ղľáԾ
Domov a svet
O postavení našej literatúry v zjednotenej Európe hovorí básnik Milan RÚFUS
Básnik Milan Rúfus (1928) je básnikom ticha, jeho slovo zaznieva bez rušivých šumov. Hoci jeho vystúpenia i vyjadrenia na verejnosti sú zriedkavé, vždy si nájdu adresáta. Ba čím sú zriedkavejšie, tým väčšmi rezonujú u publika. Vôbec nezáleží na téme či príležitosti, pri akej sa vysloví. Platí to nielen o jeho poézii, ale aj o rozhovoroch. Vďaka editorskej práci Vincenta Šabíka vyšla aj táto časť diela Milana Rúfusa knižne ako Rozhovory so sebou a s tebou, aby bola trvalo prítomná v našej literatúre. Editor a zostavovateľ v doslove výstižne charakterizuje túto časť básnikovej tvorby: ,,Rúfusove interview sú neodmysliteľnou súčasťou veľkého rozhovoru básnika s ľudským údelom a osudom – súčasť nadčasového a časového diskurzu o lepšom živote, ale nie bez dotyku s pesimistickou antropológiou. Interview – externá forma tohto rozhovoru – vťahuje vnútorne dialogického básnika s pozíciou na prahu mlčania, ktoré je jeho predpokladom, do sféry, ktorá sa v modernom žargóne volá public ralations. Rúfus tu prerušuje mlčanie, básnickú poetiku ticha, na ktorú sa odvoláva v súvislosti s L. N. Tolstým a I. Kraskom, a podľa ktorej mlčanie je autentický predpoklad pravého hovorenia. Rúfus má odvahu vracať veci do prvotných (náboženských) súvislostí. Ak sa dnešný svet, stojac nad sebou, svojou kultúrou a dejinami, prestáva pýtať, pretože sa už nevie pýtať a nevie ani, prečo by sa mal pýtať a na čo, najmä sa prestáva vedieť pýtať na zmysel vecí, stáva sa svojím vlastným komentárom. Rúfus sa pokúša jeho hluchotu prekonávať.“
* Civilizačná špirála sa krúti čoraz rýchlejšie a rýchlejšie, svet alebo ľudská civilizácia trpí príznakmi zvláštneho ochorenia, konflikty sa hromadia a násilia neubúda... O čo ide? Blíži sa zánik civilizácie? Alebo je to zvyčajný sociologický jav, pri ktorom sa každej predchádzajúcej generácii, a teda aj tej našej, zdajú minulé veky bezpečnejšie a budúcnosť neistejšia?
– Pohľad na labyrint sveta, ktorému sa stratil raj srdca, nebýva nejaký príjemný. Civilizácia už dávno prekročila onen kritický bod, pred ktorým ešte mala kvalitu nádeje. Dokonca takej nádeje, že Saint Exupéry obdivujúci zo svojho lietadielka podvečernú krajinu, mohol v eufórii zvolať: ,,Civilizácia – dedička Božia!"
To všetko ale odvial čas. Civilizácia je dnes už porušením rovnováhy obrovského citlivého stroja prírody – globálne otepľovanie zemského povrchu a jeho dôsledky. Čoraz častejšie zemetrasenia, dokonca zemetrasenie morského dna, cunami, hurikány, ktorým už nestačia vymýšľať mená. A konkrétne na Slovensku – na sto rokov zdevastovaná veternou smršťou jeho pýcha: Vysoké Tatry.
Mňa najviac tiesni otázka: Aby sme z takejto civilizácie vedeli vycúvať. To, že krajina, ktorá vysiela do atmosféry najviac emisií, sa zatiaľ ničím konkrétnym nezaviazala v kjótskom protokole, neveští nič dobré. Napĺňa ma obavou, či nie je nad naše možnosti – vycúvať.
Čo bude ďalej, neviem. Ostáva však nádej, keďže, ako vieme, nádej umiera posledná.
* Aké je podľa vás miesto Slovenska na tomto zrýchľujúcom sa kolotoči dejín? Podarí sa mu začleniť do európskej jednoty bez straty svojej špecifickosti? Podarí sa zachovať odlišnosť pri udržaní jednoty? Budeme môcť naďalej zveľaďovať náš najväčší poklad – jazyk, piesne, rozprávky, literatúru, alebo sa stane exponátom múzea?
– Táto otázka sa netýka len Slovenska. Týka sa všetkých národov či etnických skupín, ktoré tvoria a budú tvoriť Európsku úniu. Či si zachovajú svoj neopakovateľný kolorit, či to bude zhromaždenie autentických spoločenstiev, alebo beztvarý globál.
To by bol totiž koniec umenia. Umenie tvarovo vychádzalo vždy z neopakovateľných vlastností neopakovateľného spoločenstva. Pritom oné spoločenstvo ani nemuselo byť civilizačne vyspelé. Je známe, ako svojho času Picassovi učarovali rituálne masky afrických kmeňov. Jednu z nich chcel spolu s Apollinairom ukradnúť z Louvru, pretože sa od nej nevedeli odtrhnúť, tak ich tvarovo fascinovala. Preto si veľmi želám, aby Európska únia bola ,,kolorovaným" spoločenstvom, a nie iba jednofarebnou ekonomikou.
* Poéziou vyjadrujeme to, čo je inak nevyjadriteľné, tvrdí francúzsky filozof a básnik Bernard Noel. Aká je podľa vás úloha poézie vo všeobecnosti a špeciálne dnes? Má v dnešných časoch poézia svoje poslanie?
– Či poézia aj dnes má svoje poslanie? Má, ako odjakživa. Aj keď mapovanie masmediálneho všadeprítomného impéria by nám to nedosvedčilo. Lenže, kto si zvykol pozorovať rieku, vie, že po jej povrchu plávajú veci vďaka svojej nízkej špecifickej hustote. Čo je plnšie, hutnejšie, bližšie údelu, to v nej ide skôr nadol smerom ku dnu. Tam potom žije svoj život skrytý povrchovému trhu márnosti. Dostávam ako autor dosť čitateľských listov, aby som mohol čosi podobné povedať. A sú to, s Halasom povedané, tiché sviatky porozumenia.
* Všetci vieme, že aj v týchto pre knižnú kultúru na Slovensku nejednoznačných časoch sa u nás pomerne darí európskej a svetovej literatúre. Opačným smerom to však celkom tak nefunguje. Čaká slovenskú poéziu a vôbec literatúru budúcnosť v Európe a vo svete? Dokáže slovenská poézia byť rovnocenným partnerom overeným hodnotám „väčších“ literatúr? Má na to schopnosti, dorástla? Máme na ponúknutie čosi, čo iní nemajú? Čo treba robiť, aby sme jej prekliesnili cestu do sveta? A treba sa o to vôbec usilovať?
– Je už dosť vyspelá, aby to mohla dokázať – byť partnerom iným literatúram. Avšak svetová literatúra dnes už nemá balzacovské či cervantesovské veľdiela. Má už len bestsellery. A to je základný rozdiel. Bestseller sa dá vyrobiť, patrí k tým veciam, ktoré plávajú po povrchu rieky. Pláva na kuse, odpláva. Potom ho nahradí iný bestseller, ktorý tiež pláva na kuse a odpláva, aby už nikomu potom nechýbal. Ale tvoriť s úmyslom, ,,aby som si prekliesnil cestu do sveta" by v najlepšom prípade dovolilo vytvoriť – ďalší bestseller. Netreba sa chcieť podobať, treba vytvoriť neopakovateľné. Toho sme sa už dotkli v predchádzajúcej odpovedi. Práve to neopakovateľné, presne videné obsahuje v sebe univerzálne prvky ľudského údelu.
* Básnikom je ten, komu nebolo ukradnuté detstvo, hovorí klasik. Podľa toho je krajina vášho detstva pre vás stále prístupná, je jedným z hlavných prameňov vašej tvorby, bohatým zdrojom inšpirácie, útočišťom, ku ktorému sa vraciate...
– Detské oči sú majiteľmi zázraku, ktorý z každej všednosti dokáže urobiť sviatok. To mal na mysli teoretik českého výtvarného poetizmu Karel Teige, keď povedal vetu, ktorú ste citovali.
A to isté mal na mysli slovenský maliar, rezbár a sochár Vlado Kompánek, keď riekol: ,,Všetko dôležité sa udeje v detstve."
Ale, aby sa naučilo, ako sa robí umenie, musí dieťa vyputovať do sveta. A opäť sme tu pri Thákurovej väzbe Domov a svet. Väzbe individuálne neopakovateľného s univerzálnym údelom človeka. Tá väzba ich obohacuje navzájom.
Oddeliť ich od seba v mene čohokoľvek, znamenalo by ochudobniť jedného i druhého.
Pripravila Miroslava Vallová
Z knižiek Milana Rúfusa nájdete na pultoch našich kníhkupectiev vyše dvoch desiatok titulov, viaceré vychádzajú už v niekoľkých vydaniach.
DZď
Nemám už na báseň?
Mám ešte na spoveď.
Ešte viem otázku,
no neviem odpoveď.
Neviem už odpoveď...
Občas sa pýtam viery,
ktorou sa umýva
prah zatvorených dverí.
Viera mi hovorí:
"J e v lóse človekovom,
že ten prah umyje
skôr neslovom než slovom.
Viem tvoje veci.
ď
a do konca ich doveď.
Ty jakživ cítiaci,
že báseň, to je spoveď."
A napokon láska
A napokon láska. Láska k žene,
ku dieťaťu, láska k živému.
Aj keď bolo všetko zaplatené,
je to dar. Tak zaďakujme mu.
Za to, že je, čím sú hviezdy lodi,
najjasnejšia medzi hviezdami.
Láska, ktorá plodí nás i rodí
na krátku púť svetom neznámym.
Láska – nebo naraz také blízke.
Víno bohov v krehkej nádobe.
Láska, ktorá sedí pri kolíske.
Láska, ktorá kľačí na hrobe.
Láska – sviatok človečieho tvora.
Tá, čo iba nechtiac ublíži.
A nad ľudskou – láska Božia, ktorá
odovzdane visí na kríži.
