��������

Nemlčať: Žena v literatúre

Anketa vznikla v spolupráci so slovinským vydavateľstvom Apokalipsa a americkým projektom Tell U. S. Poets zameraným na zmapovanie tvorivých podmienok pre ženy-autorky od Mexika až po Čínu. Ponúkame vám rôznorodé príspevky z našich zemepisných šírok – úvahy na danú tému. Anketu edične pripravila, príspevky zozbierala a do slovenčiny preložila spisovateľka a literárna vedkyňa Stanislava Repar.

1. Čo znamená byť spisovateľkou, poetkou, dramatičkou v dnešných podmienkach?

2. Akú úlohu na tomto poli zohrávajú príslušné inštitúcie?

3. Ako sa pozeráte na vzťah medzi ženským písaním, písaním žien a feminizmom (feminizmami)?

4. Kde vidíte rezervy, resp. možnosti na zlepšenie situácie?

Breda SMOLNIKAR (nar. 1941 v Čiernej Hore), prozaička (SLO). Povolaním textilná inžinierka, žije a pracuje v Depalej Vsi pri Domžalach. Prvú knihu Otročki, življenje teče dalje (Detičky, život beží ďalej) publikovala ako 22-ročná (Levstikova cena). Po tzv. humornom období začala písať vážnu a v 80. rokoch aj politicky citlivú literatúru, ktorú si vydávala sama pod pseudonymom Gospa (Pani). Po osemročnom súdnom spore, v ktorom sa ocitla na lavici obžalovaných, bola roku 2007 zbavená všetkých obvinení a jej kniha Ko se tam gori olistajo breze (Keď brezy tam hore nasadia listy) sa po súdnom zákaze mohla znova objaviť na knižnom trhu. V roku 2000 demonštratívne a na protest spálila jednu zo svojich kníh, Zlate dépuške pripovedke (Zlaté príbehy z Depalej Vsi); počas rokov súdneho prenasledovania vydávala uzamknuté, koktavé a zašifrované knihy. 

1/ Počas ôsmich rokov súdneho sporu okolo mojej knihy Ko se tam gori olistajo breze (Keď brezy tam hore nasadia listy) som si všimla, že som sa stala zaujímavou predovšetkým ako šokujúci justičný prípad, hoci pokojne môžem tvrdiť, že medzi znalcami a odborníkmi alebo čitateľmi v Slovinsku som uznávaná a oceňovaná spisovateľka. Pokiaľ ide o moje diela, vždy som vystupovala samostatne a tomu primerane aj smelo. Medzi literárnych estétov a skutočných čitateľov som po celé roky prichádzala len s vydaniami vo vlastnom náklade. Za to sa, samozrejme, draho platí. Knihu si môžem vydať, až keď skončím s ťažkou manuálnou prácou upratovačky, písať môžem iba koncom týždňa, po nociach, počas sviatkov; v ostatných rokoch to bolo azda o čosi ľahšie, pretože som písala vo Švajčiarsku na pozvanie a za peniaze švajčiarskych spisovateľov, ktorí mi umožňujú tvoriť a písať v kláštore Ittingen. Slovinské ministerstvo kultúry v roku 2008 napríklad zamietlo moju žiadosť o finančnú pomoc v súvislosti s vydaním novej knihy, pretože som nemohla preukázať päť novo vydaných kníh za ostatné dva roky. Samozrejme, že som vydala päť kníh, avšak druhé vydania a preklady vydané vo vlastnom náklade sa nerátajú. Už predošlá moc (vedená LDS – Ľudovou demokratickou stranou; pozn. prekl.) si želala, aby sa moje vydavateľstvo z krajiny vytratilo, lenže s nepoddajným protivníkom je to takmer nedosiahnuteľný cieľ. Koniec koncov ešte vždy ti ostane rukopis, ktorý môžeš distribuovať naokolo. Človekove sny nemožno zahatiť v nijakom systéme. Samozrejme, medzi mužským a ženským písaním nerozlišujem. Ako vidím, mužským tvorcom je rovnako ťažko.

2/ Mám svoju vlastnú cestu a takmer nikdy sa nestretám s inštitúciami, ktoré by ma zavíjali do vatičky. Médiá boli po celý čas pevne na mojej strane – najmä v období, keď som potrebovala podporu počas súdneho procesu uzavretého pre verejnosť. Pravdou je, že sa teraz vydáva obrovské množstvo kníh a aj pre médiá je ťažké usledovať takú veľkú produkciu, z haldy vyzdvihnúť to, čo je dobré alebo vynikajúce. Štátne inštitúcie sa o ozajstné umenie vôbec nezaujímajú. Fungujú ako všetci, čo majú v rukách moc, a tak aj „rozdeľujú“ prostriedky, namiesto aby si umenie ctili a mali ho radi.

3/ Iste si dokážete predstaviť, že môj pracovný deň má máločo spoločné s umením a v systéme, ktorý tu máme, sa musím postarať predovšetkým o živobytie pre svoju rodinu. Iba málokedy si môžem dovoliť nejaký ten rozhovor o umení, vystúpenie na pódiu, vystavenie niektorej svojej knižky – na všetko som sama. Takže ženská literatúra a feminizmus, na ktorý sa ma pýtate, popri tom všetkom nie sú pre mňa dôležitými otázkami, umenie nerozdeľujem na mužské a ženské, umenie je iba jedno. A keď tak rozmýšľam, ozajstné umenie nikdy nemalo ustlané na ružiach. V Slovinsku existuje aj mnoho mužov-tvorcov, ktorí sa iba veľmi zriedkavo objavia či už v novinách, alebo v televízii, alebo sa vôbec neobjavia, hoci by si to zaslúžili. Málokedy si na nich niekto spomenie s nejakou cenou alebo pochvalou.

4/ Východisko vidím jedine v individuálnej práci. Raz sa musí dostaviť výsledok. Samozrejme, ak si skutočný tvorca. A tých je málo, veľmi málo. Vždy to tak bolo. – Smutná som napríklad, keď si pomyslím, ako „zvädne“ nejaké mladé meno, lebo nebolo včas „zalievané“, hoci aj prostredníctvom nejakého listu alebo pochvalnej vety od uznávaného umelca. Ako mladá som mala tú možnosť, ten luxus, že si ma všimli. Potom neskôr som v sebe musela nájsť silu vytrvať. Nielen v dobrom, aj v zlom.