ղľáԾ
Rozhovor Michala Hvoreckého sukrajinským spisovateľom Jurijom Andruchovyčom
Tvoj život apísanie sa úzko spája smestom, odkiaľ pochádzaš. Začnime tvojimi starými rodičmi, ktorých spomínaš v Stredovýchodnej revízii zesejistickej knihy Moja Európa. Tvoje eseje majú výrazný autobiografický základ.
Silno ma formoval priestor, odkiaľ pochádzam. Dedo zomrel vo vojne, babka sa celý život nepohla z rodnej obce, pričom šesťkrát zmenila štátnu príslušnosť. Mesto Ivano-Frankivsk na juhozápade Ukrajiny sa pôvodne volalo Stanislavov. Ľudia tam mali veľmi pestrú identitu. Národnostná situácia bola za Rakúsko-Uhorska značne neprehľadná. Obyvatelia sa delili najmä na základe náboženskej príslušnosti, tá etnická bola vtedy trochu menej dôležitá. Moji predkovia sa hlásili kugréckym katolíkom a to ich definovalo.
Ako si ty vmladosti vnímal svoju ukrajinskú identitu?
Veľmi intenzívne. Ukrajinčina nebola v sovietskych časoch môjho detstva adospievania zakázaná. Písali avydávali sa aj socialistické romány vukrajinskom jazyku. Moje tvorivé začiatky spadajú do fascinujúceho obdobia osemdesiatych rokov, čo bolo posledné desaťročie sovietskeho impéria. Tá doba ma dodnes inšpiruje aešte sa knej plánujem autorsky vrátiť. Začínal som vbásnickej skupine Bu-Ba-Bu (zo slov burleska – fraška – klauniáda), vktorej sme sa pokúšali vytvoriť niečo ako alternatívny jazyk ukrajinskej poézie.
Ako ste si to predstavovali?
Jazyk myslím vtomto prípade ako metaforu vširšom zmysle, chápali sme ho ako prostriedok novej obrazotvornosti a poetiky. Chceli sme sa jasne odlíšiť od predchádzajúcich básnických generácií. Rúcali sme tabu, to bol náš hlavný cieľ. Cítili sme sa ako kolónia Ruska achceli sme ten pocit vyjadriť tvorbou. Celá sovietska kultúra bola založená na cenzúre. My sme túžili konečne prelomiť mlčanie. Chceli sme vukrajinčine písať tak slobodne, akoby to bol jazyk ako portugalčina, nemčina, francúzština či čeština.
Základom tvojej tvorby raného obdobia je jednoznačná orientácia na západnú Európu ana vtedy výrazný literárny postmodernizmus. Ako si sa včase diktatúry dostával kzápadnej hudbe akultúre?
Výlučne na čiernom trhu, ktorý bujnel. Problémom boli astronomické ceny. Nová platňa skupiny Led Zeppelin stála mesačný plat inžiniera azohnať ju bolo nesmierne ťažké. Zachraňovali ma rádiá. Informoval som sa hlavne vďaka Poľsku, čo bolo na západe Ukrajiny bežné, podobne ako vy vBratislave ste mali poruke Rakúsko ajeho médiá. Obyvatelia Užhorodu si zasa obľúbili Československý rozhlas. Poľské rádiá často hrali západný rok, džez aj klasiku.
Aknihy?
Vukrajinčine a ruštine vychádzalo veľmi veľa prekladov svetovej literatúry, ale pochopiteľne len to, čo režim dovolil. Pri objavovaní zakázaného ma opäť zachránilo Poľsko. Prvá kniha, ktorú som vpoľštine prečítal, bol áǰ od Franza Kafku, ktorý bol vZSSR zakázaný. Veľmi som ho chcel čítať a vôbec mi neprekážalo, že som veľa slov nepoznal. Trúfol som si učiť sa po poľsky prostredníctvom Kafku!
Ako si sa dostal na Literárny inštitút Maxima Gorkého do Moskvy?
Prijali ma sukážkami ztvorby aurobil som aj prijímacie skúšky. Strávil som tam posledné dva roky existencie Sovietskeho zväzu. Je to legendárna, zvláštna a chorá inštitúcia, ktorá sa dodnes nepremenovala. Nikdy na to obdobie nezabudnem. Nešiel som do Moskvy ako do centra vesmíru, nič extra som neočakával. Túžil som hlavne konečne vypadnúť zrodného mesta azažiť skutočné veľkomesto. Chcel som Ukrajinu pozorovať zodstupu, zdiaľky, zcentra ríše, ale aj z epicentrajej blížiaceho sa pádu.
Ztvojich zážitkov sa zrodila ѴDzDZá岹, strhujúce rozprávanie o jednom dni zo života ukrajinského literáta v Moskve, zmes trileru, čierneho realizmu, paródie a pamfletu so svojráznou divokou poetikou.
ѴDzDZá som napísal tesne po páde ZSSR vroku 1992. Je to kniha – rozlúčka sjednou dlhou totalitnou epochou aobrovským štátom, ale aj kniha – otázka, čo bude nasledovať, čo nám prinesie budúcnosť. Vknihe sa pýtam aj na to, čo bude teraz s narušenýmirusko-ukrajinskými vzťahmi. Záver je sen oEurópe. Môj hrdina na konci vidí Dunaj, hlavný európsky tok. Vyrovnal som sa tak zdedičstvom našej minulosti apozrel som sa novým smerom.
Ako si prežíval koniec Sovietskeho zväzu?
Radoval som sa, keď sa ZSSR konečne rozpadol. Abol som naozaj šťastný, keď Ukrajina vreferende 1. decembra 1991 jednoznačne vyjadrila svoju túžbu po nezávislosti. 90,3 percent voličov hlasovalo za našu samostatnosť. Mal som vtedy 31 rokov. Dnes mám 62. Môj život sa vtedy doslovne aj obrazne lámal.
Ako si vnímal súčasnú literatúru tej doby?
Výrazne ma ovplyvnil Venedikt Jerofejev ajeho próza ѴDz챹-ʱٳš쾱. Zapôsobila na mňa ako zjavenie adodnes ju mám rád. Hovorí sa onej ako obiblii ruských alkoholikov, ale je to predovšetkým filozofické podobenstvo strvalou hodnotou. Ztoho obdobia je aj kniha Malá apokalypsa od poľského spisovateľa Tadeusza Konwického. Tá ma zasiahla tak, že som sa ju rozhodol preložiť do ukrajinčiny. Je to satirický príbeh o zničenom spisovateľovi, ktorý sa má upáliť pred varšavským Palácom kultúry. Dielo smelo vyjsť vroku 1979 len vsamizdate. Je to dystopia otemnej východoeurópskej metropole aoúlohe intelektuála vdiktatúre. Obe spomínané knižky silno ovplyvnili moje rané texty. Považoval som sa za básnika, prózu som sa ešte iba učil.
Aďalšie vplyvy? Vo viacerých tvojich prózach čítam faustovské motívy.
Jeden taliansky kritik raz vѴDzDZá našiel odkazy na Danteho Božskú komédiu, čím zrejme narážal na kapitolu zpodzemia mesta, no priznávam, že vtedy som toto dielo ešte nepoznal. SFaustom máš jednoznačne pravdu. Mefistovské motívy diabolského pokušenia sa vmojom písaní opakovane vracajú. Aj v novom románe Rádio Noc.
dzá á alebo Slávnosti Vzkriesenia Duchaparoduje okrem iného snobstvo nových falošných patriotov. Ako vznikla táto priam karnevalová próza, sktorou si v roku 2003 vstúpil aj do slovenského kontextu?
Koniec osemdesiatych a začiatok deväťdesiatych rokov znamenal na Ukrajine nové národné vlastenecké obrodenie. Najprv som ešte ako študent pendloval medzi Moskvou adomovom, neskôr som sa natrvalo vrátil na Ukrajinu. Toto obdobie pripomínalo akýsi nekonečný kultúrny afolklórny festival. Zrodilo sa to spontánne, zdola. Stále sa niečo oslavovalo, pripomínalo, velebilo. Bolo to pre nás veľmi dôležité obdobie, keď sme nanovo definovali svoju identitu avyrovnávali sa so zložitou minulosťou. Môj román je satira na nové pomery.
Pri opätovnom čítaní ma znova šokoval záver, keď vČertopoli nadránom vypukne vojenský puč. Mrazilo ma...
Do mestečka vtrhne armáda. Opísal som to realisticky. Hrozba pôsobí veľmi verne. Ktosi sa pokúša násilím zastaviť proces demokratizácie aliberalizácie. V mojej próze sa napokon ukáže, že je to všetko len hra, inscenácia, predstavenie. Žiaľ, ako už vieme, skutočnosť napokon opäť raz prekonala literatúru.
Ukrajina je už osem rokov vo vojne. Od 24. februára 2022 je to veľká vojna so zničujúcimi dôsledkami pre tvoju vlasť. Dokážeš v týchto hrozných časoch literárne tvoriť?
Mám už rok rozpísanú novú prózu, román v poviedkach, príbehy prepojené jednou hlavnou postavou. Text som zasadil do začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia. Je to moja cesta do minulosti a do imaginárnej krajiny, ktorá len trochu pripomína Ukrajinu. 20. februára 2022 som dokončil úvodnú časť. Chcel som pokračovať. Od ruskej invázie to však nedokážem. Verím, že sa k textu vrátim, keď vyhráme. Určite to bude iná kniha, ako som plánoval. Vo vojne neviem písať o iných témach. Bude to próza o večnej vojne, o agresii zo strany pomyselnej veľmoci, ktorá sa nikdy nekončí. O moci, zápase, ale najmä o boji proti identite, o sústavnom ničení človeka.
Patril si k ľuďom, ktorí vojnu očakávali aj pred ňou nahlas varovali.
Áno, vedel som už naisto, že to príde naplno. Pomýlil som sa len o deň, očakával som útok už 23. februára, na ruský deň obrancov vlasti, keď sa konajú prehliadky a armáda sa už od sovietskych čias vždy oslavuje. Napriek mojim očakávaniam však prišiel na začiatku hrozný šok a stres. Aj psychicky je to enormná záťaž. Zúrivosť sa mieša so strachom. Ako si to len mohli dovoliť – zaútočiť na moje mesto raketami? Ivano-Frankivsk sa skoro hneď ocitol pod paľbou, na naše letisko dopadali bomby. Na 24. február nikdy nezabudnem. Oblohu úplne zakryl dym z rakiet.
Ako to prežívajú tvoji kolegovia a kolegyne?
Ukrajinskí spisovatelia píšu aj vo vojnových časoch a mali by to robiť ešte lepšie ako v mieri.
Potrebujeme teraz aj dobrých novinárov, publicistov, komentátorov. Moje kolegyne a kolegovia píšu intenzívne všeličo, denníky, posty na sociálne siete, stĺpčeky pre domáce aj zahraničné médiá. A mnohí a mnohé aj bojujú so zbraňou v ruke. Ukrajinské vojnové romány prídu pravdepodobne až neskôr, uvidíme, či zanedlho alebo až o päť či sedem rokov. Môj priateľ, básnik a esejista Andrij Ľubka z Užhorodu sa stal dobrovoľníkom a zameriava sa na zháňanie terénnych áut pre ukrajinskú armádu. Už ich zohnal viac ako šesťdesiat! Dúfam, že o tom raz napíše román, road movie, aby sme nezabudli, čo všetko sa naozaj stalo.
Jurij Andruchovyč (1960)
Svetoznámy ukrajinský básnik, spisovateľ aprekladateľ. Narodil sa vmeste Ivano-Frankivsk. Vslovenčine vyšli jeho prozaické knihy ѴDzDZá岹 aá, obe preložil Valerij Kupka. V roku 2015 pribudol vo vydavateľstve Absynt životopisný knižný rozhovor Šče ne vmerla i ne vmre, ktorý sautorom urobil poľský reportér Paweł Piotr Smoleński. Andruchovyč sa popri literatúre venuje aj alternatívnej rockovej hudbe s kapelou Karbido.
Zdroj foto: Michaela H. Lehoczká
