ղľáԾ
Prof. PhDr. Eva Fordinálová, CSc., sa narodila v Borskom Mikuláši. Študovala na Pedagogickom inštitúte v Trnave ana Filozofickej fakulte Univerzity Komenského vBratislave históriu – slovenský jazyk aliteratúru. Celý profesionálny život venuje vzdelávaniu – iných aj seba – pedagogicky pôsobila na všetkých typoch škôl, od základnej až po univerzitu. Vsúčasnosti pracuje na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity vTrnave. Prednáša a vedie semináre staršej slovenskej literatúry a slovenskej klasicistickej literatúry. Okrem pedagogickej činnosti sa venuje aj literárnovednej práci. Pôsobila ako samostatná vedecká pracovníčka v Ústave slovenskej literatúry SAV vBratislave, svoje celoživotné bádanie zamerala na život adielo svojho rodáka Jána Hollého. Básnikovi Hollému zasvätila monografie Aký si, Ján Hollý? (1985), Idey Hollého v ideológii romantizmu (2000), Ján Hollý 1785 – 1849 (2003) anajnovšie dielo Ján Hollý vslovenskom národno-kultúrnom vedomí (2007).
Jej tvorbu dopĺňajú filozofické reflexie Ranné zamyslenia (2001), básnické zbierky Vôňa Záhoria (1997) aChystám ti miesto (2007). Publikuje v domácich i zahraničných vedeckých zborníkoch a v literárnych časopisoch a v časopisoch duchovného zamerania. Je členkou autorského tímu diel Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska (2000) aJozef Miloslav Hurban – prvý predseda Slovenskej národnej rady (2007).
Hollého pravé slovo vpravý čas
Rozhovor sliterárnou vedkyňou apoetkou Evou FORDINÁLOVOU
Prof. PhDr. Eva Fordinálová, CSc., sa narodila v Borskom Mikuláši. Študovala na Pedagogickom inštitúte v Trnave ana Filozofickej fakulte Univerzity Komenského vBratislave históriu – slovenský jazyk aliteratúru. Celý profesionálny život venuje vzdelávaniu – iných aj seba – pedagogicky pôsobila na všetkých typoch škôl, od základnej až po univerzitu. Vsúčasnosti pracuje na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity vTrnave. Prednáša a vedie semináre staršej slovenskej literatúry a slovenskej klasicistickej literatúry. Okrem pedagogickej činnosti sa venuje aj literárnovednej práci. Pôsobila ako samostatná vedecká pracovníčka v Ústave slovenskej literatúry SAV vBratislave, svoje celoživotné bádanie zamerala na život adielo svojho rodáka Jána Hollého. Básnikovi Hollému zasvätila monografie Aký si, Ján Hollý? (1985), Idey Hollého v ideológii romantizmu (2000), Ján Hollý 1785 – 1849 (2003) anajnovšie dielo Ján Hollý vslovenskom národno-kultúrnom vedomí (2007).
Jej tvorbu dopĺňajú filozofické reflexie Ranné zamyslenia (2001), básnické zbierky Vôňa Záhoria (1997) aChystám ti miesto (2007). Publikuje v domácich i zahraničných vedeckých zborníkoch a v literárnych časopisoch a v časopisoch duchovného zamerania. Je členkou autorského tímu diel Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska (2000) aJozef Miloslav Hurban – prvý predseda Slovenskej národnej rady (2007).
* Vosvojom literárnovednom výskume venuješ hlavnú pozornosť osobnosti Jána Hollého. Prečo?
– Áno, zmojich jedenástich knižných titulov sú štyri venované Hollého problematike. A nie je to iba môj „rodácky hold“ a záhorácky lokálpatriotizmus. Štúdiom Hollého poézie a hollovských materiálov som dospela kvyššiemu poznaniu. Ján Hollý znamená pre slovenský národný život základnú hodnotu nielen ako básnik prinášajúci „moderný“ obraz „veľkého kráľovstva Slovákov“, ale predovšetkým ako transfer najdôležitejších ideí, ktoré historicky dozrievali vnárodnom vedomí, a on im dal pôsobivú umeleckú podobu. Svojou tvorbou dvíhal ztemnôt stáročí slovenské vedomie kslnku moderných konštituujúcich sa národov. Vjeho poézii nachádzame pochopenie zákonitostí života, získané dosiahnutím takej duchovnej výšky, ktorá umožňuje nadhľad, a preto dokáže vzdanlivo chaotickom svete nájsť systém. A je vnej aj obsiahnutie absolútnej slobody, ktorú získavame dobrovoľným rozhodnutím tieto životné zákonitosti rešpektovať a učiť sa znich.
* Našťastie o Hollého dielo je stále živý záujem, vporovnaní napr. sKollárom aleboŠafárikom, ktorí sa pripomínajú zväčša len pri výročiach. Včom spočíva jeho aktuálnosť, čím oslovuje literárnych bádateľov?
– Kým hodnotenia iných básnikov národného obrodenia sú už vpodstate uzavreté a neproblematické, vHollého tvorbe priamoúmerne snarastaním časového odstupu objavujeme stále nové prekvapujúce možnosti na interpretáciu, modifikujúce básnikov profil a provokujúce kďalšiemu intenzívnejšiemu skúmaniu. Hollý začína prezrádzať viacej nám než svojim súčasníkom, hoci už vsvojom čase spôsobil vromantickej generácii ideový prevrat. A všetky stopy modernej poézie tvoriacej kontinuitu sdomácou tradíciou vedú knemu. Čiže žiada sa, aby sme sa vsúčasnosti pozreli na Hollého novými očami, jeho dielo si musíme prečítať opäť.
* A čím podľa tvojho názoru najväčšmi pôsobil a pôsobí?
– Optimizmus, neotrasiteľná viera vbudúcnosť, prameniaca zvedomia morálnej sily svojho národa, je najväčším prínosom jeho poézie. Tento noetický optimizmus pramení zpoznania historického národného rastu sjeho duchovnými ideami a zároveň je výrazom básnikovho presvedčenia o víťazstve pravdy, práva a rozumu, ktoré čerpal vpevnej zakorenenosti vľudovom živle a vo viere vuniverzálnu božiu spravodlivosť. Svojím básnickým géniom presne vycítil najnaliehavejšie problémy svojich čias a dával na ne odpovede. Ponúkal riešenia také príťažlivé, uskutočniteľné, že mladá generácia ich aplikovala vsvojej národnopolitickej praxi, Ľudovít Štúr prvý Hollého označil za jej „Otca“.
* Goethe tvrdí, že kto chce poznať básnika, musí ísť do jeho rodného kraja. Platí to aj o Hollom?
– Jednoznačne áno. Záhorská nížina! Tu zreteľne cítiť dych a volanie histórie. Zachytil to aj Š. Krčméry: „Nikde azda necítiť tak sugesciu Veľkej Moravy ako vtomto kraji, zktorého vyšiel jej veľký pevec.“ A Hollého rodisko – Borský Mikuláš – je vlastne srdcom Záhoria. Ide dokázateľne o sídlisko zveľkomoravských čias. Hollý je opravdivý dedičný nositeľ dejinnosti tohto kraja aj sjeho sugestívnou atmosférou. Vepose Svatopluk Hollý prisúdil Záhorákom (Belohorcom – podľa Bielej hory vMalých Karpatoch) po kniežacej rodine – Svätoplukovi a Slavimírovi – najdôležitejšie postavenie: oni vyrieknu (zastupujúc Hollého) vslovenskom sneme na Devíne rozhodujúce návrhy na riešenie situácie vkrajine. A je to práve vodca Záhorákov Zemižížeň (historicky potvrdená postava), ktorý v 5. speve vyslovuje základnú Hollého ideu: Večňeľi odsúďen ktomu náš je tu na sveťe národ, / Pod cudzím abi ľen sme zapráhľí díchaľi jármom / A vlastnú slobodu, vlastnú ňeužívaľi volnosť? / Čož na to utlačení poveďá nám ňekdi potomci? Bráňme zlatú volnosť a ze záhubi vidrime krajnu. Historické poznatky zo Záhoria Hollému dodávali aj hrdú istotu vnárodné pretrvanie, ktorú vyslovil vzávere 6. spevu Svatopluka. Najmä posledný, významovo zvýraznený verš – Ešče Slováci žijú a budú žiť vždicki ze slávú – sa stal priam dobovým heslom. Takže na Vajanského obdivnú otázku – „Kde sa to nabralo u búranského rodáka, tá šírina, tá hrdosť, tá pevnota včasoch, keď na každej vežičke zvonili Slovákom?“ – možno zodpovedne odpovedať: zrodových koreňov, zkultúrnych zážitkov členov národa zaznamenaných vneutrónoch. Národnú istotu nečerpal len zo Záhoria. Na štúdiách získaval na tieto domáce kultúrne základy európsku kultúrnu nadstavbu – vúplnom vzájomnom súlade, čo presvedčivo dokázal svojimi unikátnymi prekladmi zantickej poézie. A týmto rozhodujúcim miestom Hollého intelektuálneho dozrievania a básnického formovania bola Trnava – výrazné národné kultúrne centrum – aj zásluhou profesora a budúceho mecéna Jura Palkoviča, ktorý mal rovnako ako Hollý „slovenskosť“ vsebe zakódovanú ako hybnú silu svojej činnosti.
* Prečo hovoríš o neutrónoch?
– Vostatnom čase si nielen medzi znalcami prírodných vied, ale aj psychológie razí cestu myšlienka o možnosti, že kultúrne zážitky členov národa sa zaznamenávajú vneutrónoch a že pomocou kódov by sa mohli dediť určité podoby postojov a správania spoločné určitej etnickej skupine. Ako príklad uvádzajú Mojžiša. Takýmto „dôkazovým materiálom“ však môže byť zrejme aj Ján Hollý. Vyrástol zhlbokých národných koreňov. Vedel o nich, cítil ich a vyslovil ich sumeleckou silou ako nikto pred ním. VHollého diele sa naliehavo ozvali archetypy národa. Už epos Svatopluk vyniesol na povrch svojej súčasnosti národnú prapodstatu a pokúsil sa zosúladiť vnútorné, kultúrne dejiny národa svonkajšími, politickými vjedinom možnom čase, keď toto prepojenie znelo hrdo: včase „veľkého kráľovstva Slovákov“. A vnútorné dejiny svonkajšími previazal neodlučiteľne cyrilometodskou tradíciou.
* Zatiaľ sa odvolávaš na epos Svatopluk, ako Hollý uplatnil svoje národné cítenie vostatných dielach?
– Aj idea všetkých ďalších Hollého básnických diel je verná národným potrebám. Osobitnú kapitolu by si zaslúžil alegorický epos á, ktorý je pri pozornom čítaní a zaradení do časových súradníc zreteľnou súčasťou vtedajších slovenských národných obrán proti prerokúvaným maďarizačným zákonom na sneme vrokoch 1832 – 1836, ale aj Katolícky spevník, sledujúci úsilie dať do úst ľudu slovenské slovo pre každodennú i sviatočnú príležitosť. Epos Svatopluk prišiel ako pravé slovo vpravý čas. Priama politická a národná hrozba pribúdajúcich maďarizačných zákonov od roku 1830 a roztrieštenosť slovenskej vzdelaneckej spoločnosti vo vzťahu kjazykovým otázkam, zabraňujúca vytvoriť jednotný, dostatočne účinný obranný blok, vytvárali sociosféru plnú obáv a dezilúzie. A zrazu do nej zazneli Hollého verše: Radšej smrť slavnú a hrďinskí zvoľme si úmor; / Dajme sa rozťať a krv do posľednéj kapki viľejme, / Kľeslú ňež slobodú votrockém járme naríkať! Epos mocne zarezonoval najmä medzi študentmi bratislavského lýcea. Hoci jeho jazyková forma – bernolákovská slovenčina – vzbudzovala vnich spočiatku rozpaky, idea bola prijateľná ihneď. Medzi prvými nadväzovateľmi kontaktov pred ďalšími spontánnymi „púťami do Maduníc“ bol Ľudovít Štúr. Od začiatku prejavoval Hollému hlbokú úctu a začal sním spájať všetky dôležité otázky slovenskej národnej pospolitosti (a bol najúspešnejším „kolportérom“ Katolíckeho spevníka).
Nová maďarizačná vlna začiatkom 40. rokov 19. storočia zastihla slovenskú národne cítiacu inteligenciu vinej pozícii než pred desaťročím. Získala Hollého odvahu, sebavedomie, hrdosť – vSlovanstve už nehľadala záchranný pás, ale spojencov na báze rovný srovným. Maďarská akcia vyvolala aktivizovanie kčinu, ktoré smerovalo kodstráneniu jazykového rozkolu. Dovŕšenie kompletného prijatia Hollého ideí aj spochopením historického významu jeho literárnej reči vnárodnom živote vyjadruje zdravica bratislavských študentov pri príležitosti Hollého menín roku 1843, vktorej o. i. píšu: „Priviňťe ksebe sinov, Vi Otče Slovákov, kVám sa priznávame, a chceme na záklaďe, čo sťe Vi zverními Slováci rozložili, stavbu ďalej ťahať.“ Obrazne povedané – kodifikátori novej spisovnej slovenčiny boli prvými trasplantátormi srdca: vštúrovskej slovenčine zásluhou Hollého bije národne nadšené srdce bernolákovčiny.
Ale ešte sme nespomenuli práve tvoju čerstvo vydanú štvrtú knihu o Hollom:
Vpodstate ide o dvojzväzkovú monografiu – a všetko predchádzajúce je náplňou jej prvej časti – Ján Hollý (1785 – 1849). Vtejto druhej sledujem trvalú cestu Jána Hollého našou národnou kultúrou až do súčasnosti (rukopis som dokončila koncom roka 2003). Iba naznačím:
Hollého poézia a idey po jeho fyzickom odchode začali žiť vnárodnom vedomí vlastným životom. Slovenská inteligencia sa Hollým bránila proti maďarizácii, neskôr proti čechoslovakizmu, ako symbolom „čírej slovenskosti“ (Vajanského termín) a poznania svojej morálnej prevahy pravdou a právom. Po roku 1945 začala ona brániť Hollého proti „tieňu vjeho kádrovom materiáli“. Nebolo generácie, ktorá by opäť a opäť nevzdávala hold Hollému, dôkazom je aj príloha 54 básní venovaných (priamo, alúzií je ešte viac) Hollému počas jeho života až po súčasnosť. Veľavravná je Hviezdoslavova báseň, najmä jej záverečná strofa: Ó slovenčino! Ľúbozvučná rieka! / Ty, básniče, si upravil jej chod, / že vľúdne-búrne, vždy však rytmom steká / a melodicky šumí každý brod, / že tým je nám čím život pre človeka, / ba ceníme ju vyššie nad život: - / i vznášame hor´ knebu na ochranu, / kdes´ i Ty strážcom: že ju vrazi nedostanú! To si treba prečítať, aby sme nielen tušili, ale aj vedeli, čo pre nás tento básnik znamená. Keďže jeho dielo vyrástlo zhlbokých, mocných a zdravých koreňov slovenskej národnej kultúry, je vňom zakódovaný aj náš dejinný rast. Rovnako ako on, odchovaní cyrilometodskou tradíciou, usilujme sa zdôrazňovať nadradenosť duchovných kvalít nad hmotné! Nepovažujme za slabosť to, čo je našou najväčšou prednosťou! Pripomínajme odkaz Hollého, že skutočnou slobodou je najvyššia mravná cnosť, a nie „právo silnejšieho“ slobodne, nezákonne uchopiť korisť. Že univerzálne slobodný môže byť iba človek morálne zrelý!
Jana Judinyová-Babirátová
