ղľáԾ
Rudo Jurolek (1956) – publicista, vydavateľ, básnik. Ukončil Vysokú školu technickú vKošiciach. Pracoval ako technológ vZávodoch ťažkého strojárstva vNámestove asedem rokov učil vnámestovskom gymnáziu. Po roku 1990 bol vedúcim redaktorom novín Orava vDolnom Kubíne, potom aj vydavateľom novín Orava/Biela Orava anakoniec pracoval vredakcii MY Oravské noviny. Vroku 1992 založil v Námestove Malé vydavateľstvo poézie, ktoré sa neskôr zmenilo na vydavateľstvo Solitudo. Vsúčasnosti žije a tvorí striedavo na Orave av Rakúsku.
Vydal básnické zbierky Posunok (1987), Dobrovoľná samota (1994), Putovanie Jakuba zRána (1996), Hierografia (1999). Zbierka Život je možný (2007) vyšla vo Viedni vnemeckom preklade Das Leben ist möglich (2008). Dostal za ňu cenu Austria Bank Literaris 2008.
Básnik anové dimenzie
Rudo Jurolek (1956) – publicista, vydavateľ, básnik. Ukončil Vysokú školu technickú vKošiciach. Pracoval ako technológ vZávodoch ťažkého strojárstva vNámestove asedem rokov učil vnámestovskom gymnáziu. Po roku 1990 bol vedúcim redaktorom novín Orava vDolnom Kubíne, potom aj vydavateľom novín Orava/Biela Orava anakoniec pracoval vredakcii MY Oravské noviny. Vroku 1992 založil v Námestove Malé vydavateľstvo poézie, ktoré sa neskôr zmenilo na vydavateľstvo Solitudo. Vsúčasnosti žije a tvorí striedavo na Orave av Rakúsku.
Vydal básnické zbierky Posunok (1987), Dobrovoľná samota (1994), Putovanie Jakuba zRána (1996), Hierografia (1999). Zbierka Život je možný (2007) vyšla vo Viedni vnemeckom preklade Das Leben ist möglich (2008). Dostal za ňu cenu Austria Bank Literaris 2008.
* Čo pre vás znamená ocenenie Bank Austria Literaris? Aký ohlas má táto cena vrakúskom literárnom živote?
– Sodstupom času sa už usilujem na ocenenie veľmi nemyslieť aneprikladať tomu príliš veľkú váhu. Kedysi som napísal, že úspech devalvuje zmysel akejkoľvek tvorivej činnosti. Ato si myslím stále. Ale bezprostredne som zareagoval tak, že som bol prekvapený, až zaskočený. Vôbec som nevedel, že sa nejaká takáto cena udeľuje, takže sa mi onej naozaj nemohlo ani len snívať. Cena pre východné ajuhovýchodné európske literatúry Bank Austria Literaris sa tohto roku udeľovala iba po druhý raz, zatiaľ teda nemá tradíciu. No každopádne sa cítim byť poctený, že som sa stal jedným zjej prvých držiteľov. Stále je mi však ťažké uveriť, že zaujať dokázal útly zošitok s osemnástimi krátkymi básničkami.
* Kpísaniu poézie vás priviedla podľa všetkého potreba dialógu svlastným vnútrom. Kedy ste si začali uvedomovať potrebu byť videný apoznaný aspoň vo svojom najbližšom okolí?
– Skôr som cítil potrebu byť počutý, nie videný. Písať básne s vážnejšími ambíciami som začal dosť neskoro, až ako 20-ročný vysokoškolák. Iní, napríklad Daniel Hevier, mali vtom veku za sebou už prvé zbierky. Isté pokusy, skôr prozaické, som síce robil už vtreťom-štvrtom ročníku gymnázia, no vtom veku vari každý niečo skúša. Až po dvadsiatke som začal básne uverejňovať. Vtom čase – boli to roky normalizácie – bolo možné publikovať iba vniekoľkých štátom kontrolovaných literárnych časopisoch anovinách. Pre začínajúcich autorov bola určená príloha Nové slovo mladých vtýždenníku Nové slovo, ktorú viedol Vojtech Mihálik. Bol som málo informovaný,nezorientovaný chlapec zvidieka, netušil som, že Mihálikova príloha je oficiálnou režimovou odchovňou novej socialistickej básnickej generácie. Posielal som tam svoje prvé básničky, pretože som sa chcel prezentovať akonfrontovať sostatnými mladými píšucimi ľuďmi. Každá uverejnená báseň mi urobila radosť. Pomerne rýchlo som prišiel na to, že sa od nás žiada tzv. angažované písanie, no na to som ja akosi nebol vnútorne uspôsobený. Písal som väčšinou prírodnú lyriku alebo niečo zkaždodenného civilného života. Až neskôr, niekedy vosemdesiatych rokoch, som zistil, že existuje aj niečo ako neoficiálna, zakázaná slovenská a česká literatúra. Tento moment potom zásadne ovplyvnil môj literárny vývin.
* Pre vašu poéziu je charakteristické skoncentrovanie silnej výpovede apôsobivého obrazu do minimálneho priestoru básne. Skúsili by ste povedať, čo vás viedlo ktakémuto spôsobu umeleckého vyjadrovania?
– Neviem, či je to naozaj tak, ako hovoríte, no vždy som sa usiloval, aby to tak nejako bolo. Neviem ani, čo ma ktomu viedlo, ale vždy som ktomu akosi prirodzene „tiahol“. Už od počiatku mi boli bližší napríklad takí Ungaretti či Albert-Birot ako Eliot či Pound. Vždy, keď som vošiel do väčšej knižnice, kníhkupectva, alebo som navštívil knižný veľtrh, ztoho nadmerného množstva kníh som mal ako píšuci človek deprimujúci pocit stratenosti, malosti, ažničotnosti. Človeka vtedy hneď prejde chuť len tak tárať.
* Celé roky ste pracovali ako žurnalista aviedli ste regionálne noviny. Čo vám dalo takéto faktografické písanie?
– Aj noviny ma učili, možno paradoxne, tomu, čo knižnice – povedať, pokiaľ možno, len to najnevyhnutejšie. Uvedomoval som si, že seriózny čitateľ chce, aby som mu priniesol správy, informácie, fakty. Stým som však začínal mať vposlednej dobe problém, pretože sa mi zdalo, že nie je toľko skutočných udalostí, aby som znich napísal toľko informácií, koľko sa ich odo mňa vyžaduje. Preto som už musel od novín odísť.
* Zlínie vašej tvorby vybočuje básnická kompozícia Putovanie Jakuba zRána... Pravdepodobne nemá obdobu vsúčasnej slovenskej poézii – čím ste sa teda inšpirovali pri jej písaní?
– Životnou skúsenosťou. Už roky si svoju skúsenosť zaznamenávam vprozaickom texte. Je to pre mňa akýsi „základný výskum života“. Takto som aj svoje poznámky a zápisky, ktorých je dnes už vyše 400 strán, pracovne nazval. Hlavne ztýchto textov – okrem básní amomentálnych improvizácií – som tú knihu zostavil či, ak chcete, skomponoval.
* Doteraz ste pôsobili výlučne na Orave. Pociťovali ste niekedy frustrujúco, že ste fyzicky odlúčený od pulzujúceho literárneho života?
– Občas áno, predovšetkým v prvých rokoch môjho písania. No neskôr som si na to zvykol azačal som to dokonca považovať za výhodu. Mohol som sa na písanie viac koncentrovať amal som tu podnety, ktoré vcentre nemali – život v prírode. To, že som bol odkázaný takmer len sám na seba, pokladám tiež za pozitívny faktor.
* Na hornej Orave žijú atvoria viaceré výrazné literárne talenty. Aké sú medzi vami vzťahy?
– Kolegiálne, sniektorými priateľské, kamarátske. Nie sme spolu zas až tak často, väčšinou komunikujeme e-mailami, no keď sa zčasu na čas stretneme, dokážeme sa dobre porozprávať – anie iba oliteratúre. Tak je to napríklad sAndrejom Hablákom, Jaroslavom Klusom, Jánom Štepitom či Medardom Slovíkom.
* Veríte vto, že na Orave existuje genius loci, ktorý nejakým spôsobom ovplyvňuje talentovaných literátov tam žijúcich?
– Genius loci je vari až exaktne dokázateľný jav. Má ho každé miesto, každý kraj, aOrava nie je výnimkou. Orava má svoje jedinečné fluidum, aké človek nenájde nikde na svete aktoré ovplyvňuje nielen jej obyvateľov, ale inávštevníkov.
* Vaša poézia je dosť kozmopolitná, preto je schopná osloviť aj ľudí nielen mimo vášho regiónu, ale aj mimo Slovenska. Zohrala vo vašom prípade Orava nejakú úlohu vo vývoji vašej tvorby?
– Určite, amyslím si, že zásadnú. No ten vplyv je viac-menej podvedomý. Jednoducho, sOravou som vyrastal adlho žil, astále sňou žijem. Ani vplyv rodiny na náš budúci vývoj si neuvedomujeme, ale je rozhodujúci. Cez môj rodný kraj, ktorý je súčasťou univerza, si uvedomujem, že aj môj poetický jazyk by mal byť zrozumiteľný všade na svete.
* Literárne diela sa vsúčasnosti unás čítajú čoraz menej a poézia je vrámci toho hádam najhoršie. Aký význam má podľa vás poéziu písať aešte ju aj vydávať?
– Nie je to iba optický klam, že sa unás číta beletria čoraz menej? Veď ako je potom možné, že vychádzajú stále nové anové knihy azdá sa mi, že aj čoraz viac kníh? Ak by sa nečítali, vydavatelia by ich zrejme prestali vydávať. Druhá vec je, že beletriu nečítajú všetci. Ale kto nečíta, ochudobňuje sám seba. Jeden nemecký básnik avydavateľ povedal, že deň, vktorom neprečítame ani jedinú báseň, je stratený. Môže sa to zdať prehnané, ale mne sa skôr vidí, že je na tom veľa pravdy. Preto treba poéziu stále písať, vydávať ačítať.
* Viedli ste vNámestove vydavateľstvo Solitudo, vktorom ste pripravili niekoľko zaujímavých publikácií. Čo vám dala táto vaša aktivita ačo si myslíte, že priniesla iným?
– Mne dala na jednej strane krásne, obohacujúce zážitky pri práci spoetickými aprozaickými textami niektorých našich autorov, radosť ztoho, že som pomáhal na svet mnohým dobrým básňam a poviedkam. Ana druhej strane sklamanie ztoho, ako málo ľudí sa so mnou o tie zážitky aradosť vedelo podeliť. Ale tým nemnohým, ktorí sa „pripojili“, to zrejme prinieslo tiež niečo podobné, ako mne.
* Každá doba, ktorú práve žijeme, a jej absurdity nám v konečnom dôsledku pripadajú znesiteľné, preto väčšinou mlčíme. Má podľa vás básnik právo alebo povinnosť vstupovať do svedomia národa, ak je sám morálnou veličinou ako napríklad Milan Rúfus?
– Nemám rád zjednodušené odpovede, ale tu sa mi jedna taká priam ponúka: Právo áno, povinnosť nie. Záleží len na tom, či aako toto právo básnik využije. Milan Rúfus ho využil, ale nemyslím si, že preto, že nejako zvlášť chcel. Morálne hodnoty sú súčasťou jeho diela, lebo boli súčasťou jeho samotného. Osobne však vo „svedomie národa“ neverím. Len vindividuálne svedomie každého znás. Atomuto svedomiu sa podľa mňa prihováral aj Milan Rúfus. Jeho poézia je pre mňa hodnotou, ktorá zostáva.
* Veurópskom literárnom kontexte je slovenská tvorba zaujímavá tým, že je zatiaľ dosť „exotická“. Alebo máme podľa vás intelektuálne a organizačné predpoklady do nej vniesť svoj vklad?
– Myslím, že slovenská literatúra ztohto pohľadu ešte dlho zostane „exotickou“. Len ťažko totiž môžeme súťažiť sliteratúrami početne veľkých národov. Veľké literatúry by si dokázali vystačiť aj samy, malé, žiaľ, nie. Ale svojimi najlepšími dielami sa naša literatúra kvalitou približuje k európskej isvetovej, vniektorých prípadoch sa im aj vyrovná. Takých diel je však u nás málo, pretože, jednoducho, ich množstvo je priamo úmerné počtu Slovákov kpočtu obyvateľov planéty. Géniovia sa unás nerodia vo väčšej miere – ale ani vmenšej – ako inde.
Milan Gonda
