ղľáԾ
Rozhovor slaureátkou Anasoft litera Soňou Urikovou
Dôvod na radosť je vsúčasnosti na sociálnych sieťach jednou znajčastejšie sa objavujúcich kníh zdomácej produkcie vspojitosti sAnasoft litera. Čitateľská komunita mimo poľa literárnej kritiky ju reflektuje pomerne rozporuplne. Ako dielo drsné, no zároveň vtipné. Lyrické, ale aj cynické. Trefné aexplicitné, súčasne však metaforické. Inteligentné, no zároveň vulgárne... Ako vnímaš život svojej knihy práve vo virtuálnom svete apo ocenení?
Vprvom rade by som chcela zareagovať na tie protiklady, ktoré považujem za svoju výsadu, pretože snimi pracujem programovo. Je mi úplne jasné, že tak ako sa nájde vskupine sto ľudí päťdesiat takých, ktorí povedia jedno, takpäťdesiat povie druhé a môžu sa otom hádať naveky. Autorsky mi na tom veľmi nezáleží,ľudsky ma to zaujíma. Reakcie na knihu skúmam online, občas sledujem knižné portály, na ktorých ľudia môžu zanechávať spätnú väzbu, niekedy sa pobavím, niekedy sa niečo nové dozviem, niekedy iba mrdnem plecom. Som veľmi rada, keď ma niekto „tagne“ na sociálnych sieťach; každú reakciu považujem za validnú, ale nereagujem na ne nad rámec toho, kde to považujem za potrebné. Som rada, keď sa oknižke hovorí, aneprekáža mi, že sa onej nehovorí viac. Som stým zmierená averím, že si svoje čitateľstvo nájde.
Vnadväznosti na to treba dodať, že niektorí píšu, ako sa pri tvojich poviedkach bavili, iní spomínajú smútok, hnev, bolesť, dojatie či šok. To je široké emocionálne spektrum na to, že ide oútlu zbierku poviedok oproti napríklad románu. Dá sa povedať, že si svojím písaním „hackla“ pozornosť generácie, ktorú stále zabáva avyrušuje „veľký brat“?
Podľa mňa stojí za úvahu baviť sa opoviedke ako oliterárnom útvare tejto doby. Sledujem bookstagram aaj tým, že som pracovala vkníhkupectve, viem, že čitatelia stále čítajú romány, ale je jasné, že sme zvyknutí čítať útržkovitejšie akratšie veci, keď sme online. Preto sa mi poviedková tvorba javí ako niečo medzi... Je to literatúra, je to umenie, niečo ti prináša, ale zároveň sa môžeš na text sústrediť krátkodobo počas jazdy velektričke alebo cez obed, keď čakáš, kedy ti vydajú menučko... Je to fenomén, oktorom uvažujem: či to, že sme zvyknutí čítať kratšie texty, dopomôže teraz poviedke a potiahne ju do popredia čitateľského záujmu. Možno toto je cesta, že si kvalitnú literatúru nájdu aj takí ľudia, ktorí nie sú zvyknutí ju čítať.
Pýtam sa aj preto, lebo vniektorých príspevkoch sa objavila rovnaká formulácia, teda že „slovenskú literatúru sa oplatí čítať“...
Mám ztoho rozporuplné pocity... Som rada, že to tak ľudia cítia, ale zároveň ma rozčuľuje, keď sa niektorí tvária, akoby objavili mokrú vodu. Slovenská literatúra nie je kvalitná iba pre ocenenie Anasoft litera. Myslím, že ten pohľad na ňu v zmysle „oplatí sa/neoplatí sa čítať“ súvisí asi stým, že sa mnohým ľuďom slovenské texty spájajú spovinným čítaním aspomienkou na tie „nudné knižky“ v škole. Som teda rada, keď ľudia čítajú slovenskú literatúru a nájdu si knej cestu, ale zdá sa mi minimálne zábavné, keď pri tom zvolajú „heuréka!“, pretože kvalitná slovenská literatúra existuje už desiatky rokov.
Celý rozhovor si môžete prečítať na stránkach našej decembrovej Knižnej revue!
