorné poryvy do ťažkopádnych veršov a zapodievať sa marginálnou umeleckou formou, ktorou poézia dnes je. Či má vôbec zmysel hovoriť, či vôbec niekto počúva a rozumie. Vždy keď vydávam knihu, mám pocit, že hovorím posledné slovo, zanechávam definitívnu stopu, po ktorej už nepríde nič. „Kurzívové“ básne by som teda skôr nazval návodmi na nečítanie.
Spisovatelia nemajú radi, ak sa prirovnávajú ich knihy kich predošlým či ak sa porovnávajú sknihami iných autorov. Predsa len, aj takýmto spôsobom sa človek snaží rozumieť svetu. Akému prirovnávaniu by si sa nebránil vprípade Strmhlav, sliepňajúc ty sám?
Spisovatelia to nemajú radi, ja však nie som spisovateľ, apreto to milujem. Veľmi rád si prečítam, čo sa vknihe dá nájsť a na koho odkazujem (prípadne na koho neproduktívne nadväzujem). Nejde iba oliteratúru, práve naopak, oveľa viac ma zaujíma prirovnanie kiným umeniam, médiám, príbehom, okolnostiam, čomukoľvek. Úloha poézie je splnená, ak rozvinie dlhočizný rad asociácií, ktorý človeku dôkladne sprítomní iný svet, iné prežívanie, ato akýmkoľvek spôsobom.
Foto: Soňa Uriková
