ղľáԾ
Rozhovor sbelgickým básnikom a vydavateľom Yvesom Namurom viedla Miroslava Vallová.
17. ročník festivalu Capalest sa konal 15. ž 17. augusta 2019 vBanskej Štiavnici. Predstavilo sa na ňom niekoľko frankofónnych básnikov zBelgicka: Werner Lambersy, Yves Namur, William Cliff aColette Nys-Mazure. Knim sa pripojilo viacero slovenských autoriek a autorov avosobných stretnutiach sa pokúsili nájsť spoločný jazyk, overiť si vzájomnú nosnosť ainšpiratívnosť svojich poetík. Spoluorganizátorka festivalu aprekladateľka Miroslava Vallová položila niekoľko otázok Yvesovi Namurovi.
Na tohtoročnom frankofónnom festivale poézie, hudby adivadla Capalest bola hlavným hosťom belgická poézia. Existuje však niečo také ako belgická poézia?
Áno, vaša otázka je namieste. Vpodstate nemôžeme hovoriť obelgickej poézii či literatúre, tento pojem je bezobsžný. Aby sme boli presní, ak myslíme na tohtoročných hostí Capalestu, musíme hovoriť ofrankofónnej belgickej poézii. No ak sa ma spytujete, či sa ja osobne cítim byť belgickým básnikom, odpoviem, že nie. Odpovedám, že nie, nohovorím sám za seba, to je moja životná skúsenosť, moji kolegovia by možno odpovedali inak. Napokon, zžili sme spoločne na festivale prudkú reakciu ďalšieho belgického básnika Williama Cliffa na tento môj názor. Moje básnické referencie sú niekde celkom inde, učil som sa uiných majstrov. Som napríklad veľkým obdivovateľomargentínskeho básnika Roberta Juarroza, ktorého som dvakrát navštívil v Argentíne, hovorím ako-tak po španielsky. Okrem toho som mal šťastie, že som sním mohol stráviť veľmi inšpiratívny týždeň vMarseille. Juarroz vydal pätnásť kníh srovnakým titulom: Vertikálna poézia I, II, III ž Vertikálna poézia XV. Čo je to vertikálna poézia? Výstižne na to odpovedá sám Juarroz vo svojej eseji Vernosť blesku. Na myšlienku vertikálnej poézie prišiel vmladosti pri štúdiu klasikov poézie. Aj utých najväčších autorov často natrafil na pasáže, verše, opisy, ktoré by sa dali bez straty vyhodiť, alebo na banálne či zbytočne sentimentálne časti básne, ktoré oslabovali silu básnickej výpovede. Zameral sa preto na hľadanie aneskôr písanie textov, vktorých by premiestnenie jedinej čiarky či slova spôsobilo doslova katastrofu, textov, vktorých by sa konečne spojilo to, čo bolo už dlho absurdne od seba oddelené: myšlienka aemócie. Vertikálnosť je podľa Juarroza transcendentnosť, nadzmyslovosť. Poézia, ktorá nie je transcendentná, ktorá neprekračuje samu seba, ktorá nepresahuje hranice nášho zmyslového poznania, je predurčená na zánik.
Ako vravím Roberto Juarroz bol môj učiteľ, majster. Vo Francúzsku publikoval vtom istom vydavateľstve ako ja (Lettres vives), potom uCortiho, Fayarda či vLa Différence.
Mojím ďalším učiteľom ainšpirátorom bol Edmond Jabès, básnik zfrankofónnej židovskej rodiny pôvodom zEgypta. Včasoch suezskej krízy musel opustiť Káhiru a prišiel žiť do Paríža. Preslávil sa cyklom siedmich Kníh otázok, ktoré nie sú poémami, románmi, ani esejami. Sú mozaikou tohto všetkého, fragmentmi, aforizmami, dialógmi, piesňami. Ústrednou témou cyklu je hľadanie odpovede na otázku: Ako sa dá hovoriť oniečom, očom nemožno hovoriť? To, čo je nevysloviteľné, je holokaust azároveň literatúra. Kniha otázok bola mojou bibliou a veľa som sa znej naučil.
Som veľký obdivovateľ Rilkeho, é pokladám sa nedostižné atakisto cítim blízkosť knemeckému básnikoviPaulovi Celanovi, ktorý zBukoviny cez zberné tábory, Bukurešť aViedeň doputoval do Paríža, kde spáchal samovrždu. Celé jeho dielo je publikované vStuttgarte, uvydavateľa, kde aj mne vyšli tri knihy. Asom na to hrdý. Toto sú moji učitelia, majstri. Anie je vnich nič belgické, ako vidíte, máme však veľa spoločného. Napokon, existuje niečo ako napríklad švajčiarska poézia? Je to nanajvýš frankofónna švajčiarska poézia. Ja to vidím takto.
Keď sme vNárodnej knižnici vRíme uvádzali preklad Desiatich elégií Ivana Štrpku, autor predslovu ktalianskemu vydaniu, básnik Riccardo Duranti sa spýtal Ivana Štrpku na niečo podobné, na to, ktorí básnici sú mu blízki ainšpirovali ho. Uviedol iné mená ako vy, ziných kútov sveta, no vpodstate odpovedal veľmi podobne...
Zaujímavé, no neprekvapuje ma to. Rád by som však ešte niečo dodal. Keď som bol mladý, veľmi mladý, ovplyvnili ma aj belgickí básnici, to nepopieram, napríklad Jacques Izoard, básnik, ktorý sa hrá so zvukomalebnosťou textu, sjazykom, skvelá škola pre mňa, ďalej básnik aprekladateľ Fernand Verhesen a Cécile a André Miguelovci. Bolo to však pred päťdesiatimi rokmi. Dnes mám takmer sedemdesiat, naučili sme sa objavovať mnohých iných básnikov aešte sa to neskončilo. No teraz, vnašom veku, už musíme ovplyvňovať my.
Recenzenti medzi básnikmi, ktorých ste ovplyvnili práve vy, uvádzajú aj Michela Houellebecqa.
Pravdupovediac, ešte som to nepreskúmal. No vsúvislosti sHouellebecquom ma pobavilo, podráždilo a v konečnom dôsledku ajpotešilo niečo iné. Keď vyšla zatiaľ posledná Houellebecqova zbierka poézie, jeden významný francúzsky denník nevenoval svojich prvých päť strán ekonomickej kríze či tragickej prírodnej katastrofe, ale poézii. Keďže denníky sa literatúre vôbec nevenujú apoézii už vôbec nie, netreba sa čudovať, že frankofónna intelektuálna obec bola šokovaná. Nuž, aby sa tak stalo, musíte byť laureát Goncourtovej ceny,vizionár,provokatér askvelý prozaik Michel Houellebecq!
Ešte ktomu ovplyvňovaniu. Pomerne významný kanadský autor zQuebecu Jean Royer, ktorý nedávno zomrel, nikdy neskrýval, že dobrých dvadsať rokov ho ovplyvňovala moja tvorba. Aj tituly jeho kníh boli inšpirované názvami mojich zbierok. No na druhej strane, stalo sa mi aj to, že som sa stal obeťou plagiátorstva.
Ako vravíte, inšpirovali vás básnici zrozličných jazykových oblastí. Prekladanie, prekladatelia sú vtejto súvislosti veľmi dôležití...
Prekladateľom poézie vôbec nedôverujem, vôbec. Amyslím si, že jeden prekladateľ nemôže prekladať viacerých autorov. Mal by sa špecializovať Ako príklad by som uviedol obsžné dielo Roberta Juarroza, ktoré je celé preložené do francúzštiny. On mal vo svojom živote len dvoch prekladateľov do tohto jazyka, Rogera Muniera aFernanda Verhesena, ktorý bol tiež členom Kráľovskej akadémie. Raz sa mi vprestávke rokovania zveril, že si sRobertom vymenili viac ako 1700 konzultačných listov. Ja odmietam prekladateľov...
Odmietate byť prekladaný?
Nie, no dávam prednosť tomu nebyť preložený, je to lepšie, ako byť zle preložený. Jedným zjazykov, do ktorých som dosť prekladaný, je rumunčina. Nedávno mi vrumunčine preložili zbierku Smútok figovníka. Poprosil som jedného rumunského básnika, ktorý je veľmi dobrý francúzštinár, aby porovnal preklad soriginálom anapokon som zmluvu na preklad nepodpísal. Sú dva druhy prekladateľov. Napríklad vNemecku som mal prekladateľa, ktorý preložil moje dielo pre dobré vydavateľstvo vStuttgarte. Samozrejme, nemal som možnosť osobne preklad skontrolovať, lebo neviem po nemecky, ale dozvedel som sa, že vnemeckom prostredí je hodnotený ako priveľmi akademický. Prekladať poéziu môžu pravdepodobne len básnici – česť výnimkám. Anaopak, vŠpanielsku vsúčasnosti prekladajú moju poéziu na Univerzite LaLaguna na Kanárskych ostrovoch, kde sa už dva roky venujú mojej zbierke Pera asmäd vrámci prekladateľského seminára. Vedie ho španielsky básnik, duchovný syn slávneho španielskeho básnika Valenteho.Vtomto prípade mám vo výsledok dôveru.
Mali ste možnosť spoznať niečo zo slovenskej literatúry? Teraz vBanskej Štiavnici či predtým...
Veru mal, pretože mojimi priateľmi sú Paul Emond, významný frankofónny belgický dramatik aspisovateľ, ajeho manželka, výtvarníčkaMaja Poláčková. Podarovali mi román Dominika Tatarku, ktorý spolu preložili do francúzštiny. Veľmi na mňa zapôsobil. Prekvapujúco na mňa zapôsobila aj poézia slovenských autorov, ktorú som si vypočul vBanskej Štiavnici. Bohatá, diferencovaná, povedal by som vertikálna.
Vsedemdesiatych aosemdesiatych rokoch, teda dvadsať rokov som písal veľmi minimalistickým spôsobom. Bola to poézia vdanom čase veľmi vmóde, takzvaná teroristická. Mladí básnici vtedy pracovali skôr so zvukom než sobsahom. Ako vraví môj priateľ Guy Goffette, pred štyridsiatkou nikto nič dobré nenapísal, ž po štyridsiatke. Ja píšem poéziu, ktorá je svojím spôsobom filozofická, premýšľavá. Umnohých mojich rovesníkov aumladých básnikov vidím poéziu všedného dňa. Akonceptuálnu poéziu, ktorá je často taká lineárna, že by sme ju takmer mohli upraviť do prózy. Nie je to môj spôsob písania, ale ako vraví môj priateľ Yves Bonnefoy, poézia má veľa brán, ktorými sa do nej dá vstúpiť.
Lekár, vydavateľ abásnik, autor asi tridsiatich kníh Yves Namur sa narodil vbelgickom Namure v roku 1952. Za svoje dielo získal početné ocenenia vrátane Ceny Louise-Labé, Ceny Tristan-Tzara, Literárnej ceny francúzskeho spoločenstva, Medzinárodnej ceny Eugène-Guillevic aMallarmého ceny 2012. Je členom Belgickej kráľovskej akadémie francúzskeho jazyka a literatúry.
