ղľáԾ
Anna Ondrejková sa narodila 28. 4. 1954 vLiptovskom Mikuláši. Žije vneďalekom Bobrovci. Absolvovala nadstavbové knihovnícke štúdium na Gymnáziu V. Pauliny-Tótha vMartine. Pracuje vKnižnici G. Fejérpataky-Belopotockého vLiptovskom Mikuláši. Vydala básnické zbierky Kým trvá pieseň (1975), Snežná nevesta (1978), ʱá첹 (1984), Sneh alebo Smutná jabloň plná nedozretých pávov (1993), 貹Dzť (1994), Skoromed skorokrv (1998) avtomto roku vyšiel autorský výber zjej veršov Havrania, snová (2007). Súkromne vydala básnické cykly Havrania, snová (2000) aIzolda: sny, listy Tristanovi (2001 – 2006). Stvárnila viacero divadelných postáv (Smrť/Luna vKrvavej svadbe, Gertrúda vHamletovi), dramaturgicky spracovala Hru pre troch podľa posledných zápiskov M. Durasovej, vystupuje aj ako performerka. Tvorí koláže ailustrácie kbásnickým textom. Žije literatúrou, premieňajúc svoj život na text.
Mojou podstatou je oheň
Rozhovor spoetkou, dramaturgičkou aherečkou Annou ONDREJKOVOU
Anna Ondrejková sa narodila 28. 4. 1954 vLiptovskom Mikuláši. Žije vneďalekom Bobrovci. Absolvovala nadstavbové knihovnícke štúdium na Gymnáziu V. Pauliny-Tótha vMartine. Pracuje vKnižnici G. Fejérpataky-Belopotockého vLiptovskom Mikuláši. Vydala básnické zbierky Kým trvá pieseň (1975), Snežná nevesta (1978), ʱá첹 (1984), Sneh alebo Smutná jabloň plná nedozretých pávov (1993), 貹Dzť (1994), Skoromed skorokrv (1998) avtomto roku vyšiel autorský výber zjej veršov Havrania, snová (2007). Súkromne vydala básnické cykly Havrania, snová (2000) aIzolda: sny, listy Tristanovi (2001 – 2006). Stvárnila viacero divadelných postáv (Smrť/Luna vKrvavej svadbe, Gertrúda vHamletovi), dramaturgicky spracovala Hru pre troch podľa posledných zápiskov M. Durasovej, vystupuje aj ako performerka. Tvorí koláže ailustrácie kbásnickým textom. Žije literatúrou, premieňajúc svoj život na text.
* Pamätám sa na ten osobný mrazivý pocit, keď si mi poslala Hru pre troch. Čítala som: Vstúp do mojej tváre. Vojdi na ten biely papier so mnou. Dám ti svoju kožu... kto nepobozkal nôž, nevie, o čom sa tam hovorí. Ale ty si to hrala.
– Hrala... anehrala. Lebo divadlo pre mňa nie je ohraní, ani oprežívaní či vciťovaní sa, ani onáhradnom javiskovom žití toho, čo mi vskutočnosti život odoprel. Ani opredvádzaní sa, lebo od detstva som skôr uzavretá adlho som trpela extrémnou plachosťou. Možno je to len otázka iného jazyka; vporovnaní so slovami, ktoré akoby boli zbavené telesnosti, atým, ako ich vyslovujem (píšem), ich odtŕham, odrezávam od seba, až nadobúdajú vlastnú existenciu, už nezávislú odo mňa, vdivadle hovorím svojím telom, odovzdávam tam svoj hlas, pohyb, chvenie, dotyk... ak toto robíš apritom „nehráš“, ak toto robíš anemáš vlastne žiadne barličky naučených techník (teraz si uvedomujem, že takéto barličky nemám ani pri písaní... vždy musím zabudnúť všetko, čo viem obásnickom remesle, aby som mohla napísať báseň)... si veľmi, veľmi zraniteľná. Zdá sa mi, že zraniteľnejšia, ako keď „len“ píšeš atvoja tvár ostáva anonymná, nanajvýš sa objaví nevýrazná malá fotografia (ako do občianskeho preukazu) na záložke knihy... Takto stiahneš zoseba nielen šaty, ale aj kožu.
Literatúre je jedno, či idem aj na javisko. Divadlu je ľahostajné, že aj píšem. Ale pre mňa je to oživot. Ruská balerína Maja Plisecká hovorila, že vurčitom bode jej už nestačil čistý tanec, musela na javisku prehovoriť. Amne prestalo stačiť čisté slovo, iba slovo. Ale nie som výnimočná, myslím, že niečo podobné prežívajú mnohí...
* Okrem poetky si aj performerka. Teda aj vyznavačka myšlienky, že niektoré zážitky sa môžu stať len raz. Len raz rozbitá miska so soľou. Veríš vopakovanie?
– Áno, len raz rozbitá miska. Aneuveriteľne rozbitá... Na začiatku minulého leta vLiptovskom Mikuláši som uvádzala autorské čítanie slovinských poetiek; boli tam Vida Mokrin-Pauer, Lidija Dimkovska, Maja Vidmar aStanka Chrobáková-Repar. Vobyčajných hlbokých porcelánových miskách som mala soľ, rôznofarebnú soľ, modrú, hnedú, zlatisto žltú, zelenú... každá ztých žien sa mi spájala sinou farbou. Moja miska obsahovala čistú bielu soľ... pohrávala som sa síce stým, že by som použila tmavočervenú farbu krvi, ale potom som sa sama sebe vysmiala: ja som predsa nebola vhre, mne patrila neutrálna biela. Tú soľ som sypala na zem, na prestreté čierne plátno, a každá poetka dostala misku od svojej soli. Ja som svoju na zakončenie tresla ozem arozbila. Až neskôr som si uvedomila, že mám krvavú ruku, črepiny sa mi zaryli do prstov... napokon tam bola nie predstieraná, ale skutočná krv... ktorú obecenstvo aj tak neuvidelo. (Bol to zázračný básnický večer, kde všetko vyšlo, zapadalo do seba... ešte aj obecenstvo bolo výnimočné...)
Iba raz, všetko je len raz. Nedá sa ísť „na nečisto“. Dostala som katolícku výchovu; myšlienka reinkarnácie (najmä vnašom povrchne utešujúcom chápaní ako možnosti opraviť, čo vtomto živote zbabrem) je mi veľmi vzdialená.
Jediný raz. Autorské čítania, ktorých tradíciu založil vMikuláši Ivan Laučík, boli vždy spojené svystúpením venovaným na počesť pozvanému hosťovi (my sme tomu hovorili jednoducho „etudy“, až Jana Bodnárová použila výraz „performance“). Tých etúd boli desiatky... anejestvuje nič, ani len fotografia. (Oveľa horšie je, že nejestvujú žiadne záznamy ztých úžasných rozhovorov, ktoré Ivan na javisku viedol so svojimi hosťami. Akosi nám veľmi dlho ani neprišlo na um nahrávať to, akeď sme sa oto neskôr pokúšali, zlyhala technika.) Ale nikdy som to nevnímala ako ujmu, skôr som mala pocit, že presne takto to má byť, že toto je pravé: aby gesto zaniklo spolu so svojím časom, aby ostávali len stopy vduši zúčastnených, anie varchívoch.
Moje povolanie (teda to, ktorým sa živím) je aj oustavičnom dokumentovaní aarchivovaní. Preto (aj preto) mám právo pýtať sa, či sa neochudobňujeme tým permanentným úsilím ozaznamenanie, či nás to nezvádza kpovrchnosti anepozornosti, lebo môžeme sa ktomu predsa vrátiť. Ale klameme sa. Vskutočnosti sa vrátiť nemôžeme, nikdy.
Atú misku už nikdy nerozbijem tak, aby bola aj krv. Ale ani sa oto nebudem pokúšať. Sú to veci, ktoré vedome nikdy neopakujem. Ba ani ich nemôžem naskúšať ako divadelnú úlohu.
* Vtvojom výbere ztvorby Havrania, snová (MilaniuM 2007) je aj rovnomenný cyklus, ktorý predtým vyšiel iba súkromne. Opakuje sa vňom motív nevesty. Po tej snežnej, táto je „dieťa nevesta, horiace dieťa nevesta“. Je to návratný motív Snehulienky poznačenej ohňom?
– Ale Snežná nevesta, moja druhá kniha, tam nie je vôbec zaradená. Ani moja prvá zbierka Kým trvá pieseň. Nedokázala som ich „zobrať na milosť“; nezriekam sa ich, ale keď som ich zobrala po toľkých rokoch do ruky, boli moje aj nie moje. Ako fotografie zgymnaziálnych čias, vyplašená, neistá tvárička aneisté, neohrabané telo vprikrátkych šatách, aké sa vtedy nosili: som to ja... aj nie som. Boli to čudné, pridusené roky. Jeden zmojich učiteľov ma vtedy láskavo pochválil za uverejnenú básničku adodal: „Toto sme od teba nečakali.“ Adodnes neviem, čo odo mňa čakali. Pridusené roky, pridusený život, ako keď ti niekto zviera hrdlo adovolí ti nadýchnuť sa, len aby si celkom neumrela. Asi sme tak prežívali všetci... vtedy.
No ak sa vrátim kmotívu nevesty... viem, že sa mi ustavične vracia, ale nežiadaj odo mňa, aby som ho vysvetlila. Neviem ho vysvetliť. Vmojej Snehulienke neveste je aj krásna snehová panna výšky človeka, ktorú mi kedysi zo snehu na dvore vymodeloval otec, aj všetky rozprávkové Snehulienky, zktorých ma najviac dojímala... ale bolo mi až fyzicky zle, keď som to čítala... ruská Snehulienka, čo sa odhodlala preskočiť oheň azrazu len čosi vzdychlo, zašumelo... aSnehulienky viac nebolo... Asú vtom aj hanblivé, nepriznávané sny na prahu dievčenstva, aj všetky tie roztúžené ženské oči, ktoré vidno pri výkladoch so svadobnými šatami... aj to, že krásnu najmladšiu oteckovu sestru, ktorá umrela tridsaťtriročná, nevydatá, do truhly obliekli do bielych svadobných šiat... aj jedna zmileniek Gőstu Berlinga, ktorá si vyzlečie kožuch aľahne si do hlbokého snehu, aby umrela... možno aj príbeh oŽene Kostre zo Žien, ktoré tancovali svlkmi...
Apokiaľ ide ooheň, svätá Katarína zo Sieny napísala: „Mojou podstatou je oheň.“
* Tiež súkromne, ale žiaľ, nie aj knižne, vyšli básnické cykly Izolda: sny, listy Tristanovi (2001 – 2006). Veríš, že láska je kozmická?
– Možno sa už teraz pokúsim nájsť na Izoldu vydavateľa. Dlho som to nemohla urobiť: akoby vo mne pulzovala obava... ak Izoldu zakončím, zakončím aj príbeh, svoj príbeh. Bolo to aj smiešne, taká malá súkromná povera, súkromné zaklínanie, dohadovanie sa s osudom. Ale už to pominulo. Už sa to zlomilo, už som sa oslobodila: príbeh pokračuje... aIzolda môže vyjsť...
Vidíš, môžem hovoriť oIzolde... ale nemôžem hovoriť oláske.
* Nie je milujúci / milujúca – vždy tragická postava?
– Nie. Ani vtedy, ak láska nie je opätovaná, ani vtedy, keď je zradená, zhanobená, zosmiešnená, ani keď ju ubije všednosť, šedivosť, priemernosť našej existencie. Ani keď ju zničíme my sami, ani keď nemáme silu ju uniesť, žiť ju. Je to príliš veľký dar, je to milosť... než aby mohla niesť hoci aj takú vznešenú nálepku.
* Siaj autorkou ilustrácií, koláží agrafických listov. Kreslíš, alebo si kreslená?
– Som kreslená, to je presné. Ale nelíši sa to od ostatných vecí, ktoré robím, takto som aj „písaná“, „tancovaná“ „hraná“. Ato, čo ma kreslí atancuje, je vo mne, je mnou, aakoby ma presahovalo... Nie je pre mňa dôležité vedieť, aký to má „mechanizmus“, ako to funguje. Bála by som sa to vedieť. Malo by to ostať tajomstvom najmä mne samej.
* Tvojím literárnym bratom bol aj Ivan Laučík. Duch básnika niekedy zostáva, niekedy sa vracia, niekedy sa premieňa, niekedy odchádza navždy. Ako je to sduchom Ivana Laučíka?
– To mesto nemohlo ostať nepoznačené. Anikto, kto sa sním stretával, nemohol ostať nepoznačený... Robíme veci, ktoré je „vidno“. Literárnu súťaž začínajúcich autorov, ktorú usporadúva Knižnica G. F. Belopotockého už 25 rokov a Ivan bol od začiatku porotcom, sme pomenovali na jeho počesť Krídla Ivana Laučíka... (Naposledy som ho videla, keď sicestou zgymnázia prišiel po hrubánsky zväzok súťažných prác, ešte odo dverí sa otočil azamával mi: „V piatok sa uvidíme! Aneboj sa... len nech sa zídu dobrí ľudia...“ Vpiatok som mala mať vknižnici autorské čítanie. Vpiatok... bol Ivanov pohreb. Umrel na druhý deň, na svitaní, nad maturitnými písomkami... tie súťažné príspevky už nestihol rozbaliť. Vpiatok... sa zišli všetci dobrí ľudia. Avideli sme sa, inými očami, ale videli sme sa...) A... 12. mája, to je deň, keď umrel, chodievame kjeho hrobu ačítame jeho verše. Alebo sme urobili na námestí laučíkovský happennig. Auviedli sme vmikulášskej synagóge jeho Havránok... astále snívame otom, že Havránok urobíme priamo na Havránku... apočula som piesne, ktoré vznikli na Laučíkove texty, aĽubo Raši zložil rekviem, ktoré stojí na Ivanových veršoch...
Apotom je to, čo na prvý pohľad nevidno. Nehovorím ospomienkach, hoci aj spomienky sú veľmi dôležité, atreba ich zachytiť... a je zvrchovaný čas, lebo pamäť je taká krehká. Ivan tu žil, vpriestore, ktorý bol pre neho mučivo bezozvenný (to sú jeho slová), apredsa zotrval. Bez akéhokoľvek pátosu. Anie preto, že by sa mu neponúkali aneotvárali iné možnosti. „Polárnik“ (na otázku, koho vidí, keď sa pozrie do zrkadla, odvetil: „Starého polárnika“) vkrajine, ktorá je vpoézii toľko ráz „ospievaná“, že pomaly je už vnímaná ako gýč. Vkrajine, ktorá ho tým, aká je, priviedla kvertikálnemu pohľadu: do výšky ado hĺbky. Čo iné sa dá urobiť uprostred hôr ajaskýň... Ale ani krajina, ani mesto nemôžu zostať rovnaké, ak ich poznačí básnik. Ataký, pre ktorého nie sú sladkou mladistvou spomienkou, lebo život ho odvial niekde inde; Ivan odtiaľto neodišiel.
Aj keď básnikove stopy vidia apočujú len tí, čo majú oči auši. Ľudia môžu byť hluchí, krajina nie...
Ale odišiel privčas. Pre nás, čo sme ešte zostali, sa to stalo privčas. Aja som stratila asi najlepšieho priateľa, akého som vživote stretla. Vtomto priestore bol Ivan zázračnou istotou nielen pre mňa: ako básnik, človek, občan. Abez neho je bolestivé prázdno... akdesi vhĺbke duše stále čakám, že mi zamáva zdruhej strany ulice, on utekajúc do gymnázia aja do knižnice, ado ôsmej musíme byť obaja na mieste... aže sa otvoria dvere apríde si požičať Majstra aMargarétu, lebo to je kniha, ktorú si treba raz do roka prečítať...
* Spolu sMilou Haugovou ste boli krstné mamy knižke básní Veroniky Dianiškovej. Sú vrodiacej sa tme nové ženské bytosti, ktoré sa rozhodli písať ana tomto rozhodnutí budú trvať?
– Akoby neboli! Veronika Dianišková, Zuzana Fapšová... sú ich desiatky, vynárajú sa ako lietajúce ryby z mora... (nech mi prepáčia všetky, ktoré tu nemenujem). Toto sa nedá zadržať! Je to fascinujúce. Nikdy nebolo toľko básnikov ako teraz.
Dana Podracká
Foto Milan Richter
