ղľáԾ
Šťastný ten, kto si básne jubilujúceho Árpáda Tőzséra (nar. 6. 10. 1935 vPetrovciach na Gemeri) môže prečítať vorigináli. Po slovensky ich dodnes, žiaľ, veľa nevyšlo, hoci ako básnik debutoval už takmer pred polstoročím zbierkou Mogorva csillag (1963, Pochmúrna hviezda). Okrem jediného knižného výberu z jeho poézie vslovenčine Na brehu papiera (1982) vyšlo pár prekladov jeho básní vliterárnych časopisoch, naposledy vmaďarskom čísle Revue svetovej literatúry 2/2010. Árpád Tőzsér nie je len vynikajúcim básnikom, je to aj výborný literárny kritik, historik, prekladateľ (českej, slovenskej poľskej poézie, preložil napr. básne M. Rúfusa, Ľ. Feldeka, V. Holana, Z. Herberta), publicista, vydavateľský redaktor a bývalý vysokoškolský pedagóg. Za množstvo významných ocenení jeho tvorby aspoň jedna: vroku 2004 získal najprestížnejšiu maďarskú cenu, Kossuthovu. Každou svojou zbierkou básní, esejí, štúdií poskytuje pôžitok čitateľom znáročných, krásnych, neraz ironických a sebaironických textov. Jeho najnovšia zbierka básní ٲá (Vojnovka) čerpá o. i. zantickej mytológie.
Kto iný by vedel stýmto mnohostranným literátom urobiť kompetentnejšie rozhovor, ako on sám? Na začiatku svojej básnickej kariéry napísal programové básne Básnik sa pýta Básnik neodpovedá, ktoré najprv vlastne tvorili celok. Druhá časť básne bola akousi parafrázou básne výsostne spoločensky angažovaného Gyulu Illyésa Básnik odpovedá obe odkazovali na protichodnú ars poetiku.
Básnik sa pýta – básnik odpovedá
Rozhovor sbratislavským maďarským básnikom Árpádom Tőzsérom
Šťastný ten, kto si básne jubilujúceho Árpáda Tőzséra (nar. 6. 10. 1935 vPetrovciach na Gemeri) môže prečítať vorigináli. Po slovensky ich dodnes, žiaľ, veľa nevyšlo, hoci ako básnik debutoval už takmer pred polstoročím zbierkou Mogorva csillag (1963, Pochmúrna hviezda). Okrem jediného knižného výberu z jeho poézie vslovenčine Na brehu papiera (1982) vyšlo pár prekladov jeho básní vliterárnych časopisoch, naposledy vmaďarskom čísle Revue svetovej literatúry 2/2010. Árpád Tőzsér nie je len vynikajúcim básnikom, je to aj výborný literárny kritik, historik, prekladateľ (českej, slovenskej poľskej poézie, preložil napr. básne M. Rúfusa, Ľ. Feldeka, V. Holana, Z. Herberta), publicista, vydavateľský redaktor a bývalý vysokoškolský pedagóg. Za množstvo významných ocenení jeho tvorby aspoň jedna: vroku 2004 získal najprestížnejšiu maďarskú cenu, Kossuthovu. Každou svojou zbierkou básní, esejí, štúdií poskytuje pôžitok čitateľom znáročných, krásnych, neraz ironických a sebaironických textov. Jeho najnovšia zbierka básní ٲá (Vojnovka) čerpá o. i. zantickej mytológie.
Kto iný by vedel stýmto mnohostranným literátom urobiť kompetentnejšie rozhovor, ako on sám? Na začiatku svojej básnickej kariéry napísal programové básne Básnik sa pýta Básnik neodpovedá, ktoré najprv vlastne tvorili celok. Druhá časť básne bola akousi parafrázou básne výsostne spoločensky angažovaného Gyulu Illyésa Básnik odpovedá obe odkazovali na protichodnú ars poetiku.
– Zložitá otázka. Myslím si, že tieto dve veci momentálne nikto nemá ujasnené. Trochu iná situácia bola pred zmenou režimu, samozrejme, ani predtým nebola ideálna. Takzvanú maďarskú literatúru na Slovensku vtedy maďarská aj slovenská literatúra pokladali oficiálne za svoju organickú súčasť, a príslušní ideológovia a teoretici považovali za „zasahovanie do vnútorných záležitostí”, ak sa našimi vecami zaoberala druhá strana. Ale teraz sme upadli do opačného extrému: zpovinnosti sa onás nestará ani maďarská, ani slovenská literatúra, pozornosť si musí každý autor vybojovať sám. Takto majú menšiu šancu diletanti, aby sa dostali do centra pozornosti, no zároveň ľahko môžu zostať bez povšimnutia slovenských čitateľov aj dobrí domáci maďarskí spisovatelia. Dostali sme sa do začarovaného kruhu, vktorom má slovenský prekladateľ maďarskej literatúry upriamený pohľad väčšinou iba na Budapešť, cez Budapešť sa teda môže dostať i bratislavský maďarský autor do bratislavskej slovenskej literatúry. Vďaka svojmu veku mám ešte priateľov aj medzi slovenskými spisovateľmi, ktorých azda zaujíma, čím sa dnes zaoberá ich maďarský kolega, na druhej strane ako maďarčinár–slovenčinár trochu poznám aj slovenský literárny kontext zhruba viem, čo môže zaujať slovenského čitateľa vo všeobecnosti.
– Žáner autorozhovoru nie je vliteratúre neznámy. Vec takto chtiac-nechtiac dostáva istý sebaironický podtón, ale môžem to skúsiť, dúfam, že pritom nedostanem schizofréniu.
– Veľmi ani jedným, ani druhým. Ruský Američan Josif Brodskij povedal už ako americký básnik, že sveľkou ruskou literatúrou za chrbtom je mu ľahké byť ajamerickým básnikom. Toto vyjadrenie má samozrejme ten význam, že symboly veľké osobnosti ruskej literatúry sú dobre známe aj vAmerike, preto ruský spisovateľ píšuci po anglicky nemusí zmeniť svoj hlbší spisovateľský jazyk, systém symbolov, ako vraví Derrida – svoje mýtogramy, stačí vymeniť ruskú slovnú zásobu za anglickú. Maďarský alebo slovenský spisovateľ však, ak chce niečo znamenať aj vsvetovej literatúre, musí dobre poznať predovšetkým systém symbolov svetovej literatúry, vlastné mýtogramy materinského jazyka musí dávkovať postupne, aby nezakryli existenciálny univerzálny význam jeho diela. Jestvujú, samozrejme, aj malé národy so známymi dejinami, napríklad, aby sme nezašli ďaleko, český, ale Maďari alebo Slováci, žiaľ, nepatria medzi tieto šťastné národy.
– To je teoreticky možné, ale, žiaľ, iba teoreticky, lebo malicherná žiarlivosť chamtivosť stavajú vpraxi tieto malé národy obvykle proti sebe. Takže potom, keď neuznávajúšpecifické, autonómne bytie toho druhého, nevedia akceptovať ani literatúru suseda ako estetickú entitu. Jeden blízky aktuálny príklad: nedávno vyšli vnovom slovenskom preklade Karola Wlachovského poviedky novely Kálmána Mikszátha. Vymenujme si názvy zväzkov, veď pre závažnosť problematiky si tieto knihy zaslúžia reklamu: Tvrdé kotrby, šá, Slovenskí rodáci. Ale čo sa stalo! Ani Wlachovský, ktorého sotva možno obviňovať zprotimaďarskosti, nemohol odolať očakávaniam pravdepodobne svojho vydavateľstva časti slovenského čitateľského publika – vychádzajúc zautorovho pôvodu zo slovenskej Sklabinej zfaktu, že jeho diela spracúvajú mnohokrát slovenskú tematiku – spravil zmaďarského Mikszátha „slovenského“ spisovateľa. Presnejšie: maďarské, slovenské, nemecké latinské reálie Mikszáthových diel (napr. osobné mená priezviská) slovakizoval do takej miery, že sa zMikszátha, ktorý ináč rád využíva intertextualitu interlingvalitu, stal tuctový slovenský spisovateľ, čiže taký prozaik, akých má slovenská literatúra veľa. Mikszáthova revolúcia formy nespočíva vtom, že objavil Slovákov ako tému, ale vtom, že zrôznych jazykov reálií vyvinul hravý, viacdimenzionálny maďarský jazyk, ktorý bol schopný sprostredkovať dovtedy neznáme obsahy emócie. Vmaďarsko-slovenských jazykových súvislostiach experimentuje dnes spodobnou, oslobodzujúcou hravosťou maďarský spisovateľ Pál Závada, vsúvislostiach slovenčiny iných cudzích jazykov Pavel Vilikovský. Ale ntakéto jazykové uvoľnenie by sme sa mali najprv oslobodiť spod našich politických predpojatostí, no vtomto momente na to nevidím veľa možností.
– Začnime trocha zoširoka. Stredná Európa ako taká zanikla rozpadom rakúsko-uhorskej monarchie, ale ako kultúrny priestor žije aspoň vniekoľkých spisovateľoch, mysliteľoch ďalej. Spomedzi nich by som pars pro toto menoval teraz iba jedného, srbsko-maďarsko-židovského spisovateľa Danila Kiša, podľa ktorého charakterizujú stredoeurópsky kultúrny priestor nasledovné prvky: „organická prítomnosť (európskej) kultúry, ktorá sa prejavuje vrôznych alúziách, reminiscenciách citátoch, pochádzajúcich zcelkového európskeho dedičstva; plus uvedomelosť, ktorá ešte nepoškodzuje spontánnosť diela rovnováhu medzi ironickým pátosom lyrickým odstupom“. Kiša považujem za guru stredoeurópskej literatúry trochu aj za svojho učiteľa, týmito slovami vyjadril aj moju ars poetiku. Zo stredoeurópskej malichernej žiarlivosti nenávisti sa dá vyslobodiť iba tak, ak sa zbavíme istých častí znašich národných pút a kvázisuverenity v prospech vyššej, združujúcej perspektívy. Atu, vnašich končinách je najzrejmejšou vyššou, združujúcou perspektívou stredoeurópska podoba Európy. Pre podrobné rozvinutie myšlienky tu niet miesta, ale odrazme sa od pojmov z Kišovej definície „celkové európske dedičstvo“ a „reminiscencia“. Spisovatelia veľkých európskych národov zvyčajne nehospodária zcelkového európskeho kultúrneho dedičstva, ich vlastná kultúra príliš zakrýva výhľad pred nimi. Stredoeurópske malé národy (práve pre svoju „malosť”) však vidia Európu, dokonca Európu ako celok aj vtedy, keď sa pozerajú na seba, to platí aj vprípade, že tento obraz Európy značne deformuje ich vlastná optika a špecifické reminiscencie. Aj deformácia môže byť plodná. Ba čo viac! V stredoeurópskych absurdných hrách, groteskných tragédiách, antirománoch, antidrámach, vHaškovi, Gombrowiczovi, Witkiewiczovi, Kafkovi, Mrožekovi, Hrabalovi, Kunderovi treba vidieť práve túto „deformovanú“ Európu ako celok. Adúfam, že týmto vymenovaním sa mi podarilo načrtnúť aj moju literárnu strednú Európu, čiže vlastnú špecifickú Európu, ktorá by mohla teoreticky aj mňa oslobodiť od mojich malicherných národných predpojatostí. (Či ma oslobodzuje vpraxi, to nie som kompetentný posúdiť. Ale tomu, kto by chcel súdiť, by som odporučil svoj básnický cyklus oÁrminovi Mittelovi, stredoeurópskom básnikovi,redaktorovi čudákovi.)
– Tohtoročné druhé číslo Revue svetovej literatúry je maďarské, predstavuje mnohostranne súčasnú maďarskú literatúru. Výborný maďarský básnik Lajos Parti Nagy hovorí vrozhovore pre Revue: „... vliteratúre, teda vumení slova, si menej vážim referencialitu jazyka. Zaujíma ma práve jazykový automatizmus.“ Pre dnešnú maďarskú poéziu je vcelku charakteristický práve základný postoj Partiho Nagya: vprvom stupni ju zaujíma jazykový automatizmus forma, vyberá si zvýznamov ponúkaných jazykom a formou. (Tento typ maďarského básnického jazyka by sa dal najviac prirovnať k samoreči slovenských „barbarov“, Jána Litváka, Kamila Zbruža, ale od ich chápania ho radikálne odlišuje rešpekt voči klasickým západoeurópskym viazaným formám.) V konečnom dôsledku pôsobí táto poézia tak, že jazyk ,,píše" báseň. (Čo je, samozrejme, iba dojem, veď vôbec nie je jedno, aké zážitky ,,ja" a ,,sveta" sa lepia na jazykové formy.) Aj vslovenskej poézii vnímať podobný silný trend, ale ani zďaleka nie je taký určujúci ako vmaďarskej. Na ilustráciu stačí si prečítať básnický materiál spomínaného „maďarského“ čísla Revue: ináč veľmi dobre pripravení prekladatelia tlmočia väčšinou význam, „referenciu“ nie „jazykový automatizmus“. Jedinú výnimku tvorí asi prekladateľská dvojica Eva Andrejčáková Vladimír Janček, nimi preložené „automatistické“ básne Endreho Kukorellyho sú takmer kongeniálne.
· Kto alebo čo „píše“ verše básnika Árpáda Tőzséra, znak alebo význam, jazyk alebo on sám?
– Ironicky by som mohol spomenúť príslovie: kam vietor, tam plášť. Tőzsérov básnický plášť, t. j. jeho jazykové registre vejú rôznymi smermi: on chce vliezť[Z1] do všetkých možných poetických plášťov, všetky chce skúsiť. Hlása, že aj vpoézii je mnoho riešení, viera vjedinú výlučnú formu je niečo podobné ako bigotnosť vnáboženstve. On sa zúčastňuje na dianí bytia pomocou pochopenia ktomuto pochopeniu ho miestami vedie jazykové trouvaille, objavy, inokedy práve opačne: číre intuície alebo metafyzické tušenia intelektu. Aby som to demonštroval na príklade: Ján Buzássy je mu bližší ako Ján Litvák.
· Nakoniec by som si dovolil položiť stereotypnú otázku, ktorá nemôže chýbať zrozhovorov takéhoto typu. Na čom pracujete teraz?
– Zlé jazyky hovoria, že budem mať sedemdesiatpäť rokov. Pri tejto príležitosti mi vydá isté budapeštianske vydavateľstvo zobrané básne vjednom zväzku. Prechádzam práve korektúry tejto knihy.
· Čo si prajete na svoje 75. narodeniny?
– Keď sa pýtali 89-ročného Maxa Plancka, čím vysvetľuje víťazstvo teórie kvantovej mechaniky, vedec povedal: vysvetlenie je jednoduché, treba prežiť protivníkov. Prežívanie ide aj mne už celkom dobre. Dúfam, že i moje básne svojich protivníkov prežijú.
Pripravila Zuzana Drábeková, zmaďarčiny preložila Judit Görözdi
[Z1]chce vliezť do všetkých možných poetických plášťov
