��������

Vo dne píše, v noci opravuje

Rozhovor s poetkou, prekladateľkou a literárnou vedkyňou Vierou PROKEŠOVOU

Viera Prokešová (2. 8. 1957 Bratislava) študovala slovenčinu a bulharčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala ako redaktorka vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, teraz pôsobí v Ústave svetovej literatúry SAV. Vydala zbierky básní Cudzia (1984; Cena Ivana Kraska), �����Ա�č�Ծ����� (1988), Retiazka (1992), �ʱ���ť (1998) a výber z diela Ihla (2005). Preložila výber z poézie V. Rakovského (Letiaci deň, 1980), antológiu piatich bulharských básnikov Nedeľné zemetrasenie (1988), antológiu bulharského básnického symbolizmu (Bohémske noci, 1991), prekladmi prispela do viacerých antológií a prebásnila výber zo stredovekej francúzskej poézie (Piesne sladkého Francúzska, 1994), verše J. Préverta (Nové lásky, 1997), básne čínskych poetiek (Krehké ako chryzantémy, 1992, 2005), ako aj verše 6. tibetského dalajlámu (Hlasy z Lhasy, 2003). Vlani vyšli v jej preklade publikácia S. Littla ... izmy. Ako rozumieť umeniu (Vydavateľstvo Slovart 2006) a zbierka poézie D. Stefanova Mesačné haiku (MilaniuM 2006), tento rok román súčasnej macedónskej autorky Lidije Dimkovskej Skrytá kamera (Kalligram 2007).

* Nech akokoľvek spojím názvy tvojich básnických zbierok, vždy mi vyjde ťažké spojenie: cudzia retiazka, cudzia slnečnica, cudzia pleť. Môže poézia toto ťažké spojenie zmeniť, povedzme, na moju retiazku, moju pleť, moju slnečnicu?

– Isteže môže, ale ja by som skôr upozornila, že slovo cudzia je tu použité skôr ako podstatné meno, by malo fungovať ako cudzinka, cudzia návštevníčka... Nie som nejaký pamätník svojich básní, ale v básničke je: keď ma za ťažký stôl usadili. A v  dusnej izbe mi rozprávajú  veľmi smutné veci... Takže z tohto hľadiska aj všetky veci okolo nás, či už retiazka, pleť... sú cudzie.

Cudzia

Na vetvy zlieta

jemný vtáčí sneh,

pod oknom sa leskne

drevo,

susedný dvor je zaviaty

detskými krôčikmi.

Nie som tu doma,

keď ma za ťažký stôl

usadili

a v dusnej izbe mi rozprávajú

veľmi smutné veci.

* V tvojich prvých zbierkach Cudzia a �����Ա�č�Ծ����� je najviac optimizmu, najviac energie znášať nepriazeň, znášať, šachistickou terminológiou povedané, ťažké rozloženie figúr. Tá najľahšia figúra znie: zvykla som si byť mladá. Čo to znamená: byť mladá?

– V tej básničke dokonca je, že veľmi som si zvykla byť mladá... Mne sa to páčilo, aj som ju napísala v mladom veku a druhá vec, páčilo sa mi na tom, že je to také nebásnické, mladosť sa väčšinou vyjadruje nejakými zástupnými, inými formami, nejakými metaforami, a nie takto jednoducho... Vlastne sa mi zdalo, že týmto vyjadrím všetko.

Zvykla som si

Zvykla som si na svoje

slnečné sponky,

na dlhé sústredené tance,

na svoj smiech rýchly ako dážď,

na plameň, keď vo mne nevšímavo

plynie,

na nedozreté veci,

na ich sladkosť,

na beh:

veľmi som si zvykla

byť mladá.

* A potom v tej istej zbierke sa objavuje najťažšie zadanie pre básnika, ale aj pre báseň: Ako byť nešťastná a dobrá?

– Možno to vzniklo aj z toho, že ľudia, keď sú nešťastní, tak ubližujú, bodajú okolo seba... Tak tomuto som sa usilovala vyhnúť, ale ako pri jednej príležitosti spomenula poetka Anna Ondrejková, jej sa zdá, že vo všetkých mojich básničkách sa ťahá problém dobra. Aj v nejakej básničke mám: ak budem v tomto byte dobrá, tak ku komu? Možno je to môj základný problém, či sa k ľuďom správam dostatočne slušne, dostatočne dobre. A či sa, napokon, tak správam aj k sebe...

Raz

Bozkávali sa,

akoby sa už nikdy nemali

ani len uvidieť,

keď zahlásil:

K tomu, o čom sme hovorili:

Raz sa s niekým milovať –

to ešte nič neznamená.

 

Hladká ako med, ktorý uplýva

z vysvietenej fľaše,

zneistela,

keď si pomyslela na miesta,

kam sa dá ísť len  raz

a nevedela si ich

��������ٲ�����ť.

* Rozsah tvojich básní je menší ako rozsah básní, ktoré si preložila. Cítiš sa voľnejšie vo svojej básni, alebo v preloženej?

– Možno by ani nebol dobrý ten výraz voľnejšie, ale lepšie. Takže naozaj sa lepšie cítim v cudzej koži. Tam je to také detektívne, či sa mi podarí dostať do slovenčiny všetko, čo chcel básnik povedať. Vždy to beriem ako úžasnú výzvu a záväznú povinnosť, že mám s tým bojovať. Som lev, takže bojujem s týmito básničkami, keďže tie vlastné ma nieže neťahajú, ale mám sklon donekonečna ich upravovať, variovať, kým tá cudzia sa dá len do určitého momentu.

* Hovorí sa, že preklad je buď pekný, alebo verný. Podľa prekladateľa Blahoslava Hečka môže byť pekný, aj verný. On prekladal predovšetkým prózu a drámu, ako je to s prekladom poézie?

– Už mnohokrát som sa sama prekvapila, že taká najozajstnejšia krása vzniká vtedy, keď sa pri preklade usilujem o čo najväčšiu vernosť, či preložím voľný alebo aj viazaný verš. Možno paradoxne tieto veci idú aj ruka v ruke, aspoň ja takýto pocit mám.

* Skôr ťava prejde uchom ihly, ako boháč do kráľovstva nebeského, píše sa v Biblii. Ako je to s ihlou v poézii, pretože tvoj výber sa volá Ihla. Čo je to za niť, ktorou sa v poézii šije?

– No, musíš si všimnúť, že ihlu síce spomínam, ale o niti tam nie je ani slova. Takže šitie by som vynechala. Možno by som skôr spomenula to staré slovenské: hľadaj ihlu v kope sena. A ide mi v tých básničkách asi naozaj o hľadanie aj toho dobra, ktoré sme spomínali, ale asi predovšetkým krásy. Či už tej najjednoduchšej vyjadrenej slovami, alebo o niečo zložitejšej, ktorá sa skrýva za obrazmi, o ktoré sa človek usiluje. 

Ale ide aj o to – to si presne trafil – ja keď cez deň napíšem básničku, tak ju v noci opravujem. Takže z nej často nezostane kameň na kameni.

Po týždni

Po týždni si už naňho presne

nespomenieš, ešte tak úsmev

nad okrúhlym stolom,

pohyb ruky, všetko v izolovaných

detailoch a rozptýlene –

konkrétnejší sú ranní

spolucestujúci.

 

Ak ti aj všade chýba, nemusíš

byť smutná, naopak:

pomyslíš si, že mu je možno

dobre, a poteší sa,

akoby to nejako mohlo súvisieť

s tebou. 

* Si veľmi sugestívna poetka, takmer sa nehodíš do bývalej mocnej hŕstky básnikov, zoskupených okolo Nového slova mladých, vôbec si nedodržiavala dobový kánon, ktorý Mihálik vyžadoval, podľa hesla v Slovníku slovenských spisovateľov (1999). Bola to rehoľa prísna, alebo to vôbec rehoľa nebola?

– Na angažovaný verš som sa nikdy necítila, a ako minule povedal básnik Ján Buzássy, ten, kto nechcel písať angažovaný verš, nemusel. A ja s tým naozaj súhlasím, pretože bývali rozličné súťaže v Novom slove, a neviem čo všetko možné, ale kto sa na to necítil, nikto ho nenútil, maximálne nedostal prvú cenu, alebo druhú, alebo tretiu. A mne sa vždy zdalo, že nejakým opisom, alebo ponorom do svojho subjektívneho sveta by som mohla o tom objektívnejšom povedať viac, ako keby som sa zaoberala aj tými nejakými geograficky vzdialenými záležitosťami, nehovoriac o svete politiky, kam nepatrím.

* Napísala si aj texty do muzikálu Mária Stuartová. Ako si sa cítila v tejto polohe, tam sa mi zdalo, že sa pohybuješ veľmi voľne, ba dokonca si prekročila isté obmedzenie, ktoré ti kladie vlastná poetika.

– Bola to pre mňa veľmi príjemná práca, pretože napriek tomu, že málokedy použijem rýmové riešenie, v preklade mám radšej viazaný verš a Mária Stuartová je celá napísaná viazaným veršom, aby sa mohla spievať. Keď som ju počula spievať, bola som veľmi uchvátená.... Piesne sú veľmi dobré aj zásluhou hudby, ktorú zložil Henrich Leško.

* Ak môžeš prezradiť, máš v počítači zložku so svojimi novými básňami? Alebo si nepublikované básne odkladáš na papieri?

– Aj tak, aj tak, pomaly chystám novú knižku, ktorá by sa mala volať Vanilka a mal by vyjsť ešte v tomto roku vo vydavateľstve Petrus. Popri tom však pracujem aj na prebásnení rumunského klasika Eminesca, takže ktovie, čo si z neho nechtiac do svojej poézie prenesiem. Všetci prekladatelia, ktorí majú to šťastie prekladať autora, ktorý ich zaujíma, vedia, o čom hovorím.  

* Keby si mala vybrať zo svojich prekladov nejakú báseň, ktorá by to bola?

– Vybrala som báseň bulharskej poetky Miriany Baševovej, ktorá je taká veľmi priama. Básnička sa volá Autobiografické poznámky alebo Prečo som sa nezaľúbila do básnika.

Ktosi pri mne zastal – plachý, červený...

Ďalší hlupák strká mokré ústa.

 

Bez teba je nuda, Sergej Jesenin!

Poviem rovno – prázdnota, a pustá.

 

Lyrikov je veľa, múdro tvária sa,

pijú, fajčia, všetci sú tí praví.

Nájde sa však aspoň jeden, dofrasa,

čo má modré oči? Kučeravý?

Kašlať na to, nech sú hoci bruneti,

plešatí tiež budú, v tom nie je.

Uráža však: ich verš neznie, nesvieti.

Sotvaktorý z nich ma rozochveje...

 

Vari priama poetická spotreba

rastie paralelne so štandardom?

 

Majakovskij,

ticho

je

tu

                                       bez teba –

diablom byť, keď vodcu niet? Tak pardon!

Urastení, mohutne vždy hlásia sa.

                           Nenávidia zlo, v tom sú si istí.

                       Nie je tu však ani jeden, dofrasa,

                       čo by zastrelil sa z nenávisti!

                       čert to zober, veď sú vlastne potrební,

užitoční, nech si každý žije!

je však urážlivé – toľko dlhých dní

bez zaťatej, jasnej poézie...

 

Zriedkavo ma dáke veci pobúria.

Ako nové indigo som čistá.

Doma vlastním matku, dcéru, kocúra.

Od otca kníh na sto krásnych výstav.

Láska? Ako presne vedieť kto s kým?

Nuda, Serioženka Jesenin!

Ticho

           je

               mi

                     Vovka Majakovskij!

* A zo svojich básní?

– No, tiež to niekto povedal, a myslím, že to bol opäť básnik Ján Buzássy: ,,Nie som svojím obľúbeným autorom...“

* Necháme to teda na čitateľa...

– Áno, to bude najlepšie....

  Jozef Čertík